10.12.2010 [08:00], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 14×, zobrazeno 2990×

Kapitola 10

 

Holubica potriesnená krvou

 

„Isabella, ja... Vieš, mal by som odísť. Mal by som niekam zmiznúť. Teraz hneď. A nemal by som  myslieť na to, na čo teraz myslím.“ Nešťastne sa chytil za čelo. „Ale ja nechcem odísť, vlastne chcem byť iba tu. Iba s tebou. Ale ty... Ak by som... Nie je správne, aby som s tebou...“

„Sa so mnou pomiloval?“ Vypadlo to zo mňa ani neviem ako. Obaja sme tým slovom zostali zaskočení. Dvakrát sa pokúsil niečo povedať, dokým to nahlas povedal. Nepatrne pohol hlavou, že áno, ale ja som to videla.

„Si tak krehká...“

Chytila som ho okolo krku, vynútila si úplnú pozornosť.

„Krehký je čas aký máme, môže nás čokoľvek rozdeliť. Nechcem čakať. Bojím sa, že sa niečo stane. Ja viem, že to znie divne, ale cítim to.“

„Nič sa nestane,“ hľadel mi vážne do očí, „nič nás nerozdelí. Nikdy, to ti prísahám,“ rozrušene hovoril, možno sa bál, že mám pravdu.

„Tak mi to dokáž.“ Načiahla som sa k jeho perám, „dokáž mi to.“ Jeho ruky skĺzli po mojich ramenách nižšie. Poláskala som ho na krk, na jeho odhalenú hruď, zhlboka sa nadýchol.

„Môžem ťa zraniť...“ vydýchol mi do krku.

„To môžeš... Chcem, aby si to urobil.“

Jeho dych sa prehĺbil, keď zaklonil hlavu a jemne sa bokmi otrel o moje bedrá. Bola som neskúsená, ale toto sa dialo samo. Ten zmyselný tanec ma nikto učiť nemusel. Vošla som mu rukou pod látku košele, hladila jeho pevne klenuté telo. Hladila som ho a skúsila použiť nechty.

„Ja to cítim,“ šepol.

Intenzívne, všetko bolo koncentrovane intenzívne, a stále mi nebol dosť blízko. Chytil mi ruky a držal ich chvíľu pred sebou, vševedúco sa usmial... Áno, on vedel čo bude nasledovať, chcel to a ja tiež.

Vyzliekol sa, vztiahol dlane k mojej tvári, prechádzal ľahko po jej kontúrach. Nič nehovoril, nemusel. Díval sa na moje rozochvené pery, volal ich, chcel ich. Vyšla som mu v ústrety. Jeho jazyk našiel môj v krásnom hlbokom bozku. Hlasno zavzdychal, keď si ma pevne pritískal k svojim bedrám.

„Bál som sa dúfať, že sa toto raz stane.“ Zachvel sa mu hlas.

Potiahol látku županu a ťahom ju roztrhol, rukávy ostali visieť na mojich predlaktiach. Husia koža sa mi jednou vlnou naježila na odhalených prsiach a zakončila pnutie vo vrcholkoch bradaviek, striaslo ma všetkým tým, čo ma obklopovalo. Chtíč, jeho dravosť a aj jeho odlišnosť, to bolo to očakávanie, on sám... Jeho dych sa dotkol nahých pŕs, palcom prešiel kontúry krehkých obliniek, vystrela som sa bližšie k nemu. Zatol sánky, telo sa mu naplo, chcel ma, cítila som to prúdenie v jeho dlaniach.

Jazykom vzrušene láskal stvrdnuté bradavky, zaklonila som sa, nadvihol si ma a pevne zvieral v náručí. To úžasné teplo ma pohlcovalo horúcejšie a horúcejšie, rozpínalo sa a ja som po ňom ostávala mäkká a tvárna v jeho dlaniach. Perami ma hladil a ochutnával, sal bradavky a ovoniaval každú časť mojej rozpálenej pokožky. Vnútro sa chvelo, dráždilo, chcelo besniť, ale mohla som len bolestne vzdychať.

„Si krásna... Krásna...  Moja...“

Chladné prsty váhavo hladili bok, stehno, cítila som, ako ostal stáť s rukou medzi mojimi stehnami, ale nedotkol sa. Len som naraz zacítila akési rezonujúce chvenie na brušku, čo vychádzalo z hĺbky jeho hrude. Chytil ma za ruku, chvíľu si ju len tak v tej svojej váhavo hladil a potom mi ju priložil na svoje pevne napnuté jeansy.„Hach... Hach...“

Zaklonil hlavu, v slastne pootvorených ústach som zahliadla jeho jazyk, dotýkajúci sa ostch zubov.

Bolo to silne, magmatické, tie pocity ktoré mi dopriaval a on, snáď vzrušením bolestne trpel. Mohla som sa na to dívať a vnímať to a chcieť to a... Pohla som rukou a prešla po napnutom zipse nohavíc, znehybnel. Potom mi pritisol dlaň ešte pevnejšie k napnutým nohaviciam. Viac dotyku - viac sily.

Opasok, gombík, zips, dotkla som sa jemných chĺpkov, ale bála sa ísť ďalej. Nenútil ma - ísť ďalej. Objal ma silnejšie, naliehavo si vzal si moje pery.

Vášnivo, vášnivejšie, divoko.

Dvíhal si ma v náruči a hltal moje ústa, krk - všetko. Chcel ma pohltiť celú. Sklonil hlavu k mômu ramenu, hlasno oddychoval. Hruď a ramená sa mu zdvíhali v rýchlych intervaloch, potriasol hlavou, akoby sa uisťoval v niečom, čo nechce.

„Isabella...“ zašepkal.

Nadvihla som mu tvár, aby sa na mňa pozrel. V divokom pohľade na mňa hľadeli tie najčernejšie oči. Zomkol pery, bolo vidno, že zaťal aj zuby, svaly sánky mu hrali na lícnych kostiach. Dych zhrubnuto dunel z hrude, až sa mu celý chrbát chvel. Bola to nebezpečná tvár, a on sa na mňa len uprene díval a zhlboka dýchal. Rýchlo som sa spamätala a uvedomila si do koho očí teraz hľadím. Boli to oči Démona.

Démona... Musím milovať aj jeho... Milovať toho temného Démona. Opakovala som si to v hlave dokola. Pohladila som ho po líci, jemne na perách, zľahka, bez strachu, čeľuste sa trocha uvoľnili. Pritiahla som sa k jeho tvári, uprene pozerala do toho zničujúceho pohľadu, zadržal ma rukami.

„Nerob to...“ V jeho hlase bol cítiť osteň bolesti.

Použila som viac sily, prelomila tu jeho zábranu. Tvrdo zomknuté pery mu objali moje ústa. Jemne, len preňho. Nervózne zasyčal, ale ovládal sa. Bojoval so sebou, so mnou a aj s tým pre mňa vzdialeným démonom. Čosi sa dialo.

Ak trpel, tak pre mňa a keď ja som v tento moment riskovala, tak len preňho.

„Buď so mnou láska. Buď pri mne...“ šepkala som mu na perách.

Strach sa vytratil, všetko mi dávalo zmysel. Nič iné neexistovalo, len on. A ak ma mal teraz zabiť... tak nech to urobí. Zavrela som oči, chytila ho za krk a pritiahla si ho pevne k svojmu.

„Som tvoja. Poď, vezmi si všetko...“

Tiché vrčanie rezonovalo z jeho hrude a intenzívne zosilnelo, otvorila som oči. Schmatol ma a ani neviem ako, ležala som na posteli a on sa týčil nado mnou. Temná tvár, ktorú som pred tým nepoznala, tak krásna a tak nebezpečná... Pohľad, ktorý ma uprene pozoroval, fyzicky som cítila, ako ma pozorne sleduje.

Díval sa, ako dýcham, díval sa, ako mi srdce búši do hrude, díval sa...

Zahliadla som, ako sa mu zachvela horná pera a on ju nepatrne nadvihol nad ostré tesáky, stačilo málo a on by vyceril na mňa zuby. Chvíľkami sa mi zdalo, že ten nežný muž v tom tele, ktoré ma uväznilo pod sebou, vôbec nie je on.

Uvažovať nad tým, či som urobila chybu, bolo už neskoro. On cítil, že sa bojím, vedel to, ale bol to stále on a tomu som sa rozhodla zase veriť ja. Vytrhol ma z premýšľania, keď mu ruka bleskovo trhla medzi moje stehná. Hlavu naraz nepostrehnuteľnou rýchlosťou priblížil až k môjmu nosu, karmínové bodky v jeho čiernych dúhovkách žiarili zreteľné do mojih očí. Uvedomila som si pravdu – on nie je človek! Než som to domyslela, bol zrazu znova vystretý ďalej nado mnou a pritom sa to udialo tou jeho nepostrehnuteľnou rýchlosťou. Divne, sekavo sa pohyboval a hrubo pri tom ako zviera dýchal. Nehladil ma, len mi prstami bezcitne vkĺzol do pošvy, bolesťou som vykríkla. Ruka mi automaticky vystrelila k centru bolesti. Slzy vytryskli, predýchavala som to ukrutné pálenie. Ako povedal... Zranil ma. Chytila som mu ruku v mojom lone a dala do toho celú silu akú som mala a stlačila mu zápästie. Dych sa mu zasekol, pomaly zo mňa tie prsty vytiahol.

„Ja nemôžem...“ naliehavo zašepkal. „Neviem sa ovládať.“ Z vydeseným pohľadom sa prebral z toho zvieracieho delíria.

Cítila som jeho narastajúcu paniku. Toto nedovolím! Uvoľnila som si ruku a vkĺzla mu do rozopnutých nohavíc. Stisla som ho pevne v ruke a hýbala s ním v dlani. Po prvý raz v živote som držala v ruke mužský penis. Na dotyk bola jeho pokožka jemná a vláčne hebká. Udivila ma veľkosť. Nemala som skúsenosti, aby som mohla porovnávať, ale... bol veľký... a pevný. Ako kameň. Asi. Už len z toho pocitu, čo som držala v dlani, sa vo mne spustil obrovský ohňostroj. Chrbtom mi prešiel šteklivý mráz, bolo to vzrušenie aké som ešte nikdy nezažila.

Zhlboka vydychoval, oči mal zavreté, len tými divokými vnemami inštinktívne ceril a zatínal zuby.

Moje panenstvo nebude pretrhnuté, ale roztrhané milovaním s týmto démonom.

Snažila som sa myslieť naňho. Snažila som predstaviť si jeho tvár, keď mi hovoril; Milujem ťa a pomohlo to. Zrazu ľahunko priložil svoje krásne pery k mojím. Otvorila som oči, tie jeho už znova mali tú zlatavú farbu. Dotyky zjemneli. Chytila som mu tvár do dlaní a usmiala sa šťastím.

„Viem, že mi neublížiš...“ Musel vedieť, že mu verím, musel vedieť, že ho milujem.

„Miluj sa so mnou. Miluj...“ naliehala som a nadvihla boky bližšie k nemu. Pevne ma chytil za bedrá a pritlačil svojou váhou k matracu.

Mlčal, pohľadom ostával v mojich očiach, ramená sa mu stále chveli. Pomaly som si ho pritiahla k sebe a čakala dokým sa ma znova dotknú jeho ústa. Jemný bozk, akoby sme začínali znova. Sladko, nežne, pomaly. Miloval ma, chránil ma pred sebou samým – vždy som to vedela. Presýtená týmto pocitom som sa s dôverou poddávala jeho telu, ktoré svojou váhou ťažko spočinulo medzi mojimi stehnami.

Ukrutná vášeň znova útočila do naivnej lásky a my, sme opäť strácali rozum v nenávratno. Len on v malých chvíľkach, keď ma nechával nadýchnuť, sa snažil mať všetko pod kontrolou.

Posunul si ma vyššie, oprela som sa o vankúš a hľadela na to, ako skĺzava jazykom k môjmu lonu. Chytila som ho za vlasy a ťahala ho naspäť, horúčosť a stud mi motali hlavu. Vzal mi ruku čo mu bránila a priložil mi ju na bruško, jemne mi ju láskal a pomaly s ňou klesal a klesal, až tam dolu. Zľahka mi ju bozkával, každý jeden prstík bozkával tiež. Jemne sa ma tam dotýkal, až dokým ten pocit nepominul. Jazykom vkĺzol do mňa a moja ruka, čo mu to nechcela dovoliť, mu kŕčovito zvierala vlasy a tisla si ho medzi rozpálené stehná. Pohlcoval ma, žil vo mne, arktický oheň vzbĺkol.

„Chcem ťa...“ Áno... Srdce sa mi rozbúšilo, ako to povedal.

Kľakol si predo mňa a ja, ako malé cudne dieťa som si zakryla oči. Bola som síce odvážna, ale asi nie až tak... Bála som sa ho vidieť obnaženého. Naklonil sa a poláskal mi ruky čo bránili uzrieť jeho tvár. Jemne mi ich odsunul perami stranou. Nežne ma pobozkal, nežne povedal: „Nemaj strach.“

Chladné telo uľahlo medzi moje stehná. Ucítila som jeho stoporený penis na mojom bruchu. On sa na to všetko pozerzal ako to robil, ale ja som sa bála toho, čo by som uzrela. V hlave mi cyklicky lietali predstavy, aké to bude a či to bude také, ako som si predstavovala. Čo spraví, keď budem krvácať? Umriem milovaná? Srdce sa mi rozbehlo šialenou rýchlosťou, že som ho počula aj ja. Vnímal to zreteľne, to dunenie v mojej hrudi - možno, asi váhal. Vzal mi ruku dal si ju okolo svojho krku, chvíľu ma hladil na zápästí.

„Ak to bude bolieť, silno ma tu stlač. Tu na krku. Presne tak, ako to vieš. Áno?“ hlas sa mu zachvel.

„Áno...“ mrnkla som tichunko.

„Oblizni mi prsty. Daj mi trocha tvojich slín.“ Požiadal ma o to tak kúzelne, že som hneď pootvorila pery, vložil mi jemne dva prsty do úst, dotkol sa jazyka. Pozeral sa  mi do očí, keď jeho prst spravil pár malých krúžkov v mojich ústach a poláskal jazyk.

Vyvedená z miery som stiahla ústa aj so slinami. Nebola som si istá... Teda bola, ale bolo to tak intímne, že som musela zavrieť oči, lebo sa na mňa tak zvláštne díval. S troškou mojich lesknúcich sa slín na spojených prstoch, zamieril medzi moje roztiahnuté nohy.

Snažil sa byť veľmi jemný, ale mne neostávalo mi nič iné, len sa trhano nadychovať tým, ako do mňa vnikal. Pomaly, akoby ho niečo ťahalo zo mňa von, a i tak to bolelo. Bála som sa zaplakať. Priložil mi palec k spodnej pere, jemne mi ju trel, oblizla som ten prst, vtisol mi ho do úst. Pritlačil boky silnejšie proti mne, tvár sa mu bolestne stiahla. S hlbokým „Ach...“ do mňa prenikol. Ramená sa mu roztriasli, zadrhnutý dych mu nahlas vyrazil z úst, ostal stáť.

„Dobré, je to dobré...“ šepkal si pre seba. Objala som ho silnejšie, zakvačila nohy okolo jeho bedier. Trochu pritlačil, bolo to ono, to, čo ma malo zabolieť. Odtiahla som sa, pritlačil si ma pevne späť k sebe. Sánky mu hrali sústredením, pocit, že mi láme lonovú kosť, pomaly odznieval. Uprene sme si hľadeli do očí, znova svetlé dúhovky mu postupne černeli.

„Krvácaš, láska...“ chraptivo hlesol.

„Áno... to pre teba...“

Áno, len preňho. Nebála som sa, ničoho. Žiadne nebezpečie neexistovalo. Bolo bezpredmetné sa báť. V srdci som mala teraz iné pocity. Drahšie, vzácnejšie, naše...

Pomalými pohybmi so mňa robil ženu. O tom čo ma čaká, o tom som nič nevedela. Myslím, že som v tej chvíli vzlietala, zablúdila v slnečnej dúhe, a nechcela sa vrátiť. Doteraz som nemala ani poňatie, čo to rozkoš vôbec je, keď je v žene muž. Pevne, ovláda vás, zmyselne podmaňuje. Tým on bol... Bolesťou, šťastím, uvedomením si seba sama, mojim životom. Otvorila som oči a svet bol zrazu iný.

Nadvihol ma...

Nadvihol som ju...

Kľakol si...

Kľakol som si...

Povedal mi....

Povedal som jej...

„Uvoľni sa.“ Ochabla mi v náruči. Biely anjel krvácal.

Bál som sa toho keď to nastane, ale z nejakého podivného dôvodu mi to robilo len dobre. Posadil som si ju na kolená. Sama sa hýbala, točila sa mi v dlaniach. Môj chtíč mal pevné opraty, a i tak balansoval na hrane s brutalitou. Prenikol som do nej, ako nôž do hodvábu. Prirazil som si ju pevnejšie, boli sme si tvárou v tvár. Vykríkla... Vykríkla znova a znova. Dokým som necítil jej silný stisk na ramene. Miloval som jej silu. Objímal som ju v náručí. Tak drobná a jemná a nežne milovaná. Vnímať jej silu mi bolo požehnaním. Mohol som cítiť, brať si a pokiaľ to ona dovolila, si aj privlastňovať... všetko.

Miloval som sa s ženami čo mi boli dušou neprístupne, ale toto bolo čosi iné. Jej telo som držal ako sklenú vázu pred sebou, a hľadel do jej duše krásnymi očami. Vnikal som do nej, ale iba pokiaľ to jej telo dovoľovalo. Žiadne búšenie, žiadne divoké rany. Aróma jej sladkej krvi mi stále dráždila myseľ. Cítil som ju omamujúco pŕhliť na jazyku. Môj prst skĺzol k jej ohanbiu, nemohol som sa ovládnuť. Už to nebola čistá krv, ale pre mňa to bolo čisté ako práve vypálený lieh, ochutnal som ju. Ach... tak sladká. Tá zmes krvi, bola to najlepšie, čo som mohol kedy vo svojej existencii ochutnať. Zbadala čo robím, urobila to isté. Lízala si prst, cmúľala ho so zavretými očami, a potom mi tie voňavé pery ponúkla, všetko zintenzívnelo. A ja som hltal a kŕmil sa jej vôňou a tým málom jej vzácnej linfy čo pre mňa mala v sebe ukryté.

Už som myslel, že k tomu nedôjde, však predsa, bola nedotknutá panna, v ktorej orgazmus iba spal a prebudiť ho nebolo až tak ľahké, hlavne, keď môže byť dilatácia nepríjemne bolestná.

Vlna orgazmu, jej krásne výkriky, jej ruky na mojích bedrách. To všetko, s mäkkým sťahovaním pošvy bolo teraz fyzicky mnou - a ako voľný pád, ma to pohlcovalo hlbšie a hlbšie - vťahovalo rozkošou ako čierna diera. Ľahšie, kĺzavo mi sprístupnila svoje horúce telo opájané vlhkým orgazmom, a mňa začalo pohlcovať pudové šialenstvo. Triesla zaboleli.

Chcel som, túžil som... Bral som si, privlastňoval, Démon sa miloval tiež. Zamiloval sa do nej, tak ako ja. Bol to nebezpečný milenec, ale dnes skrotol a poddal sa jej láske. On opájal sa v nej celý. Pomaly, hlboko... a znova a ešte... Tak som si ju už mohol bezbolestne brať.

Prúdiaca energia sa rozkmitala a ja som si pripadal, ako poctivý panic, ktorý to nevie zastaviť a keď áno, tak sa zblázni. Len zľahka, párkrát som sa pohol a moje semeno bolo už navždy jej. Nádherne ma vnímala svojim hebkým telom. Cítil som sa ako človek, ako obyčajný muž, ktorý sa musí ... či chce, alebo nechce. Precitol som v fyzickú lásku k jej telu a chcel som ju, nič iné, len som chcel... len ju.

...

A potom, nemuseli sme ostať stáť. Až tak ľudský som nebol. Vzrušenie narastalo úmerne jej ďalšími vzdychmi, jej pohľadom, jej perami, jej horúcim lonom.

...

Bolo pol ôsmej večer, zobudila sa.

 

*

 

Bol ešte večer, keď som sa vrátil...

„Čakal som dokým prídeš, Edward. Mali by sme sa porozprávať. O pravde a ísť rovno k veci.“ Z Jonathanovej mysle som vyčítal hnev.

„Tak... Nalejme si čistého vína.“ Hm... Že by môj pohľad bol už iný? Srdce starého mnícha sa silno rozbúšilo.

„Edward, pravda je taká, že ty, a pravdepodobne aj tvoja rodina, ste vo veľkom  nebezpečenstve,“ povedal vážne. Zarazilo ma čo hovoril. Čiže niečo vie. Dobre, poďme ďalej.

„Prečo? Máš snáď dôvod si to myslieť?“ Neviem s kým som sa viac hral, či s ním, alebo so sebou.

„Myslím, že to vie aj Ewan. Vlastne som o tom presvedčený, že to Ewan o tebe vie.“ V jeho tvári a myšlienke bol vpísaný zreteľný strach o mňa. Divné.

„Ale Ewan je môj priateľ,“ povedal som kľudne, i keď to čo Ewan vtedy v tej škole spravil, mi nedávalo zmysel.

„Ewan nie je tvoj priateľ. Nie... Je to Jezuita!“

„Čože?“

„Neviem odkiaľ má tak veľa informácii, lebo o tvojej rodine neviem nič ani ja, ale vie to. Vie všetko.“ Zhrozene som sa naňho pozrel. Pokračoval ďalej, ja som len zdesene vstrebával to, čo mi hovoril.

„Vieš čo je Lumenum Die?“

„Samozrejme to viem, Jonathan... Čo s tým mám ja?“

„Nie ty, ale on. Ewan!“ Jonathanovi dochádzala trpezlivosť.

„Nikdy som v jeho myšlienkach...“ zasekol som sa, Jonathan spozornel.

„Hm tak je to pravda, čo dokážete. Chlapče, jedine ako ti môžem pomôcť je to, že ti to všetko poviem.“ Toto bolo zložité aj na mňa.

„Ak niečo nastane, bude to veľké. Voltera padne, ako dom s kariet.“ To čo hovoril a čo vedel, bolo neuveriteľné a nedávalo mi to zmysel.

„Viem, že Jezuiti majú niečo, čim vás môžu zabiť.“

„Nás zabiť?“ To bolo, akoby mi niekto povedal, že Kristus je Moliere. „To nie je možné, nemôže ma nič zabiť ani, Boží hnev.“ Aj keď to, čo mi tu hovoril bolo vážne, moje myšlienky nabrali iný smer. Chcem byť niekedy vôbec mŕtvy? Jonathan pokračoval.

„Je to zbraň na báze tlakovej pušky, nezabije vás, ale ma silu vás odraziť, alebo dokonca poškodiť. Vymyslela to Nasa pre Navy. Projekty skrachovali a dostalo sa to do rúk tým čo bojujú s abnormálnymi javmi, či čo. To mi vykladal Ewan už dávnejšie. Lumenum Die, sú niečo ako *Švajčiarska garda v týchto veciach. Sú to všetko Jezuiti, odhodlaný zomrieť, len aby udržali tajomstvo a Marcus Volturi je súčasťou toho tajomstva. Neviem aká bola medzi nimi dohoda, ale vo Vatikáne sa to všetko zmenilo, už tu nepobehuje inkvizícia, ale ozbrojene komando s požehnaním Pápeža,“ Jonathan vydýchol ako mu došiel dych.

„Odkiaľ to všetko vieš, Jonathan?“ Nikdy sa mi nesnívalo, ale teraz zrejme hej...

„Nie je toho veľa čo viem a nie je to nič svetoborné. Ako si si mohol, a aj všetci ostatní vášho druhu myslieť, že o vás nikto nevie? Vedeli to už dávno, ale nebola zbraň, ako s vami bojovať. Ako sa vás zbaviť...“ Jonathan zostal zamyslene hľadieť do prázdna.

„Ty si na to prišiel ako? Na to, kto som ja?“ Nešťastne sa usmial.

„Neviem, napadlo ma to už, keď si prišiel do semináru, ale stali sme sa priateľmi a nemal som dôkaz a ani dôvod a napokon som to nechal tak. Ten požiar, keď si držal tú horiacu knižnicu a potom si vyrazil jednou rukou tú stenu, tak vtedy som si bol istý.“ Povedal to, akoby to nič nebolo, ale myslím, že si to ešte poriadne ani neuvedomoval. Bral ma možno ako priateľa. Snáď...

„Čo to mení na veci, mi teraz povedz, keď si si už istý?“ Podišiel som k oknu, Jonathan premýšľal. Jedna z vecí čo ho zaujímala bol môj vek.

„Narodil som sa v roku 1847, mám stošesdesiat tri rokov,“ ostal som mlčať.

„Tak je to pravda, s tým čo dokážete. Ty čítaš moje myšlienky,“ zamyslene povedal. Ale v hlave mal prázdno, proste to nevedel pochopiť.

„Áno je...“

„Zabil si človeka?“ spýtal sa naraz a z lásky ku mne dúfal, že nie.

„Zabil... a nie raz.“ Dlhú chvíľu sme mlčali. Potom sa Jonathan spýtal preňho veľmi dôležitú otázku, a časom mi došlo, že to bolo dôležite aj pre mňa.

„Veril si, ešte vtedy, keď si bol človekom?“

„Veril som vždy, Jonathan.“ Možno som potreboval tieto ľudské otázky, odjakživa som si myslel, že som realista, ale nebolo to tak. Lietal som v oblakoch, ako malé decko a teraz som tvrdo dopadol na zem.

„A čo Isabella?“ Prepadla ho panika. V tichosti som kývol hlavou.

„ ... čo! Isabella,“ zopakoval som šeptom. „Neviem, čo chceš počuť.“ Nepopieram, že v mojom hlase zaznel náznak arogancie a k tomu som cítil ešte jeho strach. Čiže bolo to tak, ako som si myslel. Aj keď urobím čokoľvek, budú sa ma ľudia báť, ako vycvičeného leva. Síce by som mal byt bezpečný, ale aj tak. Hm, s tým levom to bola pravda, ale so mnou... Neviem, už nič neviem. Odrazu stál Jonathan predo mnou, prísne si ma meral.

„Nesmieš sa k nej už nikdy priblížiť,“ povedal rozrušene, „mohla by sa pred tebou poraniť, alebo...“

„Alebo čo, Jonathan?!“ Chcel som to počuť nahlas. Chytil si tvar do dlani. Hnev sa dostavil aj ku mne.

„Čo keď ti poviem, že ju milujem. Hm?" vyletel som.  "Čo keď ti poviem, že je už moja. Čo s tým urobíš, Jonathan?“ V hlave sa mu točila kolosálna centifúga myšlienok, dych sa mu chorobou zrýchlil.

„To nie! Pre zmilovanie... Prečo si to urobil? Prečo si ju nenechal? Povedz! Prečo?!“ Zosypal sa k zemi, plakal a mňa popritom nejako opúšťali ľudské city. Naraz som chcel byť sobecký a túžil po tom, všetko mu povedať - ako spoveď. Kajať sa... a možno dostať aj rozhrešenie.

Ale vedel som, že to nie je možné.

„Cely život, Jonathan... či čo to ja vlastne robím, hľadám zmysel. Kvôli tomu som prišiel sem. Nie z nudy a ani pre zábavu, ako si myslíš.“ Jeho myšlienky o tom svedčili, pokračoval som. „A našiel som ju. Ako sa jej mam teraz vzdať, otče? Povedz mi, ako? Jonathan...“

„Nesúhlasím s tým. Nemôžeš byť so smrteľnou ženou.“ Postavil sa zase predo mňa. To bola pravdivá rana, ktorú som dlho ignoroval a nechcel vidieť následky. Jonathanovi prišlo, že trafil do čierneho a okamžite sa toho chytil.

„Edward, čo urobíš, keď ti poviem, že ona umrie a zostarne ako ja? Čo budeš robiť? Urobíš z nej monštrum, ako si ty?“ Jeho slová boleli, veľmi boleli. Odvrátil som sa od neho stranou.

„Čo urobíš, ak sa jej stane toto?“ Jeho hlas znel zákerne, ucítil som náhlu vôňu krvi. Jonathan si hlboko porezal ruku na predlaktí ostrou časťou kríza. Otočil som sa k nemu a zavrčal.

„Hm?! Tak odpovedz! Čo urobíš!!“ Moja tvár sa zmenila, mohol som sa zahliadnuť v okennej tabuli, oči mi pachom krvi zčernali, starec o krok ustúpil. Zatol som päste, pochytila ma tiež zúrivosť - nie, bezmocnosť to bola.

Rozkričal som sa aj ja vedomím, že prehrávam v akejsi hre, kde je tým kto švindluje boh. „Čo urobím?! Čo... !? Zabijem sa.“ A ju tiež...

*Švajčiarska garda - Federácia s povesťou nepremožiteľnosti. Od roku 1506 ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. (pozn. autora)

*Lumenum Die – Kontraverzný rád, Sekta pod hlavičkou Vatikánu

 

sakriš, ale sme si zaš...

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!