24.10.2011 [20:00], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 24×, zobrazeno 5149×

Dravá láska je ako oheň...

Pri tejto piesni ma vždy napadá, že jeho láska k nej, je presne takáto.

Kapitola 24

Búrka

Obloha potemnela ešte viac, les hrozivo stíchol, ani vtáčik nezaštebotal. Napätie vo vzduchu praskalo a bolo takmer hmatateľné, hruď mi išlo tým tlakom rozorvať. Strašidelná hmla sa prevaľovala zo strany na stanu, pohlcovala les a čistinku, na ktorej som stála. Temné mračná budili dojem, že sa ich môžem dotknúť, tak boli nízko. Vzniesla sa z nich prvá vločka snehu a priniesla so sebou aj pach nebezpečia. Začínal ma prepadať strach, ovíjal sa okolo mňa spolu s vlhkým vzduchom ako taká mokrá šaľa. Možno som nemala zájsť až tak ďaleko do kopca, zakrádala sa mi poza chrbát neistota, keď sa napokon husto rozosnežilo. Však je jar... Dvihla som ruky pred seba a chytila pár veľkých mokrých vločiek snehu.  Vietor sa silno rozdúchal na vrchole kopca, kde som stála a sfúkol strašidelnú hmlu z čistinky dole svahom. Strhával okvetné lupienky z rozkvitnutých stromov a rozsypal ich spolu so snehom lúkou okolo mňa. Stála som v točiacom sa víre snehu voňajúcim opojným agátom a hľadela pred seba,  ako sa malá lúčka behom chvíle zmenila na biele pole z lupienkov okvetných lístkov a snehu, keď náhle preťal oblohu blesk - udrel priamo do vrcholu Kantony a hneď nato ho nasledoval treskúci hrom, ktorý sa lámal ako skala a dunel tak, že sa pod nohami chvela zem. Zmeravená tým drvivým hromom, som sa nevedela ani pohnúť.

„Isabel.“

Ten strach, ktorý ma kváril, sa vytratil v nádherne podmanivom hlase, ktorý prichádzal od lesa. Otočila som sa. Stál nehybne na kraji čistinky v clone z padajúceho snehu a len sa na mňa díval. Delilo ma od neho iba pár krokov, pozrela som sa na zasneženú panenskú lúčku medzi nami. Taká je naša láska, čistá ako sneh. Blesk sa znova mihol oblohou, zachvela som sa v očakávaní blížiaceho sa hromu. Nemilosrdne udrel a mohutne dunel horou a ten splašený impulz ma popchol vpred a ja som sa rozbehla k nemu.

Ten okamih ostane v mojom srdci naveky, keď sme sa stretli v strede tejto malej lúky a ja som vletela do jeho roztvorenej náruče. Zatočil sa so mnou na mieste, počula som, ako sa smeje a cítila jeho zrýchlený dych na mojom krku. Svet okolo mňa sa točil ako veľká biela sukňa zo snehu a radosti. Naše pery sa našli a ja som mohla naraz rozprestrieť krídla a letieť v ústrety žiare z lásky.

„Ty si prišla!“

„Áno,“ vydýchla som šťastím.

Udýchane zastal, držal ma nad sebou na rukách, v lufte som zakmitala nohami. So zaklonenou hlavou sa mi díval do tváre, už sa neusmieval. Obaja sme iba nahlas dýchali jeden druhému do tváre. Vošla som mu rukami do vlasov a sčesala mu ich mokré dozadu. Nevedela som od neho odtrhnúť zrak, a on tiež nie. Vzájomne sme vstrebávali obraz toho druhého do svojej mysle.

„Poď ku mne.“ Pritiahla som si ho k sebe ešte viac, pomaly ma pokladal na zem a cítila som jeho pery a dych na pokožke. Za každým krátkym bozkom sa na mňa zadíval. Hladil ma vo vlasoch, prechádzal prstami kontúrami mojej tváre, akoby ju chcel mať dotykom v pamäti presne vkreslenú. Bozkával ma tak, ako to vedel iba on. Nestačil mi dych, nestačilo mi srdce samou radosťou. Napokon sme sa len držali v objatí, dokým neodznel posledný hrom jarnej búrky.

„Odpusť...“ povedal naraz ubolene a oprel si čelo o moje. „Odpusť mi to, Isabel,“ naliehavo zopakoval s rukami na mojich ramenách. Díval sa na mňa, oči krásne ako oheň.

„Nemám ti čo odpúšťať,“ povedala som zmierlivo a domáhala sa objatia, ale s vážnou tvárou ma odtiahol od seba. 

„Nie, chcem, aby si to vedela,“ odmlčal sa, neprítomne pritom blúdil očami v temnej zeleni lesa, akoby sa mu pred nimi odohrávali strašné veci. „Ja to všetko dobre viem... Myslím to, ako to so ženami je, keď sa im narodí dieťa,“ povedal vážne. Odtiahla som sa, najprv som nerozumela, kam sa uberá náš rozhovor.  „Áno, som dosť starý nato, aby som to vedel, Isabel. Ja proste...“ prehrabol si nervózne vlasy, „som stratil včera hlavu. Všetko to kruté odlúčenie ma... ma skalilo a ostala len táto tvrdosť.“ Udrel si s bolestným výrazom do hrude a zostal nad sebou len neveriacky kývať hlavou.

„Ale teraz som tu,“ nadvihla som mu tvár a v jeho pohasínajúcich očiach zažiarila smutná iskra. Nemohla som vidieť, ako sa tým ničil.

„Ublížil som ti,“ hlesol previnilo.

„Nezranil si ma. Pozri...“ mykla som ramenami. Čakala som, že ma objíme, ale on padol na kolená, privinul si ma k sebe a hlavu si položil na moje brucho. Tisol ma k sebe a zvieral mi v dlaniach boky. Ostala som šokovane na neho hľadieť. Objala som ho okolo ramien a chcela ho potiahnuť, aby vstal, otočil sa ku mne, v tvári vpísaná bolesť a podivný hnev smerujúci sebe samému do duše.

„Ty ani nevieš, načo som myslel včera v tej jaskyni,“ povedal ponuro s odporom, a v očiach sa mu zableslo nebezpečie. „Vlci majú pravdu, keď to hovoria. Som odľud! Netvor!“ Ohnivé oči pohasínali, ako sa plnili bolesťou z toho priznania.

Klesla som aj ja na kolená za ním do mokrej trávy a chytila mu tvár do dlaní. Nadýchol sa, chcel znova niečo mrzké povedať.

„Nie!“ nepustila som ho k slovu. Aj keď to bolo čokoľvek, čo mi chcel povedať, všetko by otočil proti sebe.

„Chcem, aby si vedel, že ja patrím k tebe a je jedno, čo mi kedy spravíš. Rozumieš tomu? Všetko vydržím, “ slová sa mi hrnuli z mysle a z úst. Stisla som ho ešte viac za ramená, zarazene na mňa pozeral. Pre neho to neznelo rozumne, čo som vravela, ale mne to dávalo úplný zmysel. „Nikdy o tom nepochybuj, čo ku mne cítiš. Ja zvládnem všetok bôľ. Akýkoľvek. Tvoj, či môj.“ Priložila som mu ruku na jeho srdce a on ju prekryl tou svojou. „A ak mám preto trpieť, tak ja budem, ale už nikdy nehovor, že oni majú pravdu.“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Potrebovala som, aby sa v prvom rade prestal báť sám seba. A preto musel ostať so mnou – iba so mnou, zvyknúť si, keď už nič iné. Toto bolo dôležité, lebo ja radšej umriem, akoby som mala vôbec pochybovať nad niekým, ako bol on.

„Ach, milovaná...“ zaúpel nežne. Pritiahol si ma k sebe a dvihol z mokrej zeme do náruče. „Ja nepochybujem o nás, ale o veciach... ktoré si dokážu nájsť ten nesprávny smer aj mimo mňa. Nechcem ti už nikdy nijako ublížiť,“ šepkal a pritom ma bozkával do vlasov.

„Neublížiš.“

„Neublížim,“ zopakoval odovzdane za každým bozkom, ktorý mi dal, dokým nedosiahol mojich pier, pri ktorých už  náruživo ostal. „Milujem ťa, Isabel,“ povedal tak nežne, že mi skoro srdce puklo. Oprela som sa do jeho nahej hrude a šťastím ho stískala ako malá.

Nadýchol sa na chvíľu zaváhal.

„Poď.“ Nadhodil si ma do náruče a vybral sa k lesu, odkiaľ sa valila tá hustá hmla.

„Kam ideme?“ chcela som vedieť.

„Sem,“ ukázal do húštia. „Je tu horúci prameň. Môžeme sa okúpať...“ Náhle zmĺkol a postavil ma naspäť na zem. „Teda... ak sa chceš umyť, ja ťa počkám tu. Je tam teplo,“ kýval rozpačito rukou k lesu a späť. Chytila som ho za tú ruku a vtisla mu do dlane bozk kvôli tým jeho rozpakom. „Prepáč,“ hlesol bezdôvodne. Pokývala som neveriacky hlavou a potiahla ho za ňu.

„Dobre, tak ma tam teda zaveď.“

...

Prameň bol naozaj horúci. Aspoň už viem odkiaľ sa brali tie strašidelné kúdoly pary, ktorá teraz stúpala od tyrkysovej tônky ukrytej pod obrovskou korunou vyschnutého stromu. Presvitala do bezodnej hlbiny zo žlto-modrého sopečného kameňa. Voda síce páchla sírou, ale to, že som sa mohla umyť, bolo ako vyslobodenie.

Chvíľu neisto postával vedľa mňa. „Nerád ťa tu nechávam samú,“ zahundral. „Počkám tam.“ ukázal striktne prstom k čistinke. „Neboj sa, nebudem ďaleko.“

Zadívaná do tej nádhernej zmesi farieb, som si uvoľnila zavinovačku. Podivný pocit sa  obnažil okolo mojich nahých údov. Díval sa. Cítila som to.

***

Osamelý cíp zavinovačky splynul s hnedou látkou jej vlnenej sukne a odhalil tak nádhernú pokožku bielu ako ten najdrahší alabaster. Ona, ach... stiahlo mi hrdlo, keď si odostrela svoje prsy. Plné a oblé ako bohyňa plodnosti. Päste mi div neprašťali stiskom.

Bola nahá v snehu moja panna, ktorá povila môjho syna a teraz je tak zraniteľná... v tejto hmle...

Uvoľnila šnurovačku sukne, a ja som potichu lámal skalu na druhej strane lúky. Myslel som radšej na boj, na Marcusa, na lykanov...

A preto, že som, kto som, poznal som, že v neďalekom kroví, po vetre, je jeden učupený. Obaja sme vedeli, že sa Isabel kúpe a obaja sme vedeli jeden o druhom. Jeho meno som v tej vlčej mysli vyčítať nedokázal, ale viem, že cítil to, čo ja.

***

Obliekla som si šaty, nazula kožušinové kapce a s mokrými vlasmi vybehla z kúdolu pary za ním. Neprešla som ani pár stôp a stál naproti mne. Toto som s ním už raz zažila – toto jeho nebezpečné blíženie sa. Niečo chcel a zreteľne mu to žiarilo z ohnivých očí. Začalo sa mi sťažka dýchať. Tou svojou rýchlosťou nás oboch odrazu zatlačil späť k sálajúcemu teplu prameňa.

„Máš mokré vlasy,“ povedal tým svojim podmanivým hypnotickým hlasom. Trocha poľakane som so sebou trhla a vážne sa na neho pozrela, čo chce robiť. Pokýval hlavou, oči mu temneli každou kvapkou v mojom tele.

„Len chvíľu...“ šepol odzbrojujúco. „Musím sa dotknúť toho, čo som videl...“ povedal s dávkou nežnej dravosti. Dych sa mi zalykal v hrdle. To vedomie, že ma chce, prešlo cezo mňa ako morská vlna.

„Ja nemôžem.“ hlesla som trocha vyplašene.

„Ja to viem...“ zašepkal tak, že mi bolo odrazu všetko jedno.

Dlaňami zišiel k mojim bokom, váhal, iba stískal látku plstených šiat, cítila som, ako sa mu chcejú ruky, ako sa celý napol. Moja blízkosť v ňom rozvibrovala všetku lásku a on mi dovolil sa jej doktnúť. Náhle sa natlačil celým svojim telom na mňa, jeho bedrá... jeho sila...

„Potrebujem ťa cítiť...“

Zmocnil sa ma nežne, naliehavo. Bozkával ma na krk a ramená, všade... a potom, tým istým pohybom ako včera, uvoľnil upnutú zavinovačku. Skĺzol nižšie, obnažil mi prsia, dotýkali sa ich napnutej pokožky, poťažkal ich v dlani. Jemný dotyk jeho prstov na boľavo napnutých oblinách z neho vylúdil priam bolestné zaplakanie, a zo mňa tiež, čo v nás rozpútalo hotový požiar.

„Ach, Isabel!“ úpel, keď jeho pery horúco láskali zrúžovelé prsia. Sal ich, ochutnával pokrm tryskajúci z nich, čo ešte viac rozvášnilo jeho chtivosť. Vrátil sa k mojim ústam aj s chuťou môjho mlieka na perách.

„Si nebeská... Čistá... Moja...“

„Áno...“ vzdychla som. Ruky mi kĺzali jeho krásnymi ramenami. „Ach, áno, tvoja...“ Ten oheň, ktorý vo mne vzplanul, prekvapil mňa samú.

„Nemôžem bez teba dýchať... Isabel,“ zhrubnuto zamumlal, pevne pritisnutý na moje preľaknuté telo. Citeľne som vnímala, ako krvácam. *Čím naliehavejšie sa dotýkal mojich pŕs, tým viac to moje telo nútilo krvácať. On sa so mnou miloval bez toho, aby bol súčasťou môjho tela. Jeho svaly napäté a pevné, plné nesmiernej sily, do mňa vyžarovali jeho mocnú mužnosť, ale on neprekročil medze. Vnímala som okolo seba obrovský tlak z jeho objatia, ktorý by ma mal rozdrviť, ale oná sila, ma len jemne obklopovala a chránila vo chvejúcej sa náručí. Poddal sa mi, ovládol silu a kvôli mne zoslabol. Môj milenec... môj muž.

Náhle uchopil moju ruku. „Neboj sa...“ hlesol v omámení. Vedela som kam mi ju priloží a urobil to. Ach, ten pocit... vždy som sa tohto bála. Bolo to tak intímne dotýkať sa ho tam. A keď som to urobila, jeho dlaň ma rozochvene držala na mieste, lebo on to potreboval. A potom mi uchopil do dlane tvár a díval sa mi s úplnou naliehavosťou do očí, ústa pootvorené v slastnej agónii, dych prerývaný, akoby držal sám seba pevne uväzneného v opratách. Jeho bedrá, ach, boli tak blízko, až napokon sa tá sila v nich uvoľnila a v trhavých otrasoch svojho tela, mi ruku pustil. Oči sa mu v slastnom vyvrcholení zvrátili a v bozku z otvorených úst, vyrážal hlasné vzdychy priamo medzi moje pery. Napokon ho omamné delírium stiahlo k zemi a mňa vzal v náručí so sebou. Nadvihol mi prstom bradu a odhrnul strapatú ofinu z nosa. Jeho krásna tvár sa uvoľnila, usmial sa – on sa usmial úľavou, láskou a týmto našim okamihom. Miloval sa so mnou len v nevinnom objatí, lebo inak nemohol, ale nám to stačilo.

Pohladil ma jemne prsom po líci. „Bez teba neexistuje žiaden život, Isabel,“ zašepkal stále ešte stratený kdesi v opojení.

„Bez teba neexistuje moja duša,“ odpovedala som tak isto opantane, ako to on začal. Presne tak, ako ma on miloval.

...

On nebol nebezpečný, možno vo svojej podstate, ale tá bola podriadená mne, mojej ruke, ktorá ho vždy pohladila. Neverila som, že by sa neovládol. Nikdy som sa ho vlastne naozaj nebála. Chránil ma už v ten deň, keď ma po prvý raz videl a ostatné pokusy zastrašiť ma, to bola len jeho ješitnosť – nad tým som sa musela pousmiať. Nikdy by mi neskrivil jeden jediný vlas na hlave a pritom tak chcel. Vlci sa mýlili, všetci ktorí mu neverili, sa mýlili. Nemohol by mi ublížiť. Nikdy.

...

Náš spoločný čas sa krátil, musela som ho opustiť, lebo jedného som na úkor toho druhého nechala samého. A to mi znova pripomenulo, prečo som vlastne tu.

„Chcú mi ťa mi vziať,“ povedal naraz zarazene, akoby niekomu načúval. „Čítam im to z mysle... všetkým. Tamten pes sa za tebou vliekol celou cestou sem,“ dvihol bradu smerom k čiernemu lesu. Otočila som sa zdesene a prečesávala očami temný porast, nikoho som nevidela.

„Koho myslíš?“ V duchu som sa hrozila, aby to nebol Dihlaj. Naraz mi vyvstanul pred očami obraz; ako stojí predo mnou dnes ráno, tie jeho modré oči.

„Toho lykana, ktorý ťa sledoval až sem...“ odmlčal sa hrozivo. „Budem ho musieť zabiť, inak ti nedá pokoj,“ tvárou mu prešiel tieň hnevu, keď mi to šepkal s perami na spánku a sledoval les poza môj chrbát. „Vlci, keď sa pripútajú, je to naveky a on ti bude už navždy slúžiť. Preto je tu. Miluje ťa.“ Tie posledné dve slová povedal s podivným tónom v hlase, ktorý ma vydesil.

„Čože?“ spozornela som ale už vážne. „Majú len o mňa strach, láska, Rea ho poslal,“ povedala som nežne a vošla mu do vlasov tak, aby natočil hlavu ku mne a pozeral sa na mňa.

„Ako to myslíš, že ho musíš zabiť?“ silila som úsmev a v duchu tŕpla, že tento nezmyselný boj nikdy neskončí. Nezdalo sa mi, že by to mohol myslieť vážne. Dihlaj sa nemohol so mnou zviazať, staral sa iba o mňa. Poznám ho jeden a pol dňa. To nie je možné! Predstavila som si ho, ako mi strážil oheň v jaskyni a priniesol šaty a jedlo a... jahody. Prekliate jahody! Naraz ma tá predstava vydesila. Nie, on sa o mňa iba staral, presvedčila som samú seba a povedala to odhodlane aj jemu. „On sa o mňa iba staral, lebo mu to prikázal Rea,“ vysvetlila som jeho zlý dohad a stvrdila tú teóriu aj sama sebe.

„Nikto mu nič neprikázal,“ odvetil chladne. „Robil to, lebo by bez toho zahynul. Poznám ich zvyky, sú ako také vtieravé...“ nedopovedal, lebo cítil ako som stuhla. Odtiahla som sa od neho a ostala ohromene hľadieť do prázdna, ako sa ma dotkla tá jeho zlosť.

„Lykani sú moja rodina,“ povedala som vyčítavo, zarazili sme sa obaja nad mojou reakciou.

„Predtým si o nich toľko nestála,“ zamrmlal namrzene. Nechcelo sa mi tomu veriť; my sme sa hádali, to vedomie ma dopálilo ešte viac.

„Ty nesmieš poštvať lykanov proti sebe. Ty ich musíš presvedčiť,“ naliehavo som hovorila, napokon som stála na špičkách ako malá. Odrazu som videla toho Edwarda, ktorého som spoznala ešte na vysočine a neuniklo mi, že pri slove musíš, sa mu stiahli pery do úzkej linky.

„Hm...“ odvrkol. Došlo mi, že som opomenula fakt, kým bol pred tým, dokým ma poznal. Vynorila sa mi spomienka z Bielej veže, keď kráčal kamenným nádvorím v kráľovskom rúchu a ja teraz od neho chcem, aby sa doprosoval, pre neho, podradným psom. On je princ a ja sa k nemu správam neúctivo, uvedomila som si do očí bijúci fakt.

„Prepáč mi to,“ sklopila som oči a zhrbila sa poddane pod tým jeho chladným pohľadom. „Nechcela som ťa uraziť.“

Nechápavo sa na mňa pozrel. „Čo to robíš, Isabel?“ nadvihol mi prstom bradu a nežne mi pretrel pery palcom. „Ty, predo mnou neskláňaj hlavu. Nikdy. Rozumieš tomu?“ znepokojene povedal. Oči mu dravo zablýskali. „Si to jediné prečo žijem.“

„Ja tiež žijem pre teba.“ Pristúpila som náhle k nemu a vzala mu obe dlane k sebe na srdce. „Sme spolu a nič viac nepotrebujeme. Zvládneme cestu domov a vlci nás ochránia. Ja ťa prosím.“

„Ach...“ vzdychol a objal ma. „Nemusím ich štvať proti sebe. Ver mi nechcem to robiť, ale pozri sa...“ šepkal mi zohnutý na ramene. „Oni už dávno poštvaní sú. Dal som im na to dosť dobrý dôvod,“ skonštatoval rezignovane. Mávol rukou, potom ma ňou ostal len nežne hladiť.

„Nie, to nie je dôvod,“ odmietla som to prijať. „Náš syn je tam a ty, teraz pôjdeš so mnou. Chcem, aby si išiel so mnou dole k jaskyni. Chcem, aby si dal svojmu synovi meno,“ trvala som na svojom.

„Isabel...“ neviem, čo chcel povedať, alebo namietať, ale to už bolo bezpredmetné, lebo odrazu sa ozvalo strašlivé vytie z náprotivného kopca. Vyli snáď všetky svorky naraz.

„Niečo sa stalo!“ vyskočila som mu z náruče a chcela prebehnúť na koniec čistinky, odkiaľ bolo vidno jaskyňu.

„Počkaj!“ zadržal ma vyľakane. „Nevyjú kvôli nám. Niekto sa dostal priveľmi blízko a asi napadol hliadku. Takto reagujú na nebezpečie,“ povedal náhle

„Na upírov?“ zaskočilo mi. „Ak by ťa chceli napadnúť... !“ V hlase mi zaznel hysterický tón.

„Mňa nechcú napadnúť. Nás stráži lykan, tamten v tom húšti,“ ukázal s nevôľou do neďalekého porastu. Dihlaj je stále tu? Ten vlk to preháňa! - otočila som sa k lesu a snažila sa nájsť niečo, čo by zodpovedalo lykaniemu vzrastu.

„Musím hovoriť s Reom,“ povedal vecne a vyhodil si ma ako pierko do náruče. Neskrývane som si vydýchla, aspoň si už nemusím lámať hlavu, ako ho tam dostať.

...

Lykani z cudzích svoriek, ktoré ostali pri jaskyni čakať, nesúhlasne vrčali, keď nás zbadali prichádzať. Poniektorí ho poznali zo starých bojov na hranici a to musel Rea hneď zakročiť. Staré časy sa vymazať nedajú a niektorých mužov to doslova premrštilo do lykanej podoby. Ani som si neuvedomila, že stojím pred ním s rukami rozpaženými a vrčím na nich, ako keby som ich vedela jedným ťahom všetkých povaliť. V tom hroznom vypätí, ma môj milý stiahol k sebe pod pažu a chlácholil si ma s nežným pobavením.

„Neboj sa, oni ma len zdravia," mrkol sprisahanecky. "Sú to moji starí známi..." V tesnej blízkosti sme ich míňali a on sa vôbec nebál, iba sa pousmial. "Hm, a trasú sa od strachu ako také štence, keď ma vidia,“ zašepkal mi pobavene do ucha tak, aby som to počula iba ja. Štvalo ma, že si z nich nič nerobil a niesol sa čistinkou s tou svojou gráciou priamo k môjmu bratovi. Mala som strach z Adisa, od ktorého som čakala všetko možné. Tŕpla som počas dlhočiznej chvíle, počas ktorej sa na seba meravo dívali. Ale napokon Adis rozovrel náruč a Edwarda stisol v bratskom objatí a mne spadol kameň zo srdca, lebo na svorky to malo upokojujúci účinok ako odvar z makovíc.

„Som rád, že si späť, Germán,“ potľapkali sa vzájomne po pleciach obaja. Myslela som, že sa mi sníva. Presviedčala som samú seba, že to nie je z Adisovej strany len divadlo. Pridal sa k nám aj Rea, ale ten objal najprv mňa.

„Som rád, že si ho zvládla, Isabel,“ usmial sa na mňa z tej svojej výšky.

„Áno, zvládla...“ zopakovala som a hrialo ma pri srdci šťastím. Ale čosi ma nútilo sa obzrieť. Rozruch pominul, svorka sa vracala z hliadky, jeden ich člen bol zranený, niesli ho na vyrobených nosidlách.

„Hliadku napadli!“ kričal jeden z nich. „Vraj to boli nomádi zo severu,“ povedal poľakane mladý chlapec. Môj upír zamrznuto zastal a na okamih akoby čítal z mysle niekoho.

„Zo severu?“ spýtal sa s nevídanou zvedavosťou. Malý chlapec sa rovno od strachu, keď ho zbadal premenil, ale napokon ho členovia hliadky ako tak umravnili.

„Áno, zo severu, boli to Wardrúnske beštie, ešte čerstvé. Tie v Kantone vôbec neboli. Oni vlastne ani nevedeli kde sú,“ vravel jeden z hliadky zapálene.

Môj upír si ma pritiahol k boku a pevne ma stisol v ochrannom geste, už nevenoval pozornosť tomu chlapcovi. Naraz stál Adis a všetci vodcovia svoriek oproti nám.

„Rea,“ oslovil ho môj upír vo všetkej vážnosti. „Ak Wardrún tiahne na juh, musíme odtiaľto okamžite zmiznúť.“

Ja som už vydesenejšia ani nemohla byť, vedela som, kto je Wardún. Niekto ako Marcus. Vlastne nie, Marcus bol kultivovaný, toto bol ten najobávanejší zo všetkých monštier o akých otec rozprával svoje príbehy. Bol to Wardrún, vládca severu.

...

*bežný úkaz po pôrode, provokovaný kojením (info pre tie, ktoré ešte nekojili:D)

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

24)  Astrid (30.11.2011 09:23)

Babča S. díky

22)  Astrid (31.10.2011 21:15)

Lenko, díky za peknné komentáre plamenný princ všetko ochráni, v podstate mierime domov a do cielovej roviny, díky
Faire, bude
Twilly, díky

21)  Lenka326 (31.10.2011 21:02)

Zvládli to!!! Tak krásně si popsala jejich pocity, lásku silnější než vlastní přirozenost druhu. Docela mě děsí, jestli se Dilhaj k Belle opravdu připoutal, to nebude jednoduché. I když zatím to vypadá, že ji plamenný princ ochrání. Už jsem si dělala naději, že si oni i já vydechnou, láska, vyznání, dokonce i smíření s lykany a bác ho! zase další nebezpečí. Kolikáté už????

Těším se na další

20)  Faire (31.10.2011 19:14)

Doufám v brzké pokračování.

19)  Twilly (28.10.2011 16:16)

Seňora, ech.. sa ospravedlňujem, že som nesplnila sľub, ale o to pozornešie a lepšie sa mi dnes čítalo. Kujeeeeem za zážitok. Tvoje lyrické opisy majú neskutočný rozmer. Ak by to písal ktokolvek iný, zachrápala by som v priamom prenose po pol minúte. Ty do toho dávaš niečo, čo ma naopak núti čítať ďalej a ďalej. Neviem ako ti mám ešte naznačiť, že to ako píšeš je BOMBA!!!!! Neopakovatelné, neokopírovatelné, no proste TVOJE

18)  Astrid (27.10.2011 22:00)

ano, na pár ano ja ťa lúbim........ obejmi mňa
to som rada, Bye

17)  Bye (27.10.2011 21:52)

JA SOM TEDA KONIEC NEČAKALA!
Ne ne, já to před sebou vidím. Co bude s Dihlajem, s Wardunem, ještě musej dojít domů. Kde vlastně ten domov teď maj? .................
Astrid, tohle je ještě na hodně kapitol, ne?

16)  Astrid (27.10.2011 21:44)

Ahoj, všetkým by som rada poďakovala za postrehy.
Vidím, že ste čakali koniec a ja som tu vyrukovala so švédskou trojkou a ďalším vrahúnom. Takže uvažujem, čo ďalej a či to má ešte cenu viesť Hranicu podľa stanovenej osnovy.

Tento príbeh má moje srdce a ja ho musím dopísať a keď mám Vás, som o to šťastnejšia.
Ďakujem. A.

15)  kytka (26.10.2011 23:15)

Jo, a písnička..... Tu jsem zapomněla pochválit. Nádherná.

14)  kytka (26.10.2011 23:14)

Ivanko. To byla zase jedna veliká skvělá nádhera. Popsaná milostná scéna. Opravdu se mi Tvůj drsnější Edward moc líbí.
Moc jsem si to užila. Ten konec .... ještě nebude klid. Ale ty je dovedeš do šťastného konce. Já v to věřím.
díky za krásné čtení.

13)  Twilly (26.10.2011 16:30)

Ach seňora, dnes sa chystám na túto kapitolku... tras sa!/teš sa! (nehodiace sa škrtnite )

12)  Bye (25.10.2011 23:01)

"Poddal sa mi, ovládol silu a kvôli mne zoslabol. Môj milenec... môj muž."
A o tom to celé bylo. Nádherné chvilky, konečně jenom jejich. Tedy, když vynechám zamilovaného lykana. Co s ním, kurnik, jestli to má nadoživotí? Edward mu jasně a názorně ukázal, čí to alabastrový tělo je a bude.
Opět se Ti povedla originální a nesmírně procítěná milostná scéna.
A ten popis prostředí a pocitů To Tvoje čarování se slovy!!! Pohádka!
U přivítání s Adisem a Reou jsem se culila jak pominutá.
A teď uáááááááááááááááááááááá, Wardun? Severský barbar? To bude maso!!!

9)  monikola (25.10.2011 09:40)

takže žiaden happy end...aspoň teda zatiaľ nádherná kapitola...celé to ich stretnutie, pripútaný Dihlaj a nové nebezpečenstvo...

na jednu stranu by som im už želala konečne pokoj, niečo v štýle "zazvonil zvonec a rozprávky je koniec" ale na druhú stranu s s týmto príbehom rozlúčiť nechcem, tak som vlastne i rada, že ich ešte trošku potrápiš

8)  sakraprace (25.10.2011 08:48)

Ty rozhodně víš, jak nás dostrkat k vrcholu a těsně před ním nás z něj zase skopneš!!!! Další bestie a ještě horší než Marcus? Chjo, budou mít někdy pokoj??
I když to by zase skončila povídka. Tak je teda ješkě chvíli trap, ale ne moc.

7)  Ewik (25.10.2011 08:23)

Astrid, to byla taková nádhera. Všechno jsem měla před očima. Les s mlhou, sníh a lístky, pramen a tu jejich romantiku...
Konec mě vyděsil, zase nebudou mít klid, ach jo.
Klaním se tvé fantazii.

6)  gucci (24.10.2011 23:30)

já to napřed vstřebám a pak napíšu .... náš plamenný princ!!! ......z Wardúna mi běhá mráz po zádech!!!...jsi neskutečná!

5)  semiska (24.10.2011 22:47)

Náš plamenný pric překnal další překážku a oba s Isabel mohou být zase spolu. Jaké pak dají jméno svému synkovi?
Snad to všichni ve zdrav přežijí a Dihlaj se otiskl do nepravé a bude s tm muset něco radikálně udělat.

1 2   »