10.02.2011 [15:15], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 4×, zobrazeno 2470×

Trocha zamyslenia, trocha upírieho adrenalínu, alebo aj strachu.

Kapitola 12

Zvláštny pocit

A nakoniec, keď som si myslel, že sa z nej môžem napiť a nejakým spôsobom šťastne žiť, sa mi do cesty po vyše stošesdesiatich rokoch postaví toto? Zbraň? Ako sa vyrovná najsilnejšia sila s tým, keď zistí, že za rohom je jej podobná? Ako potom ochránim moju lásku, môj zmysel, keď hrozí, že niekto číha okolo nej a hľadá mňa? Ochránil by som ju možno viac tým, ak by som ju opustil.

A to nebolo jediné, čo ma trápilo. Nespomenula to a ani ja nie, to, čo som spravil v ten deň. Tá pravda bola desivá, aj keď sme o tom obaja mlčali, vedel som to. Nechýbalo veľa a ja som ju skoro v to popoludnie u nej doma zabil. Viem, že som o tom rozmýšľal a bolo strašné si to priznať. Chcel som to priznať aj jej, ale mal som strach zo svojich slov, ktoré by nešli vziať späť. Priznal by som to vôbec? Neviem, to neviem... Niektoré veci nejde vrátiť späť, vlastne ja som nechcel nič vracať späť, iba po tom, čo sa medzi nami stalo, som zrazu videl všetko zreteľnejšie, reálnejšie. Som nebezpečná zbraň, ktorú pravdepodobne naháňa... musel som sa zasmiať, ďalšia zbraň. Láska k žene, ktorá ma zväzovala tak, ako psychicky, tak aj fyzicky, sa mi teraz zrkadlila v temnom obraze, ktorý som zrazu pred sebou videl. Chcel som byť chvíľu niekým iným, napríklad farmár, alebo hocaký vodič kamiónu, len aby som mohol byť na chvíľu obyčajným, normálnym človekom. Ktorý ma možno aj nízky plat, to bolo jedno, ale žil by som.

„Keď chceš, môžeš jazdiť na kamióne. Čo ti bráni?“

„Alice! Toto nerobím ani ja tebe! Kde si?“ Počul som len vzďaľujúci sa smiech mojej sestry. Bláznil som a ona to vedela, videla to všetko so mnou.

Čosi ako ohrozenie, to som nepoznal a teraz mi zaliezal strach pod kožu. Zvláštny to pocit vedieť, že som zraniteľný. Do istej miery som mal celkom dobrý pocit z tejto skutočnosti; áno, som zraniteľný, mám rovnocenného nepriateľa. Človek bol tou najnebezpečnejšou bytosťou tohto sveta, nie mi, predátori. Vedci sa nemýlili, keď to o ľuďoch obecne tvrdili. Aj mi sme ohrozený druh. Už...

Výhodu – silu, akou sme disponovali - akúsi prekážku v boji s nimi sme mali, tak či tak, ale myslím, že aj túto vec sú ľudia schopní časom napraviť. Prišlo mi to smiešne. A nájsť nás? To skôr by mohli hľadať ihlu v kope sena, než si robiť štatistiky o nás, to jediné dávalo zmysel. Chcel by som vidieť tie ich plány a talenty, aspoň, že to malo aj svoju humornú stránku veci. Nomádov nikto nenájde, splynú s davom, iba kráľovská rodina vo Volterre bola ohrozená a pár vegetariánskych klanov a tých existovalo pomerne málo. Čiže, keď som tie všetky počty predostrel pred seba, vyšiel mi konečný verdikt - Moja rodina je vo veľkom nebezpečenstve a jediné riešenie bude, ak sa všetky páry rozdelia a budú žiť v ústraní a najlepšie vo veľkých mestách, kde ľudia vo víre nudy nenazerajú druhým do hrncov.

*

„Ja, Carlisle, neviem, skôr nemám predstavu, čo nám môžu urobiť. Neviem si predstaviť, že by sa niekto plížil po nociach okolo nášho domu. Proste je nemožné nás prekvapiť alebo obkľúčiť. Ja to nechápem.“

„Edward, ty si tu zo všetkých robíš srandu, že?"

Emmettovi to prišlo ako náramná zábava, smial sa vedľa v kresle sedačky a drzo nás rušil svojimi poznámkami. Pokračoval som.

„To s tým sťahovaním je ale dobrý nápad. Mali by ste sa rozdeliť, aspoň nebývať spolu. A hlavne ísť do väčšieho mesta.“ Snažil som sa to nejako vymyslieť a hlavne upokojiť mysle všetkých troch žien v miestnosti. Nevedel som si predstaviť, ako budú žiť. Dievčatá boli všetky zvyknuté byť spolu a vôbec, nikdy sme sa nerozdelili úplne. Vždy dva páry ostávali spolu a ja s nimi. Bude to pre nich všetkých ťažké.

„Edward, hovoril si, že pôjdeš do Denveru. Tak ma napadlo... Colorado je hornaté, dalo by sa tam bez problémov žiť. Všetci by sme bývali po pároch a kúpili by sme si spoločnú horskú chatu na lov a... Ja, myslím, že to by šlo,“ Carlisle sa na mňa spýtavo pozrel.

„Tak to zariaďte, ja si ubytovanie zoženiem sám. Ale Carlisle, Colorado je slnečné, skoro tam neprší.“

„Viem, Edward, ale hneď vedľa je Wyoming a... To je jedno, dohodneme sa tam. I tak musíme odtiaľto vypadnúť.“ Tento kompromis bol prekvapujúco pre všetkých dobrý. Rosalie bola ticho a aj jej myšlienky o tom svedčili tiež, čo mi urobilo radosť. Jej nespokojnosť by ma trápila, ona sama sa stále čímsi trápila a ja som to nerád videl a aj nerád počul vo svojej hlave.

„Dobre. Tak sme dohodnutí. Ty, Esme, ešte dnes rezervuj letenky aj hotel. Dom si každý kúpi sám v Coloráde. Čiže... Aspoň sa nebudete nudiť. Všetci sa zbaľte, ešte dnes odchádzame. Dom sa pokúsim predať neskôr,“ Carlisle tleskol rukami, porada skončila.

„Nie, Carlisle, dom treba predať hneď. To je fuk, aj pod cenu. Proste sa ho zbav,“ povedal som mu rozhodne. „Čokoľvek po nás zostane, musí byť nečitateľné.“

„Carlisle, darujme ho cirkvi, ako kompenzáciu, že Edward od nich odišiel!“ rozrehotal sa Emmett na celé kolo. „A čo moje akvárium?!“ spustil.

„Emmett, toto je vážna vec, tak ber láskavo ohľad.“

„Viem...“ stroho odpovedal. „Len predstava, že ma môže nejaký smrteľník zabiť... Je to smiešne. Ale rybičky si beriem so sebou.“ Iste, aj ja by som sa smial, keby mi nepovolaný porozprával takúto báchorku.

„Choď sa zbaliť, Emmett.“

Vedieť, že sa čosi takéto stane pred pár týždňami, nikdy by som neurobil takú chybu a nezatiahol by som ju do tejto mojej prekliatej existencie, lenže karty boli rozdané a v tejto hre som nevedel, akí hráči sedia v tejto partičke. Ak nič s Carlislom nevyriešime, čo je pravdepodobné, odídem do Denveru a budem s ňou. Vlastne som sa bál si vôbec predstaviť môj nový život. Život s ňou... Dal by som čokoľvek, aby sme spolu žili, ale morálka a vôbec veci, čo ma prepadali až teraz, keď som bol už sám, bez jej podpory... nevyznal som sa v sebe. Viem, že spomínala, že bude so Sin niekde v centre bývať. Vlastne som vedel iba toto a že je z Denveru, vôbec sme sa nepoznali. Možno ju teraz napadlo, po tom, čo sme spolu prežili, že nie je správne to, čo ku mne cíti. Možno... Klopanie na dvere mojej izby ma vyrušilo z melanchólie. Ako sa otvárali dvere do vnútra izby vchádzala Alice spolu aj s víziou, ktorú mala v hlave: Isabella stála na schodisku a dívala sa do dámskej kabelky. „Alice, čo mi to ukazuješ?“

„Edward, ja neviem. Niečo zlé sa stane. Cítim to. Čo to má v rukách?“ Alice pozerala  zamyslene do kúta v izbe a vo vízií do Isabelliných rúk.

„Sú to nejaké doklady...“ Jedine to som videl. Neviem, prečo sa Alice táto vízia stále opakovala, ale malo to dávať nejaký zmysel, lenže horšie bolo, že to žiaden zmysel nedávalo.

...

Konečne som si po dlhom čase mohol zaloviť v inom lese. Veľká rozloha Olympíjskeho polostrova mi chýbala. Hlavne dravci, tí v Európe vôbec neboli a líšky som nemal záujem chytať.

Lovili sme tak, ako kedysi. V hlbokom lese v noci, osamotene, len Isabella sa mi stále zjavovala v Alicinej vízii. Nasýtený som nechal aj ja plynúť svoje sny - moje vízie, ako naťahovala nahé ruky ku mne a sladko šepkala: Poď, poď, ja ťa poznám. Poď, miluj sa so mnou... Chcela to tak, ako po prvý raz. A potom... ja medzi jej horúcimi stehnami v mäkkej posteli. Sen sa naraz rozpynul.

Zvláštny pocit ma prepadol, čosi ako... Keď je to tak a vy len premýšľate o veciach zdanlivo veľkých, a čím sú triviálnejšie, tým ste viac uvoľnený, a naraz zistíte, že ste zabudli doma vypnúť polievku na šporáku, ktorá sa už viac ako päť hodín varí? Tento pocit mi nepríjemne začal otravovať myšlienky a silnejúce tušenie, že sa niečo deje, sa okolo mňa ovíjalo z minúty na minútu intenzívnejšie. V polke pohybu som ostal stáť.

Ja viem, čo to videla Alice!

...

„Letisko Sea Tac... Prosím, ako Vám môžem pomôcť?“ ozvalo sa v mojom mobile.

„Prosím! Potrebujem okamžite prepojiť na airolinky s najbližším letom do Belfastu! Pokiaľ nič do Belfastu neletí, tak do Dublinu a keď ani tam nie, tak do Londýna!“

„Moment, pane... Pokiaľ by ste mali záujem, tak vás počas vyhľadávania prepojím na reklamnú linku našej spoločnosti. Ak by ste mali záujem o zľavnené letenky do Kalifornie, Texasu, Oklahomy, môžete...“

„Ty hlupaňa, okamžite mi vyhľadaj ten let! Lebo ťa nájdem a si mŕtva!!“

„Pane, čo si to dovoľujete. Je mojou povinnosťou...“

„Daj to sem!“ vychmatla mi mobil Alice z rúk. „Slečna, ospravedlňujem sa. Prosím ten let... Počkám. Pokiaľ by bolo možné, aj najlepšie kombinovanie letu do Belfastu. Ďakujem.“ Alice na mňa pozrela s hrozbou v očiach, aby som bol ticho.

„Najbližší let do Belfastu Vám letí o pol šiestej ráno, priamo. Pokiaľ Vám to vyhovuje, prepojím vás na predajcu. Kombinovaný let z Londýna by mohol byť možný tiež, ale nezaručujem meškanie na Heathrow. Prajete si ešte nejaké podrobnosti?“

„Ďakujem, prepojte ma na ten priamy let,“ Alice sa spýtavo pozrela, aby to, čo povedala, overila, ale mala pravdu. Priamy let bol lepší.

„S tvojim šťastím by s najväčšou pravdepodobnosťou prepadli Heathrow teroristi,“ znechutene odsekla.

Dobehli sme domov. Nikto nič nehovoril, všetci konali, za pár minút sme stáli v pozore zbalení aj s vrecom oblečenia pri východe z domu. Carlisle s Esme mali ešte zostať vo Forks, aby zariadili pokojný odchod z mesta a predaj domu v realitke. Autá zatiaľ zostanú na letisku.

„Už sa sem nikdy nevrátime?“ spýtala sa Esme zvláštnym tónom a Rosalie ju objala.

„Nie, Esme, nevrátime,“ šepla Rosalie. Boli to moje sestry a boli smutné.

Bleskla mi závažná faktická poznámka hlavou, ktorou som sa pred pár dňami prestal zaoberať; Roslie s Emmettom mali od Rostrevor ostať so mnou v Belfaste. Bola to chyba, veľká chyba.

moje zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Janebka (01.07.2012 05:57)

Myslím, že by tě mohli používat jako zbraň hromadného ničení slabších jedinců!!!
Astrídku, jdu si v klidu panikařit a přemýšlet nad zelenými hammertimíky, kterými bych tě ráda ...... vrrrrrrr!!!
Děkuji!!!

3)  ambra (04.09.2011 12:37)

OMG, Astrid!!! Tys udělala z milostného dramatu regulérní (a samozřejmě naprosto dokonalý) thriler!!! . Jak to, že to ještě nikoho nenapadlo? Zbraň na upíry? Ten nápad je geniální, jen mám úplně scvrklej žaludek. Právě mi došlo, že ty si v HE taky zrovna moc nelibuješ...

2)  Bye (23.02.2011 23:02)

Tyjo Astrid!!!!!!!
To je zvrat! A navíc nedořešenej! Nevím, jestli by mi to mělo docvaknout, ale já netuším, co se to vlastně děje? Co to má Alice za vize? Proč musí Edward okamžitě zpátky? Má v tom prsty Ewan?
A navíc... to stěhování Jsou teď jako štvanci. Jediný Emmett naštěstí neztratil humor:
„Carlisle, darujme ho cirkvi, ako kompenzáciu, že Edward od nich odišiel!“ Blb! Rybičky!
"Vedieť, že sa čosi takéto stane pred pár týždňami, nikdy by som neurobil takú chybu a nezatiahol by som ju do tejto mojej prekliatej existencie, lenže karty boli rozdané..." Uf, to ještě bude bolet, co?

1)  kytka (16.02.2011 09:37)

Krásná kapitola, moc jsem se na ni těšila.

1