25.09.2010 [01:30], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 25×, zobrazeno 4970×

Teraz, keď tú ich lásku vidím a cítim, som znova o niečo šťastnejšia. Astrid.

Pri tejto piesni Ti dám ružu do dlane...

Kapitola 6

Plamenný princ sa jej snom v žiare zjavuje, ona vždy nad ránom ruku k oknu vzťahuje, jemným hláskom ho volá k sebe, sama ešte ale nevie, že ho navždy miluje. Jeho meno sa nocou šeptom potichučky nesie, ale on stratený vie, že nesmie, slová lásky vysloviť. (nj, som básničkárka, ako oči:))

Plamenný princ


Biela veža, ako sa mi vždy zdala byť strašlivá, sa dnes stala na dobro mojim novým domovom. Obrovský hrad z bieleho kameňa - ponad ktorého terasy sa týčili tri menšie a jedna vysoká, do neba siahajúca veža - budil rešpekt a strach široko-ďaleko v okolitej zemi. Pamätám sa, keď nám o nej náš otec rozprával strašidelné príbehy a aj o tom, ako na našu zem dotiahli upíri, aby si tu postavili hrad. Odvtedy sa z našich húževnatých kmeňov stalo nevoľnícke stádo otrokov. Boli sme pre nich len bezodné studne, nič viac. 

Vojna s lykanmi nesmrteľných dostala až sem, na našu vysočinu, a tu ich vládca Patrius uzavrel dohodu s Dra-chanom – krutým vládcom lykanov. Dra-chan bol najsilnejší vládca východu. Budil rešpekt v radoch nesmrteľných odtiaľto, až po Rím. Nik nechcel rozhnevať takú beštiu, akou bol on. Aj keď v boji jeden lykan nikdy neporazil samotného upíra, vojna s nimi by mala určite desivé následky. Ale od Adisa viem, že je ich viac než dosť na to, aby Bielu vežu a aj všetky ostatné koveny na vysočine naveky vyprášili z tadiaľto. Myslím si, že preto Patrius súhlasil s Adisovim návrhom a ja som bola tá najvhodnejšia obeť. Mohli sa radšej dohodnúť, že ma na znak mieru zhodia zo skaly do priesmyku a ja by som si aspoň nemusela zobrať Thisisa za muža.

...

Osud a moja dlhá cesta, ako to povedala tá čarodejnica vtedy?

Vyhľadám ju v Bielej veži a ak sa mám na nejakú dlhú cestu vydať, ako povedala, tak to urobím. Pôjdem s osudom a už nikdy proti nemu. Možnože sa stanem naveky ženou bezcitného vraha, ktorý mi zabil otca a možno nájdem toho, ku ktorému tá vyveštená cesta má viesť. Už teraz mi žiaden útek a ani vzdor nepomôže, nechcela som to skúšať sama - to by nikdy nevyšlo. Jediné, čo mi ešte ostalo, bolo to pojítko, akýsi svetlý lúč v mojom živote, ktorý ostal nepatrne presvecovať smutnú temnotu, v ktorej isto nadobro uviaznem. On.

*

Borovicový les sa pred nami rozostúpil a ja som hľadela krutej pravde do očí. Isabel, teraz nebudeš plakať. Neukážeš už slzy, nikomu z nich.

Nikto sa na mňa po príchode na hrad ani nepozrel. Odviedli ma do mojej novej komnaty. Odvtedy som ho videla naposledy. Jediné, čo mi na rozlúčku venoval, bol nepatrný smutný úsmev. Nič viac. Ten povýšenecký pohľad, ktorý som poznala a oči, čo vedeli svoje a dokázali sa výsmešne pozerať protivníkovi do tváre, v ten deň vyhasli. Chcela som mu povedať, aby tu pri mne ostal, aby ma tu nenechával samú, ale nemohla som.

Nemohla...

Prvý večer ma zožierala túžba ujsť za ním. Trebárs iba k dverám jeho príbytku a tam potajme niekde v rohu ostať spať. Nie tu, nie tak ustráchaná a sama, ale bola to hlúposť, akoby som mohla ísť sama za mužom do jeho komnát. To by znamenalo viac ako poníženie, moje vychovanie eliminovalo konfrontáciu s cudzím mužom a nie to ešte sa mu dobývať do príbytku. Už nie som žiadne malé dieťa, aby som toto nevedela.

...

Ten studený hrad a všetko to kamenné v ňom, smutne mrazilo ako šedá hmla plynúca ponad ľad. Tu bol čas ako ľad. Bol všade; za ťažkými závesmi, za erbmi čierneho draka, za vatrami, ktoré nehriali, ale iba mali budiť dojem tepla. Miesto očakávanej radosti a smiechu dvoranov, sa tu ozývali navôkol len strašidelné zvuky ako v zahmlenom podsvetí. Ach, les je útulnejší ako toto monstrózne sídlo, v ktorého útrobách som  mala nadobro ostať žiť.

V mojej kamennej komnate nehorel kozub, lebo tam ani žiaden nebol. Na stene sa mihotalo svetlo, iba z jednej malej pochodne, slabo tlela v rohu nad stolom, ktorý bol tiež  z kameňa. Studenú podlahu nezakrýval žiaden koberec a po stenách sa vlnili dlhé závesy purpurovej farby, vzdúvajúce sa z vysokého stropu prievanom, budiace vo vás chlad a prichádzajúcu smrť. Žiaden kvet, maľba, alebo nábytok, jediným útočiskom mi ostala len široká  posteľ s prikrývkou z tenkej barančej kožušiny, v ktorej mi bolo aj tak v túto chladnú dobu zima.

Upíri a ich život na hrade ma desil, pohybovali sa nezaznamenateľne rýchlo z miesta na miesto. Zrazu sa len tak niekde zjavili a potom naraz zmizli v útrobách kamenného labyrintu. Stále sa odkiaľsi ozývalo zúrivé syčanie a mrzuté vrčanie, bála som sa čo i len vystrčiť nos na chodbu, toto neboli ľudia, nie, oni tak iba vyzerali. Ostala som radšej len v tej mojej neútulnej komnate.

Výhľad z okna na krvavý horizont, v ktorom majestátne vstal Dovnský vrch, bolo jediné, čo hrialo moju ubolenú dušu. Môj vzdialený domov, bol tam, ostane tam... iba ja tam už nikdy nebudem.

...

Stále som premýšľala nad tým, čo mi vtedy povedal pri tej rieke cestou sem do hradu. Ale až tu mi došlo, že on by nemohol svojho brata zabiť a ani by sa nemohol vzoprieť proti Patriovej dohode s lykanmi. Napadlo ma, čo ak by vtedy vybral ich vládca jeho a nie Thisisa, aby sa oženil. Vybral by si môj upír mňa? Vedela by som sa vydať zaňho? Nie, nechcem byť nikoho ženou, nechcem nikomu patriť, iba sebe a nakoniec, je to krvilačný upír, patrí medzi nich, chcel by jedine len moju krv po večeroch, nič iné. Upíri nevedia milovať, nemôžu milovať, sú studení a mŕtvi. A on, iste zabudne na mňa, bude si naďalej užívať preplnené čaše krvi môjho ľudu, neverím mu. Klame keď hovorí, že Thisisa zabije, to nemôže urobiť, je to tiež Patriov syn. Som hlúpa, ak si myslím, že ma ochráni v tomto ich ľadovom kráľovstve, je takisto studený ako tento biely kameň. Som len žena a oni, či len on, si so mnou môžu robiť čo chcú.

Toto zúfalstvo a môj úsudok, to všetko bolo na nič, musela som s tým prestať. Teraz... Na chvíľu zavriem oči, len na krátko a zabudnem na svet, zabudnem, že som tu. Budem si predstavovať, že som ešte malá spolu s Adisom a otcom na jeho rybárskej plti. Nesiem sa splavom dole riekou... mám svoju malú sieť, do ktorej chytám blyštiace sa slnečnice a potom si ich s Adisom spoločne spočítame, kto má viac.

...

Tú noc som nemohla vôbec zaspať, zima sa mi zahrýzavala až do kosti cez tenkú plstenú prikrývku. Spoza mreží, ktoré boli všade miesto dverí, odkiaľsi z upíriej tmy, tam kde žil on, som cítila prítomnosť čohosi iného, hrozného a zlého. Sliedilo to tam a potom zase pod oknom, na hradbách a naháňalo mi takú to takú hrôzu, že som sa bála hlasnejšie nadýchnuť. To strašné syčanie vôbec neustávalo, aj keď už  padla hlboká noc, nieslo sa popod okná, dlhými chodbami toho hrôzostrašného hradu, počula som ho všade. Zavrela som oči a modlila sa k Artemis, potichučky aj k mojej matke, aj keď k mŕtvym sa nesmie prihovárať, ale čo na tom zíde. Nič horšie ma už aj tak na tomto svete nečakalo, nič nemohlo byť väčším trestom ako pohliadnuť Thisisovi do tváre.

...

Druhú noc sa rozpútala silná snehová víchrica, útrobami hradu sa niesli ešte strašnejšie zvuky, akoby vo vnútri chodieb hučal ozrutný zúrivý drak.

Stála som pred drevenou mrežou, ktorá delila moju komnatu od ponurých chodieb hradu a bála sa od nej vzdialiť. Mala som pocit, že keď uvidím do tej tmy, tak budem vo väčšom bezpečí, ale bol to len chabý klam. Pokiaľ by sem niekto chcel vtrhnúť, nič by mu v tom nebránilo, mreža bola iba prisunutá ku kamennej stene. Dlhé fialové plenty, pri ktorých som sa krčila, tvorili čosi ako ďalšie dvere do tejto mojej bezútešnej cely.

Divoká fujavica neustávala, zdalo sa mi, že je čoraz silnejšia, celý hrad bol zahalený do rúcha tmy a toho ryčiaceho hluku. Upíri nepotrebovali svetlo, žili ako noční vtáci, sledovali svoju korisť odkiaľsi s poza rohu a vy ste o tom vôbec nevedeli. Mrazilo ma pri pomyslení, že niekto poblíž je a ja o tom neviem. Myšlienka, že ma ktosi pozoruje a vidí mi priamo do očí, ako sa dívam pred seba do tmy, ma zbavovala zdravého rozumu. Nakoniec bolo aj dobre, že ma tak veľmi chlad vyčerpával, sťažka sa mi myslelo a tie desivé obrazy sa už nezjavovali tak zreteľne pred mojimi očami. Posadila som sa na zem, ostala zmierene hľadieť do temnoty schovaná pod ťažkou páchnucou plentou.

Prebudilo ma až ostré zasyčanie priamo pri mojej hlave, bola ešte stále tma. Strachom som vyskočila z kamennej postele. Niekto tu bol a preniesol ma tam. S očami do široka roztvorenými som sa dívala na tiene, ktoré roztancoval mesiac na stenách svojim svetlom, aspoň, že ten na chvíľu vyšiel spoza rýchlo burácajúcich oblakov, jediná pochodeň na stene už dávno zhasla. A zase tma, zasyčanie, vrava ako zo záhrobia, tu - tam lusk... Roztriasla som sa po celom tele. Mami, kde si? Povedz, prosím,  že je to len zlý sen.

„Je tu niekto?“ šepla som potichunky, obláčik pary z úst mi orosil nos. Všetko stíchlo, aj víchrica vyčkávala. Odkiaľsi z pod okna, z hradby sa ku mne niesli pomalé kroky - neboli to kroky, niekto sa zakrádal, srdce sa mi rozbubnovalo v hrudi, že som ho sama počula v ušiach. Nechcem tu byť, nechcem, nemôžem! Vybehla som z komnaty do tmavej chodby a narazila do kamennej steny naproti sebe. Udrela som sa bolestivo do rúk a nahlas vykríkla. Poľakaná vlastným hlasom, som sa rozbehla dlhou chodbou, na konci ktorej zaplápolal lúč svetla. Potrebovala som svetlo, svetlo, svetlo!

Spomalila som a po špičkách sa sunula vlhkou stenou k vchodu obrovskej komnaty. Zadúšala ma vlastný dych, hlava sa mi točila, ale bol tam oheň a ten hrial. V bronzových nádobách tleli lávové kameňe. Stále zreteľnejšie ku mne doliehali hlasy a veselý mužský smiech, aspoň niečo, veselý smiech... Pozrela som sa lepšie, na konci komnaty - nie, to nebola komnata, ale obrovská sála - horela veľká vatra v kamennom štvorci, ktorý stál v čudesnej čiernej vodnej nádrži, od ktorej sa odrážal jagavý zlatý odlesk. Rozbehla som sa tam, potrebovala som svetlo, čo mi poskytne bezpečie, odkiaľ sa odrážalo mi bolo jedno. To som ale nemala poňatia, čo uvidím.

Dvihla som zrak a okúzlene zistila, že som vstúpila do nádhernej mramorovej miestnosti lesknúcej sa rýdzim zlatom. V mojich predstavách vyzeral Rím presne takto. Zdalo sa, že som tam sama. Pomalymi krokmi popri stene som postupovala ďalej, nechcelo sa mi veriť, že niečo také vidím naozaj. Otec mal pravdu, hrad Plamenného princa existoval. V samotnom strede veľkej sály dominovala všetkému obria nádrž s temnou vodou, v ktorej strede stála monumentálna socha klaňajúceho sa kozorožca. Celý bol zo zlata. Ostala som fascinovane hľadieť na toho krásneho tvora, pri ktorom po oboch stranách horeli v obrovských lávových kameňoch veľké vatry. Čary - nečary striaslo ma zimou. Podišla som bližšie a úľavou si vydýchla, moje telo nutne potrebovalo teplo, bola som skrehnutá na kosť. Dva dni v tej chladnej komnate boli strašné, necítila som si prsty na nohách. 

K ohňu viedol úzky múrik skoro zarovno s tou čiernou vodou. Bála som sa, že tam spadnem, ale vidina toho sa zohriať, ma hnala vpred. Myšacím krokom som prešla bližšie k tej jedinej veci, čo som v tento moment na tomto hrade milovala. Teplo sálalo vzduchom, prechádzalo mnou a ja som s skrehnutými prstami hladila jeho živé plamene. 

To uvoľnenie malo aj horšiu stránku, slzy si našli cestu a pálili mi pokožku tým, ako mi ich oheň na rozhorúčenej tvári vysúšal. Kľakla som si, rozčerila dlaňami temnú vodu okolo seba a po tichu plakala. Už nie je žiadna budúcnosť, iba obopínajúca sa tma a bolesť – čierna ako jedovatá zmija.

Z veľkej sály ku mne doliehala smutná melódia flauty, spomenula som si na moju matku, ako mi raz doma povedala; Isabel, ty nebudeš nikdy trpieť ako ľudia tu na vysočine. V tú noc, keď si sa narodila, bola tá najsilnejšia búrka, akú som v živote zažila. Tvoj otec mal taký strach, že bol schovaný s ostatnými chlapmi v kobke pod skalou a ty si vtedy kričala na celý Dovnský vrch a búrka razom ustala. Verím, že to je znamenie, Isabel... A preto sa nikdy nezabudni modliť k Arthemis, to ona vtedy pri tebe stála... Pamätám si ten deň, keď mi to naposledy hovorila.

„Mama...“ hlesla som prosebne. „Artemis." Začala som s modlitbou.
„Arthemis... nemám už nič. Ostala som sama a ak to znamenie, ako prorokovala moja matka, je pravdivé, tak mi daj silu zniesť moju ukrutnú budúcnosť. Prosím, ukáž mi cestu, ktorou mám ísť. Ak sa mám vydať za Thisisa, dobre, vydám sa... Ale moje srdce... cítim, že moje srdce...“ prestala som šepkať, nebola som v sále sama. Ten zvláštny pocit, akési známe teplo, sa mäkko ovíjalo okolo mojich ramien, pozrela som sa pred seba. Stál tam, na opačnej strane, pri druhej vatre, delila nás len tá čierna voda. Srdce mi nadskočilo, stál bez pohnutia ako socha, tak to upíri robia, šiel z neho strach, nikdy som vopred netušila, čo urobí, opatrne som sa postavila. 

Nevedela som, čo mám robiť, či tu vôbec môžem byť. Pod jeho drobnohľadom určite do tej vody spadnem, tak som ostala radšej nehybne stáť. Jedným rýchlim pohybom, ktorý som letmo zaregistrovala, sa ladne vzoprel a doskočil rovno naproti mne. Stihol mi uniknúť tichý ston, nemo som nevychádzala z údivu, ako čosi také dokáže urobiť.

Vyzeral ako božský prízrak vytesaný do žiarivého bronzu. Jeho pokožka sa trblietala v plameňoch a ten čarovný lesk tvoril z jeho tela akúsi žiaru a on v ten moment vyzeral akoby by bol stvorený z ohňa. Ten otcov príbeh... Nebola to len nejaká povedačka. Plamenný princ, užasla som... on existoval.

Pomaly kráčal bližšie ku mne, vyzeralo to, akoby prešiel samotným ohňom, ale on ho len po tenkom mramorovom chodníčku bokom obišiel a postavil sa predo mňa v celej svojej nadpozemskej kráse. Ten podivný pocit, čo vo mne vzbudzoval, hanbila som sa. Ale on tu bol a to znamenalo pre mňa všetko.

Znova do mňa vnikal ten jeho uprený pohľad. Chcela som vlastniť niečo, mať v ruke nejaké čarovné zrkadlo, aby som sa pred jeho silou ochránila. Ibaže tá moc bola taká prenikavá, že som sa nezmohla vôbec na nič. Ach stiahlo mi v krku, zavrela som oči - bezbrannú bránu do mojej duše. Studená ruka sa ma dotkla, otvoril mi opatrne dlaň a vložil do nej čosi chladné, čosi... Otvorila som oči. Bola to hlávka bielej ruže na malej stonke s červenými tŕňmi. Prešlo mnou... pocítila som, akoby... Akoby ma rozochvel vzácny modrý plameň, ktorý som len párkrát na vlastné oči videla. V srdci ma silno pálilo. Zľahka som pohladila nežné lupienky. Letmo mi preletela hlavoum otázka; kde vzal ružu, však vonku sneží? Ale ten pocit, ten oheň ma stále neprestával páliť, až som z toho tlaku v srdci bolestne vzdychla.

„Neboj sa ma, Isabel,“ potichu prehovoril. Jeho hlboký hlas hladko prenikal do môjho vnútra a čičíkal tak veľmi ubolenú myseľ.

„Nebojím,“ šepla som. Verila som mu, ale bála sa... toho jeho daru - byť to len hlávka ružičky. Čo to znamená? Čo presne odo mňa chce? Vie čo je láska? Viem to ja? Muž, ktorý mal absolútnu moc nad celou oblasťou, nad každým človekom, nado mnou -  bezodnú moc ma zabiť, moc si ma vziať a možno aj... hrať sa s mojim srcdom. Mohol mať predsa hocktorú ženu, ktorú si umanul. Jeho prítomnosť opantávala určite všetkých v jeho okolí, upírky, dvoranov, otrokyne. Mňa...

To, čo teraz urobil, bola som neskonale šťastná. Chcela som, aby tu so mnou ostal a nikdy sa odo mňa už nevzdialil. Ale pri pomyslení, kde bol včera a dnes v noci, vôbec sa neukázal, až teraz... Hľadela som na ten krásny kvet, chcela som mu niečo zmysluplné povedať, spýtať sa, že či vie, čo je láska, ale nevedela som vysloviť jediné slovo pri pohľade do jeho očí. Bez ľudskej znesiteľnosti ma držal pohľadom tou jeho neviditeľnou silou. Myslím, že on vôbec nevedel, čo mi tým pôsobil.

Pohliadol na kvet v mojej dlani. „Chcel som ti ju dať, moja pani. Je krásna ako ty.“ Môj rozum, moje vnútro načúvalo šepkavej ozvene jeho krásnych slov, ale naraz sa mi v mysli zjavila Thisisová tvár a ja som zdesením stisla ruku. Bodavá bolesť v dlani ma ju prinútila znova otvoriť. Biele lupene nežnej ruže boli potriesnené mojou jasno-červenou krvou. Úľakom som stratila rovnováhu na malom chodníčku čnejúcom z čiernej vody, div že som do nej nespadla. Zachytil ma, a ani som nepostrehla ako, vyšiel so mnou von z toho vodného priestoru. Chvíľu ma znepokojene zvieral za ramená, ale napokon ma pustila a odstúpil k mohutnému kopytu zlatého kozorožca. Bezradne sme stáli naproti sebe a dívali sa jeden na druhého, nik z nás nenachádzal správne slová. „Chceš, aby som odišiel?" spýtal sa. „Nie," šepla som a sklopila oči. Tŕne krásnej ruže pretrhli náš jediný okamžik a on teraz istotne chcel iba moju krv. Možno... snáď by som mu ju aj dala, ak by povedal. Viem, že chcel.

„Moja krv..." zajachtala som. „Poslúži vám k úžit-k-u, p-pane." Hlas sa mi zachvel. Hlúpa, hlúpa, hlúpa som! Načo sa mu ponúkam! Zahliadla som to a pocítila hneď jeho vlnu hladu. Tvár sa mu zmenila, oči stmavli, pery zbledli - ach Artemis, čo to robím! Čo on spraví? Do očí sa mi nahrnuli slzy - nesmela som sa rozplakať. Nepokojne prešľapol na mieste, vzdychol si.
„Celú noc nespíš,“ prehovoril prekvapujúco pokojne.

Čože? Čo to hovorí?

Nerozumela som jeho reakcii a nedokázala pochopiť, prečo si nevzal moju krv, ale pýtal sa ma na niečo a ja som zmätená hľadala slová, lebo som stratila reč. „Nemôžem spať, pane. Všade je tma a zima. Chcela som sa len zohriať. Nehnevajte sa na mňa.“ Už som sa na neho nedokázala pozrieť, stála som s očami zabodnutými na spičky svojich bosích nôh. „... mám strach." priznala som previnilo. „Počula som v mojej komnate kroky a zvuky. Boli tak blízko.“ Počúval ma, úskokom som sa na neho pozrela, chytil sa za čelo a nervózne prešiel okolo mňa.

„Je ti zima...“ povedal to, akoby mu práve došlo, že som človek z mäsa a kostí.

„Trocha, ale o to nejde, ja... V komnate vyhasla pochodeň.“ Nevedela som, čo mu môžem povedať a čo nie, srdce som mala plné bolesti a strastí. Chýbalo mi teplo, domov, chýbali mi ľudia a ich vrava, svetlo. Tie prekliate slzy sa opäť vrátili, preklínala som ich, ako prezrádzali moju slabosť. On len mlčky stál, nič nehovoril, chytila som si tvár do dlaní a rozplakala sa. Bodalo ma v hrudi ukrutným žiaľom, že ma už nik nikdy neobjíme.

„Isabel, prosím, neplač. Som ti stále nablízku. Neznesiem predstavu, že máš strach. Isabel, prosím, ja...“ Naliehavo hovoril, počula som, ako sa mocne udrel päsťou do hrude. „Tvoja bolesť je aj mojou bolesťou. Neplač, pani moja, ochránim ťa,“ jemne sa mi prihováral, až som v jeho hlase začula bolestný ston. „Isabel...“ Pohliadla som do jeho očí, boli tak smutné. Nešťastne tam len stál, strnulo sa díval na mňa a bál sa ma, čo i len dotknúť. Vnímala som, ako z jeho vnútra ku mne sála hrejivé posolstvo, ktoré ma volalo k sebe. On ma volal k sebe. Rozumela som a nechala svoje srdce viesť vlastné činy a ... 

... spravila som krok k nemu a objala ho. No, skôr som sa mu hodila okolo krku...

Ostal najprv celý zmeravený nehybne stáť. Moje neuvážené správanie ho asi prekvapilo, ale potrebovala som ho objať a pevne sa ho držať. Nepohol sa, cítila som, ako sa zhlboka nadýchol, sklonil hlavu a po drobulinkom zaváhaní, ma jeho silné ruky objali a stisli bezpečne v náručí. Mačkala som ho, akoby to bolo to posledné, čo mi môže v tuto chvíľu pomôcť. On až bolestne zastonal, pevne ma zovrel v otcovskom objatí a nežne mi hladil vlasy. Oprela som si hlavu o jeho hruď a  pomaly zladila svoj dych s jeho, upokojoval ma a zaháňal strach. Žiaden chlad ako sa hovorilo v povestiach, ale pokoj, ktorý neubližoval, opantával a zbavoval bolesti ako drahocenný liek. So zavretými očami som snívala o tom, že stále letíme spolu na koňoch zlatou pláňou divokou rýchlosťou slnku v ústrety.

Dvihol ma do náruče, nechala som sa, jeho mocné objatie bolo ako vytúžený domov, ako bezpečná hradba, kde viem, že sa nikdy nestratím. Pomaly prechádzal ponurými chodbami popod stále nižšie a nižšie klenby, mala som pocit, že sme hlboko v podzemí, ale po chvíľke som zacítila sviežu vôňu lesa. Vyšli sme malou chodbou von z hradu. Rozdrkotali sa mi zuby mrazom, divoký víchor roztočil okolo nás snehový vír. Prehodil cezo mňa svoj hrubý plášť, voňal jeho príťažlivou esenciou, akú som ešte nikdy necítila. Nevedela som, kam ma nesie, a bolo mi to jedno, pokiaľ to malo byť von z toho desivého hradu a v jeho náručí, môže ísť so mnou kamkoľvek.

Naraz zastal, opantala ma vôňa dymu z kozuba a pečených gaštanov, vykukla som z jeho náruče. Prechádzali sme popod nízku slamenú strechu hlineného príbytku. Otvoril malé dvere a prešiel so mnou do rozohriatej miestnosti, kde sa rozštekal pes a za ním sa rozkňukali malé šteniatka. Zvedavo som sa vymotala spod plášťa. Tu som už bola, ten záves poznám.

„Alica?“ opýtal sa nahlas do teplej miestnosti osvetlenej iskričkami z ohňa v kozube a mňa položil do hŕby huňatých kožušín oproti veľkému ohňu sálajúcemu živé teplo až ku mne. Vydýchla som si únavou a zababušila sa do tej vlny všemožných farieb, že mi trčal len studený nos, na ktorý mi bolo stále ešte zima. Malá živá guča bielych chlpov sa dotlačila až k mojej tvári. Malé šteniatko si ku mne ľahlo a neposednými očami čakalo, čo sa bude diať. Bolo to ako sen, až teraz mi došlo, ako som veľmi vyčerpaná.

Svetlo z kozubu pohaslo, miestnosť potemnela, zbadala som ho v rohu za kozubom stáť. Vonku besnil blizard, a jemu nebola vôbec zima na obnaženú hruď. V objatí čierneho plášťa s červenou légou okolo krku vyzeral ako samotný vyslanec z temnôt. Tie karmínové oči mu žiarili odrazom ohňa, mala som pocit, že keď mrknem, stratí sa mi ako prízrak. On sa ale iba na mňa uprene díval, akoby s tým nikdy nechcel prestať. Mimovoľne som sa začervenala a sklopila oči, ale pozrela sa hneď späť a usmiala sa naňho. Jeho ostré črty trocha zmäkli a mne zomklo srdce, usmial sa nepatrne tiež. V tú chvíľu som ho chcela viac poznať, dotknúť sa tej vznešenej bytosti, vidieť do tých uhrančivých očí hlbšie a počuť potichu šepkajúci hlas ako hovorí moja pani. Stále mi prišiel neskutočný, bolo to tou temnou žiarou, ktorá ho obklopovala, čosi ako štít ukovaný z bronzového kovu.

Pred pár dňami by som odprisahala, že s ním s radosťou zapálim hranicu a teraz by som šla v jeho šľapajach so slepou dôverou nevedno kam. Môj upír, môj Plamenný princ, znova nám osud skrížil cesty. Lenže skutočnosť mala iná, ja sa o pár dní stanem jeho švagrinou a ostanem mu nablízku - snáď aj na dosah ruky, ale i tak už navždy ďaleko. Srdce mi zachváti požiar, ústa nebudú môcť dýchať... Nechcem, aby ma opustil a nechcem, aby sa pozeral na to, ako sa vydávam za jeho brata, to sa radšej zabijem. V hlave sa mi spriadal plán. Však som na mieste, kde mi hockto moju skromnú žiadosť vyplní.  Mám byť obetovaná? Tak budem. Ale pre lásku. Mohla by som to urobiť hneď po svadbe - pre seba a pre Adisa, aspoň by nikto nepovedal, že som sa neobetovala. Radšej umriem, než by sa ma Thisis dotkol. Chcelo sa mi znova plakať, ale odstrihla som tie slzy a prehltla horkú guču v krku.

„Tak ste tu,“ zašvitoril povedomý hlas. Spoza závesu sa vynorila tá mala čarodejnica, ktorú som tu pred pár dňami priviazala o kamenný stôl. Skrčila som sa do môjho chlpatého úkrytu, ale nebolo mi to nič platné. Škaredo sa na mňa zahľadela, on okamžite bleskol očami k nej, nebola mi jasná ich podivná komunikácia. Cítila som akési napätie, akoby ma chcel popadnúť a hneď odísť, ale ona ho zastavila.

„Nechaj to tak, ju to prejde. Nikto si nebude siahať na život. Ty prvá nie,“ prezradila moje plány už v počiatkoch a jeho chytila za rameno nech sa upokojí. „A ty nenazeraj do mojich vízii. Čakala som vás už skôr. A s tebou, si to ešte vybavím,“ pozrela nahnevane na mňa. „Kto to kedy videl, priväzovať mňa o stôl! Skoro sa mi rozvaril odvar z makovíc, dokým ma tu ten nešťastník Rufus nenašiel.“ Obe sme sa pozreli naňho. On len mykol plecami v zmysle, čo som mal robiť. Potom nervózne Alicu popchol a odišli vedľa do miestnosti, niečo si tam šepkali. Uši som mala nastražené ako ostriež.

„Alica, chcem, aby tu ostala. Mám strach, že jej Thisis niečo spraví. V jej komnate nie je kozub. Na celom hrade žiaden nie je.

"To by ma zaujímalo aký zabednenec hrad postavil," dodala znudene. Teda mňa tiež by to zaujímalo.

"Je jej tam zima.“

„Mňa to už napadlo včera, že jej bude zima. Ja som vedela, že sa nevieš starať o ľudí... Kde si bol?“

„S ňou...“ potichu šepol. On bol so mnou? Však som ho nikde nevidela.

„Alica, Lyre sliedi stále okolo jej komnaty,“ šepol úplne potichu, mne by sa nikto v ten moment krvi nedorezal. Pokračoval. „Ja to nejako s Patriom vybavím. Poviem mu, že to bol tvoj nápad a že bude lepšie, aby do svadby zostala tu u teba. Čosi, ako ochrana panenstva, či čo, to je jedno.“ Chráni moje panenstvo? Pre Thisisa? Počúvala som ďalej.

„Aha," povedala Alica.

„V hrade treba postaviť kozub, vonku padá sneh a ja... Myslel som si, že tie kožušiny, čo som jej tam dal, budú stačiť, ale jej bola zima aj tak. Myslel som si, že chce znova ujsť, že chce ujsť, ale našiel som ju sa modliť v sieni pri ohni. Musí ostať tu pod tvojim dohľadom," potichu dohovoril. „Alica, čo to robíš?“ Teraz sa jej už nahlas spýtal.

„Čo, čo robím?“

„Skrývaš si myšlienky. A to vždy, lebo viem, že sa to týka jej.“

„Ale choď. Nemusíš všetko vedieť,“ odvrkla mu s úsmevom.

„Thisis ju môže hocikedy zabiť a ja to podľa teba nemusím vedieť?“

„Nie, nemusíš, choď už,“ vyháňala ho priateľsky. Čo vie Alica o mne, že mu to nechce povedať?

...

Všetko som počula. To, že ma Lyre sleduje ma vydesilo. Nechápala som, čo by mohlo byť pre ňu na mne tak zaujímavé, že ju to donútilo ísť až za mnou. A to, že ma môže Thisis zabiť, bola pravda, videla som mu to v očiach. Thisis ma chcel zabiť, ale našťastie mi zatiaľ nevenoval skoro žiadnu pozornosť. To si iste šetril až na našu svadobnú noc, striaslo ma hnusom pri pomyslení na to, čo ma čaká. Preč s takými myšlienkami, preč! Ale, však, keď ma môj nový manžel náhodou zabije, bude to pre mňa viac-menej vykúpenie, napadlo mi. Ale nech sa to stane presne pred tým, čo by sa ma dotkol tými hnusnými paprčami.

„Alica, ja budem musieť na pár dni odísť s Hakronom do Trakie a mám o ňu strach. Pokiaľ by sa niečo dialo, okamžite to povedz Patriovi. Neverím Thisisovi. Vždy ma chcel dostať a teraz sa mu to podarilo. Úbožiak... Na túto príležitosť asi dlho čakal," trpko si povzdychol. „On to tak nenechá. Vie, že ho zabijem, bude sa mstiť pokiaľ nedôjde ku stretu. Je to hlupák, musí si dokazovať svoju veľkosť len preto, že som mu ju sám od seba neprenechal. Hnusný trácky pes!" zahromžil nahlas. „Ešte stále nie je jeho, lykani sú v práve, on zatiaľ nič nespraví, ale aj tak chcem, aby si ju strážila ako oko v hlave.“ Túto časť som už počula nahlas, bez žiadneho tajnostkárstva. Chce ma mať v bezpečí, srdce sa mi tetelilo.

„Dobre, spoľahni sa. Ostane len tu, nikam ju nepustím. A teraz choď za ňou, chce ti niečo dať," povedala nakoniec. Ostala som vykulene pozerať. „Tak choď už," popoháňala ho, sledovala som vzdialenosť medzi dverami a mnou, že vari újdem odtiaľto - čo mu chcem dať? zdesila som sa - v náručí mi spalo to malé šteňa, pozrela som naň. Toto mu chcem dať? Nechápala som Alicinu víziu. Vynoril sa spoza závesu a pristúpil ku mne popod nízky strop. Chvíľu stál nado mnou s otázkou v očiach - asi čakal na to, čo mu dám, - ach čo mám robiť?, pripadala som si hlúpo. Rozhodla som sa, že to šteňa mu nedám. Impozantne sa vypínal v tej svojej výške, až som zase začala mať ten ponižujúci pocit byť tou otrokyňou z radov a plaziť sa pred ním po zemi. Radšej som sklonila hlavu a starostlivo študovala jeho kolená v kovových obručiach.

Zohol sa ku mne bližšie. „Isabel." Hlas mu zachraptil. „Zostaneš tu s Alicou," Zadíval sa na mňa. „Ja tu pár dní nebudem. Len chcem, aby si sa vyhýbala Thisisovi a Lyre. Urobíš to pre mňa?" spýtal sa, rozhodne som pokývala hlavou, nemala som v pláne ani jedného z nich stretnúť. „Urob to pre mňa a drž sa Alice, tej sa tu všetci boja.ô pousmial sa, okúzlene som pozorovala jeho tvár, biele zuby, pery... mal tak krásne pery... „Isabel, počúvač ma?" Zobudila som sa zo sna! „Počúvam." „A ak ťa zavolajú na hrad, tak sa drž Patria,“ povedal uprene mi hladiac do očí. Na konci sa mu zachvel hlas, mne celé telo. 
„Dobre,“ mrnkla som. „Dobre," zopakoval a otočil sa k odchodu, ráznym krokom prešiel k dverám, otvoril ich. Neodchádzaj odo mňa preč. Napadlo mi.

„Môj pane!“ zvolala som, zarazil sa, pomalým krokom sa vrátil.

„Áno?" povedal a stál prísne nado mnou. 

On počuje moje srdce, vidí červeň mojich líc, ach Atrtemis daj mi odvahu povedať aspoň slovo. Vydýchla som napäto a siahla si do vlasov a vymotala z nich jednu bielu stužku, ktorú mi vyšila moja matka. Kľakol si ku mne, chvíľu som tu stužku len tak žmolila v ruke, nebola to bohvieaká krásna stužka, teda pre mňa áno, podala som mu ju. Vzal si ju, počula som ako sa mu zasekol dych, ostala som tiež z toho v pomykove, nikdy som mužovi ešte žiadnu stužku nedala. Prijal ju, pohladil prstom výšivku a potom sa mi z nehou pozrel do očí, bolo ťažké uniesť ten pohľad. Privoňal k tej stužke, túžobne privrel oči, usmiala som sa, ale hneď ako sa na mňa znova pozrel, mi nadskočilo srdce úľakom, jeho oči boli čierne ako noc. Okamžite odvrátil tvár a útrpne hľadel bokom do ohňa. Čosi, asi podvedomé mi viedlo ruku a ja som sa ľahunko opovážila dotknuť jeho tváre, nepatrne ucukol, ale otočil sa ku mne. Dvihol pohľad. Oči čierne, temné. Sila, iskra nádeje, posledne dni, ktoré sme prežili, láska ako biela ruža s červenými tŕňmi, ako diale naších životov, ako celá vysočina, ako divoká jazda... s ním. Môj Plamenný princ... - to všetko v tých očiach bolo. Žiadne temno. Chcela som prehovoriť, čosi zmysluplné povedať, ale nevedela som ako začať. Bol tak krásny. Chytil ma za ruku, ktorou som sa ho dotýkala, hľadil ju v oboch dlaniach, priložil si ju k perám. Z toho chladného dychu ma striaslo až k ramenám, hneď ma pustil, zostala som sklamane hľadieť pred seba. Teraz ma nemôže opustiť. Nesmie.

„Nechcem, aby si odišiel.“ Poslúchla som vlastný vnútorný hlas, čo mi našepkával, aby som mu to povedala. Chcela som, aby city viedli môj život ďalej, nesmiem sa ho už nikdy báť.

„Musím,“ ticho odvetil, váhavo sa mi zahľadel do tváre. A potom, akoby niečo v mojich očiach zahliadol, rýchlo sa postavil a odišiel. Do vnútra chalúpky, sa za nim vohnal oblak iskrivého snehu, osamela som. Myslela som, že ešte čosi povie, ale žiadneho slova som sa nedočkala. Chcela som pochopiť tento jeho svet, dotknúť sa jeho duše. Nesmela som, možno to sám ani nechcel.

Z vedľajšej miestnosti sa len úsmevne ozvalo: „Neboj sa, on sa za tebou vráti.“

...

O tri dni nás v mrazivé ráno, zobudilo dunivé búchanie na dvere chalúpky. Alica otvorila, nahliadla som jej spoza ramena, stál tam malý sluha.

„Pošli ju do hradu. Hneď. Lyre si ju praje vidieť,“ prikázal nám detským hlasom.

Čakala som znova v tej neútulne chladnej komnate, kam ma poslali po prvý raz. Modlila som sa k bohom, len nech si ma tu nenechajú samú na noc. Z tichej modlitby ma prebral až desivý zvuk. Div, že som nevyskočila z kože, keď sa pri mojom okne roztrúbili ohlušujúce fanfáry a hlboké kvílenie lesných rohov.

Veľká jazda sa vracala z lovu. Vrátil sa! Vybehla som na zasnežené hradby a pátrala očami medzi tým frmolom, čo panoval na nádvorí. Zbadala som ho, pomalým krokom viedol koňa rovno k hradbe, kde som stála a z vnútra bronzovej vesty vybral moju stužku. V dlani ju ku mne nadvihol a priložil si ju k ústam a potom k srdcu. Zakývala som mu celá bez seba so slzami šťastia v očiach a pritom som v dlani stisla ten pomyselný kvet, čo mi dal vtedy v noci. Pod vysokou bránou sa ku mne ešte raz otočil, čosi povedal, ja som len stihla vyčítať z jeho pier moja pani.

***

Stál som na hradbách a premýšľal nad tým, čo vidím.

Pozorovať mojich poddaných a žiť životom vládcu, to si mi dal do vienka ty, veľký Sol, a som za to tvojim oddaným služobníkom. Ale lásku nie, tú si mi odoprel, o tú si ma pripravil. O moju drahú Kaledoniu. 

A v ten deň, pri poslednej lune si priviedol sem jej obraz. Teraz tu ja, pred tebou stojím a premýšľam nad všetkým, čo vidím. Nad mojimi synmi, a pýtam sa, prečo ich to rozdelilo. Viem, že je to toto dievča - táto žena. Prečo si ju Thisis vybral? Čo mám urobiť, lebo môj dar vedieť mi našepkáva, že oni to nenechajú len tak. Mám strach, že o jedného z nich prídem. Veľký Sol, vypočuj moje modlitby a stoj pri mojich synoch.

Ach, Kaledonia, akoby som videl teba, je ti tak podobná. Možno tvoj syn... Možno preto je Edward taký. To bude ten dôvod, už z neho necítiť len rešpekt, ale aj moc - veľkú moc. Myslím, že si to ani sám neuvedomuje. Je to tvoj syn a je to právoplatný vládca severu. Z bojovníka, z rytiera a hrdinu sa stal muž. 

***

Venované Karolke

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

25)  Astrid (26.11.2012 16:09)

Jalle, vidím, že čítaš všetko rad radom. Milo si ma prekvapila. Jalle, díky moc

24)  Jalle (25.11.2012 20:15)

milopreknokrásne najviac sa mi páčil koniec

23)  Astrid (30.05.2012 17:29)

Ireen, díky, to som moc rada Vypadli mi kapitoly zo série, myslím, že už je to v poriadku

22)  ireen (30.05.2012 15:02)

Tak něžné city a ..chcem len čítať, nič iné viac! Taká nádhera!
Ďakujem !!!

21)  kytka (07.07.2011 20:59)

Až tady cítím ten chlad a vlhko hradu. A přitom záblesky naděje a lásky, které to alespoň na chvíli oteplí. Ivanko, je to nádhera.

20)  semiska (14.06.2011 17:18)

19)  Evelyn (04.05.2011 14:37)

18)  kikketka (25.04.2011 22:28)

Já nemám slov, opakovat neustále slova chvály už nechci, protože jako obvykle je to naprosto dokonalé a... tak jen doufám, že už to nebude trvat moc dlouho a ti dva spolu konečně budou

17)  morningstar (25.04.2011 10:15)

já z tohohle příběhu fakt odpadnu dokonalost sama

16)  sakraprace (04.03.2011 07:37)

Astrid, toto není jen nějaká FF, to je normální knihy. Krásný příběh. Tolik touhy, tolik strachu, tolik napětí. Jsem unešena. Díky

15)  Astrid (03.10.2010 22:01)

Ambra, ďakujem za krásny koment,
predstava monumentálneho kozoroha ma fascinovala, ktovie, čo na to psychológ?
a tá ruža, on jej ju musel dať, proste slová sú málo ako on ju miluje.

14)  ambra (03.10.2010 16:02)

Astrid, já nechápu. Fakt nechápu, čím se to kouzlo spouští.
Hrad a její děs z něj. Já jsem se doteď NIKDY!!! tak strašně nebála upírů. Ty rychlé studené stíny míhající se temným a ledovým hradem, venku sněhová bouře a syčivé zvuky z temných koutů - klepu se zároveň zimou i hrůzou...
Svatyně. Ohně hořící uprstřed vody. Kozoroh. To je neskutečné!!! Ty obrazy, co vytváříš v mojí hlavě jsou naprosto uchvacující!!!
On. Růže. Objetí. Jeho náruč. Jeho plášť.
Alicina chatrč: To bezpečí je krásné, ale jen zdánlivé - kdokoliv si pro ni může přijít, skoro kdokoliv poslat...
Loučení. To, jak si myslí, že ji děsí...
Ale to hlavní - Isabel už nechce bojovat se svým osudem, otevřela své srdce, chce ho!!!
Jen se děsím, co přijde...
Astrid, znovu a vděčně se klaním.

13)  Astrid (26.09.2010 21:26)

gucci, edov profil v Tw -film, omg, sa iritujem denne- hlavne ked sedi na tom strome a tá jeho bronzová ofina!!!!! -ááááááá , ale potom si dám NM ako sedatívum a som ok milujem ho- aj plešatého upírisko jeden

12)  Astrid (26.09.2010 21:19)

Si tu! Žadna ostuda!
O chyby nejak nešlo, Gina je dobrá korektorka, snaď s RosieD najlepšia, ale išlo skôr o to, že tie slovné obraty a opakovanie sa slov a čo ja viem čo, to mne robí dosť problém, koľkokrát kapitolu píšem na 4-5 krát a potom tie myšliemky pospájať, nesedia mi vety- odstavce a to je potom nakoniec hrozné- dávať dokopy. kvôli tomuto mi to trvá najdlhšie, ale v lete som vedela napísať kapitolu za noc, hmm, nejak sa mi to zmenilo pri tejto poviedke.

Tééda som šťastná, že na nich myslíš. Ja, keď to cítim ako ju on miluje... ... je to Hranica ja moja láska. som rada, že sa ti páči. a píííííšem

11)  gucci (26.09.2010 21:15)

Nemám ráda bronzové vlasy !!!...bronzovou mám nejraději na rýnách!!!...prosím prosím ...už aby tu 7.kp.byla!!

10)  Karolka (26.09.2010 21:01)

Píšeš!!! Ona to byla spíš moje ostuda, že jsem zanedbala kontrolu a hned to pustila. Tebe omlouvá, že jsem tě k publikaci skoro donutila násilím. Ale mě to tak pohltilo, že jsem si ničeho nevšimla.
A víš co?
Pořád na ně myslím...
Píšeš!!! Jupí!!!

9)  Astrid (26.09.2010 20:56)

Ďakujem za krásne komentáre a aj všetkým čitateľom , ktorí majú Hranicu radi. Táto uponáhľaná kapitola, ach... ma naštvala!
Karolka, dik a už som rozpísala 7kap., aby som to stihla napísať čo najskôr. akurát nad tým sedím a nepustím to dokým nebude hotová konečná korekcia. (bol to des, ked som to po publikácii čítala)
Alaska, presne Alice, je dôležitá postava celého príbehu, bude očami a ochrancom ich lásky. omg- ich lásky
eMuška, tá ruža ma napadla, až keď bola kapitola hotová a to len preto, že som bola v kvetinárstve v ten deň, keď som to písala. Aké banality utkvejú ľuďom v ich mysli, ako mne biela ruža s červenými tŕňmi. Radšej by ma mal zaujímať prospech môjho syna.
gucci, tvoj koment=drogujem a tie bronz vlasy, kuvaaa to je des. Ed si vezme do ruky bronzový tanier a všetci sa hneď kochajú jeho účesom. áááááá, to je hrozné aj s jeho bronzovými vlasami fuc...!
Ewik, nesmrteľná je ich láska pevná ako skala v zemi, sice to povedala Caty Earnshawová, ale ja mám ten istý názor. dik
Bye, tvoja vnímavosť - vždy čakám čo povieš na kapitolu, čakám čo ťa upúta, tvoj koment si potom rozoberám a som pri tom šťastná. a tie bronz vlasy, nj, nie sme sami koho to už fakt poriadne štve buďme radi, že Meyerová z eda neurobila blonďáka , tak to by bol des - tie opisy, to si predstav, edov účes = dve strany poviedky fuč - taký kráááásnybloNĎáK chudák, ešte, že nema čokoládové oči, inak by som niekomu už švacla!!!
kaja, ď´D´d, som rada, že si sa ozvala

Jak tak na to kukám, ten môj koment, to je skoro ako kapitola.
ďakujem Vám

7)  Bye (26.09.2010 00:05)

Ufuf, tohle čtení si schovávám na klidné večery.
Astid, já miluju studený kamenný vlhký hrady! Teda, když si o nich čtu. A miluju, když mi to autor podá tak, že mně samotný je zima, vlhko mi proniká nedostatečným ošacením a chabé osvětlení stačí tak akorát na to, abych viděla pavučiny, visící v puklinách kamenných zdí!
A Ty jako bonus přidáváš strach z děsivých bytostí a pocit absolutního osamění...
A pak ten kontrast: teplá chatrč, oheň, štěnátka, Alice...
Alice?! Edward v podstatě může číst Isabeliny myšlenky skrz Alicino vidění! Uáááá.
Rybaření! Kozoroh se zlatými rohy! Co dodat? To je gejzír fantazie.
Patrius! Kaledonia! Bratrovražedný boj. Bude? Nebude?

Předchozí kapitoly byly plné toho, jak se zamiloval Edward. Teď jsem si to samé vychutnala s Isabel
P.s.: kozub je krb?
P.p.s.: jsem ráda, že bronz se nepojí s barvou Edwardových vlasů. Jsem na to už skoro alergická.

6)  Ewik (25.09.2010 23:29)

Astrid, bylo to nádherné.
Alice je zlatá, Bella je velmi statečná a Edward, no tak toho tvýho asi miluju.
Z kažkého písmenka je cítit ta velká nesmrtelná láska. Jen doufám, že ji nikdo neublíží. Už se strašně moc těším na všechno co popisuješ pod čarou.
Děkuji za tvou tvorbu

1 2   »