07.09.2011 [19:00], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 0×, zobrazeno 2034×

Moc, sila a vplyv z nich vytvorili monštrá bez duše.

Bolesť

Bola chránená v manželovom náručí. Nevládala plakať. Keby tak slzy pomohli odplaviť všetky veci, ktoré ju ničili, doslova drvili ako v mlynčeku. Nevládala premýšľať, nájsť východisko zo situácie. Jedinú vec, ktorú si priala a za ktorú sa každú minútu modlila, bol jej syn.

„Nevládzem,“ zašepkala do ticha.

„Ja viem. Lenže musíme byť silní.“ Carlisle ju pevne držal v náručí. Aj on sa obával, aj on nedokázal myslieť na nič iné. Ich vnútro horelo spoločnou bolesťou. Plameň strachu ich spaľoval kúsok po kúsku. Musí predsa existovať niečo, čo im pomôže. Možno je to len ilúzia, ktorá sa vytratí, len čo kúzelník odhalí tajomstvo predstavenia, ktoré momentálne predvádza. Keby mali postavené aspoň kúsok zo skladačky celej situácie, tajomstva.

Začuli tiché klopanie na dvere.

„Smieme?“ spýtal sa Emmett, strčiac dnu hlavu. Neusmieval sa ako zvyčajne.

„Samozrejme,“ odpovedal mu Carlisle. Mládež sa nahrnula dnu a uvelebila vedľa svojich rodičov. Aj ich obostrel tieň strachu. Ostala len mučivá nádej.

♦♦♦♦♦

Nič necítim, dokonca ani bolesť. Dýchal som len s veľkou silou vôle.

„Nabudúce si premysli, aký dopad budú mať tvoje skutky,“ varoval ma Stefan, výchadzajúc z izby.

Vždy si to premyslím, aj keď som dnes podľahol náhlemu impulzu. Musel som predsa niečo urobiť! Nedokážem pokojne čakať a nevedieť, čo sa udeje o hodinu. Nevedieť, ako ma použijú alebo prinútia niečo vykonať, či prezradiť. Je to pre mňa strašidlom, ktoré číha pod posteľou alebo sa skrýva v zavretej skrini.

Každý nádych ma pálil hlboko vo vnútri. Na čele som zacítil studený dotyk.

„Rozprávaj mi niečo,“ zašepkala bojazlivo. Musel som sa pousmiať. Bojí sa o mňa. Nechcel som to pripustiť, no niečo v mojom vnútri natešene zatrepotalo svojimi krídelkami.

Moje dobrodružstvo s oknom nabralo celkom iný smer, ako som zamýšľal. Ubližoval a zároveň uvoľňoval. Buchot sa ozýval z každej strany. To ich privolalo. Prišli len dvaja. Aké smiešne. Nedokázali sa brániť mojej náhlej zúrivosti.

Jediný svetlý bod som videl v otvorených dverách. Jediná príležitosť, ktorá sa ponúkala. Nemohol som si dovoliť premrhať nad tým, čo bude ďalej. V ten okamih bola pre mňa momentálna chvíľa príliš dôležitá.

Mohol som tušiť, že sa nedostanem ďaleko. Na vlastnej koži som pocítil hnev rumunského vládcu. Stefan naplnil svoju tichú hrozbu. Varovanie, aby som s nabudúce rozmyslel, ako sa budem správať voči jeho garde a voči nemu. Ani len netuší, že trest vonkoncom nepomohol, skôr ma utvrdil v tom, čo som dávno vedel. Stefan je len masochista bažiaci po bolesti druhých.

„Prečo mi pomáhaš?“ spýtal som sa Farrah. Nie je taká, ako sa zdá, akou chce byť pred ostatnými.

„Snažím sa odčiniť hriechy, ktoré som napáchala,“ smutne sa usmiala.

Snažil som sa nemyslieť na bolesť, keď mi ošetrovala krvácajúce rany. Zdalo sa mi, akoby mi niekto vrážal ostré nožíky do celého tela. Privrel som oči. Chcem zabudnúť, chcem nemyslieť.

„Nesmieš zaspať,“ zašepkala.

„Nie som taký slabý, ako sa zdá.“

„Možno. Ale tvojou slabinou je krv, ktorá v tebe koluje.“

„Iba zo štvrtiny,“ pripomenul som.

„Má to však väčší význam, než si myslíš. Pozri! Dokázali ťa zraniť! Kedy pochopíš, že oni sa nezabávajú?“

„Si ako mama.“

„Matky sú vždy také,“ pozrela sa na ruky, v ktorých začala žmoliť handričku.

„Čo myslíš, čo teraz robia tvoji rodičia?“

„Vypočúvaš ma?“ Nemohol som odpovedať. Istotne sa snažia prísť na to, ako ma získajú späť.

„Máš pravdu. Nemusím sa zaujímať o takéto záležitosti,“ jej hlas znel previnila a ja som sa zrazu cítil sebecky. Musím byť ostražitý. Nemôžem pripustiť, aby som podľahol jej výnimočnej kráse. Aby si znovu ukradla moje srdce, aj keď je už na pol ceste k nej.

„Prosím ťa, odíď,“ vyslovil som svoju prosbu. Som väzeň, nemôže, si dovoliť zvyknúť si na jej prítomnosť, na jej hlas. Nechcem sa stať slepcom, ktorý blúdi a v tme hľadá svetlo.

„Prepáč, ak som ťa nahnevala svojou zvedavosťou.“ Vstala a odišla. Osamote som mohol premýšľať. Pomyslenie, že stojí na druhom brehu, ma ubíjalo. Nemohol som uvažovať nad jej skutkami. Som z nej zmätený. Zakaždým sa správa inak. Koľko toho v sebe ešte ukrýva? Aké sú to tajomstvá?

Poobzeral som sa po izbe, ktorú mi pridelili po dobrodružstve. Očividne bola odolnejšia, ako tá predošlá. Okrem posteli sa v nej nenachádzal žiadny materiál, ktorý by som poľahky dokázal rozbiť. Oceľové dvere, nijaké okno. Poistili sa. Nechceli, aby som znovu preveril schopnosti strážcov.

Až teraz som si uvedomil, v akej situácii sa nachádzam. Predtým som si myslel, že sa zabávajú, aj keď naháňali hrôzu a strach. Myslel som si, že svoje vyhrážky nemyslia vážne. Ak sa niekto z rodiny dozvie o Stefanovom treste, začne sa to, v čo rumunskí vládcovia pevne dúfajú. Nemôžem pripustiť, aby iným ublížili.

Už ničomu nerozumiem. Kto má pravdu a kto nie? Chcú spravodlivosť. Na druhej strane Volturiovci sa snažia vo svete udržať pokoj a mier. Aby upíry mohli bez strachu o svoj život žiť. Na to je potrebné podriadiť sa pravidlám a zákonom. Obidva klany veria vo svoju ideu. Bohužiaľ neexistuje žiadny súd, ktorý by rozuzlil ich odveký spor. Všetci konajú tak, ako najlepšie vedia. Čas ich naučil. Moc, sila a vplyv z nich vytvorili monštrá bez duše.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel Vladimir. Prekvapilo ma, že prišiel sám. Nevzal si ochranku a neprišiel s ním ani Stefan. Premeral si ma. Zvláštne. Nemal som strach. Vladimirov pohľad bol skôr starostlivý, než zúrivý.

„Rany sa ti zahojili,“ konštatoval.

Áno, rany sa mi dokážu rýchlo zahojiť.“ Zranenia som mal už zocelené. No naďalej som sa cítil unavene.

„Čo si spravil, bolo veľmi nerozvážne.“

„Váš brat mi to s radosťou pripomenul.“ Nemal som náladu rozprávať sa s ním. S kýmkoľvek! Chcel som byť sám v svojej bolesti a nikoho nevpustiť do svojho sveta. Možno som mal z neho iný pocit, ako zo Stefana, no asi zabudol, že ja s ním nikdy kamarát nebudem.

„Musíš pochopiť, môj brat vie byť často impulzívny, keď ho niečo rozruší alebo keď sa nahnevá.“ Smiešne. Zaujímavé. On sa mi ospravedlňuje! Kam som sa to dostal? Alebo je to hra na zlého a dobrého? Ak áno, nefunguje. Aspoň zatiaľ nie.

„Chcel som sa iba presvedčiť, či si v poriadku.“ Začínam pochybovať o zdravom rozume tunajších obyvateľov. Medzi dvoma bratmi nemôže byť tak obrovský rozdiel. Jeden skoro ukončil môj život a druhý si naopak robí starosti. Určite je za tým niečo iné. Inak si t neviem vysvetliť.

„Som v absolútnom poriadku. Nemusíte si robiť obavy.“ Pokýval hlavou.

„Výborne! Nastali menši zmeny. PO večeri ti ich chceme so Stefanom oznámiť.“

„Už sa teším,“ zašomral som. Nastali zmeny? Neviem, či sa mám začať tešiť alebo báť.

♦♦♦♦♦

Prechádzal som sa a čakal. Nerád premýšľam nad ich večerou, no nevedel som sa dočkať, kedy ju budú mať za sebou. Bol som nervózny. Čo také sa mohlo prihodiť? Možno narazili na mojich záchrancov. Nemôžem si robiť nádej. Bol by to nesmierny luxus. Ale čo ak predsa? A to ma budilo, napĺňalo energiou, silou.

Konečne sa otvorili dvere a dnu vošiel Mihai so strážcom, ktorého som mal tú česť spoznať, keď som bol zúrivý. Moja nenávisť voči Mihaiovi vzrástla. Patril k skupine, ktorá ma „učila“ správať sa na úrovni môjho terajšieho postavenia. Na tvári mal víťazoslávny úsmev. Ani jeden z nich nič nepovedal, len pokynuli, aby som vyšiel von.

Kráčali sme spletitými chodbami. Labyrint, v ktorom číha nebezpečenstvo v podobe obludy. Steny boli studené a doslova naháňali strach. Medzi nimi som sa cítil maličký. Mravec, ktorého by mohli poľahky udupať. Zhlboka som sa nadýchol, až keď sme prešli schody a zamierili k mohutným dverám.

Pevnosť sa v mnohom neodlišovala od volterského hradu. Rovnako ako obyvatelia. Prepych a zároveň peklo. Milota a zároveň bezcharakternosť a ľahostajnosť.

Bez slova som sa v sále posadil na prázdnu stoličku. Nikto zatiaľ nepovedal ani slovo. Zaujímavé, pretože vždy bolo počuť aspoň šum šepotu. Vladimir a Stefan sedeli na svojich trónoch. Pri nich stál neznámy muž. Zvedavo si ma prezeral. Očividne na niečo čakali.

V momente som si uvedomil, že tu niečo nesedí. Nikto sa nepohol. Ako keby sa báli vydať akýkoľvek zvuk. V hrobovom tichu som počul iba dve srdcia. Moje a toho neznámeho. Nadýchol som sa. Sladká vôňa upíra miešaná s lahodnou chuťou ľudského pachu. Podobne voňala mama.

Všetci traja sa začali usmievať, keď videli, že som na to prišiel. Pozrel som sa poloupírovi do tváre. Vlasy čierne ako uhoľ, svetlé, modré oči, arogantný úsmev, hrdo vystrčená brada.

„Ekrem, s radosťou ti predstavuje tvojho synovca,“ oznámil Stefan, zdôrazňujúc posledné slovo.

Stefanove slová ku mne prichádzali veľmi pomaly. Sedel som tam ako prikovaný a čakal, kedy začnú vysvetľovať, kvôli čomu si ma zavolali. Moja myseľ odmietala pripustiť možnosť, že sa to stalo pred niekoľkými sekundami. Nezmysel. Nie je to možné, aby som bol... Edward je jediným bratom mojej mamy!

Pozeral som sa na jeho tvár a videl som to. Pohľad, úsmev, postoj. Všetko patrilo len jednému mužovi a to starému otcovi.

„Synovec,“ zašepkal som.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře