28.02.2011 [21:00], Twilly, ze série Láska? Ďakujem, neprosím!, komentováno 23×, zobrazeno 4897×

Nessie s hrôzou sledovala vyjavenú Lis. Netušila či je len naštvaná, alebo sa o ňu pokúša rovno mŕtvica. Môže poloupíra klepnúť pepka? Musím sa spýtať deda C, napadla jej úplne scestná myšlienka.

Nevedela, čo na to povedať. Dalo sa na to vôbec niečo povedať? Asi nie. Nemala sa do toho vôbec pliesť, ale keď Nessie je už raz taká... Lis je moja sestra a aj napriek všetkému, mám ju rada, dočerta!

Lis akoby tušila, čo sa jej dvojčaťu melie v hlave. Vlastne, nebolo to veľmi ťažké si domyslieť. Ness mala taký zúfalo previnilý výraz, že aj slepý by uhádol, že by si najradšej obila hlavu o najbližší múr.

„Lisie, ja som vážne neč...“ Nessie sa tvárila skrúšene, ale bola nemilosrdne prerušená Lisinou rukou a ešte tvrdším pohľadom.

„Nechcem o tom hovoriť!“ Tak ľadový hlas jej sestra ešte nikdy nemala.

„Nessie, pred ockom, prosím ťa, mysli na niečo... neutrálne.“ Chlad sa pomaly vytrácal. Lis unavene zažmúrila viečka a nesúhlasne potriasla hlavou. Akoby v duchu viedla sama so sebou vážny rozhovor. Nessie strnulo sledovala ako jej sestru postupne ovládol smútok. To už by som radšej videla svoju sestru naštvanú ako bezmocne smutnú...

„Hmmm, budem sa snažiť.“ Vyliezlo z Ness takmer okamžite.

„Ja...“ Lisina ruka skĺzla na zaobľujúce sa tehotenské bruško. „Ja už radšej pôjdem. Nechcem, aby ma tu objavil.“ A s týmito slovami vykĺzla do ticha svojej izby.

* * *

Nechcem ho viac vidieť!!! Je to parchant! Dokelu, Lis, veď ty si mu urobila to isté... Ale no určite! Nebolo to to isté, ja som mu to vysvetlila... On o tebe nevedel, nemá ti čo vysvetľovať! Ja nechcem, aby mi niečo vysvetľoval. Chcem aby ma chcel...

Tieto a im podobné naštvané myšlienky blúdili splašene mojimi mozgovými závitmi. Schizofrenicky som sa hádala sama so sebou. Raz som bránila seba, raz Setha. Únavu, fyzickú ale najmä psychickú som cítila v každej molekule môjho poondeného tehotného tela. Mala som chuť zdrhnúť na kraj sveta a viac sa nevrátiť. Ale bolo mi jasné, že ďalší útek už nič nevyrieši. Po tom prvom mi bolo ešte horšie, ako keby som tu zostala. Netušila som, ako budem najbližšie reagovať, keď ho zbadám. Bolo mi jasné, že hormóny sú tak nevyspytateľné, že ani srnky netušia, či mu nevyškriabem oči rovno z voleja. Alebo či sa mu nevrhnem okolo krku a v snahe zabudnúť na tie jeho bodavé slová, ho nevybozkávam až na pokraj smrti. Len sa teš, psisko jedno milované... veď ty ešte budeš škemrať pri mojich dverách!

Moje rozhodnutie prišlo náhle. Ustáť pokerface čo najdlhšie, a stalo sa teraz mojím novým cieľom. Číra šťava odhodlania bez vône a bez zápachu mi vliala do žíl blahodarnú odvahu a moja fantázia začala pracovať v odvetnom móde. Pomsta bude sladká, Seth!

***

Jacoba som obišiel oblúkom. Stále otrasený z toho, čo som práve vypustil z úst v prítomnosti Lis, som sa jednoducho snažil ujsť. Ale vytratiť sa z Cullenovskej všadeprítomnosti, tak to len tak nejde. Zrazu som mal pocit, akoby som na chrbte cítil niečí pohľad. Mohol som si vybrať, ktorý z upírov to je a len jedného jediného som nechcel stretnúť. Vlastne dvoch, keď sa to tak vezme. Tú brazílsku pijavicu a ... svojho, ešte donedávna najlepšieho, priateľa. Ktovie, či ma po tomto mojom výstupe rovno nezahluší.

„Prečo by si ma nemal chcieť stretnúť, Seth?“ ozval sa za mnou podmanivý zamatový barytón a o mňa sa po prvý raz v živote pokúsili mrákoty.

Ruka mi vystrelila k unaveným očiam a tvár „skrášlila“ nepekná grimasa. To posledné čo sa mi teraz chcelo, bolo vysvetľovať čítačovi myšlienok význam svojej maximálne zdecimovanej mysle.

„Všetko je to... Edward, ja neviem, čo mám robiť.“ Nakoniec som sa rozhodol prehovoriť nahlas.

„Pokašľalo sa to, však?“ spustil jednoducho.

Vyzeralo to, ako keby nebol vôbec nahnevaný. Len ustarostený.

„Keby nešlo o moju dcéru a keby som nemal príkaz nestarať sa do života svojej rodine, pravdepodobne by sme na niečo konštruktívne prišli, ale takto? Mám zviazané ruky a hlavu plnú trápenia,“ vysvetľoval mi smutne.

„Vymeníš?“ Edwardov výraz sa na v priebehu sekundy zmenil na laškovný. Ustaraná vráska na čele mu však zostala. Nedalo sa nezasmiať. Vymeniť jeho problémy za moje, tak to by som si veru pomohol.

„Ty si nechaj svoje a ja skúsim nájsť spôsob ako vyriešiť tie moje, čo ty na to?“ Nastavil som ruku, aby sme si mohli tľapnúť. Keď jeho studená dlaň pristála v mojej, uväznil moje prsty v ľadovom zovretí.

„Seth, si môj priateľ, pre teba by som bez mihnutia oka zabil, ale ak jej alebo malému ublížiš, nezostane z teba ani pár chlpov.“

Myslel to vážne. A ja som vedel, že hoci je to ten najláskavejší a najmierumilovnejší chlap, akého poznám, ten, kto ublíži jeho rodine, nebude mať ani len tú najmenšiu šancu to prežiť.

Hľadeli sme si do očí a ďalší rozhovor prebehol už len v pohľade. Ja som si bol istý jeho slovami a on tým, že neurobím žiadnu hlúposť. Žiadnu hlúposť? Čo ak som ju práve urobil?

Edward povolil svoje oceľové zovretie a prepustil ma z moci svojho jantárového pohľadu. Hoci som bol menič, moja podstata človeka mu umožňovala používať svoju omamovaciu moc. Lis mu je veľmi podobná. V mnohom, nie len spoločnými črtami, uvažoval som, ale aj chovaním a náturou.

To už bol Edward takmer na odchode. Predsa len sa zastavil, obrátil tvárou ku mne a usmial sa tak, ako to vie len on.

„Z môjho pohľadu, Seth, je to ohromná poklona, ale či by sa ti poďakovala moja dcéra,“ pobavene kýval hlavou, akoby som mu práve povedal vtip roka.

„Vieš čo?“ mrkol na mňa, „my jej to radšej nepovieme.“ Edwardovi sa podarilo, že som sa konečne od srdca schuti zasmial. Prekonal som tých pár krokov, ktoré nás delili, on ma chlapsky objal jednou rukou a spolu sme vykročili späť ku Cullenovskému sídlu.

* * *

Keďže bol dnes veľmi teplý a slnečný deň, nakoniec som, aj napriek zúrivej nálade, nevydržala v izbe zavretá ani ja a usadila som sa na terase pri kuchyni. Nastavovala som lúčom tvár a vyžívala sa v hrejivom pocite, ktorý zanechávali na obnažených častiach mojej pokožky. Len tak sedieť rozvalená na slniečku a nechať odplávať všetky starosti, to sa mi páčilo. Ešte aj večne boľavý chrbát dnes akoby bolel citeľne menej.

Z lesa vyšli dve postavy. Obe by som poznala v ktoromkoľvek dave medzi miliardami. Ocko sa správal nadmieru familiárne k Sethovi a vo mne sa ozval žiarlivý hlások.

Keď ma Seth zbadal, mierne sa zarazil. Ocko pokračoval vo svojom iste zábavnom monológu a vôbec si nevšímal, že na scéne sme len my dvaja so Sethom. Ostatné naokolo pre nás prestalo existovať. Len on a ja.

Že by bol veľký Edward Cullen úplne splachovací??? Neodpustila som si drobné rypnutie v mojej hlave a účinok bol, samozrejme, okamžitý. Ocko okamžite ukončil zábavu, s nasrdeným výrazom a zaťatými zubami ma prevŕtaval pohľadom so zdvihnutým jedným obočím.

Pozor!!! Posledné štádium relatívnej stability tesne pred výbuchom... Moje splašené rozhihňané myšlienky sa mi už nedarilo strážiť. Neskrývane som sa začala chechtať.

„Rosalice Jasmett Cullenová! Takto sa s otcom nehovorí, ani v hlave!“ zahrmel.

U niekoho by možno mal autoritu, ale ja som akurát tak premáhala kŕče od smiechu.

„Keby si sa tak videl, oci,“ utrela som si dve zblúdilé slzičky, ktoré mi stekali po líci a híkala v snahe nabrať do seba nejaký vzduch.

„No,“ zapojil sa nesmelo do debaty Seth, čím ma, mimochodom, perfektne prebral z nálady.

„Kebyže sa spýtam, o čom táto vaša súkromná party je, tak sa asi nedozviem, čo?“

Ocko len pretočil oči, mávol na mňa rukou, akoby som bola otravná mucha a za plynulého odchodu do domu si mumlal čosi o nevďačných deťoch a šedivých vlasoch.

Osameli sme.

Ani jeden z nás nevedel ako začať a mne sa chcelo utiecť. Opäť.

„Poď sa prejsť, Cullenka,“ zapriadol presne tým hlasom z ktorého sa mi vždy  podlamovali kolená. Mala som sto chutí odseknúť mu na to, že s ním nikam nepôjdem, ale na poslednú chvíľu mi moje podvedomie pripomenulo moje odhodlanie pomstiť sa mu a zachovať pokrovú tvár.

Nevstávalo sa mi už pre objemnosť ľahko a ochota byť s ním osamote po tom, čo som si na svoju adresu od neho vypočula, mi na rýchlosti ani nepridali.

„Je všetko v pohode? Ak si unavená, kašlime na to...“ staral sa a mne, pri jeho starostlivom tóne, mäklo srdce alebo rovno celý mozog. Bola som totiž na dva prsty od úplného odpustenia mu jeho viny. Našťastie som túto obsesívnu úchylku hormonálnej horskej dráhy stihla potlačiť skôr, než som to urobila.

„Nie je to také hrozné, len únavné, však drobec.“ Moje ruky sa úplne automaticky prilepili na neustále sa zväčšujúce bruško. Skôr než si to stihol premyslieť, aj jeho ruka vystrelila a dotkla sa tam, kde bola pred chvíľou tá moja.

Naše pohľady sa stretli. Bola to zvláštna chvíľa, taká, keď je všetko v poriadku, keď je to tak, ako to má byť.

„Prečo?“ šepla som. Viac som zo seba nedokázala dostať.

Mlčal a ustarane sledoval každý detail mojej tváre, rovnako ako ja som študovala tú jeho.

„Bojím sa, že mi zase utečieš. Už by som to nezvládol.“ Hlas sa mu chvel.

„Takže všetko to bolo len zo strachu?“ Neverila som vlastným ušiam.

Prikývol, nespúšťajúc zo mňa pohľad ani ruku z bruška.

„Žiadna pomsta? Vážne? Nič?“

Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré stále nedokáže pochopiť, že Ježiško neexistuje.

Usmial sa, ale po chvíľke už nedokázal udržať kútiky a v ozvene lesa sa niesol jeho príjemný smiech.

„Láska, ty máš ale nápady. Pomsta? A za čo? Za to odmietnutie?“ V očiach mu tancovali presne tie plamienky, ktoré na ňom tak milujem. Zodvihol ruku a pohladil ma po tvári.

„Milujem ťa a mienim ti to pripomínať tak často, ako to len bude možné, aby náhodou nedošlo k nejakým domýšľačkám.“ Zľahka ma pobozkal na konček nosa.

„Tak prečo to teraz neskúsiš znova?“ V hlave som mala prievan. Myšlienky lietali z jednej strany na druhú a v takomto stave trepnúť prvú somarinu, ktorá vám príde do cesty, nie je žiadne umenie.

„Lebo chcem aby to bolo dokonalé, až to znova urobím.“ Už bol úplne vážny. Jeho dych sa prehĺbil a oči prekryl, mne dobre známy, tieň vášne. Srdce sa mi rozbehlo ako šialené a v spánkoch som cítila hukot. Nebolo nič, len tento môj poloboh s horúcim srdcom a ja. A naše dieťatko, ktoré mi uštedrilo neskutočný kopanec a tým ukončilo nádhernú chvíľku. Ako by tušilo, v ktorom miestečku má dať o sebe vedieť, alebo jednoducho len túžilo pozdraviť svojho ocka. Kopanec totiž cítil tesne pod svojou rukou.

Sledovať Setha, ako sa rozžiari už len pri tomto nepatrnom zážitku, bolo pre mňa neskutočné. Toto ma definitívne presvedčilo, že ho chcem mať pri sebe do konca života.

„Lis?“ Moje rozjímanie prerušil jeho prekrásny hlas.

„Hmmm...“ So záujmom som sledovala jeho ruku na svojom brušku a nenechávala sa v mojej novoobjavenej obľúbenej činnosti – pozorovanie budúceho otca s rukou na mojom sude - vyrušovať.

Seth si vynútil moju pozornosť tým, že sa druhá ruka objavila na mojej tvári a on ma jemným tlakom prstov donútil zodvihnúť hlavu a celú pozornosť k jeho tvári. Chvíľu sa na mňa len díval a potom si kľakol.

„Vezmete si ma? Vy dvaja?“ zašepkal a poslal jeden bozk aj môjmu brušku.

„Ale vravel si...“ zmätene som zabrblala. Nečakala som takúto rýchlovku.

„Povedal som, že čakám na dokonalú chvíľu a tá práve prišla, láska moja. Nemám nad čím váhať. Chcem sa vedľa teba zobúdzať každé ráno, chcem byť s tebou každulinkú sekundu. Chcem sa dívať do tvojich očí po každom milovaní a...“ zasmial sa, „ chcem sa s tebou konečne milovať v posteli. Ako tvoj manžel.“

„Áno, láska, vezmem si ťa, ja aj naše malé, však? Vezmeeem!!!“ zarevala som do úctivého ticha lesa, začínajúceho na hranici Cullenovského pozemku a pár metrov od nás poplašene vyletela sova.

Obaja sme sa tomu zasmiali. A bolo nám nádherne.

„Poď, Cullenka, ideme to oznámiť rodine, čo ty na to?“ Jeho ruka pevne no nežne zovrela tú moju a vykročili sme smerom k domu.

„Takže Nessie sa vlastne teraz splní sen o dvojitej svadbe...“ napadlo mi.

„A nechceš si ju užiť naplno? Ako jediná hviezda večera?“ pobavene mi odpovedal.

„No to teda nechcem!“ čertila som sa naoko. „Vieš, čo by so mnou bola schopná urobiť Alice? Nemala by zľutovania. Neter-neneter. Myslím, že bude rozumnejšie prilepiť sa Nessie na päty, keď nám už vyšlapala cestičku a nejakým zázrakom donútila Alice držať sa ďalej od jej svadobných príprav.“

Seth sa len smial a krútil pobavene hlavou.

„Ty sa jej fakt bojíš, čo?“ Donútil ma zastať a opäť ma pohladil po líci.

„Ani nie, je to predsa moja teta a je to úžasná upírka, ale nepozná slovíčko dosť. A neboj, ja jej to vynahradím povolením neobmedzeného nákupu čohokoľvek pre naše wolpiriatko,“ ubezpečovala som ho.

„Wolpiriatko? To sa mi páči...“ mrkol na mňa šibalsky.

„Mne tiež,“ zakončila som našu debatu, lebo už sme boli len na pár metrov od domu.

Tento vyšinuto šťastný úsmev mi už dnes len ťažko niekto zoškrabne z tváre.

Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

1 2   »

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!