31.08.2010 [18:30], Astrid, ze série Pôjdem tam, kde nájdem vieru..., komentováno 23×, zobrazeno 6513×

Tento hriešny príbeh o zakázanej láske nás strhne do víru vášne, nebezpečia a bolesti. Príbeh je o Edwardovej ceste večnosťou, ktorý hľadá zmysel života. Rozhodne sa stať kňazom proti vôli svojej rodiny. V jeho novom živote sa možno aj jeden zmysel objaví, ale čo urobí on, ako sa postaví láske zoči voči? Tak to si už prečítajte sami v tejto poviedke plnej lásky a protikladov.

Vaša Astrid.

Prológ

Môj nový život, tak som sa rozhodol nazvať túto časť svojej očakávanej budúcnosti. Opustiť domov, rodinu a presvedčiť svoju myseľ, že to, čo teraz robím je cesta k spaseniu... Isteže, k spaseniu. Čo bude potom, po tomto mojom novom živote, som nechával na novo nájdený osud - ten mi to napovie - taký je plán.

Myšlienky ma zväzovali a nedali mi chvíľu pokoja a prázdnoty, ktorú by som potreboval a bol na ňu zvyknutý, ale činilo ma to akosi  šťastnejším. Jedno bolo jasné, musím niečo urobiť, čokoľvek, aby moja existencia mala zmysel, aby dávala natoľko zmysel, nech z toho všetkého nezošaliem. Hľadať boha za každým rohom, alebo v ľuďoch, ktorých cestou stále míňam? Ech... Celý svoj predchádzajúci život som veril a teraz, po stošesťdesiatych troch rokoch pochybujem o sebe a dôvode, prečo som stále na tomto svete. Niekto tomu dal vyšší zmysel - som si istý. Lenže, niekto, kto? Nájdem toho, kto dáva zmysel existencií, nájdem studňu života, aspoň sa pokúsim pochopiť a vytrénujem svoje sebaovládanie tak, že myšlienka, že život nemá zmysel, bude bezpredmetný prežitok. Budem tým, kým som chcel byť vo svojich devätnástich rokoch, nehľadiac na etiku a názor mojej rodiny. Stanem sa kňazom.

Kapitola 1

Prievan mi sfúkol v izbe sviečku a vyrušil ma z čítania, dnes narozdiel od každodennej rutiny, pulzoval kláštor životom. Chystala sa oslava ku sviatku svätenia ohňov, takto Íri slavili Veľkú noc. Jar prišla skoro, jemne presvetlila temné hradby starovekého kláštora a spoza nich ku mne doliehal detský krik rozšantených detí, ktoré sa tešili, kedy bude súťaž v hľadaní veľkonočných vajíčok. Jeden z tých krajších dní v mojom novom živote. Dnes sa  už odslúžilo päť omší. Dve z nich som celebroval ja a Ewan, v mojej existencii prvý ozajstný ľudský priateľ.

Pýtate sa, čo tu robím? Mal by som sa zasmiať, ale neurobím to, táto moja zmysluplná cesta má pre mňa veľký význam. Zo začiatku ma napadol bláznivý nápad - nebyť upírom, naozaj originálne, ale o samotnej utópii tejto myšlienky ma presvedčil až môj smäd asi po dvojmesačnom pôste. Samozrejme, vedel som, že to nie je možné, len som chcel niečo zmeniť, v niečo dúfať, veriť sebe samému, nebyť tou zverou, čo baží po uhasení úporného smädu. Chcel som žiť, chcel som byť šťastný, ale realita bola stále tu, predo mnou a vysmievala sa mi do tváre ako bosorka, ktorá vie svoje.

Vysvätili ma pred tromi rokmi a popri štúdiu v seminári som požiadal o írske občianstvo. Záruku, že ho určite dostanem, mal na starosti môj brat Jasper, ktorý s mojou rodinou zostal žiť a loviť vo Forks. Carlisle bol nešťastný z môjho rozhodnutia, upísať sa cirkvi, on sám bol kňazom a neschvaľoval to, že by sa mal upír stať duchovným. Preňho to bolo rúhanie, a pre mňa zase dilema. Pokiaľ nemám dušu, bol som presvedčený, že tu to určite zistím. Ostatní z rodiny z toho mali zmiešané pocity, čo ma v podstate povzbudilo.

Moje ovládanie smädu sa stalo vrcholom ľadovca všetkého, čo som dokázal zniesť. Bojoval som sám so sebou asi rok, lovenie som obmedzil na mesačné intervaly, a zo začiatku som denne o sebe úporne pochyboval, že toho démona v mojom tele vôbec niekedy udržím, že sa mi ho podarí uväzniť niekde hlboko v mojom tele odkiaľ preňho nebude úniku. Po čase som si uvedomil, aké to bolo dôležité, toto všetko prežiť. Po roku som odišiel na misiu, ktorá sa neodmieta. Učil som deti domorodcov v horách Južnej Ameriky, bola tam so mnou jedna rehoľná sestrička menom Olívia. Milovala deti a ja som ju zato obdivoval a učil sa od nej, tej nežnej láske k tým bezmocným stvoreniam, postihnutým nepokojmi v zemi, ktorá bola Mekkou drog a militantných útokov s nimi spojenými. Pol roka som pôsobil na misii, lenže slnko bolo veľký problém, tak som sa s dobrou, ale aj pravdivou výhovorkou, že mám problémy s pigmentom dostal späť z Bolívie do Írska a zostal tu v Belfaste.

Mal som šťastie. Otec Jonathan, môj učiteľ a priateľ, mal slabosť pre moju hru na organ a fara s kláštorom tým získala na kredite. On sám viedol detský zbor, dokonca si myslím, aspoň podľa jeho myšlienok, že by ho tu nedržalo nič iné, pokiaľ by sa tomu nemohol venovať. Chodili sem na koncerty dokonca malé delegácie z Ríma, ale najviac ma tešilo, keď prišli iba ľudia z mesta.

Popularita nášho zboru vzrástla tak, že zadné krídlo pri sakristii prechádzalo v tomto čase prestavbou a malo dať vzniku umeleckej školy spevu, ktorej som mal byť súčasťou aj ja, ako hlavný organista. S touto radostnou správou prišiel Otec Jonathan pred dvomi mesiacmi. V Írsku, byť v cirkvi pokrokový niečo znamenalo. Kedysi tu žili mnísi a oddávali sa samote, ale teraz budeme viesť deti umeleckým smerom. Presne toto som hľadal, zmysel... zmysel môjho bytia. Byť niekým, niečo budovať, učiť deti, dokonca som chcel byť vizionár. Aké úsmevné... To som, ale ešte nevedel, že deň otvorenia novej školy, bude dňom kedy sa mi zmení celý život. Môj nový život sa zrúti, ako domček z karát, bezohľadne ma vytrhne z môjho spokojného a šťastného bytia a pohltí ma, ako veľká voda. Vtedy som preklínal tento deň, a ani som nemal tušenie, ako veľmi som sa mýlil.

V popoludnie Veľkonočného pondelka, bolo naplánované slávnostné otvorenie školy, predchádzali tomu súťaže pre rodičov a ich ratolesti. Mi kňazi a mnísi sme hrali futbal s miestnym teamom mladších žiakov. Idyla, ktorú dokáže pokaziť desaťminútová búrka, aké smutné. Bolo dusno pod mrakom, vzduch bol nasiaknutý vôňou lacných parfumov a mužského potu, v zmesi detských vôni rôzneho druhu od mlieka, až k mentolovým cukríkom. Esenciu, ktorú som si nepripúšťal ani menovať, som mazal z mysli zakaždým, keď sa mi zakrádala mozgom. Chytil som out, červenú zástavku som držal nad hlavou, a bol svedkom hysterického výstupu jedného z otcov, ktorý nevedel pochopiť, že futbal je len hra a nevyberane peskoval svojho syna. Chlapec so zvesenou hlavou šuchtal trávnikom ku zbytku teamu, so zabodnutým pohľadom svojho otca v chrbte. Hm, možno to detstvo nie je až tak ružové.

Prvú dažďovú kvapku som počul a až hodnú chvíľu po tom mi pristala na nose. Zvrátil som hlavu a detailne si vychutnával tú mokrú spŕšku, čo dáva život stromom, machovo zelenej tráve a im... ľuďom. Vlastne aj mne, nebyť vody, nebola by žiadna krv, sladká, teplá, voňavá a pri jej dotyku s jazykom budiaca priam vášnivý akt v mojom tele. Cítil som, ako mi preteká hrdlom a v tele sa mi rozpína slastný pocit naplnenia. Počujem ako moja obeť kričí...

„Edward... Edward!” Čo to je? Moje meno.

„Ach,” strhol som sa. Ewan bežal mojím smerom, ja som naňho len šokovane hľadel a ruky zvieral v päsť. Dusil som v sebe zrýchlený dych, snažil som sa uvoľniť, ani som si nechcel radšej predstaviť, aké mám čierne oči. Šmykom na blate predo mnou zabrzdil s otázkou v očiach a mysli.

„Blázniš, chceš, aby do teba udrel blesk? Si zmierený s naším pánom?” trochu vydesene si ma doberal.

„Hm.”

„Čo to má znamenať? Stalo sa ti niečo? Vyzeral si, ako by si videl samotného diabla.” Ewan mal v očiach starosť, aj jeho myseľ o tom svedčila. Zahliadol som sa v jeho spomienkach, ako tam stojím meravý, sústredený, keď moje zmysly sa prebúdzajú a stopujú. Áno, videl som diabla. Videl som seba!

Všetci už boli zhromaždení v kostole a slávnostné otvorenie mohlo začať, celý mokrý som sa ponáhľal hore schodmi k organu, hlavou mi besným tempom tryskali myšlienky, ktoré na mňa kričali: Ty si lovil! Chlapče, ty si tam stál a tvoj mozog lovil! Zdesený som len veľmi ťažko triedil tieto skutočnosti. Nenávidel som to primitívne zviera, ktoré pobývalo vo mne a nešlo ho vyhnať z môjho tela.

Rázoval som si to tenkou chodbičkou pozdĺž balkóna, v hlave mi hnevom pulzovalo, keď sa mi naraz do cesty postavila malá osôbka, ktorá sa strašlivo zľakla a uškočila bokom do steny klenby. Jej intenzívna vôňa ma drvivou silou udrela do nosa ako húfnica a ja som mal čo robiť, aby som sa udržal na uzde. Dievčina sa po náraze do steny prudko odrazila do mňa a s poriadnym dunením si udrela hlavu, nasledoval plačlivý výkrik a ticho. Zdrevenel som a bál sa pohnúť, sánky mi brneli, v ústach ma pálil horký jed. Cítil som, ako sa moje prsty nepostrehnuteľnou rýchlosťou mihajú jeden vedľa druhého, akoby sa rozhodovali či ich ruky poslúchnu.

„Prepáčte, Otče.” S hlasným prehltnutím bolesti prehovorila. Jemne chvejúce sa ramená sa jej striasli zimou, hľadela mi rovno do hrude. Bola tam tma, že sťažka mohla niečo vidieť. Sťažka mi mohla vidieť do tváre, ale ja som videl všetko.

Nežné, drobné dievča so vznešenou tvárou a s dlhými tmavými vlasmi, oči doširoka otvorené. Tie jej oči... Tmavé, nevinné a plné očakávania a aj strachu. Srdce jej búšilo do hrudnej kosti tak, že keby som tam priložil dlaň, tak by som mal pocit, že držím živé srdce v ruke. Teraz som prehltol ja, ale nie bolesť, ale značnú dávku jedu.

„Prepáč mi to, drahé dieťa, bol som zamyslený, ponáhľam sa hore k organu. Mrzí ma to, dúfam, že si sa nezranila.” V momente, ako som prehovoril, bleskla očami do mojej tváre. Bol to len moment, ale veľmi vzácny, cítiť to, že sa mi díva do očí, nie často som niečo také zažíval. A potom, sa jej tvár jemným pohybom zmenila a ona sa kúzelne usmiala.

„Otče, nič to nie je.” Chytila si tu krásnu hlávku, úsmev jej stále pohrával na tvári, líčka nádherne zrúžoveli. Neviem čo videla, v chodbe bola úplná tma, ale stále mi uprene hľadela do očí, možno si privykla na tmu. Pravdou je, že krásne momenty nemajú väčšinou dlhú životnosť a ja som bol v tomto naozaj príkladný.

„Čo tu vôbec pohľadávate, slečna?” Počul som svoj prísny hlas, ktorý nemal nič spoločné s káraním duchovného. Vydýchla a mňa znova omámila jej zničujúca vôňa jemných bielych ľalií, až som skoro dostal závrat. Musel som prestať dýchať, inak som za seba už nemohol ručiť.

„Bola som si pozrieť organ. Je tak krásny, ešte som také dielo nevidela. Tá pravá slonovina a na nej tie vyrezávané keltské..." Asi som sa tváril nechápavo, pokračovala. „Pustil ma sem strýko, otče...”

„Kto?" hekol som vydesene. "Počkaj, stačilo.” Zastavil som ju, stisla pery, vystrúhala nejakú grimasu a pohľad stočila dole.

„Prepáčte, otče, mrzí ma to... všetko.”

„Edward, už musíš začať,” naliehavé Ewanovo šeptanie ma vyviedlo z tejto šarvátky. Zamrazilo ma v momente, keď pretiahla svoju štíhlu postavu okolo mňa, čím sa obtrela o značnú časť môjho tela, čo vo mne priam spustilo hystériu, mrnkla niečo v zmysle dovidenia a odcupkala dole schodmi neznámo kam. Vážne vyvedený z miery som zasadol za organ, spustil príslušnú elektroniku a jemne pohladil klávesy. Prvé na programe bolo Ave Maria. Melódia sa rezonujúco chvela v celom chráme, lenže ja som mal zmätok v myšlienkach, pachuť jedu mi stále pripomínala toho démona v mojom tele, ktorý bol povzbudený tým intímnym dotykom, jej úsmevom a predovšetkým hladom po krvi. Cítil som v sebe čosi, čo už dávno malo na dobro byť uspané hlboko v mojich útrobách a nemalo už uzrieť svetlo sveta.

Slávnosť skončila krátkou omšou a všetci sa pomaly poberali domov. Zišiel som dole do sakristie prezliecť sa do denného obleku, keď som ju zahliadol  rozbitou vitrážou na nádvorí kostola. Stála tam s otcom Jonathanom a vášnivo o niečom diskutovali, potom ju srdečne objal a ona mu na to venovala nádherný úsmev, čo starca dostalo evidentne do miernych rozpakov. A na dôvažok mu vtisla na líce bozk, načo ja som zostal zmeravený stáť a v ruke zvieral kňažskú košeľu. Kedy mne dal niekto bozk na líce? Jarný vánok sa teraz po búrke pohrával s jej bielymi šatami a s háčkovanou pelerínkou. Bože, kedysi dávno som také niečo videl. Prehodila si kvetovanú šatku cez ramená a nasadla do obitej Toyoty, ostali po nej len rozbahnené brázdy na ceste.

V stredu bol posledný zápis žiakov, skúšky boli hravé, deti sme triedili podľa hlasov a veku. Spoločne sme dali dokopy päťdesiatdva detí, z toho dvakrát po osemnásť do zboru a šestnásť na gitaru a flautu. Bol to úspech. Jonathan si splnil sen a ja som bol rád. Som šťastný, keď ľudia okolo mňa sú šťastní tiež. Na dievča v chodbe som už nemyslel, načo, bola by hlúposť si pripustiť slabosť v podobe nejakej náklonnosti, čoby náklonnosti, ale pachu, v jej prípade zničujúcej vône. Len ma štvalo, ako často za tieto dva dni si to pripomínam, tu zbytočnosť v jej podobe. Tá zbytočnosť mi nahlodávala moje zásady a predsavzatia a to, som nemohol dopustiť.

Dnes som slúžil večernú omšu, predtým sme boli s Ewanom spovedať nemohúcich, ktorí k spovedi nemôžu prísť. Kostolná veža odbila päť hodín, keď si ma Jonathan dal zavolať. V tom prípade bude lepšie, keď už budem prezlečený, niektoré rozpravy s ním boli zdĺhavé a ja by som nemusel stihnúť prísť včas späť. Bartolomej, starý kňaz, ktorý už necelebroval mi pomohol do bieleho rúcha, oviazal mi žlatú šerpu a spokojne sa vrátil k svojej práci. Opláchol som si tvár, odniesol hostiu na oltár a išiel do kláštorného komplexu chodieb. Pred dverami Jonathanovej pracovne mnou prešiel zvláštny pocit, že keď tieto dvere otvorím, budú okolnosti, ktoré blízky čas prinesie, nezvratné. Moja existenčná skúsenosť sa pramálo kedy mýlila. Zaklopal som na dvere a vstúpil.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

23)  Janebka (25.06.2012 13:24)

Dobře, tak jdu číst dál!!! Takhle se mají hýčkat komentátorky!!!

22)  Astrid (25.06.2012 13:15)

Amazonko, ten komen je dokonalý, úúúplne som z neho hotová, formulácia ma rovno položila Fááákt, Amazonko ty seš dokonalá!!!

21)  Janebka (25.06.2012 13:09)

Bájinko, alespoň že někdo mi rozumí!!! Chápeš to??? Ony celej můj komentář poslaly k šípku!!! I s Edwardem!!!

20)  Bye (25.06.2012 12:56)

Janebko, skvěle jsi tohohle Edwarda vystihla! Musím říct, že se to mnou tříská jen na nej pomyslím, DROOL

19)  Astrid (25.06.2012 12:46)

18)  Janebka (25.06.2012 12:39)

Teda a tak jsem se poctivě a co nejupřimněji snažila!!! Jste to celý ....... ! Kruciš, kdys mi sem dala tu kameru??? Amazonko, myslela jsem, že spíš??

17)  Twilly (25.06.2012 12:27)

Tak nejako si ťa predstavujem pri písaní tejto poviedky, seňora .... skvelý popis samej seba

16)  Astrid (25.06.2012 12:19)

Amazonko, ja ta mylujem, nooo to tá poviedka som celá ja alá stojím pred chladničkou v noci s vražednou otázkou v oku, nažerem sa, alebo nie!?!!

15)  Twilly (25.06.2012 12:07)

Jani, tohle je nejsexi upír na světě!!!

14)  Janebka (25.06.2012 11:57)

Amazonko, nebojím se Cullenových, ale toho, co ve mě Edwardův boj vyvolává! Spojila jsi kněžské odříkání a až smyslnou "nenažranost". Touhu po čisté andělské mysli s vášnivým ďáblem v srdci! Nevinnost a chtíč!!
Můj osobní každodenní souboj o lepšího člověka! Bojím se sebe!!
Děkuji!!!

13)  Astrid (25.06.2012 00:18)

Amazonko , toto bola moja prvá predstava ff Edwarda ono je to trocha neuveritelné jjooo a o cullenových nepíšem - nemaj boja, je ich tam ako šafránu

12)  Janebka (25.06.2012 00:10)

Amazonko , tak tohle jsem nečekala! Vůbec jsem netušila, že Edward vysvěcený kněz bude upír!!!
A celá jejich upírská rodina .... no páni! Musím si to v klidu přečíst ještě jednou, protože to má v sobě neskutečně obrovskou sílu a moc! Dojemné a krásné!
Děkuji

11)  kytka (13.02.2011 21:11)

Ahoj Astrid, začetla jsem se do Tvé povídky a zaujala mne. Těším se na další čtení.

10)  Astrid (02.09.2010 17:14)

No, Bye, tvoj koment k Hranici pod vysočinou mi urobil veľkú radosť a tu si dávam dublle, hmmm, dnes mi je dopriané, som šťastná.
Námet poviedky mi nedal dlho spávať. Hriešne, zvádzajúce a o to viac nežné predstavy a Ed, ja tu zase taju, to je hrozné. Ja toho Eda mám asi radšej než môjho drahého manžela. uf Astrid, čo si to povedala!? Dik Bye.

9)  Bye (02.09.2010 14:27)

Ach, našla jsem poklad...
Nedivím se, že je ambra jedna z Tvých oblíbených autorek, máte mnoho společného.
Nenapodobitelný vypravěčský styl, který může někomu činit potíže svou "nejednoduchostí" (zaplať pánbůh za ni!). Kromě toho, žes zasadila příběh do velmi neotřelého a svým způsobem přitažlivého až romantického prostředí, tu vidím další podobu - neskutečnou hloubku, do které se noříš při promýšlení psychologie postav
O takové míře vtáhnutí do děje (přestože je to už opravdu hodně dávno, co jsem četla poslední slovenskou knihu - a tak jsem se rozčítala opravdu pomalu) si mnohé z nás, ostatních autorek, můžou nechat jenom zdát.
Opravdu spousta míst, která mě rozechvěla, překvapila, donutila se zamyslet
Například, že Carlisle neschvaloval, že by se upír měl stát duchovním.
Neskutečná scéna Edwarda, stojícího na fotbalovým hřišti v dešti, s mozkem na lovu
A první setkání s NÍ
Teď přijde druhý, ne?

7)  Ewik (01.09.2010 11:41)

Já jsem prostě nemohla odolat a dala jsem to znovu, už asi po desáté
Je to nádherné.

6)  Silvaren (01.09.2010 08:34)

Astrid, to je naprostá nádhera! Tohle je první a zatím jediná povídka, která má v sobě něco, co jsem u ostatních nenašla a nepostrádala do chvíle, kdy jsem si přečetla tohle. Reálie. Poprvé jsem se dozvěděla něco nového, cítila jsem, jak mě zasvěcuješ do atmosféry kláštera, prostě cítila jsem se jako Neználek na Měsíci. Chytila jsi mě a už mě nepustíš. Nenechám se pustit!
Dalším zlatým hřebem je Tvé zamýšlení se nad smyslem života/existence.
A jejich setkání? Úplně jsem cítila mravenčení, když se Bella kolem Edwarda prosmýkla.
Vyrazila jsi mi dech, je to úžasné. Gratuluji k takovému talentu!!!

5)  Astrid (01.09.2010 00:30)

gucci, teba zbožňujem! nečítala si to už náhodou ty moja čitateľka. *Moje srdce sa rozletí, letím písať!!!Dík. múza sadaj na rameno, ja na Edovho koňa a ideme do postele aj s kompom!)))

4)  gucci (31.08.2010 23:21)

....už je to zase tady.....něco se mi dostává pomaloučku pod kůži...přeávám dýchat a řádky ubíhají závratnou rychlostí...úžasný příběh stojící na pokraji útesu s úmyslem rozletět se do všech srdcí čtenářů, lapit je a mučit čekáním na dalš díl.... ...Edward a kněz..nemožné spojit tyto dvě nesourodé osoby do jedné...tak hříšné a přesto jsi to ty dokázala s neuěřitelnou přirozeností....zamilovávám se do tajemnoti tohoto počínajícího příběhu....děkuji

1 2   »