15.06.2012 [17:15], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 18×, zobrazeno 2427×

Teda ten Patrius... ! To som o ňom nevedela ani ja sama!

Ale k príbehu: Náš (krásny, sympatický, charizmatický, atď) kráľ, sa stane rozprávačom na najmenej pár kapitol. Myslím, že svadba v jeho podaní bude cool :D. A možno na Bielu vežu zablúdi aj nejaká nežná Peržanka na rýchlom vraníkovi. Uvidíme, či ho ten Patriov Sivák dohoní.

Playlist k celej poviedke

krásna pieseň

Očami kráľa Patria

Snáď by ste o mne mali niečo vedieť. Nie som žiaden bohvieaký rozprávač, ale musí to niekto povedať za nich. No a okrem toho ich slávneho návratu, sa v ten deň svadobný, prihodilo čosi aj mne. Čuduj sa svete. Nebyť môjho všadeprítomného pobočníka Armina, určite sa to nestane.

Vynímajúc to, že je na Vysočine strašné počasie, určite vás pobaví to, že si to Isabelin Plamenný princ na vlastnej svadbe trocha zavaril.

Veru, je toho ešte dosť čo rozrozprávať.

Kapitola 29

Ako hudci vyhrali vo svojich piesňach o polnočných ohňoch, tak aj dnes horeli až k nebesám hradné vatry Bielej veže. Kde tu víchor zaniesol plamenné jazyky k temným mračnám na oblohe, odkiaľ ožarovali skaliská Vysočiny krvavou farbou.

Tak ako sa Edward deň pred tým zaprisahal, tak aj bolo. Svadba sa konala. Urodzených hostí, okrem dvoranov sa nezišlo veľa, samozrejme až na lykanov. Tých sa na našej strane hranice dalo spočítať na desiatky svoriek, ktoré teraz okupovali lesy okolo hradu a vyli na známosť, akoby ich aj tak nebolo dostatočne na diaľku cítiť. Pohltiť celý les a zožrať všetku vysokú, bol ich pradávny folklór. Ale budíš, vojna už skončila.

Biela veža zažiarila a neudialo sa tak len preto, že by všade pobehovalo služobníctvo a strojilo hrad do slávnostného šatu. Bolo to preto, lebo sa oddával pár, ktorý na tento deň čakal skoro rok a medzitým osud stihol, spolu s ich láskou, roznietiť všetky zloby a pasce, ktoré na nich v živote zákerne vyčkávali. Zaslúžili si mier a ochranu. Na tú som sa podujal ja osobne a aspoň to prímerie s lykanmi pre mňa dávalo nejaký zmysel. Ale jeden detail nahlodával toto odhodlanie. Lyre sa niekam stratila a odkedy sme sa vrátili z pobrežia, nik ju nikde nevidel. Hľadal som ju, a ako som zaznamenal, lykani spoločne s Edwardom tiež. Ostražito prečesávali rady zúčastnených očami aj nosom. Pred tým, než som odchádzal pre nich na ostrovy, mi prisahala, že sa bude držať čo najďalej, ale nemyslel som tým, že sa má podozrivo prepadnúť niekam pod zem. Keď dnes večer prestanem zastávať formálny bod na vrchu stola, tak si to s ňou vybavím.

Bezoblačná noc na Vysočine, tak jasná, otvárala náruč vo svojej tajomnej modri a obrovský mesiac sedel v údolí dvoch kopcov ako veľké žlté koleso. Spln došiel svojmu úplnému celku. Dnes vládol všade mier, karafy naplnené krvou, pre mňa a radných, čakali pripravené, nik kvôli krvi nemusel umrieť. Medzi nesmrteľnými a ľuďmi, ktorí prichádzali z lesov naokolo, zavládol posvätný pokoj. Vydávala sa ich krajanka, Adisov prísľub nevyšiel vnivoč a Artemis držala nad všetkými ochrannú ruku. Hudci na nádvorí ťahavo hrali na gajdy, bubny ticho vírili. Obrad zasväcovala na žiadosť oboch Greeni v svätyni Artemidinho kruhu. Spoločne s dvoma najvyššími radnými som usadol na kamenné tróny pod obrovskú sochu bohyne, pod ktorou som už dvesto rokov nesedel a pripadal si tou vleklou epochou spráchnivený ako tí starí upíri vedľa mňa. Pomyslel som na čas aký je relatívny. Pre Edwarda, od kedy uzrel toto dievča po prvý raz a znova ju až pred pár dňami našiel, ubehlo veľa času a väčšina z neho znamenala pre toho muža iba strach. Spomienka na to, ako som sa ja bál o Kaledóniu, mi stále dokázala zovrieť žalúdok, i keď nateraz, čas pre mňa plynul pomaly ako dolný tok rieky. Čas nás neúprosne ovládal – s láskou aj bez nej, oslabených o sily – unášal nás večnosťou a šťastný to človek, ktorý radosť vo svoj vymeraný čas si stihol užívať. A preto tento obrad dnes na okamih zastaví neúprosný čas, spojí tieto dve duše, aby ich vzápätí uchvátil vo svoju večnosť.

...

Videl som všetko.

Aj tie obyčajné skromné kvety, ktoré rozochveto držala v rukách ovinuté v bielom hodvábe. Kráčala spanilo vo svojich krojovaných šatách horalky a vyzerala prekrásne. Na hlave, na krátkych vlnkách, sťaby korunku, mala uvinutý nežný venček z bielych kvetov. Stužky vyšívané ornamentmi z neho siahali až po jej útly pás. Ešte nedávno potiaľ mávala dlhé vlasy, ale jemu to neprekážalo, tajil sa mu z pohľadu na ňu dych. Čakal ju. Mal pre ňu náruč plnú lásky. Prichádzala k nemu hrdinsky, bez doprovodu, sama nádherne bezbranná, pre neho ako sen. Ľudia z hôr, ktorí sa odvážili prejsť bránou a prísť na obrad, jej kládli popod nohy zelené ratolesti a okvetia prvých jarných kvetov. Prihovárali sa jej a pohládzali ju. A ona prechádzala pomedzi nich, každému venovala úsmev – ním ich ubezpečovala; nebojte sa o mňa, neľutujte ma, on mi nikdy neublíži, ja musím ísť k nemu. Ak by som to neurobila, zahynul by bezo mňa. Mám jeho dieťa, srdce, jeho dušu... On je mnou a ja ním.

Vstúpila k Edvardovi do kamenného kruhu. Vyzeralo to, akoby sa dívala na mňa, keď prichádzala, ale bol som nepodstatný, všetko prestalo existovať, oni vnímali iba jeden druhého. On stál vedľa kňažky v honosnom kráľovskom rúchu zo silnej medvedej kožušiny. Vypínal sa ponad všetkých, vysoký a mocný a ona, víla, odetá v bledom súkne, nežná ani panna, s ozdobami zo sokolích pierok a ornamentov. Malé dieťa ich krvi, zavinuté do bielej perinky, budilo údiv všetkých zúčastnených. Alica vedľa nich, chránená telom obrovského strážcu vlkolaka, nenápadne zakrývala tváričku spiaceho dieťatka pred uhranutím. Myslím, že by sama ušla, ak by videla, ako ten lykan vyceril zuby na jednu zo ženských, keď sa priblížila o čosi viac. Všetko možné sa dialo v tejto spoločnosti, stačilo sa len mlčky dívať zo zatieneného trónu. Zbadal som Lyre, ako sa prikradla ku kamennému stĺpu svätyne a len poľakane, obďaleč, sledovala všetku tú slávu. Edward akoby cítil na sebe jej pohľad, sa na ňu hrozivo pozrel, o krok ustúpila a sklonila hlavu, bolo to s určitosťou od nej zmierlivé gesto. Jedným kývnutím som sa ubezpečil, aby sa držala stranou. Potom, po obrade, môže svojmu bratovi priať šťastie, ak jej to dovolí. Bolelo ma srdce za Lyre, lebo som vedel, že ju Edward neprijme, akoby si priala. Povzdychol som si. Pravdou bolo, že ma nebolelo srdce len za ňu, bolelo ma za všetky moje deti. Ale dvihol som hlavu a nedal znať vlastné útrapy. Vládca Bielej veže nedáva žiadne útrapy nikdy najavo.

Nesmrteľná Hakronova kňažka dvihla v ruke pochodeň modrého ohňa, ktorý symbolizoval rituál spojenia Ebiiru. Zo zeme zaraz vyšľahli modré plamene. Málokto tento Artemidin rítus ešte uctieval. Edward si to až príliš neskoro uvedomil, na čo vôbec pristúpil. Nič s tým už nemohol urobiť a kňažka Greeni ho musela na svoj život ubezpečiť, že to vykoná pre jeho Isabel bezbolestne, čo v praxi skrátka nešlo.

Obrad začína ohňom a ním aj skončí. Princ nesmrteľných vstúp a pojmi túto ženu za svoju manželku.

Rozhorel sa kruh okolo Edwarda a Isabel.

„Otočte sa k sebe,“ vyzvala ich Greeni a vstúpila modrým ohňom do kruhu k nim. „Spojte svoje ruky na znamenie vernosti vášho zväzku a nechajte živly, v mojej moci, sceliť vaše životy v jedno.“ Greeni nadvihla ruky k soche Artemis, odriekala staré modlitby a ľudia, ktorí sa zmestili do svätyne, uhranuto pozerali, čo to drží kňažka v ruke. „Artemis vám dáva Zem, Vodu a Oheň...“ odriekala a otočila im spojené ruky dlaňami nahor. „Nech Zem dá pôdu, aby muž ju obrobil a žena upiekla chleba v spoločnom domove.“ Greeni hrsťou hliny posypala ich roztvorené dlane. V duchu som sa pousmial, aké neaktuálne zaklínadlá tu Greeni odrieka, nik na okolí pôdu neobrábal, žili tu len samí lovci a vrahovia, nevynímajúc horalov. „Voda.“ Siahla po obyčajný kameninový krčah, nabrala doň vodu z malej nádržky priamo v zemi . „Nech sila vody chráni vaše spojenie, a nech chová vaše životy večne sýte,“ zmyla im hlinu z rúk. Áno, správne, sýte – nebyť vody, nejestvovala by krv... Napadlo mi, že som Edwarda ešte nevidel piť z čaše krv, odkedy sme sa vrátili. Čo sa to stalo s tým mojim synom? Pozrel som sa na neho, sýty bol, jeho oči to prezrádzali. Alica vravela ešte nedávno, že ak by musel, tak sa kvôli tejto žene vzdá aj svojho terajšieho života. Prižmúril som oči a uzrel toho mladého neskúseného muža, keď mi raz vravel: Otče, pozri aký som rýchly, ulovím jeleňa, v ňom je krvi viac ako v dospelom horalovi.

Nasledoval oheň, v svätyni to zašuštilo vzrušením. „Oheň.“ Zaznel hlboký ženský hlas, Greeni dvihla tenkú ihlicu a odriekala: „Oheň vo vás, nech vás spojí navždy. Oheň vo vás je láska,“ Greeni vzala kovovú ihlicu, vložila ju do zeleno-žltého elixíru, ktorý sa vznietil tým príznačným modrým plameňom. Edward sám nadvihol ako prvý ruku, Greeni sfúkla oheň z ihlice a žeravým kovom napísala znak Ebiiru na jeho predlaktie. Všetci prítomní zalapali po dychu, keď sa Greeni otočila k Isabel a sfúkla modrý oheň na pripravenej ihlici. Edwardove ruky sa zachveli. Na tej kovovej ihlici bola vlastne kyselina zo sopečného jazera, ktorá aj upírovi vypáli do kože jazvu. U človeka to bolo o čosi bolestivejšie, ale dalo sa to v zdraví, bez nejakého plakania, vydržať. Po zahojení, na zjazvenej pokožke ostane jednoduchý znak ƺ. Znamená to, že dvaja ľudia, je jedno, či nesmrteľný alebo lykan, sú spojení navždy, a ani smrť a ani iní bohovia ich nedokážu rozdeliť – ich duše ostanú navždy v spoločnom zväzku. Pre tých, ktorí prešli týmto rítusom, neexistujú žiadne hranice medzi bránami nebeskými a podsvetím. Dve duše, dve srdcia, sú už neodvratne naveky spojené.

Rozpálená ihlica sa dotkla krehkého ženského predlaktia, Edward zareagoval trhnutím, Isabel sa zachveli viečka, zavrela oči. On jej s bolestným výrazom v tvári podchytil ruku a pritiahol si ju za lakeť k sebe, svätyňou zaznel tlmený bolestný ston. Greeni dokončila ťah ihlicou, Isabel stiekla slza a obrad bol dokončený.

„Každá rana, zasiahne dvakrát. Jej bolesť, jej smrť, je tvoja,“ ukázala kňažka na Edwarda. „Ste spojení naveky,“ prehlásila Greeni, rozpriahla ruky a dlaňami zatlačila plamenné jazyky späť do zeme.

Edward uchopil jej tvár do dlane. Za tú nežnú slzu, ktorú jej teraz pred zrakmi všetkých vzal bozkom, by dal život.

Každý prítomný prežíval s nimi okamih ich šťastia. Vonku sa rozozvučali hradné fanfáry, ktoré pochmúrneho ducha obradu rozohnali a ľudia začali spievať a hudci opäť hrať. Celá procesia sa pomaly premiestňovala do hodovnej sály hradu. Lykani po svojom, hluční, budili dojem, že začína na nádvorí veselica. Kdežto mĺkvi horali zamierili k bráne, s tichým úklonom odišli. Držali sa múdreho hesla: Neradno s upírmi večerať.

Z hôr, zo severu sa rozdúchal vietor a popohnal všetkých dnu do hradu. Napokon som sa z toho trónu dostal ako posledný, vo dverách svätyne na mňa číhal vytrasený Arminov sluha. „Môj pane,“ vyrušil ma.

„To počká,“ mávol som rukou.

„Môj pane, Armin ma poslal,“ dopovedal aj tak. Skôr, ako som ho odohnal, dodal: „Zadržali pod hradom jazdu, môj pane.“

Vzdychol som si. Mal som tušiť, že ani jeden jediný deň nemôže byť na hrade pokoj a ja som tu bol na riešenie triviálnych problémov s odtokom vody a podobne. Akoby tu nik zodpovedný so mnou nežil.

Sluha mi svietil kamennou chodbou k stajniam. „Prečo ideme sem?“ spýtal som sa ho podráždene.

„Armin vás tu čaká, môj pane.“

Armin bol môj pobočník, mal tendencie zveličovať a sedlať kone v najnevhodnejšiu dobu. Vošiel som do stajní a našiel tam Armina aj s osedlanými koňmi.

„Ja mám za chvíľu predniesť prípitok,“ ohradil som sa proti všetkému, čo by nemohlo ešte počkať. „Čo je tak dôležité, že som sem musel prísť?“

„Mrzí ma to, pane, ale v Borovicovom háji sme zadržali podozrivých cudzincov.“

„No a? Zavrite ich do žalára, do zajtra to počká,“ brechol som na neho a chcel sa pobrať k odchodu.

„Pane, ide o to. Nemohol som to nechať tak.“ Armin sa tváril vážne. „Tvrdili, že prichádzajú z juhu, ale my sme ich videli, ako mierili zo severu. Sledovali sme ich od priesmyku, a tam nieto inej cesty, aby zablúdili. Nemali kde zablúdiť, môj pane.“

Zastal som a chvíľu premýšľal, čo mám robiť, či táto vec nepočká, ale čosi mi našepkávalo, že to mám overiť. „Tam by ale narazili na Hakrona,“ uvažoval som presne o tom, čo Armin načal.

„Čo ak sú to Wardrúnovi zvedovia?“ potvrdil moje podozrenie.

Ak by to boli zvedovia, znamenalo by to, že sa dostali cez Hakrona a to by bolo zlé. „Už prišiel posol od Hakrona?“ spýtal som sa.

„Áno, pane, pred hodinou.“

Ktovie, možno sa niečo stalo na hliadke nad priesmykom. „No dobre, tak poďme to zistiť,“ súhlasil som a nasadol na koňa.

„Môj pane, ešte som vám chcel ukázať toto. Mala to u seba tá žena.“ Žena? Armin mi podával okrúhlu vec. Vedel som, čo to je.

„Myslím, že je to šperkovnica.“ Snažil som sa to otvoriť, ale zámok bol z titánu a zničiť som tú vec nechcel. „Potrebujem kľúč.“ Popchol som koňa. „Zaveď ma tam,“ kríkol som na Armina a nechal ho ma predbehnúť. „Armin, zatiaľ im nepovieme kto som. Tvárme sa, že som trebárs veliteľ stráži a že je na hrade svadba, tak musia počkať do zajtra.“

Súhlasil vzrušene: „Pane, chcem ťa upozorniť, že sme z nich nedostali ani slovo. Možno hovoria iným jazykom."

„Uvidíme. Možno predo mnou znenia názor.“

Už na diaľku som vedel, že toto nebude krv z týchto končín. Nezvyčajná esencia ľudí, ktorí žijú v slnečných krajoch. Voňali čajom, východným korením a dlhou cestou. Ten ženský pach som hneď dokázal zaradiť, bol mladý, až panensky sladký a zdravý. Ako posadnutý som vetril medzi štyrmi postavami zahalenými v čiernych háboch. Rovno som si vzdychol, keď som ju zacielil a v duchu počítal, ako dlho už som sa nenapil zo ženského hrdla. Stála druhá sprava na impozantnom žrebcovi, v rade, vedľa svojich spoločníkov. Pocítil som ukrutný hlad. Nie hlad ako hlad, ale hlad ako nespútaná príťažlivosť sviežej mladosti a plodnosti. Byť tak uväznený v tom sladkom pachu sľubujúcom vášeň a krv. Bláznil som po ženskom tele a priamo táto vôňa ma pripravovala o rozum. Na hrade neboli skoro žiadne ženy a s otrokyňami som nespával, ani s úpírkami – to teda už vôbec nie. Do pekla, s kým som vlastne spával posledných pár rokov? Môj kôň hlasno zaerdžal, keď vycítil aký náklad napätia nesie na svojom chrbte. Armin sa radšej ujal rozhovoru, keď videl, že je jeho pán indisponovaný.

„Naposledy sa vás pýtam, sme z hradnej stráže. Povedzte, kto vedie túto jazdu?“ spýtal sa Armin bez stopy priateľstva. Nedočkali sme sa odpovede. Štvorčlenná jazda, odetá v dlhých čiernych plášťoch, na štyroch nepokojných vraníkoch, neprejavila žiadne pohnútky. Všetci mali zahalené tváre čiernym závojom, aj muži, ale to ľudia z juhu mávali. „Pokiaľ nám nepoviete, kto ste, budeme nútení vás zadržať do druhého dňa v hradnom žalári a tam už sa vám rozviaže jazyk. Viete, že ste na území...“

„Vieme na akom sme území.“ Odvrkol nebojácny ženský hlas. Čierna jazdkyňa predstúpila bližšie na svojom koni. Cez  hodvábny závoj som ucítil jej sladký dych. Voňala medom, musela ho teraz niekedy jesť. Možno z neďalekých hradných klát. Obviníme ich z krádeže medu z hradných včelínov a potom si ju budem môcť prezrieť niekde sám... bez tých čiernych hábov, možno aj nahú.

Toho chlapa na Sivákovi som nepoznával. Cestou k lesu som niekde stratil rozum, nie, nie... iba opustil svoj nudný život správcu Bielej veže.

„Prepusťte nás, mienime tu nikomu poslúžiť ako potrava.“ Jej požiadavka ma vrátila späť do sedla. Vyzerala, že z nej únava vysala všetku silu, ale i tak chcela vzdorovať. Uchechtol som sa, pobavila ma svojou odvážnosťou, klásť si v tejto veci podmienky - práve na tomto území. Hneď si všimla môjho rozčarovania nad tým, aj ten jej vycifrovaný kôň so mnou nesúhlasil a pohoršený výstražne hrabol kopytom. Nemám rád prechytračené kone.

Tak dobre to začínalo, a Armin to celé pokazil: „Kto je zodpovedný za túto ženu?“ spýtal sa tých ostatných mužov, lenže tí mlčali, akoby im vyrezali jazyky.  Žena popchla koňa viac pred nás. „Ja, pane. Ja som za seba zodpovedná,“ prehlásila sebavedome a oči sa jej nahnevano zúžili. „Udivuje vás to?“ hryzavo sa spýtala Armina. Ten nevedel, čo jej na to povedať, tak ustúpil vedľa mňa, s tým, že si mám poradiť asi sám. Už som chápal, prečo tí chlapi mlčali - jazdu viedla ona, oni boli iba telesná stráž.

„Vaše kone potrebujú oddych,“ poznamenal som. Chcel som dodať, pod ťarchou tých ozdôb, ale radšej som bol galantný, potreboval som ich nejako dostať na hrad.

„Váš podriadený má niečo, čo mu nepatrí, pane,“ oslovila ma tak priamo, že som na to nebol zvyknutý.  Odkiaľ vedela, že je Armin môj podriadený?

„Ó samozrejme, toto,“ prihlásil sa sám a podal jej tú vec. "Vy máte kľúč."

Priblížil som sa k nej. „Otvorte to, madam,“ prikázal som a naivne myslel, že uposlúchne.

„Ja to neotvorím,“ povedala prosto, s Arminom sme zmĺkli. Čo na to povedať? Mal by som jej za drzosť zotnúť hlavu? Pozrel som sa na Armina, ten sa radšej nevyjadroval. Dopadli sme ako hlupáci len preto, že sme nechceli použiť násilie.

„Madam, radím vám, aby ste tú vec otvorili," navrhol som pokojne. „Všetko len komplikujete.“ Trval som na tom, aby to otvorila a nevedel sa odtrhnúť od jej očí, boli tak tyrkysové ako more. Ten prúžok snedej pokožky, ktorý som mohol uzrieť spoza závoja, odrážal perleť jej mladosti, s nádherným zlatistým nádychom slnka. Trvalo to chvíľu dokým som postrehol, že jej malý kôň cúva vzad a predo mňa sa postavili tí jej traja jazdci. Chcel som zasiahnuť, keď jeden z nich zakričal v perzštine, aby utekala. Ona strhla toho svojho koňa a ja s Arminom sme sa nestačili diviť, ako mizne v prachu za rohom lesa. Armin s dvoma strážnymi tasili meče a ja som sa tlačil medzi nich úzkym chodníkom za ňou.

„Čo sú to, do pekla, za kone!“ zazmätkoval som, keď mi vrazil do nosa prach z rýchlych kopýt.

„Pane, dohoníte ju, ak pobežíte dole svahom,“ kričal za mnou Armin. Múdry to sluha, dnes budem mať možno po koňovi. „Bežte, pane, my ich zatiaľ zadržíme!“

„Zavrite ich do žalára!“ zakričal som na neho a rozbehol sa dole nebezpečným zrázom, a hnal svojho Siváka medzi dlhokánske kmene borovíc, kde-tu som míňal vražednú skalu. Môj kôň si to pravdepodobne odskáče ako prvý. Počul som ju, ako práši cestou po mojej ľavej ruke, už teraz som mal náskok. Vybehol som na čistinku, ktorá križovala cestu a čakal, dokým sa vyrúti z lesa von, dupot kopýt sa blížil. Napadlo mi, že ak ma nejakým spôsobom obehne, alebo dôjde k stretu, na mieste sa zabije. Dlho som nemal dočinenia s človekom, ale pud chrániť ženu ľudského plemena, sa vo mne až prirýchlo zobudil – nemyslel som na dôvod, prečo tomu tak je.

Mesiac osvetlil čistinu, jeho svit slabo prenikal medzi riedky porast a úzke kmene borovíc, spoza ktorých vyletel v ukrutnom trysku čierny kôň. Stál som tak, aby ma zbadala a pomaly som viedol Siváka do úzkeho ústia cesty oproti nim a dúfal, že má môj kôň dostatočne viditeľnú srsť aj v tej tme. Sivák sa uľakol blížiaceho sa stretu, ten kôň oproti sa dlhými skokmi rútil rovno oproti nám, lesom sa ozývalo mocné odfrkovanie z jeho nozdier. Dvihol som ruky, aby začala brzdiť, Sivák si stúpol na zadné, nevyhnutnosť zrážky vyzerala desne, už už som bral nohy na ramená aj ja. Na poslednú chvíľu tá ženská zatiahla uzdu a ten jej kôň skoro spadol rovno predo mňa na zadok. Určite má potrhané šľachy z toho, ako brzdil.

„Ták, sláva!!“ zareval som vzrušene. „Žiarim radosťou, že vás znova vidím, madam,“ zasmial som sa udýchane a bránil jej s poplašeným Sivákom v ceste. Ona mala čo robiť s tým svojim plnokrvníkom. Vybehával do svahu čistiny a nespokojne erdžal, aby sme uhli. Krútil sa na úzkom chodníku, zadné nohy sa mu triasli, dlhý chvost v podrepe vláčil po zemi a chcel sa stavať na zadné. Napokon z neho zosadla a pritiahla si jeho hlavu k svojmu ramenu a niečo mu tam v perzštine kládla na srdce. Ten kôň to pochopil a upokojil sa ako taká bodrá mulica, ktorú postavíte pred koryto so žitom.

„Čo ste mu povedali, že tak skrotol? Hovoríte jeho rečou, madam?“ spýtal som sa zvesela. Niečo na tejto žene ma nútilo sa správať takto. Jej dobre skrývané rozpaky a húževnatosť v boji, ma priťahovali a rozosmievali.

„Myslíte konskou rečou?“ nedarovala mi to, videl som, ako sa zlomyseľne uškrnula. „To vy ľudia zo severu nikdy nepochopíte,“ hodila po mne s hraným nezáujmom.

„Žiadny ľudia... Ja nie som človek,“ povedal som ponuro a sledoval, ako sa zarazila, na jej tvári bolo vidno, ako uvažuje. Zacítil som strach, krv sa búrila v jej tele, ale nedala na sebe nič znať. Pokračovala v chôdzi okolo spoteného zvieraťa, z ktorého v chladnom vzduchu stúpala para. Ten fakt, že je chladno, mi prišiel vhod. Počkal som, dokým prehmatala svojmu žrebcovi zadné nohy a pripravil si vyjednávaciu reč. Bežne ma nezaujímali majetky potulných, ale ten zvedavý Armin za všetko mohol. Zaumienil som si, že mi ukáže, čo v tej prekliatej šperkovnici má, alebo sa uhryznem sám. „Pozrite,“ začal som priateľsky. „Postaráte sa o svojho koňa v čistej stajni. Na hrade sa koná svadba, zariadim, že ste pozvaná.“ Hladila koňa, počúvala ma, tak som nesmel stratiť niť. „Najete sa, vaša družina sa posilní na cestu a vy mi na oplátku ukážete, čo je v tej šperkovnici. Súhlasíte?“ Za pokus to stálo, ak mala trocha rozumu, prijme to. „A okrem toho, les je plný lykanov. Viete, samí svadobčania, nemáme ich kam ubytovať.“ Dvihla ku mne zrak, zdalo sa mi, že som ju pobavil, neveriacky zakývala hlavou. Nestrácal som nádeje, tak som to ešte vylepšil! „Odhaľte si tvár...“ splynulo mi z úst potichu, rovno som sa za ten krátky výpadok rozumu preklial.

„Nie,“ šepla. Teraz som nevedel, či mi odpovedá nie na to, že si nechce zložiť závoj, alebo, že mi neukáže, čo v tej šperkovnici je. Pozorne som ju sledoval, vyzerala, že sa ma nebojí, skôr mi pripadala unavená. Pretrela si rukou čelo a nechtiac si uvoľnila závoj, ktorý jej zakrýval tvár. Bohovia na nebesách, ďakujem! Sivák sám podišiel bližšie, aby sa prizrel. Možno aj ja rozumiem koňom lepšie, ako som si myslel. Dokým si to uvedomila, mohol som uzrieť jej pôvabnú tvár. Mesiac ožiaril to, čo mi ani tie najtajnejšie sny nedokázali sprostredkovať. Cez tú bledosť, ktorú jej spôsobila únava, vyzerala vznešene a spanilo. Urodzene, to bolo to správne slovo. Nádherné oči sa jej leskli v svite mesiaca ako tmavozelené more. Tam som chcel teraz byť a váhať nad sladkobôľnou dilemou, či pobozkať jej pery, lebo vyzerali ešte nikým nedotknuté. Sivák si odfrkol, aby ma vrátil späť nohami na zem, vystrel som sa v sedle zo zvedavého predklonu. „Tak čo myslíte?“ Pozrela na mňa a rýchlo sa otočila, keď zistila, že sa predo mnou odhalila. Nechcel som sa pokúšať odhadnúť jej vek, jej správanie nezodpovedalo nejakému rozmarnému dieťaťu a jej hrdá brada prezrádzala, že si nenechá od nikoho nič len tak páčiť. Postavila sa sama na čelo jazdy a nebála sa utiecť pred nesmrteľnými, to už o niečom vypovedalo, ale i tak vyzerala veľmi mlado.

„Pane.“ Prehltla strach a hlas jej spevnel, asi z toho môjho upreného pohľadu vydedukovala mylne niečo iné. „Ak máte v úmysle ma zabiť, alebo vysať v tej stajni...“ Pomykala rukou. „Neviem, ako to tu praktikujete, ale viete, čo myslím.“ Mračila sa na mňa odhodlane. Praktikujeme? Mlčal som, celkom vyvalene. „Tak to spravte hneď.“ Dievča drahé, nevieš, čo žiadaš... „Nepoznám vás, a ani vás poznať nechcem, tak nechápem prečo, ma zvete na hrad, keď to aj tak urobíte.“

„Ako myslíte, že to urobím?“ spýtal som sa s neskrývaným sklamaním a potrebou ju za to trestať, že nás doviedla k tejto téme.

„A ešte ste aj krutý,“ dodala, akoby to nebolo dostatočne nad svetlo jasné, že ja-krutý-som! „Naháňali ste ma, akoby som vám niečo ukradla a pritom je to naopak." vyčítala. „Pokiaľ mi chcete vziať to, čo mám v tej schránke, tak si poslúžte. Okradnite ma!“ odsekla. „Ale vedzte, že to vy ste tu úbohý zlodej." Nepokračovala, keď zbadala, že na ňu uprene pozerám.

Nijaký človek na mňa nedvihol nikdy hlas, žiadna žena - ľudská žena, alebo otrokyňa. Nik sa neopovážil, musel by som ho zabiť. A ona... ? Urazila ma! „h...“ nezmohol som sa na slovo. 

Našťastie sa vrátil Armin a oznámil madam na koni, že jej doprovod sedí spokojne medzi svadobčanmi a popíja s lykanmi pivo a mne konečne došlo, že ju desím. „Počkajte,“ zastavil som ju. „Nik vám a vášmu doprovodu neublíži. Nechcem, aby ste si mysleli, že vás chcem...“ nenachádzal som to správne slovo, nenechala ma dopovedať.

„Mám prijať vaše pozvanie? Od stráži? Dobre,“ utrúsila a švihom vyskočila obkročmo na koňa. Uchvátený tým ladným pohybom, ktorým ma prekvapila, som sa už nepokúšal nič jej nahovárať a popohnal som Siváka radšej vpred. Nasledovali sme jazdu do hradu, Armin nás viedol pokojne krokom, tak som to využil na získavanie informácii. Horel som zvedavosťou, aké jej je meno, ale stále som jej nehodlal prezradiť, kto som ja.

Tak som začal aspoň takto (ako úplný amatér): „Máte rýchleho koňa.“

Pousmiala sa a pokojne odvetila. „Áno, to mám.“

„Zdá sa, že sa v koňoch vyznáte,“ načal som neutrálnu debatu a dúfal, že nespôsobím nejakú konverzačnú katastrofu. O koňoch som niečo vedel, ale o Cartágskom šľachtení plnokrvníkov som nič netušil. „V hradnej stajni máme jednu plnokrvnú kobylku z Alexandrie.“ Pri spomienke, čo stvárala s Edwardom, som sa usmial.

„Prečo sa smejete?“ zaujímala sa.

„Ach, prepáčte. Ja len... tá kobyla, tá z Alexandrie.“ Pozrel som na ňu, či ma počúva, dívala sa so záujmom na mňa. „No, ono to s ňou nebolo ľahké. Donedávna na nej nik nemohol jazdiť.“

„Nebola skrotená?“ spýtala sa.

„Nie, nemyslím. Skôr nenávidela svojho pána. Bezdôvodne,“ uškrnul som sa a predstavil si, ako Albia naháňa chudáka Edwarda po nádvorí.

„Je to možné,“ povedala.

„Ako to myslíte?“ Horlivo som sa zapálil pre chov koní a počúval všetko, čo povie.

„No, že je možné, že sa kôň správa, ako sa správa. Treba prísť na to, kde sa stala chyba.“

„Aha,“ kývol som.

„Otec chová kone, je to jeho život,“ povedala s bázňou. „Naučil ma o koňoch všetko, čo vedel.“ Pozrela sa na mňa a ja som videl obrys jej plných pier cez priesvitný hodváb.

„No a? Čo sa stalo? Čo pohľadávate v týchto nebezpečných končinách, miesto toho, aby ste sa preháňali na krásnych vraníkoch po dunách?“ Diplomaticky, ale vyzvedal som.

Videl som, ako sa zamračila. „Prišla som sem splatiť dlh.“ Pozerala meravo pred seba. Nestačil som sa spýtať. „Vydať sa,“ vydýchla.

Stretli sa nám pohľady. Žiadne mladé, nezrelé dievčatko to nebolo, ten tón v jej hlase mi prezradil, že je to odhodlaná žena.

„Prosím, povedzte mi vaše meno,“ riskoval som, mohla sa spýtať na to isté a ja by som nemohol klamať. To, že je niekomu prisľúbená, moju zvedavosť vyprovokovalo, že som sa ledva udržal v sedle. Už teraz som žiarlil na hockoho, kto by sa na ňu len pozrel a nieto si ju zobral za ženu a to som ešte ani nevedel jej meno.

„V našej zemi by ma vám mal predstaviť muž. Vlastne, iba môj otec, alebo brat.“ Pozrela na mňa. „Ale dnešok sa vymyká konvenciám, takže...“ usmiala sa a odhalila si tvár. „Som Namun Sayi.“

„Namun Sayi,“ zopakoval som až príliš unesene.

Odarovala ma ešte jedným plachým úsmevom: „Stačí len Namun.“

Vidíme sa na svadbe!

Celá kapitola má cez 10 tis. slov. Vložila som iba túto časť, takže cez vikend doložím tú ďaľšiu - pevne dúfam, že to stihnem pre Vás opraviť. V pondelok mi držte palce ;)

EDIT: 30.kapitola v priebehu budúceho víkendu.

EDIT 2: chcela som len dodať, že jeden z nich - asi Edward - sa spätne k svadbe vyjadrí tiež <3

Vaša Astrid

A ešte Patrius - náš feši modrooký vladár.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

18)  matysekmj (06.07.2012 07:26)

Tak nejdřív se mi stratily slova a teď i písmenka
To bylo tak krásný,na víc se fakt nezmůžu

17)  Astrid (26.06.2012 16:53)

LeLe1790, moc ďakujem,. Tento príbeh som si pred dvoma rokomi vysnívala a čochvíľa už bude dokončený mám radosť, díky

15)  Bosorka (26.06.2012 10:44)

Prosím, raději dnes než zítra

14)  Astrid (26.06.2012 10:24)

Milá AliceRenesmeCullen, veľmi ďakujem za krásny koment, hneď mám lepšiu náladu a moc si toho vážim.
Ďakujem
Kapitola bude dnes, alebo zajtra.

12)  Astrid (21.06.2012 17:07)

buddeš ho milovať, távíkendová kap.je len o ňom.

11)  Bosorka (20.06.2012 19:51)

až o víkendu ....a já ho začínala milovat

10)  Astrid (20.06.2012 16:39)

Tak vidím, že to tu ide ako v lete na saňáách s tými komentármi, ale sme aj tak radi.
Díky zúčastneným.

9)  semiska (17.06.2012 20:24)

Ivanko, naprostý skvost. Jsi šikulka, mrásné to bylo a já se moc těším na pokračování!!!

8)  ireen (17.06.2012 19:38)

Ivuško! Je to bezvadné jako všechny kapitoly, moc děkuju! Vyrazila jsi mi dech, je nádherný - Patrius! Vraj otec , sexysymbol!

7)  Bye (17.06.2012 18:04)

Já to věděla!!!! Věděla jsem, že se do Patria zabouchnu na první dobrou!!!!
Ach.... To je chlap! ÍÍÍÍÍK
Chjo...

Astrid, ta svatba... To teda bylo NĚCO! Tu Tvou fantazii bych fakt chtěla mít. Ale jsem ráda, že to s tou svojí, omezenou, aspoň nějak stíhám pobrat... NÁÁÁDHERA!


A Patrius - nemám slov, tak nechám mluvit jeho. Ňufka zanedbanýho...

"a ja som tu bol na riešenie triviálnych problémov s odtokom vody a podobne."
"Pocítil som ukrutný hlad. Nie hlad ako hlad, ale hlad ako nespútaná príťažlivosť sviežej mladosti a plodnosti. Byť tak uväznený v tom sladkom pachu sľubujúcom vášeň a krv. "
"Bláznil som po ženskom tele a priamo táto vôňa ma pripravovala o rozum. " Uááááááááááááááá
"Do pekla, s kým som vlastne spával posledných pár rokov?" Wraaau!!!
"alebo sa uhryznem sám."

Honička na koních
Fotky

Co dodat?
Chci další. Okamžitě a střelhbitě!

5)  Astrid (15.06.2012 21:10)

Bos, díky, aj ja ho mám rada

4)  Bosorka (15.06.2012 20:59)

A podruhé to bylo ještě krásnější. Díky Astrid, mám nového oblíbence

2)  mispa (15.06.2012 18:22)

1)  Bosorka (15.06.2012 18:09)

Astrid - strašně se těším, až si to dám ještě jednou až bude Vojta spát a vychutnám si každé tvé písmenko

1