01.08.2011 [20:00], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 0×, zobrazeno 2174×

Peklo v tme a tichu, žiadna nádej, spomienky, pocity, iba krutá, ničivá bolesť.

 

(ja viem, to je doba :-D)

Každý sa jej bál pozrieť do očí. Ona chcela len vedieť, kde sa nachádza jej syn. Či nie je náhodou zranený. Ako sa má. Nepoznala dôvod, kvôli čomu ho potrebujú, prečo jej ho vzali.

Najhoršie na všetkom je počin jej otca. Muža, ktorý by mal zúriť, hľadať príčiny, prevŕtať každú skalu, prehľadať celý vesmír.  Nie, on si pokojne sedí na svojom vznešenom tróne a zabraňuje jej, aby si ona chránila, bránila, hľadala, čo jej patrí.

„Nemôžeš sa vystaviť nebezpečenstvu! Nemôžeš ohroziť Volterru!“ povedal.

„Tebe nezáleží na živote svojho vnuka? Výborne, otecko! Radšej chrániš svoju moc a vládu ako svoj zadok a vlastnú rodinu.“

„Si drzá voči vlastnému otcovi!“ ozvala sa Arova manželka.

„Som matka! Mne je absolútne jedno, či padne alebo sa zničí volturiovská vláda. Ja chcem len svoje dieťa, drahá Sulpicia! Urobím preto aj nemožné.“

Odvtedy sa nepohla od svojho manžela. Chcelo sa jej plakať, chcela kričať od bolesti, hnevu. Teraz len rezignovane sedela a čakala. Vonku mohla zúriť apokalypsa a Annie na tom nebude záležať.

♦♦♦♦♦

Pomalý nádych. Peklo v tme a tichu, žiadna nádej, spomienky, pocity, iba krutá, ničivá bolesť. Ďalší nádych, ďalšia sekunda v tomto pekle.

Ležal som na studenej podlahe akejsi väznice. Pozeral som sa na práchnivejúci strop, ktorý čisto zázrakom držal pokope. Čakanie ma umáralo. Nechcel som premýšľať, nechcel som žiť. Všetko sa mi zrútilo. Krutá pravda, bláznivé myšlienky.

Hodiny som ostal bez pohybu, alebo to boli len minúty? Neviem. Obrázky zo včerajšieho večera sa mihali pred mojimi očami, ako keby chceli vytvoriť celovečerný film. Odmietal som to, nechcel som dovoliť, aby ma spomienky prevalcovali.

Otec, slzy, nebezpečenstvo, pravda. Bol som blázon! Konečne som dokorán otvoril oči a zatvoril všetky dvere, ktoré viedli do môjho srdca. Áno, už na mne nezáleží, nezáleží na mojich pocitoch.

V zámke dverí som začul šramot. Nepohnute som ostal ležať. Načo sa vôbec mám snažiť?

„Je tu aj posteľ.“

„Nie, ďakujem.“

„Keď ti je podlaha prednejšia. Mám ti aj jedlo naservírovať na zemi?“ spýtala sa nezaujato. Ako keby bolo bežné servírovať jedlo väzňovi v potuchlej pivnici. Možno pre ňu.

„Neprosím si,“ odpovedal som znechutene, keď mi do nosa udrel pach ľudskej stravy.

„Ako myslíš. Keby si si to náhodou rozmyslel.“ Prešla popri mne. Začul som ako položila tanier a obrátila sa na odchod. V dverách zastala.

„Je mi to ľúto,“ zašepkala kajúcne. V momente som bol pri nej a pozeral sa do jej karmínových očí. Zasmial som sa nad jej slovami.

„Farrah, správne?“

„Áno.“

„Nedaj sa vysmiať. Raz si ma oklamala, už sa ti to nepodarí.“

„Ako som ťa mohla oklamať? Nemala som k tomu príležitosť. Vždy som bola úprimná!“

„Tvojím vzhľadom, nevinnosťou. Teraz hovoríš, že ľutuješ. A to ti mám veriť? Po všetkom, čo sa včera stalo? Po tom, ako si otca...! Jedinú vec uverím, že ľutuješ to, že v tejto zatuchlej pivnici väzníte niekoho iného, že namiesto mojej mamy tu stojím ja.“

„Nič nevieš!“

„Možno, avšak poznám niečo iné. Všetci do jedného ste blázni, ak si myslíte... Neostane to bez povšimnutia, nenechajú to len tak.“

„Pre tvoju informáciu, Volterra ostala ticho. Nezareagovala na únos. Leží pasívne. Ach, áno! Bola by som zabudla. Prejavili aktivitu, zbavili sa svojich zradcov. Alec je už minulosťou a Jane, maličká Jane, no bohužiaľ. Nepodarilo sa tomu malému dievčaťu ujsť. Vieš si predstaviť, čo ju čaká.“

Presne vedela, kde zasiahnuť. Starý otec ostal pasívny? Neprejavil žiadnu aktivitu na odhalenie, kde sa nachádzam, na moju záchranu? Nie, mama s otcom nedovolia, aby som ostal v rukách týchto barbarov. Farrah sa usmiala.

„O hodinu prídem,“ povedala na odchode. Zabuchla dvere, ktoré samozrejme aj zamkla.

Poobzeral som sa okolo seba. Posteľ bola umiestnená na pravej strane väznice, vratký stolík so stoličkou stál oproti. Celé zariadenie kutice, do ktorej vchádzalo svetlo cez malé, zamrežované okienko na dverách. Znechutene som sa pozrel na vedro v rohu pivnici. Nechcem ani pomyslieť na to, pre koho bolo pripravené toto „nádherné“ väzenie.

Opäť som ostal sám so svojimi myšlienkami. Pravdaže, poznal som odvrátenú stranu starého otca. Neviem, čo mám cítiť. Sklamanie, bolesť? Skutočne neviem. Avšak nikdy by som si nebol pomyslel, že on sa nebude trápiť nado mnou, že sa nebude chcieť pomstiť za svoju rodinu. Teraz už chápem, prečo mama nechcela prísť do Volterry. V prvom rade by bola dedičkou trónu a nie dcérou. Svet sa nesmie dozvedieť, že on, Aro Volturi, má nejaké primitívne, ľudské pocity. Nie, nemôžem sa ďalej trápiť, nič s tým neurobím. Ja nie...

Nie je jediný, kto ničí moju myseľ. Väznitelia očividne spravili chybu. Budú sa ju pokúšať napraviť? A čo sa stane so mnou? Dostanem sa odtiaľto vôbec? Jedným som si absolútne istý, moji rodičia a súrodenci sa budú pokúšať, aj keď ich to možno bude mnoho stáť. Oni sa vzdajú všetkého, len aby som bol pri nich.

Zistia, kto v skutočnosti stojí za týmto všetkým? Pretože mám pochybnosti. Rumuni, ak správne predpokladám, by sa určite nebabrali s únosom. Oni by šli priamo k zdroju, priamo do srdca Volterry.  Dozviem sa niekedy odpovede na otázky, ktoré ma trápia? Zbytočným sužovaním si nepomôžem.

Sadol som si na posteľ. Znovu mám čakať. Čas mi však ponúka snovať plán. Dostať sa im pod kožu, tak aby sa sami prezradili. Nájsť štrbinu, cez ktorú by som mohol prejsť. Stačí byť trpezlivý a nájdem ich Achillovú pätu. Určite!

V zámke opäť zaštrkotal kľúč, avšak nevošla Farrah, ale jej brat, ako povedala na slávnosti.

„Ale, ale, mladý pán ignoruje naše pohostenie,“ ozval sa, pozerajúc na nedotknutý tanier. Kútikom oka som naňho zazrel.

„To má byť pohostenie? Nie, ďakujem, neprosím.“ Bol som zvedavý, kde je Farrah. Predsa mala prísť ona! Povedala to! Iste, nikdy nič nečakaj, najmä od nej.

„Ak si myslíš, že sa k tebe budeme správať ako v bavlnke, si na veľkom omyle.“

„Aké prekvapenie.“ Naďalej som ho ignoroval a radšej sa pozeral na nevábne vyzerajúcu stenu oproti. Už od samého začiatku, ako som ho videl na slávnosti, mi vadil. On má v sebe akúsi zvláštnu odpudzujúcu silu, ktorá sa mu odráža vo výzore.

V diaľke som začul tiché kroky viacerých bytostí. Spozornel som, pretože som nevedel, čo mám očakávať. Dnu vošla akási skupina upírov. Za nimi stála osoba zahalená v plášti. Nevidel som jej do tváre, kvôli maske, ktorá ju skrývala. Prečo? Poznám tú osobu alebo musí niečo predo mnou skrývať?

„Postav sa!“ zavelil mi Farrahin brat. Radšej som ho poslúchol.

Skupina sa rozostúpila a ostal som stáť priamo zoči-voči záhadnej bytosti.  Vystrela ruku a chytila ma za bradu. Obzerala si ma z každej strany. Cítil som odpor, znechutenie, prirodzený strach. Avšak neuhol som pohľadom. Hrdo som stál pred tou osobou.

„Bastard, rovnako ako matka,“ zašepkala. V hlase som spoznal ženu. Žena? Ktorá nenávidí mamu až tak, že by dokázala zosnovať únos spod nosa troch najmocnejších vládcov?

Spomenul som si na ženu s gaštanovými vlasmi. Ako ju nazval otec? Esme. Otcova dávna láska, kým nespoznal mamu. Nevychladla? Chce sa pomstiť žene, ktorá vyhrala srdce toho istého muža, o ktorého sa aj ona uchádzala? Ale ona sama sa vzdala! Chce sa vrátiť späť a dokončiť to, čo začala? Možno. Nemôžem si byť istý.

Žena, ktorá stojí predo mnou, má v sebe pýchu, šarm. Hlboko v sebe cítim, že ju poznám. Alebo si to len namýšľam mojou rozbúrenou fantáziou? Ďalšia otázka, ktorá visí vo vzduchu – Kto sa skrýva pod maskou?

Žena sa otočila a v kruhu svojich strážcov vznešene opustila temnicu. Po krátkej chvíli vstúpila dnu tá, ktorú som toľko očakával.

„Mihai, volajú nás. Máme priviesť aj tohto tu,“ oznámila svojmu bratovi Farrah. Oslovený zdvihol obočie.

„Chcú sa s ním porozprávať,“ odpovedala na nevyslovenú otázku nás oboch.

Bol som prekvapený, zvedavý. Konečne spoznám pánov mojich únoscov. Mám sa obávať toho, čo ma pri nich čaká? Odpoveď na túto otázku sa čoskoro dozviem. Čoskoro.

♦♦♦♦♦

Pozerala sa na chlapca. Keď zistila, že sa Rumunom nepodarilo uskutočniť celý plán, zúrila. Ako to mohli dopustiť, tak nehorázne pokaziť? Ich spoločný plán bol dokonalý. Riešilo sa mnoho variantov. Nikdy však tento prípad. V ich rukách je celkom niekto iný.

Ostala znepokojená z nečinnosti vládnej trojice Volturiovcov. Na svojom hrade nariadili obranný stav. Čakať, kým sa znovu niečo neudeje. Možno je to ich krycí manéver. Avšak pochybuje. Od slávnosti preveruje každú informáciu, ktorá sa dostane k jej rukám.

Celá situácia sa zmenila. Potrebuje nové riešenia. Dostať sa k dedičke blízko, aby mohla ublížiť. Čakala dlho, nemieni popustiť zo svojho plánu. Odpovede na otázky, ktoré ju trápili, mala priamo pred sebou.

Chlapec sa na ňu pozeral hrdo, bez ostychu alebo strachu. Roztopašný ako jeho súrodenci, drzý a povýšenecký ako jeho matka. Jablko nepadlo ďaleko od stromu.

„Bastard, rovnako ako matka,“ zašepkala. Otočila sa na odchod v kruhu ochrancov, ktorých jej pridelili Stefan s Vladimirom. Pre istotou. Hádam neverili, že jeden malý fagan by proti nej mal šancu a ublížil jej. Teraz je už všetko možné. Na chodbe stretla mladú upírku.

„Madam,“ pozdravila sa jej, „moji páni vás očakávajú.“ Čo zas od nej chcú?

Vošla do komnaty. Bratia sa jej uklonili. Očividne sa obávajú jej reakcie na vzniknutú situáciu. Každý detail si prešla a rozlúštila.

„Dali sme zavolať chlapca,“ oznámil jej Vladimir.

„Už som ho videla.“

„Áno, boli sme o tom informovaní.“

Skutočne im nič neunikne. Ako je potom možné, že im spomedzi prstov pretiekla tá, ktorej sa chcela priamo pomstiť a cez ktorú by ublížila mnohým ďalším? Má však syna tej bastardky. Možno táto skutočnosť nie je až tak zlá, ako si myslela. Chlapec je rovnako dôležitý ako dcéra Ara Volturiho.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře