22.07.2012 [19:45], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 33×, zobrazeno 4642×

„Môj pane, láska moja, už to nepotrvá veľa dní.“ Dní? V duchu som sa zložil na hromádku rovno pred ňou. Veď dni sa zmenili na mesiace len pred pár dňami!

pre tých, ktorí radi počúvate Brennanových

Kapitola 32

Na hliadke s Isabel

Sedem dní sme držali hliadky a jazdu v sedlách pred bránami hradu.

„Na toto presne čakajú, Patrius! Kedy nás to prestane baviť,“ povedal som mu, keď zrušil pohotovosť a dal mužstvu na poludnie pohov, dokým slnko na slnečných hodinách neukáže piku. Reova prieskumná svorka sa vrátila so správou, že nepriateľ ešte stále zotrváva na mieste severne od Hakronovej pevnosti. Dlhé dni sme čakali na hradbách, a žiaden útok sa nekonal. Wardrún asi nepredpokladal, že od výhodnej hranice k nám mieri Dra-chanova úderná sila lykanov. Bez neho sme zatiaľ pobývali len v relatívnom bezpečí, ktoré sa skladalo zo zasvätenia päťdesiatich silných chlapov do poslednej obety (premeny) a dvesto, titánom až po zuby ozbrojených Hakronových mužov. Dohromady nás bolo skoro tristo. Dni noci sme čakali, dokým sa od Hakronovej pevnosti až k Bielej veži rozhoria signálne vatry s prísľubom, že sa nepriateľ rozhodol pohnúť.

Problém nastal, keď sa k nám pripojil Hakron. Z môjho vždy rozumného a rozvážneho otca-stvoriteľa, sa stalo jedno nevyrovnané zúrivé zviera. A na dôvažok, musel byť Patrius svojmu čerstvému sokovi ešte aj vďačný za to, že doviedol dvestočlennú jazdu so sebou. Proste na porážku. Dosť ťažko sa mi ho podarilo presvedčiť, aby tú vec s Namun nechal tak a nič si nedokazoval, až dokým nebude po všetkom. Sám Hakron sa domnieval, že je Namun mŕtva a ja som bol za to, aby to tak aj do poslednej chvíle vyzeralo.

***

Dni prečkané na hradbách mi krátil čas strávený s mojou Isabel a deťmi. Zvykal som si na jej meno s vždy doplneným výrazom „aj s deťmi“, lebo vždy ich mala so sebou a nie len tie, na hrade sa našli vždy aj nejaké navyše. Spoločne sme nachádzali všetko, čo nám za tie dlhé mesiace unikalo a chýbalo, ale vystačili sme si aj s málom. Spoločné vychádzky na koňoch sa obmedzili na Athiinu výučbu jazdy v malom výbehu pri stajni. Isabel si osedlala Albiu a klusala spolu s Toshidom okolo mňa. „Ten Toshid je ale obrovský,“ tešila sa Athia v sedle. Trávili sme krátke chvíle radosti, vždy keď to bolo možné. Dávali mi držať malého, aby som ho strážil, keď sa ony hrali a on mi džavotal o všetkom, čo na neho urobilo dojem. Zo začiatku som sa bál svojich rúk, jeho telíčko bolo tak krehké, ale keď sa s ním Isabel posadila do sedla, myslel som, že sa mi to len zdá.„Prosím ťa, Isabel, zastav tú Albiu, lebo to neprežijem. Prečo mi to robíš?“ – „Ale prežiješ, ona len teba nemá rada, už by si si na to mohol zvyknúť,“ odvetila jasným hlasom. - „No, napokon by som si ju mohol zmýliť aj s obedom,“ zabručal som. – „Ty!“

Medzi hliadkami na hradbe som ich brával do Patriovej knižnice. Predčítal som Isabel zo vzácnych zbierok prgamenov a ukázal jej Rím na mape. Potom si s Athiou do večera kreslili a ja som sa na ňu aspoň mohol dívať, ako sa smeje a ako kŕmi nášho syna a usmieva sa na neho a hladí mu bruško, šepká mu sladkým hlasom a kŕmi ho sladkým mliekom, z jej nádherných sladkých prsníkov. A ďakoval nebesám, že mi ju vrátili, teraz už aj s našim dieťaťom. ... a aj s druhým dieťaťom a s krátkymi vlasmi, s  láskou stále sa zračiacou z jej očí a so slovami útechy na jej teplých perách. Takú som ju teraz mal. Občas skoro celú pre seba.

Dni bez stresu jej boli k úžitku, vyzerala každé ráno krajšie, než ako som ju po tom všetkom uvidel v jaskyni pod Kantonou. Pribrala, jej  boky úzke ani chlapec, sa za pár dní dobého jedla zaokrúhlili, že sa mi zdalo, že ak sa na ne budem dlhšie dívať, tak zhorím na popol. Bola nádherne svieža, na správnych miestach dokonale oblá a voňavá, proste moja Isabel. (neostáva mu nič iné, ako len bezmocne tlieť a zavrčať si do vankúša)

K jej pohodliu som zaobstaral všetko. Nových šiat plnú komnatu, otrokyne, ktoré pre ňu šili. Mala k dispozícii všetko, čo by si len priala pre seba a pre dieťa. Denne jej otroci prinášali horúci kúpeľ. Bola pestovaná, obstarávaná ako taká hriadka v záhradke. Služobníctvo kmitalo a mohlo sa potrhať, ak niečo chcela; ak to boli jahody, hustá smotana pre dieťa, alebo poník pre Athiu, nič nechýbalo. Iba jeden detail hatil toto dokonalé všetko. Naša posteľ bola studená, Isabel nechcela ani počuť, keď som diplomaticky navrhol, či by sme to moratórium trocha neporušili. Zhíkla na mňa. „Spravíš mi druhé dieťa. Je to skoro!“

„Skoro pre koho?“  spýtal som sa. Ona sa odo mňa odvrátila.

Nič mi nestačilo, chcel som robiť deti, sníval som o tom, keď som vedľa nej ležal týchto pár nepokojných nocí. Naše nežnosti sa obmedzili na teoretické opakovanie a vzájomné spomienky a stačilo naozaj málo k tomu, aby som bil hlavou do kamennej hradby pravidelne každé ráno, na obed a aj večer.

Dnes ráno sa Athia spýtala Isabel: „Prečo hovorí Edward, že máte stále moratórium? To je nejaká kráľovská prísaha?“ Ja som sa rozosmial a prial jej tieto pekelné detské otázky. Isabel sčervenala tvár, ale odpovedala jej, že je to len taká hra: „Pokiaľ neskončí, nemôže sa ma Edward dotknúť.“

„Aha, ale ja som videla, že sa ťa dotkol dnes ráno a aj včera,“ odvetila jej Athia s detskou otvorenosťou.

„Áno, ale to sú iné dotyky, o ktorých hovorím, inokedy ti to vysvetlím,“ snažila sa ju odbiť. To sú iné dotyky, sakra, že áno! Chcelo sa mi hrýzť! Odopnite ma z opraty!

„Také, aké strýko Rea robil na svadbe holý?“ spýtala sa s roztvorenými očami Athia a ja som sa skoro zosypal dole z hradby. Ajáj, PRESNE TIE! Zopäl som päsť víťazne so štipkou zadosťučinenia.

„Ujo Rea je lykan a on býva často holý,“ kládla jej opatrne na srdce, „takže...“ Zdalo sa mi, že tápa. „Spýtame sa ho, keď príde sem hore,“ Isabel na mňa pozerala, pohľadom ma prosila o pomoc. Chcel som ju v tom nechať poriadne sa vymáchať. Chvíľu som váhal a nehodlal jej pomôcť, keď tak, to len zhoršiť, potichu som sa uškrnul: „Áno, Isabel, povedz, či takééé?“ Ale napokon som sa zmiloval a ukázal na strýka Reu stojaceho na schodoch. „Utekaj sa ho spýtať.“ Isabel len bezhlasne hlesla: „Ďakujem.“ Obaja sme si vydýchli a z hradby sledovali, ako si Rea poradí. Poradil si. Dal jej brúsiť svoju dýku o kamennú osličku, čo ju veľmi potešilo. Ešteže ich zbadala Namun a vzala si Athiu na pátranie hradom a s radosťou išli spolu dupať dakam do Patriových komnát.

...

Načiahol som ruku, nech mi ju podá, miesto toho mi vložila do rúk syna. Chvíľu sme sa spoločne dívali na klesajúce slnko, ktoré sa skrylo za oblaky. Držal som svojho synka na rukách, privoniaval k jeho mliečnej vôni, zmiešanej s teplom  jej mäkkých prsníkov. Pery som mal priložené na jeho hodvábnych vláskoch hnedej farby ako mala ona, ktoré mu stáli ako kohúti hrebienok a on ma zato obdaroval bezzubým úsmevom a díval sa na mňa s detskou odovzdanosťou.

Tak veľmi som ju potreboval. Pritiahol som si ju za driek k sebe, stále sa dívala dole z hradieb. Brala môj dotyk tak samozrejme, a ja som vedel, že jej je jasné, s akým hladným pohľadom sa na ňu budem pozerať  - pravda, aj som sa pozeral. Na jej vlhké hodvábne pery, lebo si ich oblizla a zahliadol som pritom jej ružový jazýček. Ach nebesá! To, aby sa mi horšie dýchalo. Zvažoval som, kedy tak asi dospejem do stavu totálnej vyšinutosti a pokúšal sa prekuknúť, či mi to robí zámerne. Nevnímala moje napätie, ktoré kričalo Vysočinou, aby to nerobila. „Neoblizuj si tie pery, lebo sa neudržím,“ zašepkal som naoko varovne. Môj hlas prezrádzal zaľúbenosť do toho, čo som videl, ale aj menšiu vyhrážku, že čas hrá proti mne. S veselými očami sa na mňa pozrela a ešte viac sa ku mne pritisla, s jazykom si prešla po spodnej pere, do ktorej si potom zahryzla, pričom sladko mľaskla jazýčkom a riekla: „Môj pane, láska moja, už to nepotrvá veľa dní.“ Dní? V duchu som sa zložil na hromádku rovno pred ňou. Veď dni sa zmenili v mesiace len pred pár dňami! „A to láskanie odo mňa nestačí ?“ spýtala sa nevinne a mne zatrnulo v trieslach pri tej predstave. Povedala to teraz tak jemným hláskom, že ma opúšťali sily. Narážala tým na veci, ktoré som ju bol nútený naučiť, aby sa mi dostavila úľava, dokým sa bohovia znova uráčia, mi ju zvoliť do postele.

...

Radní ju neposlali do Ríma, prepustili nás s prísľubom blízkej svadby. A potom všetkom, keď nám srdcia plesali radosťou, mi pod sochou kozorožca povedala, že ma miluje. Šťastný som sa náhlil domov, s vedomím, že už navždy budeme v bezpečí. Žmurkol som na ňu a niesol ju v náručí k posteli a potom pokľačiačky až do samého stredu k hromade nadýchaných vankúšov. „Myslela som, že svadobnú noc máme až zajtra.“

„Áno, zajtra... Ale do zajtra nemôžem čakať,“ náhlivo som hlesol. „Nemôžem viac čakať. To nie!“

Všetok nás spoločný čas poznamenaný udalosťami, ktoré v nás už ostanú navždy uzamknuté, budú formovať našu budúcnosť a my nikdy nezabudneme na nepreklenuteľné vzdialenosti, ktoré sme nedokázali prekročiť v tie dni, keď ma ustráchane čakala ťarchavá v Marcusovom područí . A potom prišlo toto naše dieťa a jediným okamihom svojej existencie zmazalo všetko to zlo z našich životov; zmazalo Marcusa - starca, ktorého staroba dohnala k hlúpym činom a Thisisa môjho brata, ktorý si myslel, že ma dokáže prinútiť sa jej vzdať – ach, ak by sa nepokúšal , mohol by žiť, toľko sukní po ňom túžilo, ale on nie, on musel. Áno, tie vzdialenosti sa vytratili, ale nikdy nezabudneme, čo nás stáli. Iba my ostaneme. Navždy. Ona mnou a ja ňou. A toto naše dieťa, s jeho nevinnosťou, úsmevom a teplom, ukazujúc dôvod nášho bytia... „Nikdy som ti nepoďakoval, že si mi dala tohto malého chlapčeka,“ šepol som, stískajúc ju pevne v náručí.

Pozrela sa mňa, vzala do dlane moju tvár a povedala mi: „Celý svoj život som čakala, že porodím práve toto naše dieťa pre teba.“

„Isabel...“ nemohol som hovoriť ďalej, stratil som dych.

...

Vtedy v jej osade, v tej kobke, keď mi priniesla džbán s krvou, vtedy som sa pýtal sám seba: Čo mi to tá dievčina urobila, uhranula ma tam v tom lese plnom prepadlísk. Uhranul ma jej strach, nevinnosť, panenská krehkosť a sila, nútiaca ju odo mňa odísť a ja som ju tak túžil mať v náručí. Už nikdy ťa nenechám odísť, Isabel a nikomu nedovolím sa priblížiť! Tak nech zaútočí tristo jazdcov, nik z nich živý z bojiska neodíde, vytrhám im srdcia a povečeriam ich s lykanmi.

Mĺkvo sme hľadeli do čierneho lesa, či sa v ňom čosi zlého nepohne, ale vatry nezahoreli, aby musela opustiť moju náruč a odoprieť mi jej láskajúce pery, pripomínajúce slastné spomienky, keď som ešte pobýval v jej tele. Prinúti ma sa zblázniť, ak to ešte chvíľu potrvá. Doženie ma do tej mojej najhoršej podoby.

„Neboj sa, Adis sa čoskoro objaví,“ snažila sa utíšiť to napätie, ktoré sa k nám vkrádalo spoza temných stromov, sklonených ako chrbát čarodejnice.

Pritiahol som ju k svojmu boku, otočila tvár ku mne, jej pery boli blízko mojich, stála na špičkách opierala sa o múrik hradby, tak bola vysoká skoro ako ja, naklonil som sa k jej pootvoreným perám a vdychoval jej sladký dych do svojich úst. „Isabel,“ šepol som. „Vždy som vedel, už od prvého dňa, že ty mi zmeníš život.“

„A čo si si vtedy pomyslel?“

„Dlho som ťa mal v myšlienkach, najprv som bol sebecký, chcel som ťa trestať za tú tvoju krásnu vzpurnosť, ale od toho priesmyku sa niečo zmenilo."

„Čo to bolo?“

Zamyslel som sa. „No, bolo to...“ Isabel žiarili oči. „Odzbrojila si ma, tým to bolo.“

„Žiadne zbrane si vtedy nemal,“ povedala, usmiala sa.

„Nemal,“ prisvedčil som. „Zbavila si ma ich svojou nevinnosťou, tej nešlo odolať. Zhodil som svoj meč hneď na zem, aby som pokľakol.“ Žmurkol som na ňu a hovoril ďalej. „Ja som s tebou už nemohol ďalej bojovať, zamiloval som sa do teba. Môj vtedajší život proste skončil.“

„ ... v mojich rukách!“ dopovedala. „Ale vtedy som tomu ešte neverila.“

„Akoby si mohla! Bola si tak neskúsená a ustráchaná z jedného chlapa,“ zvolal som. Díval som sa na ako sa smeje, zahanbene sklopila oči. „Bála som sa ťa a v kútiku duše dúfala, že sa nado mnou zmiluješ.“

„Ja som to vedel, že si dúfala!“ Bol som si istý, že toto som od nej chcel aspoň raz v živote počuť. „Niekde v hĺbke duše som to vždy vedel. Cítil som to.“ Pobozkal som ju a zabalil šťastne v náručí. „Ach, Isabel, osud mi ťa zámerne zoslal, aby som ťa našiel.“

„A hľadal si ma?“

„Celý život som ťa hľadal.“

Sneh sa víri, ozbrojená jazda na mohutných vraníkoch zastala. S Isabel sa dívame, ako Marcus zosadá z koňa pred vchodom do Bielej veže, snehom sa tiahne dlhý červený koberec. Ona sa opiera o moju hruď, priniesol som jej teplý kožuch, a zabalil ju doň, aby jej nebola zima. Premýšľam nad tým, že snáď sa stávam ľudskejším. Nakláňam sa nad ňu, je tak drobná a nevinná a nádherná, v duchu sa jej prihováram: Povedz mi, Isabel, čo cítiš, keď sa ma dotýkaš, povedz... . Vdychujem vôňu z jej vlasov, vonia nejakým prísľubom, ktorý ale nepoznám. Túžim po nej už zopár dní, ale mám strach sa jej dotknúť. „Môj pane, nikdy neviem, kde si,“ šepká, v srdci mi zahorí oheň a v duchu odpovedám: Zato ja áno, viem kade vedú tvoje kroky. Osud ich vedie mojim smerom, aby som ťa zakaždým našiel.

***

„Ohne horia!“ ozýval sa hradbou hlasný rev, v sprievode dunenia lesných rohov, ktoré svojim hlbokým rezonovaním, rozvibroval hradné skaly. Malý sa z toho zvuku rozplakal. Na horizonte do výšky horeli vatry nedobrých správ.

Podzemie pod hradom a tajná cesta von z Bielej veže boli doposiaľ ešte celé zaplavené, takže skryť to najdrahšie, čo sme s Patriom obaja mali, nebolo tak jednoduché. Pokiaľ by sme ich skryli v kobkách pod sálov, a my by sme boli zabití, mal by ich Wardrun naservírované ako na podnose. Rozhodli sme sa teda pre východnú vežu, ktorá bola čistá a priestranná a viedol k nej drevený most z hradby. Ukryjeme ich tak, že sa k ním nik nedostane. Museli sme kľúč zavrieť s nimi. Voľba padla na Dihlaja. Nik by nedokázal byť lepším strážcom ako Isabelin oddaný lykan. Do veže sme spolu s ním zavreli aj všetky deti, ktoré doposiaľ žili na hrade. Dihlaj vyliezol na kamennú rímsu rotundy a hákom, za ťažkú reťaz, pritiahol prístupový mostík k veži. „Teraz je to dobré,“ súhlasil som. „Nik na ňu nedosiahne, ani ja. Pokiaľ nie ja, tak sú v bezpečí.“

Ešte raz som sa pozrel na bielu kamennú vežu, v ktorej bol ukrytý zmyslel môjho bytia. Dihlaj dvihol ruku na znamenie, že je všetko v poriadku. V otvore pre lukostrelcov som zahliadol jej tvár. Plakala. Vidím ju, jej oči, jej krásu, naše dieťa v jej nežných rukách. A napadá ma, že som sa s ňou v tom hroznom zmätku, ktorý sa tak rýchlo zomlel, ani nerozlúčil. Ruka na srdci, ach neplač. „Neplač, láska moja, vrátim sa pre vás.“ Naposledy pery šepkajú: „Milujem ťa.“

Patrius stojí na hradbe a tak ako ja, zdraví svoju milú, nevadí mu, že ho Hakron vidí.

Osud si zložil bodrú masku z tváre. Z priľahlého lesa počujem dunenie kopýt, pach nepriateľa silí. Vynárajú sa spomedzi stromov a ich vodca je v čele útoku s rukou zopätou v päsť a reve ako zviera na svojich pobočníkov, aby vydali rozkazy krídlam.

Patrius velí tiež vpred.

Všetkých bohov na nebesách, prosím, ochráňte moju ženu a syna. Naveky budem nosiť obety k vaším nohám. Žiadam len pre nich ochranu, pre seba nechcem nič. Môj život je váš, naložte s ním, ako uznáte za vhodné.

***

Tento diel som písala rada. Tie vsuvky vkladať do kapitoly, mi robilo radosť, aspoň som si prečítala niektoré časti kapitol a rozhodla sa pripomenúť sebe a aj Vám, čo prežili a čo si povedali a zistiť, čo sa ešte zhoduje s ich terajšími životmi. Znova som našla Edwardovu lásku k nej a zistenie, že stále hreje, prekvapilo aj mňa. Stále hreje.

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

30)  julie (06.04.2014 23:56)

Astridko, moc prosíme, doufáme

27)  Astrid (29.11.2012 02:23)

Jalle, díky. Určite to dopíšem.

26)  Jalle (28.11.2012 21:29)

už nič? ja si počkám skvelý dej a akcia

25)  Astrid (16.10.2012 00:39)

RoPa díky...

23)  Astrid (12.10.2012 16:26)

22)  Bosorka (12.10.2012 16:19)

21)  Astrid (12.10.2012 16:00)

juli, som moc ráda, žes sa ozvala.
Plánovala som už všeličo a Ty ma teraz takto zaskočíš Nevím, jak to bude s mojími príbehmi, evidentne na tom je, že z nich určite scvoknem nj...

20)  julie (12.10.2012 13:01)

Srdce moje,světluško mého soumraku,myslíš,že by mohla být další kapitolka? Ti tři mi pořád dělají bugr v hlavě a jsem strašně zvědavá, jak to s nimi bude dál. Prosím....

19)  Astrid (03.08.2012 23:50)

Ireen, díky

18)  ireen (03.08.2012 21:33)

Bohyňa moja, krásne! Ďakujem!!!!

17)  Astrid (28.07.2012 22:12)

Ach, Bye, od rána tu na teba čakám, číham v zákopoch strašne som rád, že sa ti kapitola páčila. Bavilo ma vyťahovať tie staré veci z kapitol, milujem ich a Teba tiež. Díky

16)  Bye (28.07.2012 22:05)

Ach ano, stále hreje.
Astrid, to byla nádherná kapitola. Já sui to tvoje psaní vždycky tak vychutnávám. Jako když si večer otevřeš pozdní sběr, prostě slavnost.
Ty vsuvky mě moc potěšily, hezkys to zrekapitulovala a naznačila, jak to tehdy vnímal Edward.
Chudáček Edward, taková touha a on ji teď bude muset rozpustit v boji. No, snad mu potom Isabel dá, když je bohové nechají milostivě naživu. Doufám, že i Patria a Namun. A taky Dihlaje - ta Athia stejně roste pro něj

15)  Astrid (24.07.2012 20:44)

semiško díky

14)  semiska (24.07.2012 20:27)

Nádhera, zlato, jis kouzelnice.
Děti, kouzelné, zvídavé
Moratorium: Great!!!
Hakrona se docela bojím, snad to přežijí

1 2   »