05.10.2010 [23:15], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 24×, zobrazeno 4859×

Tma hojivá to čarodejka, vyliečila panne rany, a dnešnú noc premenila v čary...

---

Kapitola 8

 

Tma

 

„Alica, čo to je?“ zotrela som si z pier jemnú mastičku.

„Nechaj si to tam.“ Namazala mi pery znova a naniesla toho elixíru ešte pár kvapiek aj poza moje uši. „To je z agátového medu, nádhera, čo?“

„Nádhera...“ okúzlene som si ovoňala prsty. Vláčna lesklá vodička, čo neusychala na mojich ústach omamne voňala, až ste mali pocit, že ochutnávate čosi božské.

„Nikto ti neodolá, je to kúzlo. Môj recept, funguje to na nich ako povel na psa.“ Postavila sa predo mňa a so spokojným úsmevom si ma premeriavala v tých krásnych šatách. „Dobre ideme.“ Prehodila si cez ramená vlnenú šatku a vystrčila ma z dverí.

„Aké kúzlo? Však som človek, väčšie kúzlo pre nich nemôžem mať. To sa im môžem naservírovať rovno na stôl a podať Thisisovi nôž. A ty ma tu teraz natieraš niečím, čo na mňa upúta určite nemalú pozornosť.

„Hm... neboj sa, Lyre to prežije. Nikto ti nič nemôže, si pre nich dôležitá, to vieš,“ povedala zvesela. Snažila som sa prestať zamýšľať nad tým, prečo som pre nich tak dôležitá.

„Áno, viem...“

...

Zamrznutá riečka sa ligotala v mesačnom svite a krajina odetá do bieleho osuhelu, ktorý zdobil všetky spiace stromy na okolí, ticho vydychovala zimnú uspávanku k mesačnej noci. Na most zmenený v krištáľový záprah z cencúľov si sadol zlatý výr. Natiahol si dlhokánske krídla, akoby ma vítal objatím a múdro – ako keby vedel, na mňa s Alicou pozeral.

Pomalým krokom sme sa šmolili zľadovateným snehom smerom k nádvoriu, kde obrovské pochodne osvecovali celú prednú časť hradu. Všetci dvorania postávali vonku zhluknutí do skupiniek a vo vášnivých debatách pôsobili skoro ako ľudia, ktorí majú radi smiech. Krásne otrokyne v priesvitných sáry im neustále prinášali čase naplnené živým mokom, z ktorých slabo stúpala ešte teplotou para do mrazivého vzduchu noci. Všetko vyzeralo tak uchvacujúco ako v ľadovom kráľovstve. Akurát, len moja vlnená pelerína ma nechránila natoľko pred zimou ako som si myslela. Nevedela som, že Marcusa budú všetci vítať vonku.

Chvíľková radosť z okúzlenia ma prešla, než som so smútkom zistila, že môj upír tu nikde nie je. Prešla som zlatom pretkávaným kobercom k veľkému ohňu a hladila živé plamene dlaňou. Ako náhle som sa postavila k tej teplej žiare, vrava utíchla. Nadvihla som nenápadne zrak, väčšina okolostojacich mala zvláštny výraz v tvári, akoby cítili čosi neopísateľné. Podaktorí privierali oči, bolo to až hrozivé, ale nikto sa na mňa z nich škaredo nepozrel, len tak nejako prázdno upierali zrak mojim smerom. Tá malá bosorka! Ohliadla som sa okolo seba, ani tá už pri mne nikde nestála.

Pomaly som sa spamätala a v duchu si omieľala rovnakú vetu dookola; Nič mi nemôžu urobiť, nič, nič, nič... Sklonila som hlavu a s týmto presvedčením sa opatrne, myšacím krokom schovala za vysoké plamene ohňa a modlila sa k Arthemis, nech sa Alica rýchlo vráti.

„Aká to nevídaná krása... Ach...“ Zľaknuto som sa otočila za sladkým hlasom. Oviala ma mrazivá riava, v ktorej stála Lyre, celá odetá v rubínovom kráľovskom rúchu. Temným pohľadom mi uprene hľadela na pery, že som sa bála nimi iba pohnúť. „Poď.“ Potiahla mi ruku a viedla ma, na mňa až veľmi rýchlim krokom k Thisiovi, snažila som sa ju zastaviť, ale nešlo to.

„Pusť ma!“ Trhla som rukou, pustila ma. Zľahka sa ku mne naklonila, ustúpila som pred ňou o krok. Opatrne nadvihla prst k mojim perám, ale potom ho našťastie stiahla preč. Bolo zvláštne, čo tá vec s nimi robila, ale aj tak som bola vydesená z toho faktu, že ich to nejakým podivným spôsobom omamuje. Popchla ma jemne dopredu a odišla, po mojom boku stál Thisis, srdce mi nadskočilo. Snáď to bude fungovať aj naňho.

Ani sa na mňa nepozrel, len mi bolestivo chytil ruku a ešte opakovane ju v svojej dlani stisol. Napadlo ma, že tá vec asi stráca účinok v prítomnosti tak nechutnej bytosti ako bol on. Na hlave mal medvediu kožušinu a keď sa na mňa pozrel, jeho prihlúply šialený výraz v tvári pripomínal kozla. Prezeral si ma čiernymi očami ako tma, sklopila som pohľad, nešlo to vydržať. Vyzeral ako blázon natiahnutý v koži medveďa, ktorý vystopoval slabú laň a ide ju akurát teraz hneď zožrať.

„Moja drahá... Budeš tráviť dnešný večer po mojom boku, alebo nemám dúfať?“ maznavo zapriadol. Mala som chuť mu niečo urobiť. Strhnúť mu tu zvieraciu ozdobu z hlavy a zavesiť ho za pečať na bránu hradu. Tak veľmi som ho nenávidela a ten popudlivý hnev mi pomáhal sa držať na nohách.

„Nikdy nedúfajte, pane, že sa ma dotknete tými vašimi slizkými rukami, a teraz choďte preč,“ zašepkala som zhnusene do jeho ramena.

„Uvidíme,“ odsekol a naozaj odišiel odo mňa preč, v to som ani nedúfala – fungovalo to. Usmiala som sa šťastím, že niekam zmizol a modlila sa, aby sa nevrátil.

Vstala som na špičky a hľadala môjho upíra pohľadom v tom malom dave vyobliekaných dvoranov, ale aj tak som ho nikde nevidela. Ostalo mi smutno, znova som sa snažila si nespomenúť na to, čo som videla včera v tej stajni a aj na jeho sľub, že nikdy nebudem patriť Thisisovi. Teraz, keď tá zrúda stála zase na chvíľu vedľa mňa, mi to prišlo opäť nereálne, že by som mohla slobodne odtiaľto odísť. Vždy keď som osamela, viera v jeho sľuby veľmi rýchlo slabla.

Začala mi byť naozaj poriadna zima, vlasy som mala zopnuté v dlhom voľnom vrkoči na chrbte, tak mi bolo ešte chladnejšie na obnažené ramená a krk. Thisis stál kúsok predo mnou ovešaný nejakými otrokyňami a oplzlo sa tam s jednou z nich objímal. Ustúpila som radšej pár krokov dozadu s pomedzi toho chladného davu, keď ma čosi mäkko objalo v teplom kožuchu modrej líšky. Otočila som sa, stál za mnou, vo vlasoch sa mu trblietali vločky snehu a nežne sa na mňa díval.

„Ďakujem,“ šepla som a zachumlala sa do toho huňatého tepla. Aj cez ten hrubý kožuch bolo cítiť, ako ma nepatrne hladí na ramene, tak, že to nemohol nikto vidieť, bolo mi krásne. Premýšľala som... Čo to robí asi s ním, tá vec od Alice? Chcela som... dodala som si odvahy, opýtala som sa. „Môj pane, nikdy neviem kde si,“ šepla som a sklonila bradu zahanbene do líščieho goliera. Stále mlčal, neviem, asi nemohol hovoriť, možno by ho iné upírie uši ľahko počuli, ale aj tak ma to bolelo, že mi neodpovedá.

Bolo mi s toho nanič a v tú chvíľu mi to všetko prišlo aj jedno, otočila som sa k nemu a hľadela mu uprene do očí a trvala na tom, aby mi odpovedal. Nahnevane sa na mňa pozrel a jedným ťahom ma otočil späť ako som bola. Trhla som rukou nech ma už nedrží, ale on si ma aj tak pevne pritiahol k sebe. Bol zvláštny, záhadný a to ma ničilo zo všetkého najviac, ale napokon prehovoril úplne šeptom do mojich vlasov.

„Isabel, nedívaš sa pozorne,“ zašepkal nádherný hlas až priveľmi blízko. Celého môjho tela sa dotklo jemné rezonujúce chvenie a v chladom pohladení ostalo na mojom obnaženom temene láskať vnímavú pokožku. Túžobne vzdychol do mojich vlasov a nepatrne prešiel prstom popod môj ušný lalôčik, až som si nebola istá, či to vôbec spravil, príjemne ma striaslo rozhorúčenou riavou mojich vnemov. Nechcela som, ale ústa omámene zavzdychali. Celá opantaná som mu odpovedala.

„Dívam...“ Srdce mi nadskočilo, cítil to tiež, ten Alicin čarovný elixír.

...

Chvíľkové oblúznenie... pominulo.

Roztrúbili sa lesné rohy a ponuro duneli hlbokým nárekom, akoby ohlasovali príchod samotného pána podsvetia. Zem sa rozochvela, pozrela som sa na svoje špičky nôh, sneh sa mihavo roztriasol a prachom mi sadal na zlatom upradené sandáliky. Z diali sa blížila veľká ohnivá žiara, prichádzal ten najväčší Riman Rimanov - Marcus.

Veľká diabolská jazda zastala vo vysokom snežnom víre pred uchváteným davom dvoranov. Všetci zúčastnení stáli podľa hierarchie v dlhom rade vedľa seba, len môj upír zostával stále stáť za mnou. Honosný červený koberec - sťa by krvavá čiara k kráľovskej tabuli - bol zašpinený kopytami plnokrvných koní v premačknutej stope kráľa upírov.

...

Impozantný muž, vysoký rovné dva metre, sa vypínal nad všetkými zo svojho doprovodu. Taktiež ako všetci vládcovia, bol odetý v purpure s bielou kožušinou okolo svojich ramien v aure obdivu dokonalosti svojich poddaných. Dlhé tmavohnedé vlasy siahajúce mu k prsiam sa jemne leskli rozvírenými iskričkami ľadu. S očami doširoka otvorenými som sledovala tú vznešenú spoločnosť, nikdy som nevidela niekoho takého, ako bol on. Vraj bol ešte starší než všetci naši bohovia z Kaukazu.

Patrius podišiel k nemu, obaja si položili vzájomne svoje päste na ramená v akomsi čudnom pozdrave sa objali. Všetci sme postupne prešli po zlatom pretkávanom koberci dnu do veľkej hradnej siene, ktorá bola na nepoznanie vyzdobená fialovými a purpurovými girlandami zdobenými ťažkými erbmi Patriusovho čierneho draka.

V úzkom páse cez stred miestnosti dominoval všetkému naokolo oheň, ktorý v nízkych plameňoch tvoril akúsi cestu k obrovskému stolu zaplnenému čašami naplnenými  krvou a bankami s medom servírovanými na zlatých podnosoch. Po krajoch stola boli v rade naukladané hlboké misy ovocia a v neposlednej rade aj jedlo, ktoré podivne voňalo vložené v lesklej omáčke z brusníc. To všetko bolo pripravené pre otrokyne, tanečnice – a samozrejme aj pre mňa s Alicou, ktorá tam ale nikde nebola. Vyzeralo to, akoby si z nás niekto robil žarty a pretvoril náš pokrm v hustú, tmavú krv.

...

Nikdy som čosi také veľkolepé ešte nevidela, miesili sa vo mne strach s obdivom k tejto obdivuhodnej spoločnosti. Ťažkú podmanivú vôňu medu a mandlí ostro pretínal odpudzujúci pach krvi a ľudského potu otrokov pohltených orgiami. Len po očku som sa pozrela. Po stranách veľkej sály boli vstavané kóje zahalené priehľadným mušelínom, jedna vedľa druhej, kde sa tieto odporné veci každý deň diali. Začervenali sa mi líca pri pomyslení na to, že aj on niečo také niekedy robil.

...

Z hriešnych myšlienok ma prebralo až krátke pohladenie. Jeho jemný dotyk ma popchol v pred a zrazu už za mnou nestál. Posadili ma na kraj stola vedľa usmiatej Lyre, ktorá si užívala obdivu Marcusových mužov. Thisis s mojim upírom sedeli jeden vedľa druhého po Patriusovom boku oproti Marcusovi. Snažila som sa byť neviditeľná, ale zdalo sa, že si ma nikto nie jak veľmi nevšíma, mala som len strašný strach, že budem musieť pred nimi jesť, čo sa na moje šťastie nestalo.

...

Bolo mi dlho, nešlo mi na rozum, načo som sem mala vôbec ísť. Hľadela som na čašu pred sebou a premýšľala nad tým, ako im to môže chutiť. V malom kalichu vedľa mojej ruky bolo tiež niečo naliate, ale bála som sa vôbec pozrieť na jeho obsah. Z predstavy, čo tam asi uvidím, ma nepríjemne zašteklilo v krku a ja som nasilu prehltla riadnu porciu slín. Predstava, že sa tu na mieste povraciam, sa mi stále častejšie zobrazovala v hlave, až mi z toho prišlo naozaj zle, ohliadla som sa radšej okolo seba a snažila sa prebrať.

Pri stole sa bezprostredne kurzovalo politikou a banalitami, akoby to boli obyčajný ľudia. Pretiahnuté úsmevy otrokýň a vražedné pohľady vydatých dvoraniek, kontrastovali s šibalskými tvárami krásnych mužov vôkol mňa. Toto farebné divadlo ma podivne okrádalo o energiu.

Pohľad mi nevdojak blúdil po trhaných pohyboch rúk prísediacich, čo stále dvíhali a pokladali poháre s krvou hore dolu - tam a späť. Sluhovia len pobehovali od jedného k druhému s vysokými čašami v náručí. Tekutina narážajúca do prázdnych kovových kalichov smädných dvoranov, vydávala zvláštny mľaskavý zvuk nesúci sa nejasnou ozvenou mojimi ušami.

Zvláštny pocit na krku a ramenách ma upozornil na zlé znamenie. Napadlo ma, že určite odpadnem. Roztriasli sa mi ruky, studený pot mi nepríjemne priľnul na kotníkoch, mala som dojem, že mi prestáva biť srdce. Pozrela som sa naňho a chcela mu naznačiť... ale on s pohárom krvi priloženým k svojim ústam sa na mňa iba okúzľujúco usmial. Pochodne poza jeho chrbát sa roztočili ako tanečnice a ja som len silou vôle vstala od stola. Viem, že som mu chcela niečo povedať, ale jeho tvár sa mi stratila v hmle ponášajúcej sa na točiaci háčkovaný obrus.

...

Prebrala som sa z opojnej eufórie položená na nadýchaných vankúšoch v jednej z tých hriešnych kóji, pred očami som mala ešte stále hmlu, sťažka som sa posadila. Premýšľala som, čo sa vlastne stalo, ale spomienka čo i len na kvapku krvi mi zdvíhala útroby hore nohami. Po štyroch som sa doplížila k východu z tej komnaty hriechu a vystrčila nos z belasého mušelínu. Otrokyne tancovali akurát ohňový tanec a vysmiati muži vzrušene potleskovali do rytmu bubnov ozývajúcich sa sálou. Nenápadne som sa chcela vytratiť z tejto únavnej spoločnosti preč. Dlhými krokmi som si to smerovala popod nízke palmy von zo sály – domov k Alici – do môjho ľudského bezpečia, keď ma naraz zastavilo tiché zašepkanie môjho mena.

„Isabel...“

Vykukla som spoza listu palmy, stál tam, na tvári mu pohrával pobavený úsmev. Narovnala som sa a vystúpila zo svojej skrýše, nemalo význam sa tu schovávať, iba to hlúpo vyzeralo. Ale to, že ma našiel on, mi urobilo radosť. Pristúpil ku mne v ruke držal veľký zlatý kalich, podal mi ho. S nedôverou som nahliadla na jeho obsah, krv to nebola, ani som to neočakávala, ale istá som si v tento moment nebola ničím.

„Voda,“ šepol. Bola som šťastná, že to bola voda, lebo nikde v sále ju nikto nenalieval, iba medovinu a víno, čo som piť nechcela.

Naraz sa ale všetko zomlelo rýchlo a z rozmazanej čmuhy k nám vystúpil nazúrený Thisis.

„Ruky preč, drahý brat!“ stanul vedľa nás a vyrazil mu z rúk mne podávaný pohár, stihla som len potichu vykríknuť.

Bol to len okamih a stred sály sa uvoľnil iba pre nich dvoch. Pomaly sa prechádzali do kruhu oproti sebe a strašlivo hlasno na seba vrčali, akoby sa rozprávali. Oči oboch boli čierne a pery mŕtvolne bledé zúrivosťou. Naraz sa Thisis zahnal, on mu napriahnutú ruku zachytil a zovrel k svojmu telu. Držali sa v sebe zakliesnení ako dva zúrivé barany. Všetci prítomní sa postavali do kruhu okolo nich a radovali sa, akoby niekto odtrúbil hry. Pochytila ma panika, ale ísť medzi nich som sa neodvážila. Rýchlo som sa spamätala a prebehla k Patriovmu trónu, div že som si neľahla na zem pred neho.

„Pane, pane! Prosím, nech sa nebijú, nech sa, prosím, nebijú!“ kľačala som pred ním so slzami v očiach. Patrius na mňa len súcitne pozrel, ale potom sa mu tvár vyjasnila a s úsmevom preniesol.

„Isabel, ale oni sa nebijú... Ak by sa bili, zbúrali by polku hradu. Nič sa neboj, to sú len také bratské špásovačky.“ Pripadala som si tak hlúpo - vraj špásovačky!, ale aj tak som si úľavou oddýchla. Nevedela som si vôbec predstaviť, ak by sa bili naozaj. Dvihla som sa a chcela vstať, keď naraz sa mojej ruky dotkla dlhá chladná dlaň a pomohla mi postaviť sa. Pohliadla som na toho, kto mi podal tú ruku a skoro som znova zamdlela. Oproti mne stál samotný Marcus, hlavu som musela doslova zakloniť, aby som mu videla do tváre.

„Moja pani...“ prehovoril výrazne hlbokým hlasom. Dych sa mi zajakal a hrozil novým záchvatom paniky. Jeho temné, hlboko posadené oči na mňa hľadeli drvivou silou, akoby sa mi do očí pozeral samotný Hádes. Pery sa mi rozochveli a na okamžik som mala pocit, že sa rozplačem, ako keď som bola ešte malá.

„Pane...“ Chystala som sa mu pokloniť, ale on ma zachytil a zostúpil o dva schody nižšie, aby mi lepšie videl do tváre. V zornom uhle som len zahliadla, ako sa Patrius postavil a celá sála naraz stíchla. Otočila som sa k môjmu upírovi, ten pozorne prechádzal pohľadom dianie pri tróne a pomalým krokom sa pohol k nám. Nahnevane odhodil na zem tú kožušinu čo mal Thisis na hlave a pristúpil mĺkvo k Patriovi. Obaja potichu mrazivým pohľadom hypnotizovali Marcusa uprene hľadiaceho na mňa, nevedela som čo mám robiť, ako sa tváriť. Zamračený Thisis sa tiež postavil kúsok po mojom boku a všetci nachvíľu zarputilo mlčali. Niekto v sále nahlas skríkol: „Hudba!“ A atmosféra v našom krúžku sa citeľne uvoľnila.

„Tak, predstaví nás už niekto?“ spýtal sa namrzene Marcus a nemienil ma pustiť.

„To je... drahý priateľ...“ Patrius zaváhal v hlase, ale ihneď sa oklepal a s nonšalanciou jemu podobnou ma predstavil. „Marcus, dovoľ, aby som ti predstavil, Isabel... našu novú dvoranku,“ prehovoril napokon, a znelo to nadšene, zdvorilo na mňa ukázal a vzal si do dlaňe otcovsky moju ruku. Zbadala som, ako k nám o krok pristúpil Thisis a chcel niečo povedať, ale Patrius k nemu zamietavo mávol prstom a povedal rázne: „Teraz nie!“

Čiže Patrius nechcel, aby Marcus vedel, že sa idem vydávať za Thisisa, nechcel mu vôbec povedať, kto som. To bolo naozaj zvlášte. Môj upír všetko pozorne sledoval, hnevlivým pohľadom prebodával vládcu Rimanov a ani sa nepohol, vyzeral ako ľadová socha. Nešlo to napätie vydržať, nebola som upír - čo má kamenné nervy, bolo mi to všetko naraz jedno. Neviem, čo ma to popadlo, ale milo som sa len tak usmiala. Na Marcusa to zapôsobilo ako mágia a nenútene si ma odviedol k svojmu kreslu, kde ma posadil a pokynul na sluhu, aby mi priniesli občerstvenie. Konečne niekto, kto vie, čo mám rada. Priniesli mi misu plnú fíg a blanšírovaných orieškov spolu s hroznom.

Premýšľala som, čo to všetko vôbec znamená - čo to Alica vôbec videla. Bude strach už navždy mojou súčasťou? Rezignovane som privrela oči a nechala sa unášať sviežou hudbou lýr.

...

Lesné rohy sa opäť hlasno rozozvučali hradom, napriamila som sa v kresle, Marcus sa na mňa iba milo usmial. Všetci dvorania sa v radoch rozostúpili a čakali na ďalšiu spoločnosť. Upír v modrom rúchu uviedol prichádzajúceho hosťa, jeho hlas sa niesol zvučne sálou.

„Vznešený Hakron...“

Spoločnosť vedľa mňa sa postavila. Hakron sa hlboko uklonil obom vládcom a Marcus zišiel schody k nemu s otvorenou náručou. „Drahý synu! Si to ty?“

Naraz Patrius s mojim upírom zaspätkovali a naliehavo si niečo medzi sebou šepkali, čosi som pochytila jedným uchom.

„Odveď ju odtiaľto, rýchlo! Marcus sa o ňu až priveľmi zaujíma a ja mu ju nemôžem v žiadnom prípade dať. Odveď ju hneď k Alici a tú pošli okamžite sem! Ako to, že tu nie je!! “ zúrivo šepkal Patrius do ucha Edwardovi. Nestačila som sa ani spamätať z toho, čo som počula a stála som znova v tej chodbe, ktorá viedla von z hradu k stajniam. Položil ma na zem a ukázal mi, aby sme išli spoločne peši ďalej. Mlčky sme prechádzali temným podzemím, malé pochodne na stenách sa postupne vytrácali a nakoniec sme uviazli v úplnej tme podzemia. Iba keď som sa otočila späť, videla som rozčerené mihanie tieňu ďaleko na konci chodby. Kráčala som za ním, ale po pár krokoch už nebolo vidieť vôbec nič, spomalila som. Zastal, zastala som tiež. Jeho prvý krok ku mne hlasno šustol o kamennú podlahu, ale už nič viac nebolo počuť, zhlboka som vydýchla. Niečo podivné sa dialo, nedovolilo mi to prehovoriť a skoro ani dýchať, či sa hýbať. Nebol to strach, čo vo mne prúdil, ale skôr silné vypätie, že by som v ten okamih verila, že ho dokážem uchopiť šikovne do ruky. Unášaná magickým objatím noci som tam len dobrovoľne stála a čakala, kedy ma nadobro pohltí tma.

Podmanivo, ako ohnivý kruh ma  intenzívne obklopovala jeho prítomnosť, pomaly sa vinula pokožkou môjho tela, vnikala do mňa ako blahodarné teplo a stáčala sa v okrúhlych kudrlinkách ako nádherný ornament. Moja ruka... dvihla som ju a otvorila dlaň, nevedela som kam sa mám pozerať a či on stojí oproti mne, tak som podľa hmatu a zraku hľadela na tú moju otvorenú dlaň. - čary, vášeň, strach, tma... - Siahla som pred seba a chcela sa ho dotknúť ako slepec pevnej opory. Zdalo sa mi, že tento okamih trval nekonečne dlho, bol tak pohlcujúci, akoby som nebola na tomto svete, ale niekde úplne inde, kde hviezdy nevidím, ale cítim ich. Musela som zavrieť oči, tak som ho vnímala ešte silnejšie, jeho prítomnosť presakovala do môjho tela, nemusel sa ma ani dotknúť a pri tom som sa cítila ako v jeho náručí. Díval sa na mňa Muselo to tak byť, lebo on ma videl a určite zreteľne presne. Dych sa mi krátil tým vedomím.

Prešla mnou vlna čiernej riavy, zľahka sa dotkol mojej ruky. Zhlboka sa nadýchol, ja tiež, o krok pristúpil bližšie. Chlad ovanul moju tvár, omámil vlhké pery, dych sa vzrušene zrýchlil nepoznaným, srdce chcelo vyletieť z hrude, ako urputne túžilo spoznať tú ukrutnú vášeň. Rozochvenou rukou som sa dotkla jeho  koženého plášťa. Nahmatala som jeho nahú mocnú ruku a zdráhavo ju nežne pohladila. Tak jemnú pokožku som ešte nikdy necítila, končeky prstov zvedavo kĺzali samé po dlhej paži pevných svalov. Ten pocit, akoby vám niekto zaviazal oči a vy máte uhádnuť, kto je kto - všetko vnímate citlivejšie a intenzívnejšie a váš zrak nahradia všetky ostatné zmysly, ktoré vás vedú ďalej a ďalej... jeho predlaktím k ramenu a pomaly k mužnému dlhému krku a odtiaľ pomalšie zdráhavo... nahmatala som pevný obrys jeho brady a placho ušla od blízkosti jeho pier. Nadýchla som sa a jedným dotykom som prešla po  pevne klenutej , v koži odetej mužnej hrudi, až k jeho srdcu. Zvierala som priloženú dlaň tam, kde kedysi bilo so životom v súznení jeho srdce. Cítila som to. Áno, cítila som to chvejúce srdce i tak, vnímala ho, ako naliehavo bilo do mojej dlane a chcelo sa pretĺcť tesne ku mne. Chcelo žiť už navždy vo mne. Navždy... Vrásť do mňa. Milovať ma. Vedela som to.

Nikdy som necítila nič, čo by sa vyrovnalo tomuto okamihu čarokrásnej tmy v nás oboch. Uvedomila som si, že zasnívane zakláňam hlavu, chytil ma za chrbát, pomaly kĺzajúca sa ruka mojim hodvábnym sáry prechádzala ako motýlie krídla pod zopnutými vlasmi až k obnaženému krku. Zľahka ma pošteklili podmanivé dotyky jeho ruky, nežná sila ma jemne pritiahla k srdcu čo čakalo oproti mne a ku ktorému som už neodvolateľne patrila. Akýsi impulz nás spojil a stavoval v jeden celok, bola to zvláštna bolesť, ktorá ma stravovala, chcelo sa mi z toho precitnutia plakať.

Vnímala som ho viac a viac bližšie, chladné končeky prstov sa dotkli môjho horúceho líca. Ten nádherný pocit mi bral pevnú zem spod nôh a ja som sa strácala v tomto okamihu. Jeho ústa sa jemne dotkli mojich pier. Ocitla som sa v čarovnom príbehu tohto jedinečného momentu a ostala v ňom stratená. Po prvý raz v živote som pobozkala muža, môjho plamenného princa, o ktorom som od detstva snívala a on sa teraz stal mojou súčasťou. Jemne pootvoril pery, nevedela som čo mám robiť, tak som urobila to isté, to s ním spravilo čosi a on ma vzal náhle do náruče a daroval mi ten najkrajší bozk na celom svete. Keď ma so slabým záchvevom púšťal, jeho slová nás navždy spojili ako manželov.

„Odteraz si mnou, Isabel,“ potichu prehovoril, znelo to ako čarovné zaklínadlo. Moju ruku pevne držal na svojej hrudi, jemne som ho pohladila a naliehavejšie pritisla dlaň k jeho srdcu.

„Sľubujem, že som tebou, môj pane, nikdy už inou nechcem byť.“ Hľadela som do unášajúcej ma tmy, ktorá ku mne pravdivo prehovárala. Možno... možno by som toto nikdy nepovedala nebyť jej. Až teraz som poznala, aké čaro sa v nej ukrýva. Pohladil ma po tvári a zdvihol do náruče, objala som ho a sklonila si hlavu k jeho krku a chcela sa schovať pred prichádzajúcim svetlom končiacej sa chodby, ktoré v ten okamih všetko pravdivo uvidí. Víchor sa oprel do jeho chrbta, pritisol si ma pevnejšie k svojmu telu, zomkla som tuho ruky okolo jeho krku.

Bohovia boli pri nás v tej temnote, spojili nás v jedno, cítila som to pevné puto čím si ma k sebe pripútal a nechcela som, aby to niekedy bolo inak. Umriem, ak ma od neho niekto odlúči a roztne tú skalu v nás. Umriem, ak ho nebudem môcť cítiť, umriem...

...

„Zahyniem, ak si budem musieť vziať Thisisa, nechcem sa stať tvojou švaginou.“ Musela som to povedať. Pomaly sa otočil odo dverí k mojej posteli.

„Nebudeš patriť Thisisovi, nikdy, to som už raz povedal, patríš mne,“ povedal vážne a meravo hľadel von z okna, jeho dlane boli tuho zovreté v päsť. V tento moment, to, ako to povedal, som naraz strácala pochybnosti, precitla som v naplnenie a pravdivosť jeho slov a uverila mu. Žiadne obetovanie nie je, to sa vytratilo v deň, keď som ho stretla, už som mu verila, aj v tomto pekelnom osídli Bielej veže, a aj tak v úplnom bezpečí obklopená ním.

Ležala som v posteli a dívala sa naňho, ako sa on pozerá na mňa. Nepohol sa, tak ako to upíri vždy robia. Chcela som ho zavolať k sebe, ale niečo mi našepkávalo, že dnes nie, že ten správny čas len príde. Mohla som sa mu v mysli prihovárať tak, ako som to stále robila a on to vedel. Cítila som to celou svojou bytosťou, viac mi pre jestvovanie na tomto svete nebolo treba. Mohla som snívať, pevnosť jeho lásky ma chránila a nič ju nemohlo nikdy zboriť. Zaspala som s vedomím, že je stále so mnou. Možno ma pohládzal rukou, alebo myšlienkou, ale vedela som, že ma nikdy už nepustí zo svojej večnej náruče.

 

---

 

zhrnutie

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

1 2   »

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!