26.06.2012 [22:00], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 25×, zobrazeno 4346×

Patriov príbeh pokračuje, uvidíme z každého rožka troška, nebude chýbať trocha tej akcie na svadbe :)). Myslím, že sa nám tu už budú od budúcej kapitoly objavovať aj finálne komplikácie. Vážení, mierime do poslednej dekády (tým nechem povedať, že to budem písať ešte rok). *TEETH* - na to si dám Radler!

pozri famózne video...

Kapitola 30

Keď sa divosi ženia

Vrátil som sa do hodovnej sály už v pokročilú hodinu. Zábava vrcholila. Na zemi, ani sochy, ležali otroci a váľali sa po sebe. Radní sa bavili po svojom, mal by im to niekto zakázať. Mávol som rukou a kopulačný krúžok bol zaraz zrušený. Lykani s nevôľou opúšťali ordinárne divadlo a platilo to aj pre rozmrzeného Reu, ktorý si v náručí natriasal nahú otrokyňu a jej veľké prsia sa hompáľali ani lampióny na rímskom bazáre.

„No tak nie!“ ozval sa podráždene pri pohľade na mňa. „Ešte mi budeš hovoriť, čo mám robiť! Poď kráska,“ hundral tej nádhere, čo mal v náručí a bral sa von z komnaty. Ja som hľadal Edwarda a tú dievčinu Namun, čo vedela všetko o koňoch. Nik ma nevítal k debate, každý si dbal svojho sledovania situácie.

Edward sedel za vrchom stola. Pomyslel som si, že aj tam právom náležalo jeho miesto, Vždy som ho chcel videl sedieť za vrchom stola. Edward bol zrodený k vládnutiu a denne sa modlím, aby získal späť Lyngby, ktorá mu po matke právoplatne celá náleží. Verím, že raz Nordica bude mať vládcu ako sa patrí a Wardrún sa zodpovie meču z titánu už čoskoro.

Ale momentálne sa môj syn choval tiež po seversky, pil viac než by sa na vlastnej svadbe patrilo.

Isabel mu po boku niečo dovrávala a hojdala ich malého synka na rukách. Pri pohľade na nich mi srdce zapadlo smútkom. Toto som chcel kedysi aj ja sám, lenže láska je drahý artikel, za ktorý sa tvrdou daňou platí. Vidieť tých dvoch spolu... moje myšlienky sa odtúlali kamsi do diali, k dávno strateným, nikdy nevypovedaným slovám, ktoré patrili iba jednému srdcu. Kaledonia...

Áno, môj syn, z lásky k jedinej sa zriekol podstaty krvi a stal sa lovcom. Kŕmiť sa ľudskou krvou bude iba od nej. A on čaká, trpezlivo čaká, dokým sa mu ona sama dá. Vidím, ako sa na neho díva, a ako každým dychom mu patrí. Všetko, čo v sebe uchováva, mu chce darovať a tak isto aj on jej. Dotýka sa ho, nemá strach z nežností. Prepadli ma horko-sladké spomienky na moju jedinú lásku. Medzi nami to bolo dané, silné, vášnivé, chcem povedať predurčené na prehru už od samého začiatku. Vtedy doba bola taká, že istá rezervovanosť vo vzťahu muž-žena, sa pre tieto dni, nikdy nezachovala. Otvorenosť sa nenosila, ženy nedávali najavo svoje city a muži mali vždy posledné rešpektované slovo, tak to bývalo a sám som sa tým hrdil. Už len preto, že ma opustila a spravila to tak, ako to spravila – v tom naša láska uviazla a musela zahynúť. Iba ona bola jediná, ktorá vlastnila moje srdce a Edward sa stal toho súčasťou a nik na svete to nezmení a nedonúti ma ho nenávidieť – ani za to, že zabil svojho brata Thisisa. Moji chlapci...  kedysi platilo iba jedno slovo na tomto hrade - moje.

Akoby to bolo, ak by som ju mal dnes po svojom boku. Pohliadala by na svoho syna s radosťou, keď pre neho nechcela premenu?

Ešte teraz ho vidím, škriabať sa po starých hradbách a behať poza obrovské vatry. Moja malá spomienka, opatrujem ju ako dar, keď mi ho Kaledonia prvýkrát ukázala, ešte ako malé chlapča, ktoré len bojazlivo pokukovalo spoza jej sukieň a chýbali mu predné dva zuby a keď som sa ho spýtal ,kam ich podel, povedal, že ich stratil v boji.  Ryšavý chlapec s červenajúcimi lícami, srdečný, učenlivý. Daroval som mu jeho prvého koňa a stal som sa mu otcom. Kaledónia mi venovala ten najvzácnejší dar, aký len mohla.

A ona... Tak, ako som si to plánoval, tak som si ju v sebe uchoval. Myšlienka na ňu... trúchlivá. Nedal som jej bezpečie a výsady aké si zaslúžila, ublížil som jej. Ako môže byť človek k niekomu tak blízko a zistiť to tak neskoro. Vtedy som tomu nerozumel, akoby som mal. A teraz, pri pohľade na Namun, by som jednal inak.

Kaledoninu krv som ochutnal len raz pri milovaní – dovolila mi to, ešte teraz cítim to, čo cezo mňa v tú noc prechádzalo, čo vo mne navždy zostalo. Nielen jej chuť, ale ten pocit – tak veľmi som túžil. Bola to pre mňa moja prvá pravá krv. Prvýkrát som ucítil lásku z jej krvi; prehovárala cez ňu ku mne, menila mi moje srdce, menila všetko v mojom živote. Lenže bohovia vedeli svoje a ja som to už viackrát neskúšal. Zoslabla potom a trvalo jej dlhšie ako iným, dokým sa jej vrátila sila. Túžila ma kŕmiť, vedel som o tom. Nenávidela môj lov a obnažené otrokyne, potulujúce sa denne chodbami hradu a baživé zotrvať v mojom náručí, prahnúcom po potrave. I tak sme nejako spolu žili, i tak som sa snažil jej splniť všetky priania, veď bola urodzená Germánka. Postavil som jej komnaty z ónyxu aké ani v Ríme nemajú, záhrady všakovakých druhov – jedného lykana som pasoval záhradníkom – len k jej službám – dodnes tej záhradke hovoria Vlčia. Dával som jej doviezť najdrahšie látky z Adrie, šperky, kone, psy, všetko. Ale ani jedna vec, ktorú som jej dal, sa nerovnala sile strateného spojenia, ktoré sme tak potrebovali. Ubližoval som jej dňom i nocou, tým, že som si ju pre seba vzal a tým, že som ju kvôli krvi vždy opúšťal. Utiekala sa predo mnou do domu pod hradom, bývala tam sama, nikdy nič zvlášť nepotrebovala, nevyhľadávala ma, strácala sa mi. Vyhasínali ohne. Myslel som, že ju to časom prejde. Čakal som, kedy vojde do mojej komnaty s rozžiarenými očami, ale ten deň nikdy nenastal. Sľubovali sme si, že budeme mať dieťa. Vedel som, že by som mohol splodiť potomka, ale odjakživa ťažko dochádzalo k prírastkom našej rasy.

A tak čas takto medzi nami roky plynul... a plynul.

Zatiaľ Kaledonia prijala Thisisa za svojho syna, stali sa s Edwardom bratmi. A potom, jedného dňa, Greeni - Hakronova kňažka, mi povedala, že je Kaledonia chorá. Dlhé mesiace trvalo, než som pochopil, kam to vedie. Neuzdravovala sa. Začal som pozvoľne. Predostrel som jej život závislý na krvi, večne sviežu mladosť, samotnú večnosť... a ona odmietla. Vedela, ako to je, vedela, s kým sa zaplietla. A ja? Už nikdy som sa nenapil jej krvi, bál som sa, že mi umrie v náručí. Keď som sa s ňou miloval, keď som sa jej dotýkal, prihováral sa, stával som sa niekým iným. Niekedy som zvažoval, že slová nedokážu vypovedať moje city k nej. Spútal som sa s ňou, pomaly som ju v sebe zaživa pochovával a uchovával. Za tie mesiace utrpenia, bez úsmevu, bez nádeje – lebo mi ju vzala, nedovolila mi ju premeniť. Neopovážil som sa jej to vtedy vytknúť, ale dnes sa hnevám, prečo som to nespravil a naďalej sa díval, ako sa mi strácala pred očami. Bodaj by ma vtedy prekliala, ale bola by tu. Vtedy, Edward - ešte malý chlapec, si myslel, že jeho matka zo svojej smrteľnej postele vstane. Umierala dlho, lebo bola mladá a jej telo nevedelo zomrieť tak rýchlo, ako starobou zlomená schránka. Greeni vravela, že sa udusí vlastnou krvou a nebude môcť pritom dýchať. Aká irónia – krvou! Plakal som vtedy, zo dňa na deň som schradol ako starec- zmysel života odchádzal kamsi nevedno kam. Tá predstava ma desila a dusila a nevedel som to zastaviť. Nie, nevedel, ale nemohol, bol som bezmocný. Na to, aké som monštrum, som bol jednoducho zbavený moci. Proti smrti nieto obrany, vezme vám šťastie a neberie ohľady na nikoho a na nič.

Tú teplú noc som ju vzal za ruku a bozkával jej predlaktie, o nejakých intímnostiach nemohla byť ani reč. Bohovia jej dopriali na chvíľu čistú myseľ, obrátila ku mne svoju krásnu tvár a horúčkou sklené oči. Stále bola krásna, v tvári sa jej mihlo pochopenie. Choval som ju v náručí a vnáral si do pamäte jej  pery, úsmev, jej dušu, ktorá sa dívala zo zelených očí.

Pokiaľ dýchala, bola ešte moja. Ako to, že som ju musel stratiť?

Mesiac zašiel za ťažké oblaky, zotmelo sa, navždy.

Kňažka sparila kvety bazy spolu s medom a z tenkej kovovej pipety, kvapla pár kvapiek do odvaru. S roztrasenou rukou som vzal odvar od Greeni.

„Zaspí, už ju nič nebude bolieť,“ zašepkala Hakronova kňažka. Odvtedy je medzi mnou a ňou tichá zmluva. Pamätám si, kde presne v podhradnej komnate stála, keď mi ten odvar podávala. Nikdy na to miesto nechodím a dodnes sa naň bojím pozrieť.

Tej noci umrelo moje srdce a je mŕtve dodnes. Zaspala. Nepovedal som jej, čo je v tom odvare. Myslím, že neverila, že by som toho bol niekedy schopný. Bála sa tak, ako ja, bála sa zomrieť, bála sa stať tým, čím som bol ja, a ja som ju nedokázal predtým všetkým ochrániť. Doteraz neviem, či moje konanie bolo správne. Rozhodol som tak, ako si to želala ona, zostal som bez nej, zostal mi po nej iba Edward. V tú noc som pochopil, že som žil iba raz a po druhý krát sa mi to už nepošťastí.

Usmievala sa, keď zaspávala, v polospánku mi povedala, že ma miluje. To bolo jediný raz, kedy mi to povedala.

Jediný...

***

Hradná sála hýrila zábavou, lykani dokázali piť niekoľko dní vkuse bez prestania – na to mali svoj avarský zácvik a to sa aj teraz odrážalo na mojej hradnej pivnici.

Bujará zábava sa pozvoľne zvrhávala, lykani pili ako dúhy.  Sudy sa vyprázdňovali o čosi rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Edward zvlčel ani lykan, pil medovinu s nimi, krvi sa ani nedotkol – vlastne ju nepil, odkedy sme sa prvý raz videli na ostrove. Keď noc pokročila, kde kto sa okolo neho bál iba len prejsť. Isabel sedela za vrchom stola zatiaľ pokojne obkolesená zvedavými ženami, ktoré prišli popriať zdravie dieťaťu. Edward sa k nej sem tam naklonil. Mohol som vidieť na vlastné oči medzi nimi tie ich intenzívne poryvy vášne, sálajúce celou sálou.

Tiež sa mohol trocha ovládať na vlastnej svadbe. Postavil sa na stôl, rovno v strede sály, s plnou čašou medoviny pripíjal svojej neveste na zdravie. Isabel sedela meravo za vrchom stola a dívala sa na neho.

„Byť ženatým je tak ťažké!“ Kládli si k sebe čelá Edward a Adis.

„Však ty nie si ženatý," pristúpil na jeho hru Edward. Zvýšená populácia lykanov sa pustila do hromového smiechu a všetci zúčastnení ženáči mu dávali svorne za pravdu. Jeho bývalé upírie konkubíny, ktoré sem ani neviem, kto vpustil, to všeko dofarbili upišťaným chichotom, asi sa ho pokúšali doviesť k úplnému šialenstvu, načo zareagovala pohoršená Alica a oheň bol konečne na streche.

„Chovajte sa slušne pri stole!" ohriakla ich. Mužskej populácii to trocha schladilo úsmev na rozverných tvárach a pohasnuto mručali a uchlipávali z plných čaší.

Podišiel som k stolu, ale jeden z lykanov ma zastavil.

„Ja ju odvediem, pane“ povedal mierne pripitý lykan, inak vysoký mládenec.

Ten chlapec prešiel k Edwardovi a ticho mu len pripomenul: „Pane, mám odviesť vašu ženu do komnát pod hradom?“ Naozaj som za tým nepočul žiadnu provokáciu.

„Ty!“ zrúkol na neho Edward, rovno ako ho zbadal, sa opustil. „Ty, sa nebudeš starať o blaho mojej ženy, psisko jedno sprosté!“ a odsotil ho jednou rukou bokom z cesty a schmatol Isabel, ktorá v panike priskočila Greeni do náruče, nakoniec všetci strachom uskočili od stola. Pohoršení dvorania lapali po dychu pri pohľade na obnaženého lykana, ktorý práve dokončil svoju ohavnú premenu v trojmetrovú horu svalov a čiernych chlpov a ešte všeličoho možného. Greeni radšej deťom zakryla oči.

Tipoval som, že nakoľko si obaja uvedomovali vážnosť situácie, ale dav, ktorý dychtil po bitke, ich provokoval sám a obaja si museli dokázať, akí sú mocní chlapi. Prikrčený lykan, pripravený k boju ,zameriaval opitého Edwarda potácajúceho sa na stole s rozpriahnutými rukami, ako bľaboce čosi o blbom psovi. Lykan sa dlho provokovať nedal a odrazu sa vystrel, skoro až po strop a tak zareval, že polka svadobčanov ušla von zo sály. Edward otrasený jeho drzosťou – lebo však on je tu doma, ako vyhlásil zúčastneným lykanom, ktorí uzatvárali veselo stávky medzi sebou, sa pozbieral svižne zo stola a ten, čo zvolával stávky, rázom menil kurz.

„Takže, čo tu máme!“ vyhlásil Edward ponad slávnostnú tabulu, napálene zhodil červené rúcho na zem a odhodlane s podnapitým akcentom v kroku, sa rozbehol proti pripravenému lykanovi. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať, lebo to vyzeralo, že Edward dostane poriadnu bitku na vlastnej svadbe. 

Dihlaj jedovato vrčal, strhol so sebou záves a obrovské muflonie parožie mu padlo rovno na hlavu a zrazilo ho na zem, zvalil sa ako vrece, Edward sa rovno zosypal od smiechu. Pilier, ktorý podopieral lávku s ozdobami sa zrútil rovno na zabávajúcich sa lykanov. Tí sa hneď postavali a považovali to za sabotáž na ich osobu. Garda zatvorila dvere. Postavil som sa, Isabel s Greeni a Alicou ustráchané vzali spiace deti preč do jeden z sálných kóji a schovali sa ta. Nahnevaná Alica odtiaľ pohoršene vyhnala nahé otrokyne a ja som sa smial, lebo na tomto hrade ešte takáto zábava nikdy nebola.Zahliadol som Namun, ako sa smeje tiež. Biele zuby jej jasne kontrastovali s opálenou tvárou a robilo ju to ešte nádhernejšou. Mal som za to, že by mohla byť nejako upätá a rezervovaná, ale nie, ona bola rozpustilá a zábavná a volala ma ku stolu, kývala na mňa rukou. Všetci, čo to videli nechápali, že prečo na mňa nejaká cudzia žena pokývava rukou ako na voľajakého paholka. Bolo na čase odkryť pravú identitu. Ale to muselo ešte chvíľu počkať.

„Všetci preč!“ zareval niekto.

Vlci sa rozostúpili do kruhu v strede sály. Obrovský lykan ceril tesáky a mohutné vrčanie primrazilo všetkých na mieste. Edwardovi blýskali oči zúrivosťou. Začali sa mlátiť hlava-nehlava, krvavé sliny lietali na všetky strany, radní ich šikovne odstreľovali vejármi po ostatných svadobčanoch. Edward naraz preletel cez dva stoly rovno do obrovského krbu na konci miestnosti, až v komíne tlakom vybuchli sadze. Z čierneho kúdolu dymu, vyšiel podstatne triezvejší. Isabel sa rozbehla k nemu, ledva som ju zastavil, lebo stála v ceste Dihlajovi, ktorý sa zahnal tou svojou obrovskou paprčou, ale prepočítal sa a miesto zasadenej rany, dostal on kopanec do brucha, ktorý ho katapultoval rovno do steny, až  zadunel celý hrad a on spadol omráčený rovno na nos.

„Ták stačilo!!“ zarevali sme naraz spolu s Reom.

Veru, nestačilo...

Ja som musel chytať Edwarda, pričom som vyfasoval parádnu ranu do hlavy, ten sa zlostne metal a hromžil na všetky strany, kde stáli vysmiati lykani. No a Rea s Dihlajom boli na tom vari podobne. Dihlaj reval ako ranený medveď, ktorý prahne iba po pomste a ja som po dlhej dobe zistil, aké je to stáť proti seberovnému.

„Pusť ma, nech ho zabijem,“ Rúval sa mi z rúk Edward.

„Na to zabudni!“ Riskoval som, že schytám ďalšiu po hlave.

„Neštvi ma, Patrius!“ zahromžil na mňa.

„Lomcuje tu so mnou strach, môj pane,“ zaachkal som pobavene.

„nch -ch...! p - pusť ma!“ pučil so seba z celej sily a snažil sa ma striasť. „Ja ho zabijem, psa blchavého!“ reval.

„Ja teba zabijem, ty prašina!“ nedaroval mu šušlavo Dihlaj, sliny mu tiekli z papule ako potoky.

„Ja teba!“ pľuvol mu nevraživo späť.

Ako malé deti...

„Ja tebááá!“

„Ja teba!“ „Ja teba! ... !“ A dokola.

Kmásali sa spoza naše ramená, dokým sa medzi nás namadžganých nepostavila Isabel a potichu natlačená na mojich ramenách, chytila Edwardovi tvár a plačlivo ho prosila: „Prosím, prestaň!“ a potom Dihlajovi - „Ty tiež!“ Źiadala ich oboch.

Dihlaj sa z tej svojej ohavnej zvlčilosti vrátil späť na zem, hneď ako započul jej hlas. To Edwarda naštvalo ešte viac a na jeho pokojnú reakciu na Isabel, reagoval akoby do neho trafil blesk.

„Ty hnusný pes! Zabijem ťa! Nedívaj sa na ňu!“ A znova, chmátal sa po ňom, vlkolak iba vrčal a oči sa mu jagali nenávisťou. „Nedívaj sa na ňu! Nebudeš sa na ňu pozerať!“ reval Edward ako pominutý. „Vydlabem ti oči, ty zkurvysyn!“ To nemal hovoriť, lykani na to reagovali, zopár z nich sa premenilo. Bolo na čase tento neuveriteľný spor ukončiť, lebo by z toho mohla byť dokonca aj vojna.

„Prestante,“ vykríkol som a dochádzali mi sily držať Edwarda. Isabel sa postavila bližšie ku mne a ako vystrčila hlavu spoza môjho ramena, Edward ju nechtiac udrel. Vykríkla a spadla na zem. Vzápätí bolo po bitke a plánovanej vojne. Z úst jej tiekla krv, pomaly sa stavala na nohy, pomohol som jej.

„Som v poriadku. Som v poriadku.“ Držala ruku nad sklonenou hlavou a druhou si trela udreté miesto, hlas jej úpel bolesťou. Neubránila sa pár vzlykom – bola to riadna rana, počul som, ako jej sadla.

Dihlaj odstúpil okamžite, dlhými krokmi sa včlenil medzi svojich a premenil sa späť do ľudskej podoby. Vyjavene sledoval Isabel, akoby mu s hrôzou až teraz došlo, že je zranená. Edward načiahol ruky k nej, ale zastavil som ho. „Teraz by si mal...“ stíchol som radšej, bál som sa, že si to zle vysvetlí a znova sa rozzúri. Napokon som ho tľapol po ramene, po tej bitke vyzeral horšie ako lykan z podsvetia. Nazúrený, zdesený, opitý, žiarlivý a vražedne zamilovaný, a teraz strašlivo vyplašený. Keď všetko skončilo, primkol si Isabel k sebe a náruživo ju pobozkal, skoro ju zlomil v páse, potom s funením zmizoll kamsi do lesa a do rána ho nikde nebolo. Isabel sa strachovala, no napokon dovolila obom kňažkám, aby ju odviedli aj s deťmi do jeho domu pod hradom. A chudáka strážcu údatného Dihlaja, nechali jeho súkmeňovci, sa váľal po dvore celého od krvi. Ten sa nejako utiahol do hustých kriakov oproti dverám Edwardovho príbytku a tam vyvalený spal a nahlas chrápal, že sa kone v susedných stajniach plašili.

Držal som stráž spolu s gardou. Postával som na hradbách a dúfal, že Armin v stajni rozložil oheň, aby tie vycifrované kone v noci neprechladli. Robil som v živote už kadečo, ale ešte nikdy som neprikladal do krbu koňom v stajni. Čakal som na Edwarda, vrátil sa nad ránom, počul so ho z hradieb prichádzať, totiž sliedil som oproti oknu tej Peržanky a hanebne dúfal, že ju aspoň v plameni sviečky zahliadnem nahú. Ale nič také sa nestalo, nasadila si závoj a išla s ním aj spať.

...

Vliekol sa dochrámaný blatom, páchol ako stádo muflónov. Ktovie, či si Isabel takto svadobnú noc predstavovala. Chudák môj malý chlapec, pokiaľ by s ním mohla zdieľať lože, asi by sa takto neopil.

Dihlaj číhal v kroví, jeho verné pudy ho držali oproti dverám, za ktorými spala Isabel – takí už boli viazaní lykani. Niekedy to bolo s nimi na potvoru - s tými ich psími maniermi. Edward si ho v tom krvavom delíriu ani nevšimol. Prehrmel do domu, len sa za ním dvere otriasli. Nechcel som to nechať na gardu, ktovie, čo by sa mohlo stať. Zbehol som dole po hradbe a nazrel cez strešné stavanie do hlavnej siene jeho komnát.  Ten blázon sedel vo fontáne, voda v nej bola zafarbená od krvi. Zmýval si krv a sadze z tváre a niečo si tam potichu brblal. Po jednej sa okolo neho odporúčali vydesené Alica s Greeni. Isabel ich poslala preč s tým, že sa o neho už postará sama. „Ó, dámy, rád vás vidím!“ zvolal a zakrúžil galantne rukou. „Akoto, že ešte netancujete na svadobnej veselici?“ Hlas mu preskakoval od toho revania v hrade, akoby celú noc prespieval. Musel som sa držať, aby som sa nezosypal zo strechy.

Nahý a mokrý sa kradmo vlúdil do komnaty, v ktorej som kedysi spával aj ja s Kaledoniou. Zarazilo ma; nikdy som na tento ich domov tak nepohliadol ako teraz. Zvnútra som započul, ako si k nej líha do postele, krotký ako baránok, tichulinko zašuštila bielizeň. Nežné slová šepkané sa tajili mojej prítomnosti – počul som ich na pol ucha - zovrelo mi hruď, vnímal som, ako jej patrili, ako jej patril on – až sa tajil dych. Šepkal jej, že ju miluje a aby mu odpustila, že ju nikomu nedá a že je len jeho a jeho a nik sa nesmie na ňu nikdy ani len pozrieť, inak ho zabije a Dihlaj už vôbec nie, a že toho určite zabije. Vyhlásil, že niekedy v najbližšej dobe to má aj tak definitívne spočítané. Chudák Dihlaj, venoval tejto rodinke svoj psí život a teraz sa so svojim pánom pobil na život a na smrť. Nuž, nebýva to medzi nesmrteľnými a lykanmi vždy rúžové.

„Nesmieš ho zabiť. Chránil by aj teba, ak by bolo treba. Čo, však si už zabudol, keď ste ma spolu hľadali v Ríme? Pomáhal ti. Hm?“ upokojovala ho Isabel šeptom. „On to vie, on to chápe, že som tvoja. To sa nikdy nezmení, môj milý. Jeho úmysly... sú čisté. No tak, buď dobrý...“ bozkávala ho. „Ále, ty ho len chrániš ako také šteňa – za ušami by si ho škiabať mala - a on to využíva, to si zase myslím ja. A navidomoči ma pred všetkými provokuje.  Neverím mu ani ten chlpatý nos medzi očami,“ potichu dudral, ale napokon to ostalo pri slovách, ktoré som už nemusel počuť. Odišiel som, pripadal som si ako taký sliedič. Tie nežné slová patrili iba im a okrem toho, mal som naporúdzi zaujímavejšie večerné priority k preskúmaniu. Vsadil by som sa, že o mne vedel, ale asi bol rád, že chránime Isabel všetkými možnými spôsobmi.

Odišiel som späť na hradbu a nechal ich o samote, ich nežným slovám a vedel som, že môj syn je rozumný muž, ktorý v náručí svojej ženy skrotne ako jahňa.

*

Zostal som na hradbách a čakal na východ slnka, ktorý červenel oblohu ponad vrcholky vysokých borovíc. Prenikal ku mne svieži ranný vietor a voňal živicou. Odrazu som započul jazdca uháňajúceho hore bralom ponad hrad. V tme sa šerilo a ťažko šlo zahliadnuť, kto to mohol byť. Spoznal som jedného s tých čiernych plnokrvníkov, ako prášil odhodlane do kopca. Jazdec bol jeden z toho Namuninho doprovodu. To bolo ale na pováženie divné. Piskol som na gardu a prešiel ku komnate, kde spala Namun. Modlila sa v rohu miestnosti pri zapálenej sviečke.

Nech sa modlí, aby mala k tejto veci čo na vysvetlenie dodať.

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

25)  Jalle (28.11.2012 21:15)

bola to riadna rana, počul som, ako jej sadla to bola svadba

23)  Astrid (06.07.2012 14:43)

nevadí na hraniciach si osolíme chleba a zasolíme do baru

21)  Astrid (06.07.2012 13:54)

madam, pojďte ke mně, já vás obejmu díky

19)  Bye (06.07.2012 12:43)

ehm... ale jo, poč ne

18)  Bosorka (06.07.2012 11:24)

Bye - najednou?

17)  Bye (06.07.2012 11:03)

oba?

16)  Astrid (06.07.2012 10:34)

To som si myslela

15)  Bosorka (06.07.2012 10:31)

Já mám vybráno - Patria

14)  Astrid (06.07.2012 10:27)

teraz neviem, ktorého si mám skôr predstavovať nahého Edwarda alebo Patria
dík holky
kdy, teraz už nekdy už sa tu štelujem
kiss kiss

13)  Bye (06.07.2012 10:23)

12)  Bosorka (06.07.2012 10:20)

Hurááááááááááááá Kdy, kdy, kdy? Lásky není nikdy dost

11)  Astrid (06.07.2012 10:16)

matysekmj, já už som myslela, žes to odpískala díky

všetkým spolufáračom ďakujem a idem doďatlovať ďalší diel
už bude viac lásky a lásky a donekonečna a ešte ďalej !!!

10)  matysekmj (06.07.2012 08:51)

Perfektní
Jak já je miluju jak oni se milujou
Jen tak dál je to nádhera

9)  ireen (02.07.2012 20:24)

Ivo, zase pecka, miluju HRANICU - Edwarda, Isabelu aj Patria!
DÍKY, DÍKY, DÍKY! ...skvostné!!!!!!!!!!

8)  Bye (29.06.2012 22:24)

Nevím proč, ale Vlčí zahrádka mě dostala
Vyhasínali ohne... Dneska mám nějakou zádumčivou, asi.

OMG... Astrid, to vzpomínání na Kaledonii, ta Patriova rozpolcenost... Ani teď, po tolika letech neví, jak se měl zachovat. Jestli se zachoval správně... A nejspíš to ani nikdy vědět nebude. Je to tak, na některé otázky prostě neexistuje správná odpověď.

"To bolo jediný raz, kedy mi to povedala.
Jediný..."

Ale naštěstí je člověk (i upír) bytost otevřená zkušenostem. A tohle rozhodně zkušenost byla. Napodruhé zpravidla postupujeme jinak. Moudřeji?

Ta bitka... "Veru, nestačilo..."

Kristepane, ti dopadli, milovníci! Jeden utekl do lesa a druhej chrápe zkrvavenej na zápraží.
Btw, co máš s Dihlajem v plánu? Zasloužil by si nějaké žieňa. O jednom bych věděla...

"Šepkal jej, že ju miluje a aby mu odpustila, že ju nikomu nedá a že je len jeho a jeho a nik sa nesmie na ňu nikdy ani len pozrieť, inak ho zabije a Dihlaj už vôbec nie, a že toho určite zabije. " Bože, a ta kombinace lásky a humoru asi zabije mě!

"Odišiel som späť na hradbu a nechal ich o samote, ich nežným slovám a vedel som, že môj syn je rozumný muž, ktorý v náručí svojej ženy skrotne ako jahňa." Už jsem říkala, že Patria miluju?

Další, prosíííím!

7)  kytka (27.06.2012 20:39)

Tak se pomalu rozjíždím. Kapitoly, které mi utekly jsem slupla jako malinu. Povídka se čte sama, ale tak rychle utíká. Vždycky je hned konec. Dostává mě pořád stejně. Nic neztratila. Je v ní tolik emocí. Skvělý i playlist. Takovou práci sis dala. A v minulé kapitolce fotky - až jsem si uslintla. Díky.

1 2   »