11.03.2011 [19:00], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 2×, zobrazeno 2257×

Bol som hlupák, keď som sa nechal chytiť do siete. Natiahol som sa za drahokamom, ktorý sa leskol vo svojej najväčšej nádhere. Nevšimol som si, že je plný jedu.

Únos

V malej miestnosti sa napätie dalo krájať. Stefan s Vladimirom poslali bojovať svojich najvernejších a najoddanejších služobníkov. Nemať žiadne správy bolo pre nich frustrujúce.
Bohužiaľ, oni nemohli vstať a ísť bojovať za svoju vieru. Ich životy boli nesmierne vzácne, nemohli ich zbytočne premrhať. Po neúspešnom pokuse si museli dávať pozor na každý detail svojho konania.

„Toto čakanie ma ubíja,“ zvolal do ticha Stefan.

„Dlho to nepotrvá, brat môj. Čoskoro zasadneme na tróny a budeme vládnuť. Už čoskoro budú Volturiovci na kolenách a budú sa nám klaňať.“

„Vieš, že po ničom inom netúžim, ako vidieť taliansku zberbu prosiť o zmilovanie. Mám však isté pochybnosti.“

„Rozumiem ti, existujú otázky, ktoré neboli zodpovedané, avšak viera má vyššiu hodnotu ako všetky pochybnosti.“

Dvere do izby sa náhle otvorili. Stefan s Vladimirom si po nekonečných útrapách vydýchli.

„Tak?“ spýtal sa Vladimir.
Traja služobníci sa na seba opatrne pozreli. Nikto z nich nemal odvahu oznámiť svojim pánom výsledok dnešného večera.
„Existuje malý problém,“ ozvala sa mladá upírka.
„Farrah?“

„Pane, ona chce povedať, že všetko prebiehalo podľa plánu.“

„Kde je potom problém? Alebo sa mi zdá, že niečo pred nami tajíte? V pozadí cítim slabé ale. Dúfam,  že sa mýlim,“ povedal Stefan.

„Nemáme dedičku,“ zašepkala Farrah.

„Čože?“ naraz skríkli obaja bratia.
Služobníci sa prikrčili a čakali na úder.
„Máme však niekoho iného, rovnako vzácneho ako je ona.“

Stefana s Valdimirom zaujala nečakaná informácia. Ich hnev ustúpil do pozadia.

„Koho?“ spýtal sa Vladimir.

♦♦♦♦♦

Kráčal som pomalým krokom. Obával som sa, že je iba prelud, ktorý vznikol v mojej hlave.

„Kamže, chlapče?“ spýtal sa odrazu Emmett. Potichu som zavrčal. Objavil sa v tej najnevhodnejšej chvíli. Chcel som sa iba prihovoriť, rozlúštiť záhadu opradenú okolo neznámej dievčiny, chcel som...

Emmett už pomaly začal podupkávať nohou. Vonkoncom sa mu nepáčilo, že ho ignorujem. Pozrel som sa mu ponad mohutné plece. Nebola tam. Rozplynula sa ako hmla.

„Momentálne nikam,“ odvrkol som mu.

„Niečo som ti prekazil?“ spýta sa nevinne. Najradšej by som kričal od zlosti. Mám rád tohto obra, momentálne mi však prekáža.

„Kde je Rose?“ opýtal som sa.

„Ženské osadenstvo kamsi zmizlo.“

„Skutočne? Prepáč, ale ja už niečo mám.“

„Nie si náhodou drzý?“

„Vôbec nie,“ otočil som sa mu chrbtom a odišiel. Kráčal som pomedzi hostí a hľadal anjela. Nikde nebola. Sen, poblúznenie. Potom prečo ešte stále cítim omamnú vôňu jazmína? Zdalo sa mi, že keby som sa natiahol, dotkol by som sa sladkej hmly.

Začínam blúzniť. Skutočne musím prestať hľadať niečo, čo existuje čisto v mojej hlave. Chcel som byť sám, načerpať zdravý rozum, ktorý začínam strácať.

Podišla ku mne mama.
„Emmett sa posťažoval.“ Pozrel som sa na svoje topánky. Zdali sa fascinujúce, najmä ich lesklá čierna farba.

„Mami?“

„Áno?“
„Možno som našiel niekoho, koho mám rád, skutočne rád,“ potichu som sa priznal. Mama nie je len iba matkou, ale je aj priateľkou, za ktorou môžem prísť o polnoci a nepošle ma do najhlbšej priepasti.

„Tak skoro?“ spýtala sa. Na ňu sa vždy dá spoľahnúť.

„Možno ani neexistuje. Len čo som ju zbadal, rozplynula sa niekde v povetrí.“

„Teraz sa, drahý, stratí každý. Neboj sa, ona sa určite niekde zjaví.“

Kiežby mala pravdu. Všetko je pri nej tak jednoduché a skutočné. Objal som ju. Potreboval som cítiť bezpečie náručia, istotu, ktorú potrebujem.

„Ďakujem,“ zašepkal som.

„Ehm, prepáčte, no tento mladý krásavec si nezatancoval so svojou najmilšou a najdrahšou sestričkou,“ zašvitorila Alice. Len som prevrátil očami a ako správny gentleman jej podal ruku.

Pri jednom zo stĺpov v sále som zbadal prelud, môjho anjela.

„Prepáčte,“ ospravedlnil som sa a vydal sa za neuveriteľným snom s cieľom, že s ňou tento raz prehovorím. Uprene pozorovala  niekoho za mnou. Keď zbadala, ako k nej kráčam, usmiala sa.

V jej karmínových očiach som sa ocitol ako zajac, lapený do pasce. Zajac, ktorý je nadšený, že ho pytliaci chytili. Ocitol som sa v raji. Ona je skutočná, môžem sa jej dotknúť a nezmizne. Vedel som, poznal som, tentoraz mi neunikne.

„Ahoj,“ oslovil som ju. Obyčajné, hlúpe ahoj, ju má ohúriť? Môžem si pogratulovať k perfektnému výkonu.

„Ahoj,“ odpovedala. Jej hlas znel ako ranný škovránok, sláčiky najdokonalejších huslí, najkrajšia melódia.

„Ja...“ stratil som slová.

„Áno?“ Mám jej povedať, aký som do nej pobláznený? Mám ju odradiť, hneď ako vyslovím prvé vety? Najlepšia je cesta pravdy. Ak chcem, aby bola moja, musím.

„Zaujala si ma. Ja... Neveril som, že si skutočná. Myslel som si, že si prelud v mojom sne.“  Nádych, výdych, sklopiť zrak a čakať, čo sa bude diať. Len sa zasmiala.

„Áno, niekedy dokážem byť preludom a inokedy až príliš skutočnou,“ povedala zamyslene.

Chcel som o nej vedieť viac, nestačili mi jej záhadné slová. Nestačila mi tá krátka chvíľa. Pristúpili k nám dvaja muži. Znepáčili sa mi od prvého okamihu, ako som ich zbadal. Mali v sebe niečo, čo človeka dráždilo.

„Farrah, už je čas. Naši priatelia začínajú byť netrpezlivý,“ povedal jeden z dvojice.

„Nemôžem, ešte nie,“ zašepkala Farrah. Začínal som byť znepokojený. Nepáčil sa mi tón rozhovoru, ktorý spolu viedli.

„Teraz je na to najvhodnejšia príležitosť,“ povedal druhý.

„Čas? Na čo je najvhodnejšia príležitosť?“ zaujímal som sa. Potreboval som poznať obraz, potreboval som vedieť o Farrah všetko. Všetci traja sa na mňa prekvapene pozreli. Akoby príchodom spoločníkov zabudla na moju osobu.

„Musíme sa vrátiť domov. Moji bratia nechceli dlho pobudnúť na tejto slávnosti,“ odpovedala netrpezlivo.

„Máte pravdu,“ zašepkala svojim bratom a pozrela sa niekam poza mňa. Nasledoval som jej pohľad. Sústredene pozorovala moju rodinu.

Vôňa jazmínu ma opäť ponárala do nevedomia. Na povrch mojej mysle vyplávala spomienka z letiska. Aj vtedy sa všetci usmievali a boli bezstarostní. Kráčal som tesne vedľa svojich rodičov, keď som prvýkrát zacítil ťaživú hmlu. Teraz to bolo na vlas rovnaké.

Nie, to nemôže byť pravda. Ona nemôže stáť za nešťastnou príhodou, ktorá sa stala. Ale predsa... Zbadal som, ako sa otec pomaly zviezol na zem. Mama sa k nemu v strachu ihneď naklonila. Edward s Jasperom sa obzerali po okolí.

Každý, kto sa nachádzal v miestnosti, prekvapene pozeral. Nikto nerozumel, prečo každý jeden z nich poodpadával.

„Prestaň!“ skríkol som. Zatriasol som ňou. Nemohol som dopustiť, aby naďalej ubližovala mojej rodine a ostatným v sále. Farrahiiny spoločníci ma zadržali.

„Je mi to ľúto, ale tvoja matka je príliš vzácna. Moji páni majú želanie. Radi by ju spoznali,“ zasyčal mi jeden z nich do ucha.

Chcel som sa im vytrhnúť, avšak každý jeden prudký pohyb, mi spôsoboval neskonalú bolesť. Strácal som silu, až som nakoniec ochabol a stala sa zo mňa bábka priviazaná na špagátiku. Nečinne som sa prizeral chaosu, ktorý ovládol sál.

Polovica osadenstva ležala na zemi, ako keby boli mŕtvy. Ochrancovia starého otca a jeho bratov sa pokúšali dostať svojich pánov do bezpečia. Skupina z nich čelila inej, ktorá sa s úplnou spokojnosťou pokúšala priblížiť k rodine.

Prosil som, modlil som sa za zázrak, aby niekto mocný z hora zachránil všetkých, na ktorých mi záleží. S vypätím všetkých síl som odolával ťaživej hmle, ktorá ma nútila na všetko zabudnúť, ukryť sa do vlastných myšlienok.

Zbadal som Demetriho s Felixom, ako schytili mamu, otca zodvihli zo zeme a odvádzali ich preč. Mama sa bránila, jej pohľad blúdil po celej sále. Niečo kričala, no ja som nepočul ani jednu hlásku z jej úst. V hlave mi znel šum lesa, prírody, niekde v diaľke zurčal potôčik. Mamine oči sa zastavili na mojej ochabnutej postave. Po lícach jej tiekli potoky sĺz. Keď zbadala, že som v pasci a nijako sa nemôžem zachrániť, začala sa ešte zúrivejšie brániť. Nepomohlo to.

Bol som hlupák, keď som sa nechal chytiť do siete. Natiahol som sa za drahokamom, ktorý sa leskol vo svojej najväčšej nádhere. Nevšimol som si, že je plný jedu.

Všetky pokusy mojich súrodencov na moju záchranu boli márne. Zakaždým narážali na niekoho, kto im v tom bránil. Navyše sami si museli chrániť svoj život.

„Máme problém. Dedičku už nezískame a tá krpatá je rovnako bezmocná ako aj ty. Medzi nimi sa musí nachádzať štít, ktorý zabraňuje všetkým vašim pokusom,“ ozvalo sa po mojom pravom boku.

Bella a jej dar. Bohužiaľ, ale ani ten v tomto boji nepomôže. Mne už nik nepomôže. S nesmiernou bolesťou v srdci som sa lúčil s každým členom mojej rodiny. Je viac menej pravdepodobné, že ich už neuvidím.

„Stratili sme moment prekvapenia. Musíme odísť, nič sa nedá robiť,“ povedala Farrah. Tvár a hlas anjela, srdce však tvrdý kameň a ruky posiate krvou.

„Čo s týmto tu vykonáme?“ Niekto ma udrel a ja som zasyčal od bolesti.

„Vezmeme ho so sebou.“

Pred sebou som zbadal kruté karmínové oči. Tlak hustnúcej jazmínovej vône zosilnel. Už som ďalej nevládal odporovať a s krvácajúcou dušou som upadol do ničivého bezvedomia.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  nikolka (22.03.2011 21:50)

momentálne akosi nemám času, ale neboj ďalšia je vo výrobnej fáze..
ĎAKUJEM!!!!!!

1