08.09.2010 [17:02], Hope, ze série Next Chance? Yes, please! , komentováno 4×, zobrazeno 1817×

Volturiová... Aj tak by sa dal nazvať tento dielik. :)

Demetrimu tá krv absolútne nechutila. Vždy zvraštil tvár a nedýchal, len to rýchlo prehltol. Jasné, keď furt žije na tej svojej lahôdke menom ľudská krv, tak mu toto nechutí. Ja zas nemôžem pochopiť, ako niekto môže zabíjať nevinných ľudí...veď to je úplne na hlavu! Dobre, sme upíri, ale prečo nebyť lepší upír? Prečo sa nezrieknuť ľudskej krvi? Ak to takto pôjde ďalej, tak o chvíľu bude na svete málo ľudí, no nie? Radšej menej zvierat ako ľudí.

Do Volterry sme sa vrátili so smiechom. Celou cestou mi Dem opisoval ako to chutilo. Tie jeho prirovnania nemali chybu!

„No, teraz ideš ty skúsiť moju stravu,“ vyhlásil, keď sme prešli bránu hradu.

„Ale nie teraz, teraz som úplne plná, vieš? Len by som si zvykla „napiť sa“ čo najrýchlejšie, a potom bude problém sa to odnaučiť,“ vysvetlila som mu.

„Ale dnes príde Heidi!“

„Ja vydržím,“ usmiala som sa naňho. „A ideme na záhradu.“

„Dobre... Počkať, na záhradu? Prečo?“ Nahodil úplne nechápavý výraz.

„Felix s Alecom čakajú,“ pripomenula som mu. Môže upír zabúdať, alebo sa to stáva fakt len občas?

„Ja viem,“ zasmial sa. Povzdychla som si.

Felix s Alecom boli ešte stále tam, kde aj minule. Keď nás Felix zbadal, neodpustil si túto poznámku:

„Ale vám to trvalo, nemohli ste si pohnúť?“ Naozaj mi pripomínal Emmetta. Cullenovci mi už začínajú chýbať. Budeme tam musieť chodiť čo najčastejšie!

„Nie, nemohli sme si pohnúť!“

„Dobre, tak teda pokračujeme. Mell, fakt by si sa mala naučiť používať aj svoju silu, nielen dar. I keď ani Alec nevie bojovať.“

„Že čo nevieme, Felix?“ spýtali sme sa ho jednohlasne.

„Bojovať,“ uškrnul sa. Hlavou som nenápadne kývla na Aleca. Skočili sme po ňom. Felix sa začal brániť, ale my sme ho hneď zložili na zem.

„Tak?“

„Neviete!“ vydýchol.

„Tak?“ zopakovala som.

„Ale sama by si ma aj tak nezložila.“ Zavrčala som.

„Mell, neublíž si, prosím,“ varoval ma Demetri. Prečo sa tam o mňa ak bojí?

Zasmiala som sa: „Neboj sa, som v úplnom poriadku.“ Postavila som sa a Felix si oprášil plášť, čo mal na sebe.

V tom všetci akoby zamrzli na mieste. Na chodbe boli počuť ľahké kroky. Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla Jane.

„Aro vás volá. A hlavne Melindu!“ povedala presladeným hláskom. Otočila sa, plášť sa za ňou len tak zavlnil.

„Nevychované malé decko. Alec, bez urážky!“ zavrčal Felix. Alec prevrátil očami a zasmial sa.

„Tak poďme, lebo zas bude problém.“

Všetci sme sa ako obetné baránky vybrali k Arovi.

„Keďže sme pozabudli na postavenie Meindy v garde, tak som sa to rozhodol napraviť. Mell, máš úžasnú schopnosť. Ako aj Alec. V boji je to niečo úžasné!“ povedal a obom nám venoval radostný pohľad. „Preto budeš mať taktiež čierny plášť. Ako aj Renata, Felix, Jane, Alec a Demetri. Patríš ku tým najtalentovanejším Volturiovcom. Tiež dostaneš aj tento prívesok na znak, že patríš k nám.“

„Ďakujem, Aro.“

„Nie je za čo.“ V ruke už držal škatuľku, ktorú otvoril. V nej bola zlatá retiazka a na nej prívesok v tvare V s červenými drahokamami. Opatrne ho vybral. Pristúpila som k nemu a sklonila hlavu. Pomaly mi navliekol retiazku na krk. Narovnala som sa. Znova som okolo krku pocítila jeho ruky. Teraz to bol ten plášť, čo mi dal.

„Ďakujem,“ znova som povedala a usmiala sa. Miestnosťou sa ozval potlesk Demetriho a Felixa. Vďačne som sa na nich pozrela.

„Melinda Voltuiová!“ zvolal Aro. „Vitaj v našej kráľovskej rodine.“ Už som sa viac nechcela opakovať slovom Ďakujem, tak som tam len tak stála. „Môžete sa rozísť,“ zavelil.

Všimla som si Aleca ako na mňa neveriacky, spolu s Jane, zazerajú. Obaja mali v očiach nenávistný a závistlivý pohľad. Teraz vyzerali ako ozajstní upíri schopní hneď vraždiť. Šiel z nich doslova strach. Alec potichu zavrčal, ale viac som si ich už nevšímala, pretože sme vyšli z trónnej miestnosti.

„Demetri, neviem, či si si všimol Alec a Jane. Po tom, čo teraz spravil Aro, ma budú neznášať ešte viac!“

„Na to si musia len zvyknúť. Vedia, že len oni sú Arovi miláčikovia, a preto sa nemusíš báť. Jane je strašne namyslená, nemusíš sa jej báť. Tiež nevie bojovať. Využíva len svoju schopnosť, presne tak isto ako aj Alec. Umenie je však prežiť v boji bez darov. Dar je niečo také ako podvádzanie. A keď Jane a Alec mučia upírov, tak to nie je normálne. Malo by sa to využívať len v najnutnejších situáciách.“

„Áno, to je pravda. A preto sa chcem naučiť bojovať, Demetri. S Jane by sme boli úplne vyrovnané súperkine. Alebo s Alecom. Ale keď ty mi to zakazuješ.“ Nesúhlasne pokútil hlavou.

„Tak po prvé: Ja sa na teba odmietam pozerať ako na niekoho, koho treba zničiť. Milujem ťa, Mell,“ usmial sa.

„Aj ja ťa milujem, Demetri, ale toto je len cvičné.“

„Po druhé...“ nevšímal si moju poznámku a pokračoval: „Nechcem ti nijako ublížiť!“

„Ty mi nikdy neublížiš.“

„Ale v boji sa spoliehaš tiež len na svoje inštinkty, Mell. Presne tak ako aj pri love. Proste neexistuje pre teba nič iné, len aby bol ten pred tebou čo najrýchlejšie mŕtvy. A ja sa na teba takto pozerať nedokážem!“

„Tak si nájdem na cvičenie niekoho iného,“ odvetila som mu. „A povedala som, z ktorých dvoch si budem vyberať!“ dodala som.

„Mell, v žiadnom prípade. oni sú schopní ti ublížiť.“

„Dem...“

„Nie, povedal som.“ Porazene som si povzdychla.

„A čo Felix, s ním by si mi dovolil bojovať, myslím, že tiež nie.“

„On sa spolieha len na svoju silu, čiže tiež by si skončila s odohnutými končatinami, a to ja nechcem.“

„Tak čo teda, mám si zavolať samotného Ara, aby mi pomohol?“ neveriacky som sa na neho pozrela. Zasmial sa.

„Nie, nie, nie... Napríklad taký Santiago by bol vhodný.“

„Toho nepoznám,“ skočila som mu do reči.

„Ale môžeš aj hneď. Práve tu ide.“ Jeho schopnosť. Jasné, že to vie.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

4)  Jalle (07.03.2013 21:59)

2)  nessienka (08.09.2010 17:31)

Úžas! Dokonalosť! Chcem pokračovanie!

1