12.10.2011 [08:15], nikolka, ze série Návrat minulosti, komentováno 0×, zobrazeno 2142×

Prečo nemôžem prijať danú skutočnosť bez toho, aby som akokoľvek pátral, či je to správne?

Priateľstvo

Cítil sa ako vo svetle reflektorov. Všetci naňho upierali zrak. Od vlastnej obhajoby závisí jeho život. Prišiel s jasným cieľom, ktorý mieni splniť.

„Je mi to ľúto,“ začal ťažký rozhovor.

„To ti máme veriť?“

„Rosalie,“ napomenul ju Carlisle.

Alec sa prikrčil. Nechcel byť príčinou hádky. Aj keď jeho prítomnosť je viac než prekvapujúca. Celkom Rosalie rozumie. Na jej mieste by sa správal rovnako. On sa teraz chce zmeniť.

„Rozprávaj,“ pokynul mu Carlisle, ktorý sedel oproti chlapcovi. V jeho srdci sa rozhorel plamienok nádeje. Alec je spojivo, tá časť, ktorá vedie k jeho synovi.

„Pane, ja... vedel som, čo sa chystá. Sestra mi to povedala pár hodín pred vaším príchodom do Volterry. Bol som jej komplitcom, no nezúčastnil som sa na útoku a únose vášho syna. Len som mlčal, strážil tajomstvo svojej sestry. Prijala ma do skupiny. Chcel som vedieť, čo sa udeje, čo má v pláne.“

Odmlčal sa. On len chcel stáť pri svojej sestre. Nesúhlasil s jej konaním, no ako správny brat musel byť po jej boku a chrániť ju. Nepodarilo sa mu to. Možno tu sedí a ospravedlňuje sa aj za Jane. Ľutuje, že nedokázal zabrániť katastrofe. Nedokázal ísť proti sestre, proti jedinej osobe, ktorá dokázala ospravedlniť najväčšie hriechy.

„Prečo nevidím Xavierovu budúcnosť? Prečo nič nevidím, čo sa týka Rumunov?“ zúfalo sa spýtala sa Alice.

„Vedia, že sú sledovaní. Nerozhoduje len Stefan s Vladimirom. Majú aj spoločníčku.“

„Koho?“ spýtal sa Carlisle. Predtým si myslel, že Alec má podobnú povahu ako Jane. Bolo na ňom vidieť, že úprimne ľutuje. Nikdy by neveril, že podá chlapcovi priateľskú ruku.

„Neviem. Musíte mi veriť! Meno ženy, s ktorou Jane spolupracovali, mi bohužiaľ neprezradila. Žiadal som ju, nech mi to prezradí. Ona mi odpovedala, že je lepšie, ak nepoznám, kto je tá žena. Vraj pre moju bezpečnosť.“

Bolo to jediné tajomstvo, ktoré si ponechala, a jediné tajomstvo, ktoré rozhodlo o Alecovom osude. Vedel, čo teraz Cullenovci prežívajú. Nemohol sa ubrániť pocitu, že k tomu dopomohol. Strážil tajomstvo, no jeho sestra sama niečo skrývala. Stálo to za všetky ceny, ktoré sa už kruto zaplatili?

„Ani len netušíš, ako nám je,“ zašepkal mu Edward.

„Možno. Ja som stratil sestru. Ľúbil som ju a predsa som ju zanechal na bojovom  poli stáť samú. Nechal som ju napospas smrti.“ Keď odchádzal, chcel, aby Jane šla s ním. Jej nenávisť bola silnejšia ako čokoľvek iné, bola silnejšia ako súrodenecká láska. Vtedy si uvedomil, že ju už nič nezachráni. Podľahla zlobe, ktorá zovšadiaľ sálala.

On bol iný, celkom iný. On ešte dokázal plávať v mori plnom žralokov. Pokúšal sa neutopiť sa a bojovať. Za seba, za sestru, za rodičov. Je si istý, že sa vydal správnou cestou. Prejde veľa mučivých kilometrov, kým nájde pokoj, vieru a slobodu.

„Predpokladám, že ti Jane stihla prezradiť isté podrobnosti,“ zapojila sa Annie.

„Nie tak celkom. Mali ste byť prostriedkom k pomste voči vašej rodine. Hlavným cieľom bolo zničiť Volterru a tá žena k tomu chcela istým spôsobom dopomôcť.“

„Cezo mňa.“ Annie sa bála pomyslenia, kto je tá žena. Stisla Carlislovi ruku. Potrebovala premýšľať. Vedela o jedinej osobe, ktorá ju môže nenávidieť, aby dopomohla zosnovať krutý plán na pomstu. Avšak Esme mala voľnú cestu k tomu, aby Carlisla získala späť. Vzdala sa tejto možnosti. Už to nebolo dobrodružstvo, ktoré jej prinášalo vzrušenie a určitú výzvu. Annie sa však neubránila pocitu, že je všetko inak, než si myslí.

♦♦♦♦♦

Nedávalo to zmysel. Cez noc nemohli postoj voči mne prehodnotiť. Správali sa, ako keby im niekto vymenil myseľ. Bol som z toho nadšený, pretože som mal k dispozícii určitú voľnosť.

Čerstvý vzduch vždy pomôže. Aspoň na krátku chvíľu odpúta od problémov, ktoré zvierajú dušu. A to som ja nutne potreboval. Mať pokoj a nad ničím sa neznepokojovať.

„Užívaš si slobodu?“ spýtal sa Ekrem a prisadol si ku mne do trávy. Nanešťastie tá úžasná chvíľa netrvá dlho. Zakaždým sa nájde niekto, kto ju pokazí. V tomto prípade som sa stále cítil neisto. Nemám ani tušenie, čo Ekrem vlastne chce.

„Áno,“ úsečne som mu odpovedal. Možno sa správam nevhodne, ale nemôžem zabudnúť, kde som.

„Je tu pekne. Dokonca aj počasie vyšlo, neprší.“ Vážne? Počasie? Nech sa akokoľvek snažil začať rozhovor, nemám dôvod v ňom pokračovať. Mám ešte pár voľných minút na pobyt v prírode a ja ich nechcem minúť na rozhovor, ktorý nikam nevedie. Možno zahadzujem svoju šancu.

„Pozri, viem, že...“

„Ty nič nevieš. Chceš sa hrať na priateľa? Kvôli čomu? Pozabudol som. Určite ti záleží na tom, aby ťa prijali u volterského dvora a ja, neviem akým spôsobom, ti k tomu mám dopomôcť!“ Začínam o všetkom pochybovať. Čo ak sú Stefan s Vladimirom len šachové figúrky na šachovnici a Ekrem s nimi pohybuje na bojovom poli?

„Aro Volturi ma nezaujíma. Mám celkom iný cieľ.“ Nevedel som ako mám zareagovať. Aký iný môže mať cieľ ako len pomstu? Začínal som sa strácať v zmysle jeho slov. Strácal som sa vo všetkom. Pripadal som si ako smädný, ktorý v púšti hľadá studňu.

„Si moja rodina a ja svojich blízkych chránim,“ povedal a pozrel sa mi priamo do očí. Nechcel som tomu uveriť. Cítil som, že mu môžem bezostyšne dôverovať. Karta sa odrazu obrátila a ja som mu začínal slepo dôverovať. Niečo ma však brzdilo. Prečo nemôžem prijať danú skutočnosť bez toho, aby som akokoľvek pátral, či je to správne?

„Ja... som zmätený. Neviem, kde je sever, čo ma očakáva. Nepoznám ťa, neviem, kto si,“ prehovoril som. Postavil som sa podával k nemu ruku. Ak všetko závisí od rozhodnutí, môžem len dúfať, že sa nepopálim. Chcem zmeniť veci a ja ich zmením. Dokážem to. Musím vykročiť tou správnou nohou.

Ekrem sa vystrel a zovrel moju dlaň.

„Priatelia. Dúfam, že sa nemýlim.“ Aspoň priateľstvo môžem ponúknuť. Pre začiatok.

„Priatelia,“ prikývol. Začiatok býva niekedy zložitý. Nemienim čakať na niekoho druhého. Chcem riadiť svoj osud!

Od pevnosti kráčali Mihai s Farrah. Dnes som ešte nemal tú príležitosť, vidieť ju. Moje srdce začalo hrať svoju vlastnú symfóniu. Prišli po mňa. Môj pobyt na čerstvom vzduchu sa skončil. Nezáležalo mi na tom, pretože deň nemôže byť krajší.

Usmial som sa na nádherného anjela. Ďalšia záležitosť, ktorá si neodkladne žiada riešenie.

„Pane, prišla návšteva,“ oznámili Ekremovi. On len nadvihol obočie od prekvapenia. Odišiel naspäť k pevnosti s Mihaiom v pätách.

S Farrah sme ostali sami. Ak nerátam gardu, ktorá ma strážila, aby som im neušiel. Podišiel som k Farrah a chytil ju za ruky. Jemne sa usmiala.

Obaja sme sa zmenili. Od včerajšieho večera sa medzi nami niečo prelomilo. Ostražitosť, hnev a nedôvera sa kamsi vytratili.

„Mali by sme sa vrátiť,“ zašepkala. „Už to nepotrvá dlho.“ Prikývol som. Celkom som tomu nerozumel, čo už nepotrvá dlho? Táto beznádej medzi nami?

Pritiahol som si ju bližšie k sebe a objal ju. Keby tento moment trval večne. Bolo to len moje zbožné želanie. Odtiahol som sa a urobil niečo, čo som chcel urobiť dávno, od prvého momentu, ako som ju prvýkrát zbadal. Pobozkal som ju. Motýle v mojom vnútri vzlietli. Jedna vec bola cítiť lásku, no prejaviť ju navonok bolo niečo odlišné.

„Xavier,“ zvolala a ušla. Zem sa podo mnou otvorila a pohltila ma.

♦♦♦♦♦

Ekrem vošiel do sály. Ostal prekvapený, keď mu oznámili, že prišla akási návšteva. Vonkoncom nerátal s takýmto prípadom. Rozhodne sa mu to nepáčilo.

„Ekrem,“ privítal ho Vladimir. Všimol si, že na jednom z dvoch trónov sedela žena. Ešte ju nikdy nevidel. Bola nádherná, vznešená. Isto bola ženou, ktorej sa muži podriaďovali a klaňali k jej nohám.

„Madam,“ pozdravil ju Ekrem a pritom sa jej uklonil

„Dopočula som sa, že máte rovnakú nevôľu voči Volturiovcom,“ povedala.

„Áno, madam.“ Jej poznámka znamenala jedinú možnosť. Je do toho rovnako zapletená, ak nie je iniciátorom.

Vstala a podišla k nemu. Vystrela ruku a on, ako správny gentleman, ju pobozkal.

„Rada vás spoznávam a veľmi ma teší, že sú naše záujmy spoločné. Ak teraz dovolíte, potrebujem si oddýchnuť, cesta bola zdĺhavá. Neskôr sa porozprávame.“

„Samozrejme.“ Ekrem vycítil, že sa blíži definitívny koniec. On však potrebuje čas. Musí získať bezpečie pre Seleniu, kvôli ktorej sa spriahol s rumunskými vládcami, a samozrejme pre Xaviera.

Nutne musí ísť za Farrah. Niečo obom uniká a v ich postavení to nie je práve najvhodnejšie. Znamená to, že mu celkom nedôverujú.

Ekrem zišiel do podzemia, kde má Farrah pridelenú izbu, aby mohla strážiť chlapca. Ani nedúfal, že ho Xavier prijme tak skoro, hoci len za priateľa.

„Farrah?“ spýtal sa, len čo vyšiel na chodbu. Našiel ju sedieť ako si objíma kolená. Bolo zronená. Ekrema oblial strach.

„Pobozkal ma,“ povedala. Podišiel k nej a objal ju.

„ Na tom predsa nie je nič zlé. Ľúbiš ho, to je dôležité. Všetko sa vyrieši.“

„Čo tým myslíš?“ spýtala sa ho.

„Kto je tá žena, čo s nimi spolupracuje?“

„Neviem, nepovedali mi to. Od nej majú informácie o Volturiovcoch. Chce sa im pomstiť, najmä dedičke. Ona bola podnetom na začatie tohto všetkého.“

Ekrem to tušil. Ďalší masochista bažiaci po smrti. Bolo to horšie, ako si predstavoval. Bol na dne a zúfalý.

„Selenia?“ spýtal sa na jeho milovanú. Srdce mu čoraz viac krvácalo každým dňom od odlúčenia. Selenia je preňho jediným svetelným bodom v jeho živote.

„Držia ju niekde v pevnosti. Neviem kde. Nemám všade prístup a ani žiadne informácie, ako sa má.“

Je pri nich blízko a zároveň je tak ďaleko. Potrebuje ešte čas, aby získal svoju najdrahšiu.

Ekrem držal Farrah za ruku. Začuli kroky, no bolo už neskoro, aby sa pustili.

„Ekrem, Farrah,“ oslovil ich Xavier.

nikolka

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře