24.02.2011 [08:15], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 0×, zobrazeno 2107×

Ruky máme zviazané pevným lanom, ktorý nám bráni čokoľvek vykonať. Ostáva nám len dúfať, že to bol len čisto náhodný omyl a nestane sa nijaké iné nešťastie.

Záhady a tajnosti

Strach ovládol Annie naplno. Nemohla však dovoliť, aby vyplával na povrch. Teraz na to nie je vhodná chvíľa. Nedokázala im pomôcť, musela len čakať. V tomto momente nemohla nič viac urobiť.

Začula, ako sa zavreli dvere komnaty a niekto vošiel dnu. Obzrela sa. Pomaly a neisto k nej podišiel Carlisle. Pevne ju objal a vstrebával do seba jej vôňu.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ho Annie. V očiach jej svietil strach a panika.

Carlisle si ju k sebe ešte viacej privinul a letmo pobozkal.

„Trochu som otrasený, ale v tvojom náručí mi je až vynikajúco.“

Obaja sa pozreli na svojho syna. Tak rýchlo vyrástol do vernej kópie svojho otca.

„Ako sa má?“ opýtal sa Carlisle. Pamätal si, ako naňho pôsobila záhadná sila v letiskovej hale, nemohol sa pohnúť, nemohol rozprávať. Ak jeho ničila zdrvujúca energia, ako potom musela pôsobiť na jeho syna?

„Spí, môžeme dúfať, že len od únavy.“

„Vie sa, kto za tým mohol byť?“

„Nemám ani tušenie, ešte som sa nerozprávala s otcom.“

Iba jediný klan má tú drzosť a odvahu, napadnúť Volturiovcov. Nedávalo jej to však zmysel. Prečo potom zaútočili na Carlisla a Xaviera, prečo iba na nich dvoch? Vždy bola ona terčom na pomstu.

Bála sa pomyslieť, kto za tým môže byť. Bála sa pomyslieť na nádhernú tmavovlasú ženu, ktorú videla pred niekoľkými rokmi a ktorá jej spôsobila neskutočnú bolesť. Neskôr však objavila skrytý poklad šťastia. Nechce oň prísť. Ak ju niečo alebo niekto prinúti, bude sa brániť. Vtedy všetci pochopia, že je dcérou svojho otca.

♦♦♦♦♦

Prebudil som sa do slnečného rána. V hlave mi už netrieskalo a moja radosť z tunajšieho pobytu evidentne stúpala vyššie a vyššie.

Obzrel som sa po izbe. Komnata bola veľká a priestranná. Z každého jej kúta kričal prepych. Stred miestnosti zaberala posteľ s baldachýnom, na ktorej som ležal. V pravom rohu miestnosti boli uložené kreslá, pred ktorými vynikal maličký stolík. Popri stenách stáli komody zo santalového dreva. Pri okne, ktoré osvetľovalo celú komnatu, stál otec. V náručí pevne objímal mamu.

„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa. Ihneď boli pri mne.

„Večer bude slávnosť!“ nadšene zvolala mama, až príliš nadšene. Ďalšia jej rezignácia voči slávnosti alebo absolútne niečo iné? Ktovie, teraz na tom nezáleží.

„Och, áno, slávnosť,“ šepkal som.
Slnečný lúč dopadol na otcovu tvár. Jeho pokožka sa rozžiarila na trblietavé diamanty. Prečo ja nemôžem dosiahnuť taký efekt? Spolu s mamou sme zatajili dych a povzdychli. Otec pobavene vstal a zatiahol závesy.

Niekto opatrne zaklopal.

„Vtúpte,“ zvolali sme všetci traja naraz. Dovnútra vošiel Alec.

„Prepáčte, madam, pán Aro si praje, aby ste ho spolu s vaším manželom navštívili.“

„Dedo!“ radostne som vykríkol, vyskočil z postele a v pyžame utekal po hrade. Za sebou som začul šomranie rodičov. Ignoroval som ich.

Starého otca som už dlho nevidel. Je členom vládnej trojice a s touto úlohou sú spojené isté povinnosti. Nemôže len tak odísť od trónu a navštíviť svoju dcéru s rodinou. Častejšie za ním cestujeme my, ale aj to nie v pravidelných intervaloch. Nikto mi nemôže zabrániť alebo zakázať, aby som ho v tejto chvíli nevidel. Zbožňujem toho večne nadšeného a pompézneho muža.

Otvoril som dvere do jeho súkromnej lóže a vletel mu do náručia. Nedbal som na protokoly alebo vážnosť jeho postavenia. Za sebou som začul zdvorilostné zakašlanie.

Uvedomil som si, že miestnosť nie je celkom prázdna. Sú tu Caius s Marcusom a všetci moji súrodenci. Najviac ma prekvapilo ako Jasper objíma Alice, ktorá mala hlavu skľúčene položenú v dlaniach.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa už po druhý raz.

„Večer bude slávnosť a ja nevidím ako bude prebiehať, teda, či náhodou niečo nehrozí. Je to frustrujúce, sledovať rozhodnutia a popri tom nič nevidieť,“ odpovedala mi Alice a pozrela na mňa. Prísne prižmúrila oči a našpúlila pery.

„Prečo beháš v pyžame?“

„Nedal sa zastaviť. Začul Arovo meno a už utekal preč,“ odo dverí sa ozval otec.

„Fajn, poď so mnou.“ Alice vstala a chytila ma za ruku. Kráčali sme späť do mojej izby.

Stihol som si všimnúť, ako jej Edward opatrne prikývol. Možno sa mi to iba zdá, ale niečo nie je v poriadku, niečo sa tu deje. Všetci naokolo sa správajú až príliš rezervovane. Dávajú si pozor na každé slovo, ktoré vyslovia, na každé gesto alebo mimiku tváre. Ktovie, čo predo mnou skrývajú, pred čím ma chcú chrániť.
Na povrch mojej mysle sa vynoril včerajší tajomný príchod. Bola to ďalšia záhada, ktorú potrebujem vyriešiť. Možno tieto dve skutočnosti spolu súvisia. Evidentne sa starý otec spolu s jeho bratmi pre niečo trápili. A neboli jediní.

Nech si myslia, čo chcú, mňa však neoklamú. Včera na nás niekto zaútočil. Všetky okolnosti útoku sú jednoznačné. Ostáva záhadou, kto to bol. Kto bol takým bláznom, že vyriekol nad svojím životom ortieľ smrti?

♦♦♦♦♦

„Fajn, poď so mnou,“ povedala Alice. Vstala, chytila Xaviera za ruku a spoločne opustili lóžu.

„Všimol si naše správanie. Tuší, že pred ním niečo skrývame,“ povedal Edward.

„Keby sme aspoň vedeli, kto za tým bol.“

„Neviem, Aro, skutočne neviem.“

Všetci v miestnosti boli znepokojení a rozrušení. Nie je žiadnych pochýb, že to bol útok. Existovalo mnoho riešení pre túto záhadu. Jedna jediná otázka svietila sýtočervenou farbou. Kto to bol?

„Čo ti Alice povedala pred odchodom?“ spýtala sa Annie, opretá o svojho manžela.

„V tejto súvislosti nič nevidí. Znamená to iba jedinú vec. Majú pri sebe meniča alebo polovičného upíra. Jedno menej pravdepodobné ako to druhé.“
„Možno, možno za tým všetkým je niekto, kto to celé neriadi, niekto plní rozkazy,“ potichu sa ozvala Bella. Všetci sa na ňu spýtavo pozreli.

„Čo tým myslíš?“
„Pripomenulo mi to Victoriu a jej novorodených. Konali na podobnom princípe. Až na samotnom konci sa zistilo, že za tým všetkým je ona.“

Aro zvraštil obočie. Spolu s jeho bratmi premýšľali nad možným útočníkom. Jediní, kto im schádzal na myseľ boli...

„Rumuni,“ zašepkal Marcus.
„Pochybujem, síce majú tú drzosť, lenže oni by priamo zaútočili. Svoju pomstu by mierili priamo na epicentrum, nešli by bočnou cestou. Navyše málo osôb vedelo, kedy prídu a v akom vzťahu je s Carlislom a jeho rodinou,“ oponoval mu Caius.

„Čo je najhoršie, slávnosť nemôžeme odvolať,“ ozval sa Aro, „ruky máme zviazané pevným lanom, ktorý nám bráni čokoľvek vykonať. Ostáva nám len dúfať, že to bol len čisto náhodný omyl a nestane sa nijaké iné nešťastie.“

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře