12.04.2012 [16:30], Twilly, ze série Mačacie zlato, komentováno 32×, zobrazeno 4959×

Jasper

„Ja nikam nejdem!“ Ziapala Maríja tak, že mi takmer praskli ušné bubienky. Ruky mi okamžite vystrelili k ušiam, akoby mali tú moc, nechať umlčať všetky nepríjemné zvuky sveta – vrátane tie, čo práve vydávala Maríja. Žiaľ, nemali. Aj napriek trhavej bolesti v spánkoch, v ktorých pulzovala už od nie príliš príjemného budíčka v lokále, kam sme s Janksom zapadli, som bol odhodlaný vyšliapať tie poondené schody vedúce k Maríinej svätyni v podkroví. Bol to hnusný dom. Starý, príliš hlučný, no bývať sa v ňom dalo.

„Nedostaneš ma tam!“

Prenikavosť Maríinho hlasu ma prinútila  zatvoriť oči. Takto bolo dnešné ráno aspoň o trochu znesiteľnejšie.

Vystúpal som až na samý vrch. Pred dverami bolo plno. Dve veľké gorily stáli pred dverami a čakali.

„Čo sa to tu, do pekla, deje?!“ Pokúsil som sa o minimálnu autoritu v hlase, ale bol to ďalší z debilných nápadov toho dňa. V hlave mi vybuchol menší ohňostroj bolesti a ja som iba s obrovským sebazaprením slabošsky nesykol od bolesti.

Z našej izby vyletela Maríja. Nervózne odstrčila jednu z goríl a ostala stáť medzi dvermi. Ničomu som nerozumel, dokonca ani jej vyčítavému pohľadu.

Prekonala krátku vzdialenosť medzi nami a rozzúrene do mňa sotila. Len tak tak som sa udržal na nohách. Na to, aká bola drobná, mala v naštvanosti peknú silu.

„Toto je tvoja práca?“ Z očí jej lietali blesky.

„Čo? Odpovedz!“ Áno, ona vážne čakala na odpoveď. No môj sotva zobudený mozog nereagoval. Kdesi v pozadí som zaregistroval zlomyseľný rehot tých dvoch goríl.

„Môžeš mi vysvetliť, čo sa tu deje? Obťažujú ťa títo dvaja?“ Letmo som po nich preletel pohľadom, ale rozhodne nevyzerali, že by na niekoho púšťali hrôzu. Akurát sa na mne veľmi dobre zabávali. Čo mi, samozrejme, neprišlo až tak smiešne ako im dvom.

Maríja zlostne zasyčala, bez ďalšieho útoku na moju osobu sa zvrtla na päte a odkráčala do našej izby. Tí dvaja sa už hlasno a celkom nepokryte rehotali. Rozhodol som sa, že im nebudem venovať ani sekundu pozornosti a nasledoval som Maríju dnu.

Sedela na posteli, ruky zopnuté na prsiach a v tvári tvrdohlavý výraz trucujúceho dieťaťa.

Ak by som nebol po opici, tak si k nej kľaknem, objímem ju okolo stehien a donútim ju, aby sa na mňa prestala hnevať. Vedel som, že takú moc nad ňou mám, ale tentoraz som nebol vo forme.

„Maríja... hmmm?“ Jediné, čo mi zostávalo, bolo skúsiť ju prinútiť hovoriť. Strácal som trpezlivosť, cítil som sa hrozne a chcel som si už konečne natiahnuť všetky kosti. Dúfal som, že tento cirkus rýchlo skončím, ale to som ešte netušil, ako ďaleko budem od pravdy.

„Čo hmmm? Ty jeden somár! Ako si si dovolil obťažovať JEHO? A čo ti dalo právo sa starať do mojich vecí?“ Pohľadom sa zapichla do bodu, ktorý som mal kdesi za chrbtom. Rýchlo som sa obrátil a pochopil som, prečo stoja gorily pred našimi dverami. V ležérnej póze, pri ktorej sa zľahka opieral o prádelník, a s pobaveným výrazom vo voskovej tvári, stál Aro.

„Buongiorno, il mio amico*,“ zašveholil s pobaveným poloúsmevom, ktorý korunoval koketným zamávaním. Bol som v šoku! Nielen z tej jeho rozpustilej nálady, ale už iba z toho, že sa sem unúval.

Moje bezslovné zízanie prerušil pomerne bolestivý buchnát medzi lopatky. Na „útok“ som reagoval inštinktívne. Rýchla otočka a útočníkovo vykrútenie ruky mi zabralo tak pol sekundy, kým mi došlo, že je to iba Maríina zúrivosť a zbytočná frustrácia.

Tentoraz Aro potešene zatlieskal.

„Pôsobivé, amico, veľmi pôsobivé!“

Miestnosťou nepríjemne škrípal jeho pobavený smiech.

„Takže vidím, že moju sestru máš celkom pod kontrolou? Každopádne, zvážil som tvoje slová, keď si ma v noci navštívil. Premýšľal som.“  Zopol prsty do dokonalej striešky a brušká teatrálne oprel o úzke pery. Vytvoril tak dusné, dramatické intermezzo, do ktorého sa neodvážil nikto ani pípnuť.

„Mal si pravdu, krv nie je voda,“ pokračoval po chvíli. „A Maríja JE moja krv. Myslím, že ako správny brat, by som jej mal pomôcť.“

Maríja vydala ďalší zo zlostných zasyčaní, no Aro ju tvrdo ignoroval. Jeho čierne oči mi vypaľovali svoju značku do duše. Uvedomil som si, že tým, že som šiel za Maríju orodovať, som ju vlastne zapredal. Tomuto diablovi.

„Rozhodol som sa, že pôjde do sanatória. Pre moju sestru, len to najlepšie! Na jednej strane má nervy trochu... pošramotené, no na druhej...“ Odmlčal sa a ticho korunoval ďalším zo svojich slizkých poloúsmevov, z ktorých akurát tak tuhla krv v žilách a to neveštilo nič dobré.

„Mňa do žiadneho blázinca teda nedostaneš!“ Maríja sa na Ara vrhla nielen verbálne, no tesne pred tým, ako sa ho mohla dotknúť, ju dokázala zastaviť sila jeho pohľadu.

„Nebudeš si tam váľať šunky, moja zlatá. Krv síce nie je voda, ale tú moju mi nebudeš piť len tak. Chcem, aby si tam pre mňa niečo urobila. Niečo špeciálne... sestrička.“

Gánila, ale ostala mlčať. Ja som mlčal tiež. Jediné slovo teraz mohlo znamenať čistú samovraždu. Aro bol predsa len ARO.

„Je tam jedna pacientka, ktorej by sa zišlo zvláštne zaobchádzanie...“ Zodvihol jedno obočie a v kombinácii s povytiahnutým kútikom jeho tvár pôsobila ako samotné zosobnenie pekla.

Srdce mi búšilo, ako vojenský tambor do bubna tesne pred bitkou. Táto rodina je snáď prekliata, napadlo mi. V priebehu dvoch dní som si vypočul dve objednávky vrážd práve z ich úst a to som si myslel, že v zákopoch som zažil peklo...

* * *

Alice

Už tretiu noc za sebou sa mi sníval TEN sen. Všetko horí a ja sa odtiaľto neviem dostať. Bolo to tak intenzívne, že som aj vo sne cítila žiaru plameňov a rozoznala všetky farby oranžovej obludy, čo sa ma snažila zhltnúť na večeru.

Ale komu o tom povedať? Ak budem ešte dlhšie mlčať, tak sa nakoniec ozaj zbláznim. Zošaliem od strachu a už sa z tohto príšerného zlatého väzenia viac nikdy nedostanem.

Rozčítaná kniha mi ležala nedotknutá na kolenách už dobrú pol hodinku, zatiaľ čo ja som zízala na jediný bod. Nie že by som sa naň dívala zámerne, to nie. V skutočnosti som o ňom ani nevedela, to môj sen tak dokonale zamestnával všetky moje myšlienky. Takmer som prehliadla aj Johna s podnosom a čajom. Až keď sa mi dostala do zorného uhla jeho ustaraná tvár, dovolila som si oddych od toho, čo ma tak trápilo.

John položil podnos na stolček, tak ako vždy.

„Deje sa niečo, slečna Brandonová?“

Musela som byť vážne mimo, pretože som ho zaregistrovala, až keď si čupol, a to tiež len preto, aby tým pritiahol môj pohľad, ktorý bol teraz v jednej línii s tým jeho. Jeho obrovské, inak celkom pekné ruky, ma iste nechtiac obkľúčili sediacu v kresle. Ale ja som sa necítila zahnaná do kúta. S ním už nie. No stačil by môj úbohý pocit na to, aby som mu mohla aj plne dôverovať?  To bola otázka, na ktorú som sa bála odpovedať. Samota týchto zlatých múrov mi narúšala môj úsudok. Všetko sa zdalo byť iné, ako keď som ešte bývala doma.

Neviem, či si John uvedomoval tú silu, čo medzi nami dvoma bola. Stačilo mu dotknúť sa ma a ja som odrazu strácala pocit, že som na svete sama. Že ma nikto nepočuje, zatiaľ, čo ja si idem vykričať hlasivky.

John začal zľahka hladiť moje zápästie palcom. Mohol to byť len náhodný pohyb, vôbec nie vopred premyslený, ale na mňa pôsobil priam magicky. Upriamila som sa na jeho ruku. Keď to zistil, okamžite prestal a celý zahanbený, že som ho pristihla pri takomto, v podstate odvážnom, prehrešku. Bol to čistý inštinkt. Alebo možno túžba mať niekoho opäť na blízku. A on tu bol. Práve teraz. So mnou... Nemohla som ho nechať odísť. Už by sa viac nevrátil. Vedela som to. Bola som si tým viac než istá.

A tak som po jeho unikajúcej ruke chňapla.

„Nie!“

Svet sa na chvíľu zastavil. Možno nie pre druhých, ale pre nás dvoch určite. Jeho teplo mi dávalo silu to tu prežiť a on? Určite mal tiež svoje dôvody, prečo mi venoval toľko svojej náklonnosti. V tejto chvíli mi ale bolo všetko ostatné ukradnuté. Bol tu on a ja... áno, zbabelo priznávam, keď bol so mnou, necítila som sa aspoň na chvíľu osamelá.

„Mám zlé sny...“ vyhŕkla som na neho odrazu a môj stisk kŕčovito zosilnil.

Trochu váhavo zodvihol druhú dlaň až sa ma nakoniec dotkol na tvári. Bolo to len také nežné pohladenie. Takmer sa mi zdalo, že si ho po celý čas iba vymýšľam, len aby som to tu nejako prežila.

„Tak to sa nečudujem. Skôr či neskôr sa to tu stane každému a to nemuší byť ani pacientom,“ John bol ako môj hrejivý balzam. Plynule prešiel do tykania, čo mi vôbec nevadilo. Bolo to... správne.

„Aj ty máš nočné mory?“ Nedalo sa mu nedívať do očí. Boli ako studne, ktoré ma lákali do hĺbky. Vábili ma skočiť.

Prikývol.

Aj moja ruka vystrelila k jeho tvári. Len čo som sa dotkla jeho líca, slastne zatvoril oči a natlačil sa mi ešte viac do dlane. Potom ich otvoril. Dívali sa na mňa dva láskou stmavnuté uhlíky. Viem, že to bol len optický klam, v skutočnosti neboli čierne, iba... vzájomná potreba  nás začala k sebe priťahovať ako opačné konce magnetov.

Nakoniec mi položil hlavu do lona a ruky premiestnil k mojim bedrám. Nebolo v tom nič nevhodné. Nebola to žiadna póza. Bola to iba naša čistá potreba. Rukou som vošla do jeho vlasov a druhou som ho začala hladiť medzi lopatkami. Akoby som tíšila dieťa, čo má strach.

Jeho zovretie sa stalo na chvíľu naliehavejším. „Dostanem ťa odtiaľto, prísahám!“ šepkal mi do sukne. „Ty sem nepatríš, dostanem ťa preč!“ Prisahal v zúfalom kŕči a keď zodvihol hlavu, vyzeral celkom stratený.

„Verím ti, John.“ Nie, neklamala som. Bola som presvedčená, že svoje slovo dodrží.

Presne v tej chvíli jeho kŕč povolil a on opäť zviezol hlavu k mojim stehnám.

* * *

Carlisle

Doteraz som netušil, čo všetko v Edwardovi vlastne drieme. Vždy to bol jemný chlapec, neskôr mladý muž. A teraz? Bol ako smrtiaca lavína. Tĺkol do Brandona hlava nehlava. Netuším, prečo sa na nich nevrhli chlapci Charlieho Swana, ale ja viem, že som bol taký ochromený tým, čo vidím, že som sa nedokázal ani pohnúť. Takmer som zabudol, ako sa dýcha. Až po chvíli ma prebrala prvá Brandonova rana, ktorú vrátil Edwardovi.

Na stotinu sekundy som si oddýchol, že už je koniec, ale to som sa iba hlboko mýlil. Nový rozmach, nové údery, nové a nové syknutia od bolesti sprevádzali ich bitku.

„Edward, prestaň!“ Snažil som sa prekričať sa mu do svedomia. Márne.

„Edward... Edward, počuješ ma? Prestaň sa chovať ako malý!“

Bál som sa o neho. Bol to predsa môj syn, tak ako by som mohol ostať v pokoji? Otočil som sa na Charlieho, pravdepodobne s prosebným výrazom v tvári. K mojej zlosti odmietol zasiahnuť. V tom kriku a hluku, ktorý tí dvaja robili, bolo zakrútenie hlavou účinnejšie než tisíc slov plných argumentov.

„Je to medzi nimi. Až to začne byť nebezpečné, zasiahneme,“ povedal rozhodne. Pokúsil som sa ho obmäkčiť pohľadom, ale neustúpil. Bol som zúfalý. Sám proti ním dvom nič nezmôžem. Nie som bitkár, neviem ako na to. Viem ako ich dať dokopy, ale nie, ako ich rozdeliť, aby si už viac neubližovali.

Prsty oboch rúk som si zaboril do vlasov a nakoniec mi skĺzli až na zátylok. Presne vo chvíli, keď som sa rozhodol, že zasiahnem sám – hocako, len nech nikto nikomu zbytočne neublíži – ozvalo sa nepríjemné chruputie zlomenej kosti. Nezmohol som sa na viac, než že som oči tuho zažmúril a do nebies som poslal intenzívnu modlitbu, aby to, čo ruplo, nebola Edwardova ruka.

„DOSŤ!“ zreval som a vrhol som sa medzi bojujúcich. Vôbec som nepremýšľal nad tým, ako bolo možné, že sa mi ich dvoch vôbec podarilo odtrhnúť, ale stalo sa. Odtlačil som Edwarda od Brandona až na druhý koniec chodby. Snažil sa stále o nové a nové výpady, no ja som ho pevne pridržiaval za ramená. Vôbec nevnímal moje slová, a tak sa mi zdá, že dokonca ani hlas.

Bol som rád, že Swanovi chlapci sa konečne dali do pohybu a zadržali Edwardovho protivníka.

„Edward, Edward... si v poriadku? Bolí ťa niečo?“ Snažil som sa vizuálne prehliadnuť jeho tvár, ale okrem krvavého kútika a napúchajúceho očného viečka nebolo nič vidieť. Nato, aby som sa dostal k jeho rukám, som musel počkať, až sa trochu schladí.

„Pokojne, Edward a povedz mi, či ťa niečo nebolí!“

Až teraz sa mi pozrel do tváre. Zelené oči mal plné boja. Chcel ho zabiť. Rozhodne chcel. O tom nebolo pochýb. Sťažka dýchal, hrudník  sa mu hystericky vzdúval. Okamžite svoj pohľad presunul opäť na protivníka. Keď ho nemohol zabiť vlastnými rukami, vraždil ho aspoň pohľadom.

„Ruky! Ukáž mi svoje ruky, Edward!“ Bol som nekompromisný.

Zmätene na mňa pohliadol. Jeho myseľ bola ešte stále v zajatí boja s Brandonom, nechápal, prečo som JA na neho taký tvrdý. Bolo mi to v tej chvíli úplne jedno. Mojim jediným cieľom bolo prehliadnuť ho. Nie ako lekár. Snáď po prvý raz som mal pri zranenom inú funkciu. Bál som sa o neho ako rodič. Bál som sa o jeho ruky, jeho zlomené sny, ktorým by musel čeliť, ak by si polámal prsty. O neho samotného.

Poslúchol bez reptania.

Do mojich dlaní mi vložil svoje, poničené, celé krvavé a keď som ich otočil chrbtom, zistil som, že ich má odreté na hánkach.

„Môžeš hýbať prstami?“ pýtal som sa ho.

Miesto odpovede zovrel obe prsty do pästí. Sykol, ale ani zďaleka nie tak bolestivo, aké by to bolo pri fraktúre.

Odľahlo mi.

Odrazu som mal pocit, že sa vznášam. Všetok strach pominul. Edward je v poriadku! Dobitý, ale v poriadku!

Začal som sa smiať a skôr, než mi to došlo, Edward skončil v mojom objatí. Najprv ho prijímal. Na chrbte som cítil jeho ruky, no po chvíli sa začal odtláčať. Chápal som ho, objatie nie je predsa chlapská záležitosť.

„Bella, pomôž jej,“ pripomenul mi, že je tu ešte niekto, kto by ma mohol potrebovať. Bez váhania som sa teda pobral za ňou.

V miestnosti, kde ju ten zver držal, bola iba ona a Charlie Swan. Bella ležala na posteli, na boku, stočená do klbka. Charlie ju hladil po dlhých, pochumlaných vlasoch. Vyzerala trochu mimo. Niet sa čomu čudovať. Pravdepodobne bola v šoku.

Keď som pristúpil k posteli, Charlie ku mne vzhliadol s prosebným výrazom v hnedých, hrejivých očiach. Nebolo treba slov. Rozumeli sme si aj bez nich. Bez slova vstal a nechal ma robiť svoju prácu lekára.

Zhrnutie

 

 

---

Buongiorno, il mio amico* - dobré rádno, priateľ môj

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!