04.09.2010 [22:29], Hope, ze série Next Chance? Yes, please! , komentováno 3×, zobrazeno 1849×

Demetri a Mell vo Volterre. :)

7. kapitola

Lietadlo pristálo v Ríme. Demetri sa na mňa šťastne pozrel.

„Mali by nás tu čakať,“ povedal, keď sme vystúpili z lietadla. Ešte si vziať batožinu a nájsť tých, čo nás tu už čakajú. Som na nich zvedavá, ale mám strach. Príjmu ma ako Demetriho priateľku, alebo budem pre nich len ďalšia nepotrebná upírka, ktorej sa bude treba čím skôr zbaviť?

„Je tu Felix s Renatou. Ona je tu preto, keby sa náhodou niečo dialo a hrozilo by, že nás niekto odhalil,“ informoval ma Demetri, keď sme vyšli z haly. Všade som sa obzerala, no nič som necítila a ani nevidela. Zvláštne, upíra je väčšinou cítiť už zďaleka.

Všetci sa na nás pozerali a vyvaľoval oči. Demetri ma hneď chytil za ruku, dal najavo, že som len a len jeho. Žiarlivec jeden. Potichu som s zasmiala.

„Tamto sú!“ povedal a hlavou kývol ku jednému autu červenej farby, ktoré malo úplne čierne sklá. Demetri mi vzal batožinu a položil ju do kufra. Spolu sme potom nastúpili a sadli na zadné sedadlá.

„Hmmmm,“ začula som hlas... Felixa. Áno, bol to Felix!

„Áno, Felix?“ spýtal sa ho Demetri.

„Dobre si si vybral, braček,“ zasmial sa a ja som si všimla jeho krvavočervené oči ako ma sledujú v spätnom zrkadle. Sedel za volantom a už vyrážal z Ríma.

„Felix, Reneta, to je Melinda, Melinda, Felix a Renata.“ Kývol hlavou na pozdrav. Snažila som sa na neho usmiať. Sedel, no aj tak bolo vidieť, že je vysoký. Asi tak ako Emmett.

„Teší ma,“ povedala som. Na Renatu som ani nevidela, pretože sedela predo mnou. Mala tmavohnedé vlnité vlasy asi po lopatky. Oči mala pravdepodobne tiež červené.

Celou cestou nikto ani neprehovoril. Jedine Demetri ma schytil za ruku a povzbudivo sa na mňa usmial. Povzdychla som si a mysli si stále opakovala to isté: Všetko bude dobré!

Do Volterry sme dorazili za menej ako hodinu. Keby aj nie, veď Felix jazdí ako totálny šialenec!

„A sme tu,“ pošepkal mi Dem do ucha a na líce mi vtisol bozk. Chcela som sa ku nemu otočiť, no mali sme spoločnosť, tak som to nechala na potom.

Zastali sme pred veľkou bránou – vstupnou bránou. Celý hrad bol obrovský, ten som videla už z diaľky, čiže ľahko sa tu dá stratiť. Fú, vari sa mi to nestane, lebo to by bol trapas.

Vzala som si batožinu a potichu sa vybrala za Felixom a Renatou. Mlčky sme kráčali v tieni popri hradbách. Prešli sme úzkymi drevenými dverami, ktoré boli zboku, takže ich nebolo vôbec vidieť. Ďalej pokračovala dlhá chodba. Bolo tam šero, tak som sa pre istotu pozerala pod vlastné nohy. Nechcela som, aby som tu hneď v prvý deň bola známa ako ten najnemotornejší upír na svete.

Prišli sme so hradu, kde to vážne vyzeralo ako bludisko. Felix s Renatou sa od nás oddelili už pri vstupe.

„Demetri? Kde to teraz ideme?“ Moja zvedavosť už prešla na povrch...

„Ideme do mojej izby,“ usmial sa. „A potom za Arom,“ precedil cez zaťaté zuby.

„Aha.“ Na Ara si pamätám a rozhovor s ním bude ako za trest. Povzdychla som si a kráčala ďalej. Snažila som si čo najpresnejšie zapamätať cestu, čo sa mi darilo. Doprava, potom rovno, odbočiť smerom na schody, ktoré sú vľavo, na druhé poschodie, hneď prvá chodba a siedme dvere. Super!

Dem otvoril dvere.

„Fíha,“ vypískla som pri pohľade na tú izbu.

„Najväčšia izba na tomto poschodí,“ zasmial sa. Tak tu sa teda musí žiť ako v rozprávke! Celá izba bola riadená do červena.

„Červená je moja obľúbená!“

„Aj moja. A čierna tiež nie je zlá,“ dodal.

„To je pravda.“ Jedným okom som ho zazrela ako sa opiera o stenu a pozoruje ma. Popri tom sa mu na tvári pohrával úsmev. Pristúpila som k nemu a so smiechom dodala: „Vybalím sa neskôr.“

„To bude dobrý nápad, Aro nás už čaká,“ povzdychol si dosť nahlas. Ani jemu sa tam nechce ísť. V mysli som sa nad tým pousmiala.

Chytila som ho za ruky a pritiahla bližšie. Jednou rukou som mu zašla do vlasov a druhu dala okolo jeho krku. Počkala som ma neho. V momente som bola ja tá, ktorá bola opretá o stenu. Rukou, ktorú mal na mojom chrbte, si ma k sebe pritisol a jemne sa o mňa oprel. Pohladil ma po líci a nahol sa ku mne. Znova bol rad na mne...

Spojila som naše pery a pohladila Demetriho po hrudi. Potichu vzdychol. Chcela som mu rozpnúť košeľu, čo mam na sebe, ale zadržal ma svojou rukou, ktorú si položil na tú moju.

„Aro!“ pripomenul. Slabučko som zavrčala. „Ani mne sa tam nechce ísť. Mell, ver mi, že radšej by som zostal tu s tebou,“ žmurkol na mňa. „Milujem ťa,“ dodal s úsmevom na perách.

„Aj ja teba!“

„Tak poď, už musíme ísť. Aro nerád čaká.“ Schytil ma za ruku a viedol po chodbách. Tak toto si už teda nezapamätám! Čiže... najskôr sa treba dostať späť k schodisku. Potom zabočiť na opačnú stranu, ako keď chcem vyjsť von. Tak pôjdem po dlhej chodbe a dostanem sa k recepcii. Hneď vedľa je ďalšia, tentoraz kratšia chodba. Na konci sú obrovské dvere – a som v trónnej miestnosti.

Toto som si opakovala stále dookola, aby som si to zapamätala. Demetri otvoril tie dvere. Hneď sa mi naskytol pohľad na tú obrovskú miestnosť. Na jej konci boli tri schody a menšia plôška, na ktorej boli tri tróny. Na nich som hneď spoznala Ara, Caiusa a Marcusa. Po pravej strane stála Jane s Alecom.

„Vitajte! Konečne vás znova stretávam po dlhej dobre,“ pozrel sa na Demetriho.

„No, to hej,“ usmial sa na neho. „Vo Forkse bolo pekne,“ dodal.

„Akí ste spolu krásni!“ povedal Aro. „Mohol by som poprosiť tvoju ruku, drahá?“ Teraz už hovoril ku mne.

„Áno,“ odvetila som a spravila, o čo ma požiadal. Keď sa naše ruky dotkli, mal prázdny výraz. Ako Alice, keď dostane víziu. Chvíľu tam len tak stál. Pustil ma. A potom sa však otočil ku Demetrimu a tiež mu vzal jeho ruku.

Odtiahol sa a znova si sadol na trón.

„Alec, asi máš konkurenciu,“ vyhlásil so smiechom. Alec sa na nás nechápavo pozrel. „Aj Melinda dokáže hocikoho obrať o zmysly. Dokonca aj sama seba,“ vysvetlil mu Aro. „Len ju to dosť vyčerpáva. Potrebovala by to docvičiť.“ Mykla som plecami. „Tak fajn, prosím, pustite sa do práce,“ usmial sa.

„Do práce na čo?“ spýtala som sa ho.

„Potrebuješ si dobre vyvinúť svoj dar, Melinda!“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  nessienka (06.09.2010 17:09)

Super kapitola! Ty nikdy nesklameš.

1)  eMuska (05.09.2010 09:35)

Ideme cvičiť! Som zvedavá ako to dopadne!!!

1