26.09.2011 [21:45], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 40×, zobrazeno 5021×

Tento diel Viery sa písal sám. Bolesť znova oboch našich zmätených milencov rozdelí, lenže on ju miluje a nenechá ju odísť. Nie...

 

Dodatočne doložený epilóg.

15+

Kapitola 18

Viera v nás

Doleteli sme taxíkom do Denveru, Isabella bola stabilizovaná, ale Carlisle jej pichol pre istotu počas letu sedatíva. Mala strach o dieťa, čo čakala.

Dieťa...

To slovo ma desilo, nemal som predstavu, že by som mohol čosi také zažiť. Mesiac som ju nevidel a moje telo bolo neplodné, bál som sa uveriť – lebo by z toho mohlo vzísť smiešne klamstvo a to by som neuniesol – ja som neplodný a bodka. S týmto presvedčením som bez rozlúčenia opustil domov v horách. Zveril som Bellu dievčatám a odišiel s Jazom na lov. Na Aljašku. Na viac dní.

...

„Čo je?“ dvihol som podráždene telefón.

„Pýta sa na teba... Toto nesmieš robiť,“ naliehavo zašepkala nešťastná Alice. Asi, aby ju Isabella nepočula, zovrelo mi žalúdok.

„Nestarajte sa do toho. Spravil Carlisle tie testy, čo vravel?“

„Spravil... Povedal, že je to zdravá gravidita, nič viac nehovoril. Zajtra ide na odber plodovej vody. Mal by si sa vrátiť. Carlisle povedal, že ...“

„Carlisle nech sa stará o seba,“ utol som ju hneď. Za posledných pár dní som absolvoval zopár takýchto telefonátov.

„Ach, Edward... ona ťa potrebuje.“

Zložil som.

„Jaz, sleduj! Tamto v údolí dotiahli karibu.“

***

Dom v horách som si obľúbila hneď na prvý pohľad. Skôr to bola veľká rekreačná horská chata s viacerými apartmánmi na dvoch podlažiach. Mali sme s Edwardom vlastný byt s výhľadom na západ, ponad oblaky. Myslela som si, že budeme šťastní, že bude rád keď zistí, že som tehotná... lenže on ma opustil, ešte v ten samý deň pokým som spala z tých liekov, ktoré mi dal Carlisle v lietadle. Ani sa so mnou nerozlúčil. Rose povedala, že išiel s Jazom na karibu a že tam nie je žiaden signál. Bolelo ma z toho srdce, lebo to bola lož.

Hlodal vo mne červík podozrenia. Tušila som to správne - on mi neveril.

Carlisle mi povedal, že žiadne symptómy patologickej gravidity zatiaľ nespozoroval, čiže nikde nebolo napísané, že je to dieťa Edwardovo. Myslím napísané okrem môjho srdca. Roslie o tom nechcela ani počuť; vraj sa do konca týždňa vráti. Ale nech mala Rose oči kamenného upíra, nevedela dobre klamať. Okrem toho, som si nechtiac vypočula Alicin telefonát s ním. Nechcel sa vrátiť a to mi stačilo.

V ten deň, keď som mala ísť na kliniku, už som ho nečakala. Vyhovorila som sa na schôdzku so Sin a navštívila Carlisla sama. Musel mi sľúbiť, že mu to nepovie. Dohodla som sa s nim, že ak by sa niečo zmenilo ohľadne môjho stavu, dám mu okamžite vedieť. Plodovú vodu som si vyšetriť nedala, vedela som, kto je otec a nikomu som to nehodlala dokazovať. Keď nás nechcel, stačilo povedať. V ten samý deň, som sa odsťahovala z mesta.

Zakotvila som kus od Denvru pri Fort Collins. Mestečko poblíž Rooseveltovho národného parku. Hneď pri jazere som si prenajala chatu. Vedela som, že Edward loví mimo Colorado, alebo v parku na juhu a ja som to vzala smerom na sever. Cestou v autobuse som preťala všetky väzby, neuronila som ani slzu. Vlastne, ja som to už vedela dávno, že mi neuverí, ešte keď som kupovala ten test v lekárni.

***

Vrátil som sa o pár dní, nik so mnou neprehovoril, iba ich myšlienky vypovedali o nevraživej nálade voči mne a Isabellu som nikde necítil. Premkol ma divný pocit opustenosti.

„Kam išla?“ spýtal som sa Esme.

„Včera šla sama na kliniku a potom za Sin. Volala, že u nej prespí.“ Dvihla ku mne oči od polozvädnutých sadeníc v skleníku.

„Aha.“

...

Vošiel som do nášho bytu, chcelo sa mi objímať jej vôňu a na všetko zabudnúť. Odprosiť sa, aj keby to malé malo byť hockoho. Pohľad mi spadol na stôl v opustenej izbe. Ležala tam napodiv známa kniha, ale nebola jej, vybrala ju asi dole v knižnici. Usmial som sa. Búrlivé výšiny. Čo s tou tragédiou stále má? „Taká marmeláda..." zahundral som.

Lenže spod tej knihy vytŕčal úhľadný papier, preložený s mojim menom uprostred. Prešiel mi mráz po chrbte.

Otvoril som to a čakal, že zahliadnem slová lásky. Oni to aj slová lásky boli, ibaže mi kvôli nim po prvý raz v živote puklo srdce.

...

Nikdy som nemilovala nikoho iného iba Teba, Edward.

Nikdy som sa nemilovala s iným mužom než len s Tebou.

A nikdy Ti to neodpustím, lebo si mi neveril.

Nesnaž sa ma kontaktovať. Nikdy.

Bella

...

Mojej emocionálnej krivke asi preskočilo a Jaz stál totálne vystresovaný vo dverách oproti mne.

„Opustila ma...“ šepol som a môj hlas znel cudzo. Nepoznával som sa.

„A čo si čakal? Že tu bude, ako taká hlupaňa čakať, dokým ty prídeš k rozumu. Ona už nie je sama. To si zapamätaj.“

Nie je sama? Zopakoval som si v duchu tie tri slová. Tá predstava ma prekvapila. Ona má to malé a čaká na neho, kdežto ja, nemám znova nič. Tak ako v tom kláštore, tak ako ten strom v poli s jedovatými koreňmi a otrávenou mysľou. Padol som na kolená.

„Jaz, som blbec... kretén... Ach, Bože!"

„Si blbec a Boha do toho nepleť. A...“ pretiahla provokačne Alice. Ten osteň krutosti v jej hlase som dobre poznal. „Snažila sa ma zmiasť, ale jazero Lory poznám, takže sa jej nepodarilo  ma previezť.“

Skočil som k Alice ako taký klokan a mačkal ju za ramená. „Jazero Lory? Alice! Vieš to iste?“

„Ale nepôjdeš za ňou dokým nebudeš normálny a nesľúbiš mi...“

„Všetko ti sľúbim!“ vyletelo zo mňa.

„Okej, hlavne ju nevydes. Nepozoruj ju zo stromu a neskúšaj  na ňu tie tvoje blbosti, ktoré tak často páchaš, jasné?“

„Alice, čo len chceš!“ Srdce mi radosťou doslova bilo.

Vôbec mi nevadilo, že sa prezliekam pred svojou sestrou.

„Beriem si motorku.“

„A ak ju pozveš na večeru?“ podotkla Alice.

„Tak, nie... Mercedes bude stačiť.“ Tešil som sa, i keď som sa rútil do neistoty v znení: Nekontaktuj ma nikdy. To je fuk, je moja. Zoskočil zo schodov rovno do garáže.

...

Jazero Lory sa trblietalo jesenným západom slnka, ukryté pod korunami červených javorov. Ich biele kmene tvorili nádherné aleje pozdĺž celého pobrežia pokojnej tmavomodrej hladiny. Jeseň tu prebúdzala farby kontrastujúce so zelenými šindľovými strieškami miestnych chatiek. Krásne miesto na bývanie, typická Bella.

Počkal som až sa zotmie a pozorne premietal, čo mi Alice presne povedala: Neseď na strome – smola - tak presne tam som bol. Sledoval som ju z dokonalého úkrytu. Smažila si omeletu so syrom a akurát zaliala kakao a k tomu priložila tvarohové šatôčky a ešte aj jahody. Toto všetko si niesla na otrasnú pohovku k televízoru v tej príšernej bukasovej búde. Sledoval som s ňou nejaký film, ani neviem o čom bol, nakoniec zaspala. Zliezol som dole, že ju prenesiem do postele, ale napokon som už fakt nevedel, čo chcem urobiť – vlastne som ju chcel zobudiť, preto som sem prišiel, ospravedlniť sa jej, škemrať o milosť. Lenže sa z poschodia ozvala záhadne sprcha. Ona nespí? Vyštveral som sa znova späť na strom.

Nie často stretne človeka také intenzívne dejavu ako mňa teraz. Okno do sprchy som mal rovno pred nosom a preto, že som ju už nahú zopárkrát videl, tak som si to hodlal náležite vychutnať. Ibaže, čert nikdy nespí a história sa opakuje, s tým rozdielom, že ma Isabella zbadala.

„Do riti!“ ozvalo sa z vnútra, skoro som spadol z konára. Stál som už pred dverami, keď dusotala dole schodmi, dal som jej načas.

„Čo tu robíš?“ otvorila dvere, z očí jej sršali blesky.

„Hľadám svoju stratenú polovičku.“ Snažil som sa zakryť humornú stránku veci.

„Žiadna polovička tu nie je. Strať sa! Zavolám políciu!“ a zapleskla mi dvere pred nosom. Nahlas som zavrčal, že les opodiaľ stíchol.

„Choď si vrčať na niekoho iného! Ja sa ta nebojím!“ zakričala naštvane.

„Mám len teba.“

„Nemáš!“

„Prosím, láska. Bol som kňazom, počuješ? A robil som chyby a pozri sa na mňa dnes..."

"Si ešte horší. Ako si len mohol?“

„Bol som zaslepený idiot." Rýchlo som sa opravil." Som idiot!" To zaslepený som vynechal. „Isabella, prosím."

„Odíď,“ odvrkla aj tak, pre mňa to znelo ako ničivá ozvena.

„To neurobím, neodídem. Počuješ? Budem tu, budem násilný a zlý, ale nepohnem sa od týchto dverí. Tomu ver.“

Naraz sa dvere otvorili, pousmial som sa, bohyňa pomsty... dobre zaslúžim si to. Ale až teraz som si uvedomil, že som sa ľudskej bytosti nikdy nebál, lenže dnes... Dnes záležalo na všetkom, zvážnel som, keď pristúpila ku mne.

„Ty si myslíš, že si môžeš robiť so mnou čo chceš?! Ty!“ zabodla mi prst do hrude, o krok som ustúpil. „Si myslíš, že padnem na zadok, len preto, že sa tu len tak zjavíš?!“

Stále útočila, ustupoval som. „Ja viem, že som pre teba iba slabá a, ach Bože!“ spravila grimasu, „tak ľudská, žé? Že sa s tým dodnes nevieš zrovnať! Myslíš, že to neviem? Zmizni a nechaj ma na pokoji!“ kričala. Zahnala sa päsťou do mojej hrude.

„Udri. Áno, chcem, aby si ma udrela!“ Spravil som krok proti nej a nechal sa biť, napokon som chytil jej ruku, ktorou ma chcela znova udrieť a pobozkal jej ju a potom druhú, bojovala stále. Obe ruky som jemne spútal vo svojej dlani. „No tak...“ Letmo som sa jej dokol perami na tvári a nadvihol jej prstom bradu, pretrel vláčnu peru – krásne prekrvenú, až to chcelo hrýzť. Nechala sa.

„Môžeš so mnou bojovať koľko chceš, cez to všetko mi i tak patríš,“ prehováral som k nej vľúdne a bozkával ju nežne na spánok. Zúrivo odfrkla.

„Napísala si, že ma miluješ.“ Zavrel som oči a počúval jej srdce.

„Nie! To je minulosť!“ zavrčala.

„Nie, to je budúcnosť,“ zašepkal som jej na perách. Stále sa pokúšala vyprostiť z mojich rúk, bál som sa, že jej tým ubližujem, musel som niečo urobiť. Voľnou rukou som sa dotkol je brucha, okamžite prestala a so zaslzenými očami pátrala v tých mojich. Opatrne som rozovretou dlaňou hladil tú zreteľnú oblinu jej podbruška a nechal sa tým pocitom unášať. Oči sa je rozšírili, už sa netrhala z mojich rúk, pustil som ju a postavil na schodík vyššie oproti sebe, pobozkal som ju, vzdychla mi do pier: „Nesmieš mi už nikdy ubližovať.“

„Nikdy...“ šepkal som unesene. „Nikdy... prísahám.“

Tá vášeň, ktorá sa nás zmocnila a pútala nás k sebe upíriou silou sa znásobovala ako čas prichádzajúcej noci. Dvihol som ju do náruče, rozkopol dvere na tej preglejkovej búde a rázoval si to rovno do postele.

„Si všetko, čo potrebujem,“ mumlal som medzi bozkami. „Si moja.“

„Tvoja...“ Vzdychla tak sladko, že moje telo už dlhšie čakať nemohlo. Stiahol som jej nohavice, rozopol si jeansy. Ešte tričko, podprsenka, a to prekvapenie pod ňou! Jej nežné drobné prsia sa zmenili na krásne oblé obláčiky s tuhými tmavými bradavkami, musel som sa zahryznúť hneď - a snažne sa držať po kope a trámu postele, lebo inak by mohlo byť zaraz po všetkom.

Komoda, trám v strede búdy, nočný stolík odletel radšej niekam von do bezpečia. Malá posteľ plná prachu, nič viac sme nepotrebovali. Po ničom som tak netúžil, ako byť v nej, hneď... okamžite. Pretočil som ju na bok, nohu si pritiahol k svojmu stehnu. Bola taká drobná, opretá o moju hruď. Pomaly som sa do nej vnoril z boku... a prehýbal si ju k sebe. Ach, tak tesná, ach, tak moja a panenská a teraz samodruhá. Tisol som ju popod krk k sebe, akoby na tom záležal celý náš život.

Otočila sa sama oproti mne. „Chcem ťa vidieť.“ Vpíjala sa mi do očí a ja som v nich čítal, ako veľmi túži byť so mnou, sálala z nich čistá láska. Kľakol som si a ju si posadil pred seba, tak to bolo správne - tak som to s ňou robil aj po prvý raz. Moje telo a jej nežné boky sa začali pohybovať, horúčosť pohlaví v sebe zomknutých, spaľovalo myseľ... Náš dych silil, bolo to celé až priveľmi silné, plné zúfalej lásky a hnevu a chtíču... Držala ma pevne za krk a ja som vydychoval vôňu jej vlasov a vôňu jej tela, a potom, keď na okamih zastala a bolestne ma zovrela v sebe, som sa prepadol do priepasti čírej vášne a opakovane ju napĺňal a znova a znova.

Zastrela nás noc, nikde ani svetielko. Možno nás mali ľakať zvuky starej chalúpky, keď sa náš zbesilý dych pomaly vytrácal v pokojné ticho.

„Isabella..."

„Hm?"

„Isabella,“ zašepkal som znova do tmy.

„Áno...“

„Chcem hovoriť iba tvoje meno.“

„Len tak?“ spýtala sa.

„Len tak."

„Tak dobre," zachichotala sa.

„Milujem ťa,“ šepol som, otočila sa na bok ku mne, pohladila mi tvár.

„Aj ja ťa milujem.“

***

Epilóg

(napokon sa nám nakoniec vyjadrí posledná Bella)

Vydala som sa za neho, aj keď som ešte v ten daný deň, keď za mnou prišiel do tej chatrče, povedala rezolútne, že nie. Smial sa tomu a povedal, že si ho zobrať aj tak musím, lebo som tehotná. On to vedel, bol zo starej školy, a toto bol jeho silný argument. Napokon som sa nehádala, mal pravdu, veď ako inak, bol o vyše storočie starší :-).

Dňom mojej premeny sa stal ten večer, keď sa narodil náš syn Jonathan. K romantike nechýbalo ani roskošnícke pohryzenie na krk, ktoré sa po pol minúte zmenilo na hotový požiar a vy si isto viete predstaviť, ako to bolelo. Ale dnes, i keď bolesť sa stala našim ozajstným sobášom, som rada, že som do tej rieky vstúpila a neľutujem – to nikdy – Boh naše cesty spojil a istotne vedel, čo činí.

Hm. Niekedy sa v spomienkach vraciam do minulosti, k tomu dňu, kedy som ho po prvý raz v živote stretla. Toho nadpozemsky nádherného muža v bielo-zlatej sutane, ktorému som sa vyspovedala z toho, ako ho milujem, a ktorý mi pár dní na to, vyznal lásku vo svojom kázaní. Nikdy by ma predtým nenapadlo, že láska je tak mocná a vidíte... Mám jeho dušu, dal mi ju s dôverou - mne, malej neskúsenej študentke :-). Nikdy ho nesklamem, o tom je láska a aj naša cesta kam smerujeme. Milujem tohto muža, môjho upíra a pôjdem tam, kde nájdem vieru, lebo viem, že on urobí to isté, lebo tak je to správne.

Koniec

Táto poviedka bola po siahlodlhých odkladoch dokončená doloženým epilógom, takže o tom aj veľa z Vás nevie. Keď som  tento príbeh skoro pred dvoma rokmi začala písať, bola som plná entuziazmu. Som rada, že je tento ich príbeh dokončený, oni dvaja si to zaslúžili. A teraz, po čase, keď si prechádzam kapitoly, tak vari aj hej:). Chcela by som Vám všetkým, ktorí ste poviedku čítali a komentovali poďakovať.

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

20)  Twilly (30.09.2011 14:10)

IVANA, ty si ZVIERA!!!! ... ja ťa tuším milujem! no klobúk dolu , ja by som ju vyhrnula, TY si ju rovno stiahla ... každopádne, Edward ju miluje a pomiluje a ja som už fakt načisto pipi

19)  ambra (30.09.2011 13:59)

Uáááá!!!

18)  Astrid (30.09.2011 13:53)

Twiliana, máš to tam a lepšie som to nesvedla, už sa nesťažuj

17)  Twilly (30.09.2011 13:45)

Daj ju do nohavíc, alebo do rifiel, ale NEM tepláky!!!!! pjosíííííííím

16)  Astrid (30.09.2011 13:42)

Nabudúce dám podškrtnuto;domáci cvičebný úbor vyhovuje?

15)  ambra (30.09.2011 13:36)

Astrid, přiznávám, že tepláky mě taky při čtení vyrušily . Jakože pak jsem si to zdůvodnila, vždyť je doma, těhotná, pohoda, ale při čtení mě to opravdu vyděsilo .

14)  Astrid (30.09.2011 13:34)

Twiliana, som pod stolom, ten firemný tepich ma dostal!!! dik šac

13)  Twilly (30.09.2011 13:03)

Naaaaaa ja viem, seňora, ale tepláky? TEPLÁKY???!!!! Edward alebo Bella v teplákoch je asi rovnaká asociácia ako keby mal v tých puzdrových šatách od Chanela a s boa na krku byť práve EDWARD... kua, keby tam nebolo to milovanie tak by som sa uchechtala, ale ty si velká, cica, tým si ma úúúúúúúúplne posadila na riť a ja som si to nakoniec tak užila ako snáď ešte nikdy - ee.. to druhé milovanie viac, ale ehm.. no.. šak ty vieš, šacik, že toto je taká poklona, že si deriem čelo o firemný koberec, že moja?

12)  Astrid (30.09.2011 12:50)

Díky holky, za slová chvály, ano tá dlhá kapitola - tak to šlo nejako mimo osnovu, ale vyšlo to vďakabohu. A táto tu kapitola, tak tá bola od srdca, jo, mala som ho nechať spadnúť z toho konára
A ozaj, dámy, čo sa týka teplákov... Twiliana!!! čo s tým futr máš??? však sa presťahovala a vyvalená kukala telku, tak jej snad neoblečiem púzdrové šaty a boa od Chanelu ty tepláka jedna
Ešte raz všetkým díky, že ste nezabudli.

11)  julie (27.09.2011 19:30)

Ne zítra, ale dneska máme svátek!!!! Ten dopis je skvělý - přesný, nic navíc a nic nechybí. Jenom jsem se strašně lekla, jak dlouho je bude hledat..no, ale zároveň mě to potěšilo, protože tohle by znamenalo ještě hodně krásných kapitolek Taky jsem ocenila, že se nenechal odehnat a vydržel!

10)  Jula (27.09.2011 17:40)

Ten začátek mě docela sejmul, ale pořád jsem doufala, že se Edward umoudří a že ho nenecháš udělat žádnou hloupost
A ono se to rozjelo tím správným směrem!!!
Holky mají pravdu, ten úsek s tepláky mě taky dostal
A jejich milování, náááááádhera

9)  Ewik (27.09.2011 13:43)

Začátek byl moc smutný... jsem ubulená. Alice Edwarda pěkně srovnala. A to dejavu...
Konec byl NÁDHERNÝ!!!

Děkuji.

8)  ambra (27.09.2011 12:38)

Twilly, souhlasím, tepláky mi daly pěstí . Hlasuju za převlečení Belly (na jejím následném vysvlečení se samozřejmě nic měnit nemusí ).

7)  Twilly (27.09.2011 12:24)

IVANAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA! Skoro som si cvrkla... do takej nádhery zakomponuješ tepláky?????!!!!! Musela som si starostlivo prečítať celú pasáž ešte raz (samozrejme, OKREM teplákov - ktoré mi takmer zničili scénu) ale inak... uáááááááááááááááááááááááááá, tvoje milovanie, ich milovanie... oni... bábo.... ty....

6)  Twilly (27.09.2011 06:56)

šacik, včera som písala o sto dvesto a keď som dopísala, mala som pocit, že som bežala o život... viem, že si pod sebou pílim konár, ale DÁM TENTO SKVOSTÍK v práci s kávičkou... čort ber časéééénku (ako hovorieva ten môj a ja dodávam - AJ MOJICH KOLEGOV )

5)  Bye (26.09.2011 23:20)

Ježiši, málem jsai mě rozbrečela. Teda u toho vzkazu ne málem... Ale pak jsi tu těžkou deku ze mě najednou zvedla a já měla pocit, že mi rostou křídla.
"Mojej emocionálnej krivke asi preskočilo a Jaz stál totálne vystresovaný vo dverách oproti mne."
"Nepozoruj ju zo stromu a neskúšaj na ňu tie tvoje blbosti..."
"Vôbec mi nevadilo, že sa prezliekam pred svojou sestrou."
„Do riti!“ ozvalo sa z vnútra, skoro som spadol z konára.

„Hľadám svoju stratenú polovičku.“
„Žiadna časť nie je. Strať sa! Zavolám políciu!“ a zapleskla mi dvere pred nosom. Nahlas som zavrčal, že les opodiaľ stíchol.
„Choď si vrčať na niekoho iného!“
„Mám len teba.“
„Nemáš!“ rozplakala sa.
„Prosím... láska. Bol som kňazom, počuješ? A robil som chyby a pozri sa na mňa dnes, som ešte horší.“
„Áno si! Ako si len mohol?“



„Napísala si, že ma miluješ.“ Zavrel som oči a počúval jej srdce.
„Nie! To je minulosť!“ zavrčala.
„Nie, to je budúcnosť,“


Milování

Astrid, jsi kouzelnice!

4)  Astrid (26.09.2011 23:12)

Omlúvam sa za zopár preklepov, už je to opravené díky

3)  kytka (26.09.2011 22:31)

Ze začátku mi bylo hodně smutno. Bála jsem se, že Edward nebude věřit. A bylo to tak.
Ale Alice je hlavička. Když se za ní rozjel, přála jsem si, aby z toho bylo usmíření a dokázání si velké lásky.
Krásně jsi jejich setkání popsala. Tetelilo se mi srdíčko.
Moc jsem si to užila. Měla jsem velkou radost, že jsem se dočkala už dnes.
Ivanko, děkuji za hezké čtení.

2)  matysekmj (26.09.2011 22:25)

Božské.Na začátku jsem se docela bála,že snad nedostane rozum.Musel si chlapec uvědomit,že Bella sama nezůstane,ale on jo.Ale vše se v dobré obrátilo (doufám).

1)  ambra (26.09.2011 22:17)

Astrid! Dneska jsou nějaké předčasné Vánoce nebo co??? Po první třetině jsem ti chtěla vyhrožovat nějakým ošklivým násilím - ten její vzkaz, srdce se mi změnilo na rampouch a ten se s dalším odstvcem navíc rozlámal , ale tentokrát jsem trošičku ráda, že už spěcháš, abys měla Vieru dopsanou, páč jinak bys je určitě dokonale dokázala mučit několik kapitol a já bych ti zase zobala z ruky. Nicméně takhle jsi mě té bolesti NAŠTĚSTÍ zbavila vzápětí, takže jsem Edwardovi stihla vynadat jen poměrně mírnými sprostými slovy . A musím se přiznat, že i když jsi mě dokonale vtáhla do toho Bellina ublíženého utrpení (a samozřejmě oprávněného!!! Zachovala bych se přesně jako ona), tak jsi mě celou tou scénou s koupelnou (Do riti! ) a následným "rozhovorem" na chviličku úplně zbourala, za což ohromné díky, autorko . Páč pak už jsem věděla, že mám poslední příležitost se nadechnout před tím VELKÝM USMIŘOVÁNÍM Astrid, DĚKUJI!!!

«   1 2