29.11.2011 [08:45], Tralala, ze série Je diabol alebo anjel?, komentováno 5×, zobrazeno 2336×

Takže, trošku po dlhšom čase ďalšia kapitolka. Dúfam, že sa na ňu aspoň niekto tešil a že ho nesklame. Poviem k nej len toľko, že : Jacob s Bellou zisťujú či by chcela...

S pozdravom Vaša Tralala.

Kapitola 4. Bella ty si zlé, zlé dievča...

„Tak, už bežte spať. Čo nevidíte, že som zranený?“
„Dobre, tati, brú noc.“ Otočila som sa k odchodu a Jacob ma nasledoval.
„A Jacob?“ ozval sa ešte otec.
„Áno?“
„Mám zbraň,“ zamrmlal výhražne otec.

„A ja zas viem chodiť,“ povedal Jacob, ale tak aby ho nepočul. Obaja sme sa zasmiali.

Keď sme vyšli hore Jacob sa ozval: „Tak Bells, toto bude naša prvá noc...“ hovoril to zvláštnym hlasom, „ čo strávime spolu...“

Vypleštila som oči a rukou sa pridržala zábradlia.  Prudko som sa otočila tvárou k nemu.
„Č-č-č čo?“ koktala som jedna radosť. Usadil sa mu spokojný úškrn na tvári a z vesela pokračoval ďalej, „pod jednou strechou ako priatelia.“ Idiot. Prepaľovala som ho jedným z mojich najlepších vražedných pohľadov, ale on sa nad ním len uchechtol. Potom nahodil zdesený výraz a pokračoval.


„Bella, Bella...“ vravel zhrozene a krútil neveriacky hlavou.

„Načo ty zas nemyslíš? Veď sa poznáme len pár hodín.“
„Radšej nechci vedieť, načo teraz myslím,“ zasyčala som potichu aby som nezobudila Charlieho. Bolesť, veľká bolesť, smer Jacob a poctivo som ho prepalovala pohľadom.

Zrazu, nečakane pristúpil ku mne a ja som o krok zacúvala. A sakra... stena. Oprel sa rukou o stenu, tesne vedľa mojej hlavy tak, že sa mu zápästie dotýkalo mojich rozcuchaných vlasov. Sakra... Naklonil sa bližšie. Sakra... Boli sme tvárou v tvár a oddeľovalo nás len nepatrné množstvo vzduchu. Nedýchala som. Nedýchal. Pozerala som, on sa pozeral. Sakra, sakra... Čakala som a on... uškrnul sa.

„Takže, takéto sú dievčatá z veľkomesta?“ vravel s tým drzým úsmevom. Vydýchla som.
„Nevďačné, zlé, zlé, zlé a lačné,“ šepkal a položil aj druhú ruku vedľa mňa. Sálalo z neho teplo. Stena ma na chrbte chladila a ja som zostala uväznená medzi jeho rukami.

„Využiť bez jediného ďakujem,“ vravel a ja neviem prečo, ale mala som zimomriavky po celom tele. Vravel to tak... ja neviem...

„Využiť a potom vyhodiť bez jediného chabého ďakujem,“ šeptal. Prečo šeptal?

„Vyhodiť a pritom... hm...“ Na chvíľku privrel oči, nasal vzduch nosom, „hm... a pritom," zahľadel sa mi priamo do očí a ja som mala pocit, akoby mi videl až do duše, " pritom sa pozerať tak, ako sa pozeráš a...“ pokračoval a v očiach sa mu iskrilo.

„Pozerať sa a chcieť viac. Dievča z veľkomesta. Nevďačná, zlá a lačná bez jediného...“

„Ďakujem...“ nečakane zo mňa vypadlo, keď som videla, ako sa tá nemerateľná vzdialenosť medzi nami zmenšuje. A ďalej som nedokázala robiť nič, myslieť, dýchať, proste nič, len čakať. Toto som nečakala. Toto som ešte nezažila. Nechápala som a on sa stále približoval.

„Jacob... “ povedala som nakoniec, ale znelo to skoro ako ston. Chcela som povedať hocičo rozumné, čo by prerušilo to napäté ticho. Hlas ma zradil, to, ako som povedala to obyčajné neobyčajné Jacob, ma umlčalo. Nemohla som... S očami dokorán a už veľmi rýchlo zdvíhajúcou sa hruďou, som hľadela Jacovi do očí a čakala, čo sa bude diať.

„Bella...“ šeptal, ale tiež to znelo ako ston. Sakra... Pohla som rukou. Vlastne som ani nevedela prečo, ale zrazu sa dotýkala Jakovej košele a ja som na vlastnej koži ucítila, ako horí. Fascinovane som hľadela na svoju ruku.

„Bella,“ zopakoval. Zdvihla som pohľad od jeho hrude. Hypnotizujúco sa na mňa pozeral. Tie oči, tie pery... tak blízko, tak... Horko-ťažko som na prázdno prehĺtla.

„Bella, chcela by si...“ opýtal sa a hlas už mal chrapľavý.

„Chcela by si... “ Chcela??? Čo by som chcela? Nastalo ticho, len moje srdce nám vyhrávalo rýchlo a hlučne, až som sa divila, že tu Charlie nestojí s puškou v ruke.
„Chcela... hm...“ A opäť nasal vzduch nosom. „Myslím, že by si chcela...“
On horel a stena bola tak strašne studená a ja som sa ocitla medzi nimi. Sakra, čo mám robiť?? Na perách sa mu pohrával, ten jeho tajomný úsmev.

„Hm... áno... Myslím, že by si veľmi chcela...“ A opäť sa o milimeter priblížil. Sakra! Ako sa môže ešte vôbec približovať? Nič nedávalo zmysel a jeho pery boli tak strašne blízko, až som s divila, že sa ešte nedotkli.

Nenápadne si olízol pery a ja som sa pritlačila na stenu ešte viac, no keď som sa z hlboka nadýchla. Naše tela sa na kratučkú chvíľku dotkli. Jakovi okamžite vyletelo obočovie veľavravne hore a v očiach mu nebezpečne zaiskrilo.

"Myslím, že myslím správne, že by si chcela..." šeptal a ja som cítila jeho vlhký dych na svojich perách. Opäť som ťažkopádne preglgla a...

Chcela???

Pred 3 hodinami niekde v Európe...

„Pane,“ ozval sa hlas z malého reproduktoru, ktorý bol na kraji starodávneho stolu. Natiahol sa a stlačil malý nenápadný gombík.
„Áno?“ opýtal sa stroho.
„Prichádza vám hovor z Ameriky, chcete si ho prevziať?“
Po chvíľke mlčania sa ozvalo: „Áno.“
„Prepínam vám ho na jednotku,“ ozvalo sa tiché pípnutie a on stlačil arabské číslo jedna.

„Počúvam,“ ohlásil sa stroho.
„Ona práve odletela a on zostal,“ oznamoval zvonivý hlas bez úvodu.
„Kam mieri to lietadlo.“
„O tri hodiny pristane v Seattle.“
„Dobre.“
„Mám letieť za ňou alebo mám zostať tu?“
„Čo robí chlapec?“
„Práve odchádza z letiska, asi mieri domov. Ďalší let, do Seattlu, mi ide o pól hodinu.“
„Nie,“ povedal rázne. „Ty zostaneš na mieste a budeš sledovať chlapca. Na severe mám, na to, veľmi spoľahlivého človeka“
„Áno, pane.“
„A, Cecilia,“ na chvíľu sa odmlčal a potom pomaly pokračoval s dôrazom na každom slove. „Tentoraz by som bol rád, keby to sledovanie prebiehalo z určitej diaľky. Rozumieme si Cecil?“
„Áno pane,“ ozval sa na druhej strane ženský hlas, akoby hovoril cez zaťaté zuby. „Rozumiem.“
„Dobre.“ Skončil hovor bez rozlúčky a okamžite stlačil ďalší gombík.


„Chcem hovoriť s Jane.“
„Pane,“ ozval sa ľudský hlások opatrne.  „Ale ona odišla s Demetrim na ostrov.“
„Ja viem, ale chcem s ňou hovoriť.“
„Áno pane, skúsim sa jej dovolať, vydržte sekundu.“ Na druhej strane sa ozval tichý lomoz, potom nejaké šušťanie, vyťukávanie čísla a následne nastalo nepríjemné ticho. Trpezlivo poklepával prstami po vyleštenej mahagónovej doske stola.

„Prepáčte pane, je mi to veľmi ľúto, ale sú mimo signál. Budem to skúšať ďalej a hneď, ako sa dovolám. Dám vám vedieť. Prajete si ešte niečo?“
„Nie to je všetko,“ povedal a vypol tú malú zázračnú krabičku. Pohodlnejšie sa uhniezdil v kresle a zádumčivo pozeral z okna. Rozmýšľal, aké bude mať ten bezvýznamný let následky. Isté opatrenia urobil už pred rokmi, ale ako sa hovorí: človek nikdy nevie a upír nikdy nespí. Ani nevedel prečo, ale zrazu pocítil to, čo už niekoľko storočí nie. Nervozitu.

Páčilo? Ak áno, tak zanechajte svoje pocity. Ak nie, tak zanechajte svoje pocity, viete aj ja si rada počítam. A hlavne či mám alebo nemám pokračévať.

S pozdravom vaša Tralala.


ďalšia kapitola Tralalaland

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  Jula (29.11.2011 18:04)

Už jsem se bála, že se tady další kapitola neobjeví
Hm, Bella a Jacob, to jsem na to zvědavá

4)  Twilly (29.11.2011 17:21)

Tralala, ty si vážne trubka, som tým myslela, že ak ma mieniš takto (mimochodom SKVELO!!!!) naťahovať, tak si odpusti takú dlhú "dovo", lebo inak ti pošlem rovno účtenku za farbu na vlasy - šediviem, ak nevidím pokráčko - a možno aj rechnung za pobyt v blázninci, takže asi toľko ku skončeniu čítania tvojej poviedky.

3)  Nebraska (29.11.2011 12:08)

To byl samozřejmě omyl, přehodily jsme měsíc na prosinec, ale den se nepropsal. To jsou nevýhody vkládání dopředu na přelomu měsíců

2)  Tralala (29.11.2011 12:05)

No ja ti neviem , co som videla tak Ree sa rozhodla 6 kapitolu publikovat az 29.12 o osmej rano takze na siedmu si budete musiet minimalne mesiac pockat. A velmi sa ospravedlnujem ak sa ti kapitolka nepacila a s pribehom koncis.

Tva smutna Tralala

1)  Twilly (29.11.2011 09:40)

Helou pesníčkarka, kde si tralalákala? Mmch, toto akože čo? Záhada na záhadu a erotické dusno medzi Jacobom a Bellou a ... a jedno velikánske NIŠT? To akože jak? Dúfam, že takéto "dovolenky" si už viac brať nemieniš, ak chceš písať podobné kapitoly, lebo inka

1