05.06.2012 [18:00], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 1×, zobrazeno 2119×

Musí strážiť moc, ktorú má.

Aro Volturi

Hrobové ticho sa usadilo na stoličke a pozorovalo mlčiaci dav. Aro Volturi pozeral svojej dcére priamo do očí. Videl v jej pohľade hnev, bolesť, poníženie. Oveľa väčšie ako práve zažil on.

„Ty...,“ začala Annie. Zhlboka sa nadýchla. Rozhodla sa, dávno sa rozhodla. „Nie si môj otec,“ povedala pokojným hlasom. Bez jedinej slzy. Hlboko vo vnútri však kričala, plakala od bolesti. Donútil ju k tomu. Donútil ju, aby ho zaprela.

„Zlatko, drahá, prosím ťa. Vypočuj si ma,“ žiadal Aro od Annie. Teraz chce vysvetľovať? Keď už je neskoro? Nikdy dokonale nezlepí rozbitý krčah. Annie ani nechce, aby sa o to pokúšal. Nemalo to zmysel.

„Nie. Nechaj si pre seba svoju kázeň, svoju bolesť, či ľútosť. Mňa nepresvedčíš!“ Annie chcela všetko nechať tak. Odviesť svoju rodinu ďaleko. Jej otec je vládcom, on má právo rozhodnúť o osude previnilcov.

Podišla ku Carlislovi a deťom.

„Ideme domov,“ oznámila im. Otočila sa na Ekrema, ktorý objímal svoju najdrahšiu Seleniu. Farrah potichučky stála vedľa nich.

„Ty ideš s nami a samozrejme aj dievčatá. Nepripúšťam žiadne protesty,“ povedala. Ona nebude z tých, čo budú zamlčiavať pravdu. Keby mohla, vykričala by to do celého sveta.

„Ďakujem,“ zašepkal Xavier. Vedel, že jeho mama nepripustí neprávosť, ktorá sa dávno stala. Všetci sa ju budú pokúšať napraviť.

„Analia! Prekračuješ hranice,“ ozval sa Aro. Nepozrel sa na syna. Dokonale ho ignoroval. Nemal dôvod na opak. Ekrem preňho znamenal len vynikajúcu investíciu, ktorá bohužiaľ nevyšla. Chlapec po ňom nezdedil genialitu alebo dar, aby mohol byť naňho právom hrdý. Syn sa stal bezcenným. Napriek tomu nemôže dovoliť, aby sa o jeho nepodarku dozvedel svet. Malo by to neblahé následky. Musí strážiť svoju moc, ktorú má.

„Hranice, ktoré si ty stanovil? S najväčšou radosťou ich prekročím! Pozri sa okolo seba. Čo máš? Tvoje činy, rozkazy mali aj odozvu! Nepriatelia sa spojili s tvojou manželkou, ktorá ťa po celý život nenávidela, pretože pre teba znamenala obyčajnú vec, ktorá ťa nezaujímala. Nikdy si sa k nej nesprával ako milujúci muž. Tvoje dve deti tebou pohŕdajú. Ľudia okolo teba prijímajú tvoje rozkazy a to len preto, že im naháňaš strach. A ty žiadaš odo mňa, aby som pred týmto všetkým zatvorila oči? Aby som na všetko zabudla? Nie, už nie!“

Aro chytil dcéru za ruku a zatiahol do sály. Svojim strážcom prikázal, aby nikoho nevpustili dnu. Nepotrebuje svedkov na hádku s neposlušným dievčiskom.

„Nemáš právo mi niečo vyčítať, drahá. Ale my dvaja sa porozprávame neskôr. Budeš musieť prehodnotiť svoje priority a zmeniť správanie,“ varoval ju a posadil na stoličku. Obzrel sa a zbadal svoju manželku s rumunskými bratmi. Všetko má svoj čas.

„Nie som dieťa, aby si mi niečo prikazoval. Porozprávame sa teraz alebo odídem so svojou rodinou.“ Dávno sa dokázala postaviť otcovi. Bola hlúpa, keď si myslela, že k niekomu prechováva nejaké city. Ľúbil ju, no spravila podľa neho neodpustiteľnú chybu a stratila ho. Ľahko ho stratila. Dokázal by pred celým svetom predstierať city? Určite, ak by k tomu bol donútený. Strýkovia by dokázali držať ruku nad plecami jej otca.

„Zlatíčko,“ predniesol sladko a pobozkal ju na čelo, „správaj sa ako dobré dievčatko.“ Otočil sa jej chrbtom. Momentálne má väčšie starosti ako neposlušnosť dcéry, ktorá sa dá ľahko napraviť.

Svoju pozornosť upriamil na dvoch bratov. Stefan sa na Ara pohŕdavo usmial. Jeho čas ešte len príde. Musí čakať na ten správny okamih. Preňho sa táto hra neskončila. Jeho brat s pokorou a strachom upieral zrak na ich spoločného súpera. Príliš rýchlo sa vzdal. Bol to slaboch, ktorý sa vždy riadil podľa neho. Nič by nedokázal, keby mu on nepomáhal. Má dôvod vyšachovať ho z hry. A on sa stane jediným vládcom celého sveta.

„Čo len s vami,“ naoko sa zamyslel Aro. Má jedinečnú príležitosť. Raz a navždy môže skoncovať s najväčšou a najnebezpečnejšou konkurenciou. Obával sa ich. Bol by hlupák, keby pred nimi nemal rešpekt. Mohli by dokázať prevziať jeho vládu. Vládu, ktorú dlhodobo vytváral a zdokonaľoval. No neexistuje sila, ktorá by Ara prinútila dobrovoľne sa jej vzdať.

„Prišiel si sám, Aro. Žiadam, aby ma odsúdil súd. A na to potrebuješ Marcusa s Caiom,“ odpovedal mu Stefan. Spraví všetko, čo bude potrebné, aby sa konečne pomstil, aby prevzal absolútnu moc nad svetom. Vladimir zložil zbrane a dobrovoľne sa odovzdal do rúk nepriateľa. Osud o ňom rozhodne. On má všetkých v sieti. Jeho prst nikoho neminie. Potrebuje však na to aj ďalších dvoch vládcov z Volterry.

„Aro, ukonči prosím ťa toto poníženie a vráťme sa domov,“ žiadala Sulpicia svojho manžela.

„Veď aj ukončí. Ale ty sa do Volterry nevrátiš,“ zlostne jej odvrkla Annie. „A ty, Stefan, zabudol si, že som dedičkou trónu. Môj syn bol predstavený. Na toto otec nepotrebuje strýkov, aby rozhodol, ako všetci traja skončíte. A to mŕtvi.“

„Analia!“ upozornil svoju dcéru Aro. Stratil trpezlivosť. Nikdy nemal pripustiť spojenie s Carlislom. Aj napriek tomu, že sa ľúbia. Nikdy im nemal pomôcť, keď mali problémy. Čo si mal vtedy vybrať? Kedysi dávno však prisahal, že ich dcéra bude šťastná. Nemal podľahnúť jej tichým prosbám.

„Otec, prosím ťa. Už som unavená z tvojho rozhodovania. Nemáš na výber. Či chceš alebo nie, bola do toho zapletená aj Sulpicia. Alebo chceš potrestať len jej prisluhovačov?“ spýtala sa svojho otca. Prestala sa ho báť. Stratila voči nemu rešpekt. Stráca ju ako dcéru. Annie sa chcelo plakať, skryť sa do bezpečia Carlislovej náruče, do bezpečia svojej rodiny.

„Prepáčte, princezná,“ ozval sa dotknuto Stefan, „ale nie sme prisluhovačmi vašej nevlastnej matky.“

„Nie? A kto sa riadil podľa Sulpiciiných príkazov?“

„Spolupracovali sme.“

„Dosť!“ varoval všetkých Aro. „Už stačilo. Sulpicia určite ľutuje svoj úpadok a vás dvoch čaká poprava.“

Annie stratila aj tú poslednú nádej, ktorú venovala svojmu otcovi a jeho náprave.

„Ty ju obhajuješ?“ vykríkla bolestne. „Zradila Volterru, zradila teba. Uniesla môjho syna..."

„Neuniesla som ho,“ predniesla ako keby mimochodom Sulpicia. Nemala náladu počúvať výčitky dcéry svojho manžela. Bola pokojnejšia, keď Aro povedal, že ju nepotrestá. Mala svoje postavenie.

„Ty mlč!“ varovala ju Annie. Pozrela sa na svojho otca, ktorý nemienil zmeniť svoje rozhodnutie. „Otec, prosím ťa. Chcela, aby som zmizla. Ty to naozaj nevidíš?“

„Ako som povedal. Ľutuje, že sa zaplietla do týchto udalostí. Ospravedlní sa tebe aj tvojmu synovi. Postarám sa o to,“ odpovedal jej Aro. Silný vodca potrebuje po svojom boku reprezentatívnu ženu. Sulpiciu bude strážiť, lenže nemieni ju vážnym spôsobom potrestať. O jej figurovaní v týchto nešťastných udalostiach sa nikto nedozvie. Aj o to sa postará.

„Napriek všetkému. Prečo máš mňa? K Ekremovi si sa nikdy nesprával ako otec. Bol ti prekážkou. Prezraď, prečo ja? Prečo chceš pripustiť, aby sa Sulpicii nič nestalo? Ak ma máš rád...“ Slzy sa Annie kotúľali po tvári. Nemala dôvod ich ukrývať.

Aro sa na svoju dcéru bolestne pozrel. Toto vážne nechcel.

„Miloval som tvoju matku. A ty mi ju pripomínaš. Ten chlapec pre mňa nič neznamená. On je len nešťastnou náhodou. Annie, miláčik, nedovolím, aby ti moja manželka ublížila. Nepripustím, aby sa k tebe čo i len priblížila.“

„Klamstvá!“ vykričala Annie Arovi do očí. „Obyčajné hlúpe lži.“

„Zlatko, prosím, ver mi.“

„Koľkokrát som ťa ja prosila? Xavier je výtvorom obrovskej lásky. Iba jeho, jediného, som porodila, no mám sedem detí. A všetky svoje deti milujem rovnako. Dokonca aj vlastného, staršieho brata, považujem za svoje dieťa. Trpela by som pri každom z nich rovnako, keby sa im niečo stalo. Keď nedokážeš milovať jedno, nemiluješ ani to druhé. Už ti neverím, Aro.“ Otočila sa svojmu otcovi chrbtom. Bolelo to. Prečo ju na to nik nepripravil? Cítila, že sa bolesť zhmotnila a prevŕtala každý kúsok jej srdca. Po maličkých kvapkách krvácalo. Neželala si nič viac, len nech toto trápenie konečne skončí.

Z chodby pred sálou bolo počuť ranu. Ako keby niekto silou do niečoho narazil. Ako keby práve na tento moment vyčkával Stefan. Ako keby buchot bol preňho akýmsi znamením. Využil nepozornosť svojich nepriateľov a spravil to, čo nikto z prítomných nečakal. Zaútočil.

♦♦♦♦♦

Oheň, všade videla oheň. Bola to ona? Nie, nemohla. Ako by to dokázala? Bola by tu možnosť. Nie, mala ju zakázanú. Sama si to zakázala.

Videla v jeho očiach strach, prekvapenie, úžas.

„Už je dobre, drahá,“ počula ho šepkať. „Som pri tebe.“ Bola unavená a chcela len pokoj. Usmiala sa do tých karamelových očí a zatvorila tie svoje do hlbokej tmy.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1