29.06.2012 [21:00], Pilly, ze série Nakresli mi vlka, komentováno 1×, zobrazeno 2074×

Forks. Pohreb. A ešte niekto...

 

Edit: 7. 7. 2012

Hannah si presadila, že s nami pôjde na pohreb. Naši v tom nevideli žiadni problém, pre nich bola skoro ako ďalšia dcéra. To ale nie je nič zvláštne vzhľadom na to, koľko času trávi u nás doma. Potom sú tu ešte spoločné výlety, dovolenky a občas zostane aj na obed alebo večeru. Nedá sa ale povedať, že by nás využívala, ja robím totiž to isté.

Hannahinym rodičom nevadí to, že by s nami mala ísť do Austrálie alebo Egypta, ale aby išla do Fokrs, tak to už nie. Boli zásadne proti, čo v ich podaní znamená, že dostala zaracha. Keď ich dcéra ale niečo chce, dostane to, to vie každý v okruhu päťdesiatych kilometrov. A tak stačilo, aby za nimi hodinu vyrvalo chodila so slovom prosím. A stále iba prosím, prosím, prosím... Ja by som to nevydržala ani desať minút a sľúbila jej všetko na svete len nech prestane.

A tak sa o šesťdesiat minút neskôr každý tváril, že o žiadnom domácom väzení nevie.

Hannah nikdy nebola empatická. Nevedela sa vcítiť do iného človeka a aspoň prestierať, že mu rozumie. Ale mala aspoň toľko slušnosti, že sa pokúsila naladiť na mňa. To znamená, že keď som sa doma zase začala rúcať, prerušila pozeranie časopisov a vysúkala so seba aspoň trochu tých slov, ktoré má ona v škatuli s nápisom toto nikdy nepochopím. A aj keď som veľmi nerozumela, čo hovorí, cenila som si to. Vlastne som si nikdy nemyslela, že by to vôbec bola schopná vysloviť. Alebo si aspoň všimnúť, že ten druhý nemá práve najlepšiu náladu.

Soboty som sa bála. Nechcela som aby prišla, aby sa dala proste nejako preskočiť a bola nedeľa. Keby som bola malá, možno by som aj verila, že to ide. Ibaže čas sa zastaviť nedal, ani posunúť a vrátiť. Mohli sme len prežiť to, čo sme nechceli a ísť ďalej. A ja som sobotu nechcela. Ibaže čím bola bližšie, tým jednotlivé minúty utekali rýchlejšie. Asi si začnem myslieť, že to robili naschvál.

Ale keď som sa v ten deň zobudila, cítila som sa ešte horšie ako som čakala. Dolámaná, hlava ma bolela a hrdlo škriabala. Keby to bol akýkoľvek iný deň, zhadzovala by som to na chrípku. Teraz som ale veľmi dobre vedela, že za to môže smútok.

Keďže bolo len štyri ráno, zostala som ležať. Rodičia aj Jasper určite ešte spali a ja som ich nechcela zobudiť behaním po dome. Musela som ale zase zaspať, lebo slnko nemohlo vyjsť behom pol minúty. Každopádne ma zobudili kroky a tichý rozhovor pre mojou izbou.

„Myslíš, že ešte spí?“ Stavila by som všetko na svete, že to bol ocko.

„Neviem.“ A toto určite mama.

„Už by mala vstávať. Budeme musieť vyraziť.“

„Idem ju zobudiť. Mimochodom, Hannah je už tu?“

„Ešte nie. Ale volala Jasperovi, že zaspala, takže príde neskôr.“

„Typická Hannah,“ povzdychla si mama a ja som si vedela živo predstaviť, ako krúti hlavou. Musela som sa usmiať. Potom som počula už len otváranie dverí a ich následné zatvorenie.

„Nessie?“ zašepkala a mne sa nechcelo tváriť, že spím. K čomu by to bolo?

„Som hore.“ Posteľ sa prehupla a ja som na ramene ucítila dotyk. Až vtedy som otvorila oči. Mama bola celá v čiernom, ešte aj očné tiene mala tmavé. Takto som ju videla naposledy, keď zomrela babička. Vôbec sa to k nej nehodilo.

„Tak sa obleč a príď sa dole naraňajkovať.“

„Nie som hladná.“

„Fajn. Naješ sa v aute. Ale teraz rýchlo.“ Vstala a ešte pred, ako odišla sa na mňa stihla usmiať.

Na nič som nečakala a rýchlo sa postavila. Trochu som to ale neodhadla a poriadne sa mi zatočila hlava.

Rozrazila som sa dvere šatníka a hneď zostala stáť. Čo si mám obliecť? Jasné, mala som veľa čiernej a to boli všetko šortky, rifle a tričká, ktoré sa na pohreb vôbec nehodili. A keď už som si nejaké tie šaty kúpila, nenašla by sa na nich jedna tmavá farba.

Takže to nakoniec vyhrali čierne nohavice, ktoré ma Hannah donútila kúpiť. Nenávidela som ich, ale jeden deň pretrpím. Tmavo zelené tričko som si dala s tým, že na sebe budem mať kabát. Vo Forks bude určite pršať, čo sa mi teraz len hodí.

Obliekala som sa rýchlo, aby som nemala miesto na iné myšlienky. O tie som teraz naozaj nestála.

Čo s vlasmi som nemusela rozmýšľať dlho. Proste rozčesať, tak ako vždy. Nikdy som si s nimi nič nevymýšľala, takto som bola spokojná.

Jeden pohľad do zrkadla stačil na to, aby sa môj pracne postavený múr zrútil a spomienky sa prevalili. Všetko to na mňa doľahlo. Ešte stále mi pripadalo neuveriteľné, že to sa naozaj stalo. Bolo to ako zlý sen z ktorého som sa mala každú chvíľu zobudiť. Lenže to bolo iba moje zbožné prianie, rovnako vzdialené ako dedko Charlie.

Velebila som toho, kto vynašiel vode odolnú špirálu.

Dolu som zbehla s topánkami v rukách a červenými očami, čo bolo dnes našťastie tolerované. Tú zbraň hromadného ničenie sa som sa neodvážila obuť, na schodoch by som to neustála ani s božou pomocou.

V dome bolo ticho. Iba niekoľko bežných zvukov rušilo atmosféru, ktorá presne dávala najavo, čo sa stalo. Jasper sedel v obývačke a neprítomne pozeral na telku. Došlo mi, že je to len kulisa. Hneď ako ma počul, zažmurkal a začal prepínať programy. Nechala som ho tak, utešovanie by bolo k ničomu a aj tak by som to nedokázala. Tak som si k nemu aspoň sadla a pridala sa k predstieraniu. Ani som sa nemusela veľmi snažil, basketbal ma nikdy nebavil. Bolo mi ale jedno, čo je pustené, hlavne, že mi to nedovolí myslieť. To som teraz potrebovala zo všetkého najmenej.

Vchodové dvere buchli a v nich sa objavili rodičia. Ocko sa na mňa povzbudivo usmial, ale boli vidieť, že mu to dalo veľa práce. Mama sa o to pre istotu ani nepokúšala.

„Mali by sme vyraziť. Ešte neprišla?“ Radšej začala hovoriť. Všetci sme veľmi dobre vedeli o kom. Už som otvárala ústa, že niečo poviem, ale práve vtedy prišla spomínaná búrka. A skoro nám vyvalila dvere.

„Som tu!“ oznámila nám, keby sme si to náhodou nevšimli a vrútila sa do obývačky ako veľká voda, „pardon, že idem neskoro. Ale komu sa má chcieť v sobotu vstávať tak skoro. A budík si nenastavujem, takže som trochu... zadriemala. Ibaže keď som raz sľúbila, že pôjdem, tak idem. Chcela som sa ešte spýtať... bože, čo som to... aha, už viem! Zastavíme sa cestou na zmrzlinu? Mám strašnú chuť na čokoládovú a... ehm... vlastne, úprimnú sústrasť,“ opravila sa hneď, ako videla mamin výraz a asi si spomenula, prečo sme ju vlastne pozvali.

Chvíľu bolo ticho, počas ktorého sa Hannah snažila napraviť to, čo spravila. Hlavu sklonenú, ruky spojené a nevydala ani hlásku. Čo ona robí len niekoľko hodín denne a aj to keď spí. Bola som rada, že zobrala do úvahy, že ideme na pohreb. Trochu som sa bála, či si neoblečie niečo krikľavé, ale tento krát zašla do tuhého. Na jej pomery. Iba čierna, čierna a... čierna.

„Nemali by sme... už ísť?“ ozval sa potichu Jasper, lebo tu začínala byť trochu dusná atmosféra. A moje slzné kanáliky zase začali pracovať. To bolo to, čo som nechcela. Rýchlo som si utrela slzy a sklonila hlavu, aj keď som veľmi dobre vedela, že si ich stihli všetci všimnúť.

„Do auta,“ zavelil ocko. Bez námietok sme poslúchli a vyšli von. Zatiaľ čo on odomkol auto, Hannah sa ku mne naklonila a otvorila ústa. Hneď som mohla tušiť, že z nich nevyjde nič na utešenie.

„Ale na tú zmrzlinu pôjdeme, že?“

***

Bolo divné prísť o dedka. Teraz som z maminej strany nemala už ani jedného starého rodiča. Babička zomrela dávno, mala som vtedy osem. Preplakala som kvôli tomu týždeň a vyčítala jej, že porušila sľub. Mala nehodu. Šmykla sa na mokrej podlahe a udrela si hlavu o linku. Doktori jej zistili slabý otras mozgu. Ešte v ten deň mi v nemocnici prisahala, že tu so mnou zostane a keď ju pustia, pôjdeme do parku. Ibaže nepustili. V noci dostala krvácanie do mozgu a ráno sa už nezobudila.

Vlastne to bola zvláštna náhoda. Obaja s dedkom zomreli v spánku.

Bola som naštvaná. Hnevala som sa na babičku, síce úplne nelogicky, že mi klamala. Vtedy som nevedela pochopiť, že o svojej smrti dopredu nevedela. Dni sa menili v týždne a tie zase v mesiace. Trvalo mi dlho kým mi došlo, že ona za to nemohla a do toho parku so mnou naozaj chcela ísť. Zmierila som sa s tým. Všetci s tým zmierili. Dedko a mama najťažšie, ale podarilo sa.

A teraz boli preč obaja. Bolo to... smutné. Áno, smutné a bolestivé. Pozerať sa do dvojmetrovej jamy na rakvu, v ktorej ležal môj milovaný starý otec nebolo práve ľahké.

Po tvári mi tiekli slzy a ani som sa ich nepokúšala zastaviť alebo utrieť. Jasne som cítila, ako sa mi rozmazala špirála. Vode odolná asi ako hubka na umývanie. Nekvalitné čínske šmejdy!

V ruke som pevne zvierala čiernu ružu a odmietala ju hodiť do jamy, aj keď to už asi polovica ľudí urobila. Ja som to, ale v pláne nemala. Znamenalo by to, že som sa s ním definitívne rozlúčila, že je koniec. A to som nechcela. Vedela som, že bude dedko stále pri mne, aj keď nie fyzicky. Ibaže jedna časť mozgu ešte stále odmietala fakt, že tu naozaj nie je. A hodením kvetu na rakvu by som tejto malej nádeji nafackovala a vynadala, aké je naivná. Ale o väčšiu bolesť som už naozaj nestála.

Keď už začali čierne kvapky dopadať na zem, vytiahla som vreckovku a začala si utierať tvár. Vtedy som prvý krát za celú dobu zdvihla sklonenú hlavu a len tak zo zvedavosti prečesala dav ľudí. Nebol tu nikto, na koho by ma to nútili pozrieť sa dva krát. Skoro.

Za skupinkou ľudí postávajúcich okolo hrobu stál farár so štyrmi ľuďmi a o niečom sa s nimi bavil. Vyzerali ako rodina. Rodičia a dvaja synovia. V duchu som im začala nadávať. To nevedia, že brať steroidy je nezdravé? A prečo to svojim deťom nezatrhnú? Lebo takto nemôže vyzerať žiadny normálny človek. Boli indiáni. Fajn, to ešte nie je nič divné. Ibaže oni boli obrovský indiáni! Určite mali aspoň dva metre, pokiaľ nie viac. A tie svaly... za to mohli hormóny. To viem s istotou.

Prestala som sa zaoberať tým, ako veľmi si ničia zdravie a prezrela si ich poriadne. Obaja čierne, na krátko ostrihané vlasy a husté obočie. Jeden z nich, na prvý pohľad starší, nevyzeral, že by ho zaujímalo, čo sa deje. Hral sa na telefóne a spokojne sa usmieval. Farár po ňou stále hádzal nesúhlasné pohľady, ale nič nepovedal. Vlastne, nikto mu nič nepovedal.

Ten druhý bol celkovo menší ako jeho brat, ale aj tak dosť vysoký. Stál pri rodičoch a pozeral do zeme. Aj som ho videla z profilu, všimla som si tie hlboké čierne oči. Netváril sa nijako. Úplné neutrálny výraz.

Pristihla som sa, že na neho pozerám viac ako je slušné. Nie, ja som ho priamo hypnotizovala. Hneď ako som si to uvedomila, otočila som sa späť a zabodla očí do rakvy.

Bola som rada, že sa tým vysokým indiánom, presnejšie jednému z nich, podarilo odpútať moju pozornosť. Aspoň na chvíľu som sa mohla prestať trápiť.

Niekto ma chytil za rameno. Mama. Oči mala červené a špirálu tiež rozmazanú. Ústami mi naznačila, že je čas ísť.

Natiahla som ruku a veľmi neochotne uvoľnila stuhnuté prsty. Ruža mi v nich vypadla a ako v spomalenom som sledovala, ako dopadla do jamy. Až potom som sa otočila. Ibaže ja som tu chcela zostať. A veľmi dobre som si uvedomovala, že to nie je kvôli dedkovi. 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1)  Michangela (30.06.2012 19:33)

1