12.05.2011 [09:00], ada1987, Povídky na pokračování, komentováno 4×, zobrazeno 2770×

Bella prežije dopravn nehodu, pri ktorej stratí pamäť. Spomenie si niekedy na svojich blízkych? Ako budú reagovať Edward a Jacob?

1. časť

Bellin pohľad

Bol koniec júla 2007 a predo mnou len pár týždňov slobody. Vlastne nie pár týždňov, ale pár dní. 18. augusta som sa mala vydávať. V devätnástich! Za upíra! Niekto by si pomyslel, že som sa zbláznila, ale ja som šťastná.

Ako povedala Alice, mám prejsť len pár metrov a opakovať sľub. Nič viac! O ostatné sa postará moja upíria švagriná.

Premýšľajúc nad nadchádzajúcou svadbou som vkročila na cestu...

Škrípot bŕzd, náraz, buchot.

Ležala som na zemi a preberala sa. V hlave mi hučalo ako v úli. Čo sa vlastne stalo? A prečo ležím na zemi?

Postavila som sa a zatočila sa mi hlava. Šofér auta, ktoré ma zrazilo, ma podoprel. „Slečna Swanová, prepáčte, vôbec som Vás nevidel. Skočila ste mi do cesty. Ste v poriadku? Nie je Vám nič?“

Ako z veľkej diaľky som počula krik. „Zavolajte niekto sanitku, je zranená.“

Nedokázala som odpovedať. Tvár šoféra, mimochodom Mikovho otca (ako som sa neskôr dozvedela), mi začala splývať do obrovskej šmuhy. Omdlela som.

Keď som sa prebrala, stál pri mne mladý doktor. Bol mladý, blond a rozhodne patril na strieborné plátno, nie do nemocnice. Prehovoril ku mne veľmi príjemným hlasom.: „Ako sa cítiš, Bella?“

Vytreštila som naň oči. On ma pozná? On vie ,ako sa volám, a ja nie? Je to môj príbuzný, čo dokonca OTEC? Nie, otec nie! Na to je príliš mladý.

Šokovane som sa na neho pozrela. Žalúdok som mala ako na vode. Začínalo mi pomaly dochádzať, čo sa dele. Nič si nepamätám. Vôbec nič.
Rozplakala som sa. „Ja si...nepamätám.“ To bolo jediné, čo som zo seba dostala, kým som neprepukla v plač.

O niekoľko hodín neskôr:

Ležala som v posteli a premýšľala. Po niekoľkých vyšetreniach lekári prišli k záveru, že nemám žiadne zranenie, len drobná rana na hlave spôsobila stratu pamäti. Spomenúť som si mohla dnes, zajtra, za týždeň alebo tiež nikdy. To posledné slovo ma vystrašilo. Skutočnosť, že si nikdy nespomeniem, kto som, ma desila.

Ako som len tak ležala a premýšľala, otvorili sa dvere a dnu vošla malá čiernovláska s mladým chlapcom a jednou ženou. „Ach Bella, mali sme taký strach, keď nám Carlisle volal, že si mala nehodu.“ povedala ten chlapec a nežne ma vzal za ruku. Mal ju ľadovo studenú. „Žeby ten milý chlapec s očarujúcim úsmevom bol môj priateľ? A tá mladá žena, ktorá sa na mňa tak matersky usmieva? Je to moja mama? Veď sa na ňu nepodobám!“

Čiernovláska sa ozvala: „Vraj si na nič nepamätáš! Priniesla som ti zopár fotiek.“ Zopár fotiek v jej prípade znamenalo obrovský album.

„Alica!“ počula som ticho zašepkať chlapca. Jeho hlas bol hrozivý. „Musela som niečo priniesť, Edward. Možno si spomenie.“ odpovedala čiernovláska.

Otvorila som album a pozrela na prvú fotografiu. Bola som na nej s Edwardom. Vyzerala som na nej tak šťastne a zamilovane. Obrátila som list a uvidela ďalšiu fotku. Stáli sme pred veľkým bielym domom. Na fotke bolo niekoľko postáv. Doktor Cullen s výrazom filmovej hviezdy stál za mladou ženou, ktorá bola so mnou v nemocničnej izbe. Mladý muž s tmavými kučeravými vlasmi stál vedľa zlatovlasej „gréckej bohyne“. Alice sa držala sa ruku s vysokým blonďákom, ktorý mal na perách sladký úsmev. Edward stál za mnou a starostlivo ma objímal. Moja hlava spočívala na jeho hrudi. Z fotky sálalo priam hmatateľné šťastie.
Na ďalšej fotke som stále s nejakým starším mužom pri kuchynskej linke. „To je tvoj otec.“ odpovedala Alice na nevyslovenú otázku. Na ďalšej som sedela na pláži so ženou a mladým mužom. Tá žena mi bola dosť podobná. „Tvoja matka s Philom.“ ozvala sa znova Alice. „Kto je Phil?“ pýtala som sa.

Alice:„Tvoj otčim.“

„To bývam s nimi?“ spýtala som sa znova.

„Ale nie, ty bývaš s Charliem.“ vysvetľovala mi.

Obrátila som list a moje oči zazreli fotku, na ktorej som bola s nejakým indiánskym chlapcom.

„A toto je kto?“ otočila som sa k Alici.

Tá sa zatvárila dosť rozpačite.

„To je tvoj kamarát.“

„Vyzerá celkom sympaticky.“ povedala som a snažila som si nevšímať pohľad, ktorý si Edward s Alicou vymenili, a ktorému som nerozumela.

„Bello, my vieme, že je toho teraz na teba veľa, ale nemusíš sa ničoho báť. Carlisle povedal, že môžeš ísť domov. Nemusíš zostať v nemocnici.“ Neiste som sa usmiala.

Keď prišli k Charlieho domu, stále som sa nemohla zbaviť dojmu, že je tu prvýkrát. Pozrela som sa na Esme, ktorá sa na ňu milujúco usmiala.

Vystúpili sme s prekrásneho a určite pekelne drahého strieborného Volva, keď sa ostatní zarazili. „To snáď nie je možné.“ zasyčal Edward cez zuby. Vtom sa otvorili dvere, a von vybehol postarší muž so šedinami v policajnej uniforme. Edward sa nezmienil, že môj otec je policajt.

„Ach, Bella, dcérenka, tak som sa o teba bál.“ povedal a so slzami v očiach ma objal. Na verande domu sa objavili traja chlapci. Jedného z nich som poznala. Bol to chlapec z fotografie.

Mala som čudný pocit z nepriateľstva, ktoré priam bilo do očí. Rozhodla som sa nevšímať si to, a vošla som do domu spolu s otcom. „Vypadnite!“ povedal jeden z chlapcov. To ma naštvalo. Ako sa opováži rozkazovať v mojom dome?

„Čo si to dovoluješ?“ skríkla som naň, no v tom do hádky zasiahol Edward.

„To je v poriadku, Bella. My už pôjdeme. Prídem za tebou večer.“ pohladil ma po tvári a pobozkal. Zazdalo sa mi to, alebo som v tvári jedného z chlapcov zazrela tieň zúfalstva?

Na druhý deň ma Edward vzal do veľkého bieleho domu, ktorý som videla na fotografií. Už na mňa čakali! Stáli u veľkého piána, ktoré sa nachádzali vedľa dverí. Hoci som ich videla už predtým, bola som šokovaná ich krásou a dokonalosťou.

„Bella, toto je Emmett, Rosalie a Jasper.“ Ukázal na ďalších príslušníkov svojej rodiny. Všetci sa na mňa usmievali. Mala by som byť nervózna, ale nervozita sa nedostavila. Vedela som, že za to môže ten vysoký blonďák, ktorý stál vedľa Alice.

Edward mi ukázal celý dom a na konci aj svoji izbu. Stena jeho izby bola celá pokrytá policami s CD. Z izby mal výhľad na rieku, vinúcu sa k lesu. Mala som pocit, že stačí natiahnuť ruku, a dotknem sa vrcholkov stromov. Pohladila som čiernu koženú pohovku, prešla som bosou nohou na jemnom zlatom koberci.

Otočila som sa on sa na mňa díval s čudným výrazom v očiach.

„Čo je?“

„Spomínam na to, ako som ti to tu ukazoval po prvý raz.“

„Aha.“

„Tiež si reagovala takto.“

„Ako takto?“

„Takto. Asi by so ti mal všetko vysvetliť.“

„Čakám.“

Sadli sme si na pohovku a Edward mi všetko porozprával. O ich živote, o tom, čo je on a jeho rodina zač.

„Ty si robíš zo mňa srandu, že?“ rozosmiala som sa. „Ak si ma chcel pobaviť, vyšlo ti to!“

„Ja nevtipkujem!“ povedal.

„Prosím ťa, hádam si nemyslíš, že ti skočím na tu báchorku o upíroch?! Ak tu niekto potrebuje psychiatra, tak si to ty! Hovoril si s otcom? Možno ti nejakého poradí!“

Edward nič nepovedal, len podišiel k sklenej stene ich domu. To čo som následne videla, ma šokovalo. Jeho pokožka žiarila ako milióny diamantov v rozličných farebných odleskoch. Podišla som k nemu a pohladila ho prstom po ruke, či je skutočný. Bola ako ľad.

„Nedesím ťa?“ spýtal sa opatrne. V obavách som sa naňho pozrela.

„Nedesíš?“ opakovala som šokovane. „Och, môj Bože!“ zdesene som zašepkala. „To sa mi len sníva. Je to len sen. Len hlúpy sen. Zobuď sa, sakra! Zobuď sa, no tak!“ šepkala som vydesene a udrela sa po líci.

„Bella...Prosím ťa!“ Edward ku mne opatrne podišiel.

„Nepribližuj sa!“ skríkla som ustupujúc. V miestnosti sme náhle neboli sami. Boli tam aj ostatní členovia jeho rodiny.

„Aj vy..ste?“ zdesene som nich ukazovala, nenachádzajúc slova.

Carlisle prikývol: „Áno....“ Následne on a jeho rodina podišli k stene. V okamihu zažiarili. Bolo to to najúžasnejšie, a zároveň najdesivejšie, čo som kedy videla.

„Vy...vy nie ste ľudia.“ vykríkla som a rozbehla sa preč. Utekala som dolu po schodoch obzerajúc sa, či ma tie neľudské monštrá neprenasledujú.

Rýchlo som nasadla do svojho auta a šliapla na plyn. Dovolila som si pozrieť sa cez okno auta. Cullenovci stáli pred domov a dívali sa na mňa. Pohľad do Edwardových očí bol strašný. Boli plné žiaľu a smútku. I ostatní sa tvárili skleslo. Na niekoľko mikrosekúnd som pocítila súcit. Uvažovala som, či nemám vystúpiť a utešiť ho. Ale zdravý rozum mal tentokrát navrch. A tak som len šliapla na plyn a auto sa rozbehlo po príjazdovej ceste.

koniec 1.časti

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  AMO (12.05.2011 17:25)

Pár dní před svatbou... no začarovaný kruh

1)  Twilly (12.05.2011 16:32)

Som celkom zvedavá ako sa to vyvinie.. zatiaľ je to malilinko zmätené. Teda aspoň ja som sa sem-tam strácala v Belliných myšlienkach. Viem, že MAJÚ byť zmätené... ale toto je trošku nad rámec. Zatiaľ nehádžem flintu do žit&

1