10.01.2012 [20:30], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 15×, zobrazeno 2489×

7. kapitola - rozhodla som sa, že vám porozprávam o Angelinom živote. Nie všetko, aby zostalo aj na ostatné kapitoly. Spolu s ňou si zaspomína Emmett i Carlisle a nazrieme tiež do kuchyne Swannovcov. Čo také by asi mohlo byť v tej obálke, ktorú Charlie držal na konci minulej kapitoly? Nech sa páči... prečítajte si! ♥

Alice

„Nechcem tam ísť!“ dupkala som nohou ako malé dieťa. Možno to bolo malicherné, ale na strýka to doteraz vždy platilo. Spoľahlivo. Nie, že by bol taký ľudomil, to nie, len ho takéto detinské chovanie jednoducho rozčuľovalo a radšej povolil, keď som bola takáto. Vždy, keď mi vyhovel, mal odo mňa na nejaký čas pokoj. Takže som nevidela jediný dôvod, prečo to neskúsiť aj teraz?

„Je to LEN sanatórium, Alice a nevyvádzaj! Uvedom si, že sa ťa nemusím na nič pýtať. Ak sa raz rozhodnem, budeš musieť počúvnuť, či sa ti to páči, alebo nie!“ odsekol omnoho tvrdšie, než na čo som bola u neho zvyknutá. Niečo sa dialo, jeho kamenný výraz bol odrazu čosi ako zdvihnutý prst – jeho zvyčajné flegmatické chovanie sa stratilo kdesi v nenávratne – nedokázala som v sebe úplne potlačiť vlnu odporu, čo sa vo mne tak náhle zodvihla.

„Len sanatórium?!“ Hlas mi preskočil od hnevu do fistuly. „Veď tam sú samí blázni!“ Prstom som si horlivo kreslila koliesko na spánku. „Čo ak sa mi tam niečo stane?!“ Popri mojom plamennom prejave som mávala rukami ako posadnutá. Práve v tejto chvíli by nikto, kto by sledoval tento rozhovor, nepochyboval, že práve ja do toho cvokhausu patrím.

„Zveličuješ, moja milá,“ zapriadol nebezpečne. Oči sa mu zúžili do úzkych štrbiniek a svoje dlhé, štíhle prsty spojil do striešky. Dotýkali sa len bruškami. Ten pohyb ma čímsi vydesil, alebo možno jeho strnulá póza. Netuším, čím to bolo, pravdou však zostáva, že zo svojho strýka som dnes mala po prvý raz v živote ozajstný strach. Hrdlo sa mi stiahlo neurčitými obavami a ja som mala pocit, že sa mi do tváre hrnie snáď všetka krv, ktorá mi kolovala v tele. Cítila som ako mi doslova blčí tvár. Čosi mi navrávalo, že ak by som teraz popustila uzdu svojmu temperamentu naplno, pochodila by som veľmi zle. Celú túto situáciu som zvládla len s neurčitým neurotickým trhnutím hlavy, ktoré silne pripomínalo detské trucovanie a dala som sa radšej na ústup.

„Kedy?“ opýtala som sa po nejakej chvíli, keď mi už bolo úplne jasné, že nemám šancu prelomiť jeho rozhodnutie, či skôr rozhodnutie jeho milovanej manželky – Victorie. Opäť sa mi podarilo nadobudnúť istý pokoj, aspoň na povrchu. Vo vnútri sa vo mne pocity miešali ako mydlo v mydlárenských kadiach.

„Zajtra,“ oznámil mi stále bez akýchkoľvek emócií.

Ja som naopak tie svoje musela až príliš krotiť. Dúfala som, že nevidno slzy, ktoré sa nemilosrdne tlačia spod viečok. Nechcela som mu urobiť radosť. Nechcela som dať najavo slabosť a svoj strach. Konečne mi došlo o čo mu vlastne celý ten čas išlo. Len o môj majetok! Nestačilo mu, že ho má v správe počas celého môjho detstva, chcel ho mať pre seba. Tento prekliaty upír sa snažil zo mňa vysať všetok život, celú dušu a roky sa mu to darilo. Klamlivo sa ku mne správal ako ten najlepší strýko na svete. Keď som bola ešte dieťa, tváril sa, že by mi zniesol aj modré z neba. Urobil by čokoľvek, splnil každé moje želanie, každý rozmar... A teraz, keď už je príliš neskoro, som zistila, že to všetko bola iba jeho podlá kamufláž. Nič, iba úbohé divadlo, ktoré predvádzal len aby som podľahla jeho čaru a vložila celý svoj majetok do jeho rúk. Dívala som sa do jeho klamlivo krásnej tváre a cítila som sa ako keby som stála po bradu v špinavom bahne. Áno, bol krásny, chladný a vypočítavý. Hnusil sa mi. On, aj jeho vyziabnutá ježibaba!

* * *

Emmett

Doktor Cullen nás prijal. Našiel si čas na vyšetrenie aj na konzultáciu. Jasné, teraz mi vo vrecku šušťali doláre a z oblečenia priam kričalo, že si jeho služby môžeme obaja dovoliť, no aj tak som nedúfal, že si po toľkých rokoch bude pamätať Angelu. Mýlil som sa.

Okamžite, ako sa otvorili dvere na jeho ordinácii a on zbadal moju sestru, mal som z môjho rozhodnutia, navštíviť práve jeho, dobrý pocit.

Kým ju  doktor Cullen vyšetroval, ja som mal zatiaľ čas premýšľať.

Viem, že Angie so všetkým, čo som jej naservíroval, súhlasila. Nevadilo jej, kde budem bývať, aj keď o presnom charaktere môjho zamestnania som radšej pomlčal. Tak nejako si myslela, že budem robiť čosi, ako vyhadzovača a ja som ju pri tom len nechal. V duchu som sa prehováral, že je to iba malilinká lož. Hmmm... malilinká, možno, ale predsa je to klamstvo...

„Navrhoval by som slečne McCartyovej protézu, technológia postupuje míľovými krokmi vpred,“ začal úplne pokojným hlasom, zatiaľ čo si pomaly sadal za svoj, k ordinácii dokonale pasujúci, stôl. Veľmi rozumne nechal priestor najmä Angie, nech sa rozhodne sama, či túto alternatívu mieni využiť.

Sledoval som jej tvár a nebudem klamať ak poviem,  že som tak trochu dúfal... že bude mať záujem.  S protézou by mohla vyzerať takmer na nerozoznanie od zdravých slečien.

„To by bolo skvelé...“ Jej tvár na okamih zažiarila a vzápätí posmutnela. Plachý pohľad stočila ku mne a venovala mi smutný úsmev. „... skvelé, ale príliš drahé.“ Takmer ju nebolo počuť.

Prekryl som svojou dlaňou tú jej a povzbudivo som ju stisol. Vždy bola oproti mne taká maličká...

„S tým si nerob starosti, sestrička. O to sa postarám ja,“ uistil som ju. Periférnym pohľadom som zachytil, ako sa doktor Cullen usmieva.

* * *

Carlisle

Neveril som vlastným očiam. Boli to ozaj oni. Zvláštny párik dvoch detí... vlastne, Emmett McCarty pravdepodobne nikdy dieťaťom nebol. Ak by som ho nevidel usmievať sa na Angelu, myslel by som, že mu chýbajú mimické svaly. Nech už som trápil svoju fantáziu akokoľvek, nedokázal som si predstaviť, že by sa tento obor dokázal hrať či dokonca zabávať. Ale keď stál pri svojej sestre, len s ňou dokázal za akýchkoľvek okolností vtipkovať, len aby od nej vyžobral drobný úsmev.

Držal ju nad vodou už vtedy, keď po jej nehode ubehlo len málo času a hoci to vyzeralo, že ju bude takto držať naveky, neušlo mi, že v skutočnosti je to naopak. Ona bola možno na prvý pohľad krehká, ale vôľu mala za desiatich a on? Emmett vyzeral ako ohromný kus chlapa už keď som ich stretol po prvý raz. Pamätám sa na to akoby to bolo dnes a nie  pred rokmi. Vtedy nemohol mať viac než takých pätnásť rokov. Už vtedy mal široké ramená, vysokánsku postava a večne zachmúrené čelo. Hmmm, veru. Presne takto som si ho pamätal. No napriek tomu mal v sebe niečo... nedokázal som to presne pomenovať.

„Takže, doktor Cullen, keďže Angie si to želá a peniaze nie sú problém... súhlasíme.“ Prerušil Emmett moje myšlienky.

* * *

Pamätám si, keď som ich dvoch videl po prvý raz. Odohralo sa to v dome u Haleovcov. V nemocnici ma zastihla správa, že sa u nich stalo nejaké nešťastie. Neviem prečo, ale ako jediná mi napadla ich dcéra. Rozkošný drobný blond anjelik s úprimným úsmevom sa na mňa pri mojich častých, a podľa môjho názoru úplne zbytočných, návštevách, často usmievala. Zo všetkého najmenej som si želal ošetrovať práve ju.

Keď som prekračoval prah ich honosného domu, neudržal som svoje obavy na uzde a úplne neprofesionálne som ťahal prvé informácie od personálu.  Až po chvíli som si všimol, že slúžka, čo mi prišla otvoriť je bledá ako stena a díva sa nadmieru vystrašene. Niečo mi proste nesedelo!

„Tam,“ ukázala prstom na chodbu vedúcu k priestorom pre služobníctvo a netrpezlivo čakala, až sa pohnem ukazovaným smerom. Ale prečo by som mal ísť do priestorov určených pre personál, keď obytná časť domu je úplne iným smerom?!

„Je malá slečna v poriadku?“ musel som sa uistiť.

Slúžka prikývla, pričom stále nespúšťala zo mňa pohľad. „Prosím... rýchlo...“ To bolo všetko, čo zo seba ešte dostala a potom už na mňa viac nečakala. Rozbehla sa sama do chodby.

* * *

Všade bolo plno krvi, a na môj vkus, aj príliš veľa ľudí. Nikdy som si úplne nezvykol na to, že ľudia bažia po senzáciách aj za akúkoľvek cenu. Jednoducho túžia byť v centre diania.

Popredieral som sa cez hradbu zízajúceho služobníctva a konečne uvidel svojho pacienta. Bolo to dievčatko, odhadom asi tak vo veku malej Rosalie Haleovej. Svoje obrovské hnedé vyľakané oči upierala na zakrvavenú nohu, ktorú mala zalomenú do neprirodzeného uhla. Neplakala, chovala sa, ako keby tá končatina ani nebola jej, akoby ju vôbec necítila. Možno sa trochu klepala, ale nič viac. Jej stav bol pravdepodobne zapríčinený šokom.

Rozhliadal som sa po miestnosti počas rýchlej dezinfekcie rúk.

Pri hlave provizórneho lôžka, na ktorom bolo tmavovlasé dievčatko  uložené, kľačal mladý muž. Čelo mal opreté vedľa jej ramienka a držal ju jemne za ruku. Tento výjav bol pôsobivejší než prastaré súsošia znázorňujúce Pietu.

Mladý muž zodvihol hlavu a uprel na mňa oči plné sĺz. Až vtedy som si všimol, že je to ešte len chlapec. Vďaka jeho telesnej konštrukcii nebolo ťažké zmýli si ho ť s dospelým mužom.

Nemusel nič hovoriť. V jeho tvári bolo úplne  všetko.

Nestrácal som preto čas a radšej som konal. Malá Angie, tak sa volalo dievčatko, nemala toľké šťastie, aby z nehody, ktorú práve zažila, vyšla bez škrabnutia. Aj keď som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, o časť nohy nakoniec aj tak prišla. Musel som ju amputovať len kúsok pod kolenným kĺbom. Gangréna bola nemilosrdná a ak som chcel zachrániť aspoň niečo, nemal som na výber.

Emmett, tak sa volal ten chlapec v mužskom tele,  jej bol po celý čas na blízku, rovnako ako malá Rosalie Haleová. Trávila každú voľnú chvíľku s Angelou, predčítala pacientke svoje obľúbené knihy, ústa sa jej nezastavili... snažila sa o nemožné, o Angelin úsmev. Tam, kde sa Rosalie objavila, bola s ňou vina. Neopúšťala ju, hoci, ako som sa neskôr dozvedel, nebola to ona, kto zapríčinil Angelinu nehodu. Bol to jej brat, Mike. Zbožňované a skazené dvojča plné zloby a zášti. Zvláštne, tak povahovo rozdielne dvojičky, ako boli súrodenci Haleovci, som  už nikdy viac nevidel.

Mike vraj Angelu sotil pod kolesá drožky úmyselne, ale miesto riadneho potrestania ho pani Haleová odpratala z očí verejnosti. Keďže už vtedy senátor Hale po prvý raz kandidoval, vedela, že si nemôžu dovoliť negatívnu reklamu. Možno práve to bol dôvod, prečo pretrpela celú rekonvalescenciu vo svojom dome a navyše dovolila, aby som sa Angie postaral. Myslím, že vo svojej namyslenosti ju ani len nenapadlo, že by som to bol urobil tak či tak. Na peniazoch mi nezáležalo. Podstatná bola len malá, silná dievčinka, ktorá aj napriek svojmu nešťastiu, nemala v úmysle zatrpknúť. Záležalo mi na jej bratovi, ktorý by evidentne urobil prvé aj posledné práve pre ňu. Dýchal by za svoju sestričku, keby to bolo možné... A staral sa aj o ich matku, ktorá sa z dcérinho nešťastia už nedokázala úplne spamätať. Ostala vo svojom svete a pomýlenou mysľou na a krku Emmettovi. Zúfalo som im chcel pomôcť, ale tak ľahké to zase nebolo. Možno to bolo len chudobné služobníctvo, ale hrdosť, ktorá kolovala v ich krvi bola až príliš neriedená. Keď som sa konečne jedného dňa so svojou ponukou rozkýval, už tam neboli. Zmizli. Bez slova... a bez rozlúčky.

A ja som mohol iba dúfať, že tých dvoch ešte niekedy uvidím...

* * *

Emmett

„Emmett, koľko máme ešte peňazí?“ spýtala sa ma Angie akoby sa nechumelilo. Len tak, maximálne konverzačným tónom. Potlačil som nutkanie zavrčať. Jasne som jej naznačil, že o svojej práci sa s ňou nechcem baviť.

„Angie, nezačínaj s tým!“ Dúfal som, že ju dostatočne odradím.

„Do tvojej práce ma nič nie je,“ pokračovala v nebezpečnej téme. „Len chcem vedieť, ako na tom sme a čo si môžem dovoliť. Chcem si podať inzerát.“ Hodila svoju správu do ticha, ktoré medzi nami panovalo od návštevy ordinácie doktora Cullena.

„Aký inzerát?“ Nasledovala moja logická otázka.

„Nemôžem predsa bývať sama, keď sa mieniš odsťahovať!“ Stisol som pery do linky. Ešte stále úplne neprežula informáciu, že sa my dvaja oddelíme. Boli sme zvyknutí bývať spolu. Odvtedy, čo mama zomrela...

„Angie, zlato, vieš, že to bola podmienka mojej zamest-“  Chcel som položiť svoju dlaň na tú jej, ale ona sa mi šikovne vyšmykla a veľavravným gestom ma ňou zastavila uprostred reči.

„Dohodli sme sa, že čím budem vedieť menej, tým to bude pre mňa lepšie, takže čuš, braček!“  napomenula ma. Tú ruku som jej nakoniec ulovil a do jej otvorenej dlane som jej vtisol bozk.

„Samú ťa bývať nenechám, to mi môžeš veriť,“ snažil som sa ju ubezpečiť, keď som videl, že nie je vo svojej koži.

„To predsa viem a práve preto ti chcem pomôcť. Aspoň podať inzerát, ešte zvládam. Myslím, že ak bude so mnou nejaká domáca, že to bude stačiť. Ide len o to, ČO si môžeme dovoliť.“ Nad koreňom nosa sa jej vytvorila hlboká ryha. Prešiel som po nej bruškom palca a ako som očakával, Angie sa tomu môjmu počinu zachichotala, ako keď bola ešte malé dievčatko.

„Neboj, spolu to zariadime,“ zazubil som sa na ňu. Jej úsmev bol chytľavý. Vlastne, celá jej prítomnosť. Nepriznal by som to nahlas, ale chvíle, keď sa my dvaja rozdelíme som sa desil viac než čohokoľvek na svete.

* * *

Bella

Bielu obálku rytmicky klepkal o hánky. V tvári mal zadumaný výraz a pohľad upieral kamsi do neznáma.

„Zlé správy, Charlie?“ Hoci som sa snažila, aby môj hlas znel pokojne, ockov výraz ma celkom rozhodil. Nebola som zvyknutá, aby som videla vykoľajeného policajta. Chvíľu nereagoval a ešte tupo hľadel do toho záhadného bodu, než sa s trhol a roztržito usmial.

„Mno, ako sa to vezme,“ netváril sa nadšene, ale ani tragicky, takže môj prvotný úľak začal akosi prirodzene opadávať. Plecia sa mi uvoľnili z nervózneho kŕča, ktorý som si do tej chvíle vôbec neuvedomovala.

„Toto,“ hodil bielu obálku na kuchynský stôl, až to v tichej kuchyni plesklo, „je pozvánka na ples,“ dodal. „Oficiálne tam mám byť ako predstaviteľ policajného zboru mesta, ale skutočnosť je taká, že boháči sa boja o svoje zadky!“ uchechtol sa na svojom výroku a ja s ním. Netrvalo dlho a obaja sme sa začali pekne od pľúc smiať. Charliemu dokonca začali tiecť slzy od smiechu, keď sa mi snažil osvetliť, ako asi bude vyzerať na tanečnom parkete. Obaja sme  totiž boli pekné drevá už odjakživa. Mama? Tá bola iný kaliber. Vždy vedela, čo je treba, čo sa patrí, prípadne, čo sa nosí... ja a Charlie? Mno, my dvaja sme boli jednoducho iní.

Bola som veľmi rada, že ho konečne vidím schuti sa zasmiať. V poslednej dobe príliš veľa príležitostí nebolo. Hrialo ma pri srdci, keď som videla, ako sa premáha, aby sa znova nerozosmial a pokúšal sa márne znovunadobudnúť svoj pokoj. Nepokojné kútiky a rozvibrovaná bránica ale narobili svoje.

„Ja na tvojom mieste, by som sa nesmial, mladá dáma!“ povedal, keď sa mu nakoniec podarilo nejakým zázrakom ovládnuť bránicu.

„A to už prečo?“

„Na pozvánke je napísané s dámskym sprievodom. Pochybujem, že tam so mnou pôjde napríklad taký Sam, hmmm?

Odrazu sa Charlie tváril vážne. Čože? Ja?!  A na ples? Takmer mi zaskočila vlastná slina.

„Len žartuješ, však?“ opýtala som sa a sledovala som Charlieho, ako s úplne vážnym výrazom krúti negatívne hlavou. Žiaľ, bola to len rečnícka otázka, ako sa hovorí, odpoveď na ňu som predsa dobre poznala. Takéto niečo sa totižto môže stať iba nám dvom...

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

15)  Twilly (25.01.2012 20:54)

Jééééé Janička , chybělas mi, beruško. Právě si koriguju Kočičky 12. kapitolu... takže snad dnes přidám

14)  Janeba (25.01.2012 20:47)

Verýšku , konečně jsem tady a můžu si užívat tvoji rozehranou partii, při které nám poodhaluješ zase kousíček bytí svých hrdinů! Užívám si krásný sourozenecký vztah, který mě dojímá svým poutem, lidský doktor Carlisle, ale u Rosalie a další! Mám výhodu, že další kapitolky jsou již napsány a tak jdu dál! Krásné!!!
Děkuji!!!

13)  miamam (18.01.2012 10:38)

JUCHŮ!!! Já jdu teďka na devitku a desítku si dám teda k obědu...nebo doufám nejpozdějc ke svačině

12)  Twilly (18.01.2012 10:26)

Emíku, právě jsem vložila do admnistrace desítku

11)  miamam (18.01.2012 10:20)

Ještě mi zbývají dvě dávky a jsem fakt ráda, je tam toho tolik, že jsem zvědavá, jak to s každým bude dál...

10)  kytka (12.01.2012 21:32)

Postavičky přibývají a je hezké sledovat, kolik osudů tady uvidíme, kolik se jich zamotá a proplete. Hezký Verunko.

9)  Cathlin (12.01.2012 20:53)

Ha! Ples!!! Ta moment... Kdo s kým se tam setká? (Kruci, mám problém psát komentář v češtině po takové dávce slovenštiny... )
Takže Bella a Charlie a Rose... Možná Mike? A kdo ještě? Co by tam dělal Emmett... To asi ne, to až později. Rozhodně tam bude náš milý snoubenec a žeby třeba i Cullenovic??? Otec doktor, možná také patří ke smetánce... a ... sakra... cesta Rose a Emmetta jeden k druhému bude ještě asi dlouhá! Twilly, ty to máš tak promyšlené! A všechno to děláš tak nenápadně, splývavě...!!!

8)  HMR (12.01.2012 04:46)

Doufám, že se Charlieho nehodláš na tom plese zbavit, aby mohla Bella bydlet a Ang ať přemýšlím, jak přemýšlím, nevím, jak to chceš spárovat Ang by se mi šikla k Edovi, ale což... uvidíme

7)  Twilly (11.01.2012 09:58)

Bude to skôr bytná, ako spolubývajúca... niečo ako garde, ale zatiaľ tam nejaké špéci plány nie sú ... aj keď u mňa jeden nikdy nevie

6)  monikola (11.01.2012 09:53)

hnusák Mike... ech, ten by si zaslúžil zlámať obe nohy...som zvedavá, či tam ešte bude vystupovať, alebo ho maminečka odpratala ďaleko, praďaleko
a ALice??? chudera...ale dobre si to vymyslela..a strýko bol James?
inak som zvedavá, kto bude Angiina spolubývajúce...v prvom momente mi napadlo, že by to snáď mohla byť Bella...to som si ale myslela, že v tom liste je niečo ako Charlieho pracovná cestam či podobne, ale teraz

5)  MisaBells (11.01.2012 00:39)

Alička! To se nám to pěkně schází a Emm to vzal, super! A Angie bude mít protézu, super! Jedno lepší jak druhé! Ale máš tu rozbitý tlačítko, nemá to pokračování! Očekávám email...

4)  Twilly (10.01.2012 22:20)

Julinko, musím tě sklamat, tady žádný "opravdový" upír nebude... ale jak jinak popsat savce nervů?

3)  julie (10.01.2012 22:13)

Tak to Victoria poslala Alici do ústavu?!! A první upír na scéně! Emmet je úžasný, skvělý!A Charlie s Bellou na plese, nemůžu se dočkat!

2)  Lenka326 (10.01.2012 21:29)

No, chudáček Alice, její osud se začíná naplňovat?
Díky za Angelin příběh, hodně smutný, ale teď snad i nadějný. Emmett a Rosalie se nepoznávají? On ji určitě ano, když se v jejich domě stala jeho milované sestřičce taková hrůza. Zbožňované a zkažené dvojče, ukryté za matčinou sukní - zas další důvod navíc nenávidět madam Haleovou.
Takže Bella půjde s Charliem na ples? Na to se opravdu těším. A taky na to, koho si Angie najde jako spolubydlící.
Těšáááááám, jak píšou holky.

1)  Bosorka (10.01.2012 20:59)

áááááááááááááááá užasný!
Takže ALice nám už se nám pomalu blíží do blázince...chudák. Když jsi popisovala její rozhovor s "milujícím" strýčkem, měla jsem skoro husinu.
Emmet a Angi - to je prostě báseň, tyhle dva miluju! A Mike ať shoří v pekle!
Bella míří na ples? KOho tam asi tak potká? Zhýralého Royce?
Ale co Edward? Jak je na tom?

1