09.10.2011 [22:15], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 20×, zobrazeno 2912×

Už nadišiel čas sa nájsť.

krásne, rozprávkové, shadowovské ;)

galeria

Kapitola 22

V tieňoch oparu presvieteného sopečným ohňom, smrtonosný lahar stína les sťa by meč titánov.

Najprv ma sám naľakal, zblednutá vlčia tvár sa navrátila a zúrivosť mu rezonovala z hrude.
„Nerob to, prosím,“ prosila som pritisnutá k jeho krku a merala svoju silu, aby mi nemohol uniknúť z náruče. Nestačila žiadna sila sveta, prudko vstal, neudržala som ho. Napnutý ako taký lev zastal hneď pred Marcusom, ale ten sa len pokojne pomiesil v sedle a dvihol ruku, aby jeho garda nezasahovala. Vyblednuté upírie tváre bez emócii ostali na svojich koňoch nehybne sedieť. Kňažka všetko pozorovala z povzdiali, vedela som čoho je schopná. Tá žena porodila nášho syna, tak prečo musí byť tak krutá a oddaná takému hadovi? Chcela som dúfať v dobro a veriť, že si nezasluhujem, aby mi bolo odobraté dieťa. 
Uvedomila som si, že my sme nikdy nedostali šancu a naraz mi to prišlo aj všetko úplne zbytočné. Bojovať... ? Však nikdy nemôžeme vyhrať. Nie, neplakala som nad pravdou, na to budem mať čas potom, miesto toho som vstala. 
Lúčila som sa a už sa nepýtala hlúpo prečo, iba som šla zmierená s osudom. Zatvorila som oči a nahovárala si, že je to iba sen.
Po nohách mi stekala krv a zanechávala stopy v snehu, ale ja som dokázala prejsť až tam, pred Marcusa. Tých pár krokov ma stálo všetky sily života. Tlak na hrudi sa násobil blízkosťou tej obrovskej straty, ktorá ma čakala, alebo... že by mi pnuli prsia? Hlúpo som sa objala okolo hrudníka. Nie, to sa ti roztrieštilo iba srdce, odpovedal mi sebazničujúco môj vnútorný hlas. Obzrela som sa okolo seba, zatočila sa mi hlava pri pohľade na tie všetky tváre, ktoré ma dravčími očami pozorovali, ale ustála som to. Naposledy som pohliadla na naše dieťa.
Prenádherné zelené oči sa na mňa dívali. „Vidíme sa naposledy, chlapček môj, ani meno sme ti nestihli dať. Milujem ťa, milujem...“ šepkala som tichučko na malej ružovej pusinke.
„Nie, Isabel!!“ zdesene zakričal ten, ktorý nemohol bojovať, ktorého zajali, aby ho zlomili. Nemohla som sa na neho pozrieť. Musela by som potom bojovať a ak by som to urobila, vyriekla by som nad nami smrteľný ortieľ.
„Isabel! Nie!!“ domáhal sa, reval z plného hrdla. „Nerob to! Ja ťa prosím!“  
Moja myseľ sa zablokovala, počula som ho, ale pritom nie. Nadvihla som ruky a podala malý teplý uzlíček k šiji vysokého čierneho koňa. Už som nevidela jeho nežnú tváričku, pre mňa nastal večný tieň. Bledé ruky sa načiahli a zobrali z mojich dlaní to najdrahšie, čo som kedy mala. Čosi mi to pripomenulo; dávno, keď ma Thisis vytiahol nasilu k sebe do sedla. Pripadalo mi to presne tak isto, ako si Marcus otočil malého tvárou k sebe a on sa rozplakal. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak, červené oči sa na dieťa dívali s otrasnou beštiálnou radosťou. Prebodol ma chlad, padla som na kolená do snehu, bez slova, bez duše... Nastala prázdnota. Čosi rezonovalo vzduchom, otočila som sa za tým zvukom. Môj upír skolene kľačal v blate, nemohol sa vôbec pohnúť, nejaká sila ho zrážala neustále k zemi a on sa pokúšal všemožne postaviť, ako zúrivé zviera spútané v reťaziach, sa zmietal v melase zo snehu a kričal. Počula som svoje meno... On plakal, prosil, a oni to vedeli. Vedeli, že ho nesmú pustiť, lebo chcel zabíjať... za nás. 
Mala som divný pocit, všetko akoby stratilo zmysel v ten okamih, ako moje jediné dieťa opustilo moju navždy už poranenú náruč. Zvláštne, aký pokoj ma obklopil, bola som ako voda... iba som bezducho plynula.

„Nech to tí psy skončia!“ Tak znel rozkaz a následne mi bolo dopriate sa dívať, ako lykani obkľúčili môjho milého, ako naň zaútočil jeden z tých psov. Verila som, že ho zabijú a ja sa na to budem bezmocne pozerať. Marcus nás oklamal a my s tým nič nemôžeme spraviť, ani prosiť o pomoc. Hľadala som Adisa a Reu, ale celá obrovská svorka z Avar stála ako prikovaná k zemi. Tá odporná ženská sa s nimi hrala a ovládala ich strašlivou mocou. Nik nemal šancu použiť vlastnú vôľu.
Bodaj by bola mŕtva! Bodaj by...!
Z akéhosi dôvodu neschopná vyriecť ani hlásku, som iba v duchu preklínala čarodejnicu sediacu na malom poníkovi oproti mne. Poblíž toho poníka sa mi v zornom uhle niečo blyslo, našla som to očami. Na zemi, kus od neho ležal obrovský meč. Mohutná črienka trčala von zo snehu, otupene som na ňu pozerala. Nie... ja som až priveľmi slabá, skrslo v mysli pri pohľade na tú vec. Pozrela som znova na vzdialenosť medzi mnou a čarodejnicou, snehobiely poník nervózne poskočil na mieste.
V hlave sa mi rodil plán, možno sebevražedný. Očami som preletela okolie. Marcus sa začal pravdepodobne už nudiť, zrnko držal jeden z jeho stráži. Materinsky inštinkt fungoval dokonalo, vedela som presne, kde sa moje dieťa nachádza. To puto navigovalo moje telo a oči úplne presne. Ďalší detail ma potešil, spozorovala som, že si ma nik nevšíma a pritom som krvácala rovno pod upírimi a lykaními čumákmi. Žiadne rýchle pohyby, žiaden zrýchlený dych, tak ako v mrákotách som sa postavila a došuchtala sa k tomu kusu železa. Dlhý plášť, ktorý som tiahla snehom, by dokázal tú vec na tých pár stôp skryť. Slovo riskovať, stratilo pre mňa význam, bolo mi jedno, či ma chytia, alebo zabijú. 
Možno to bolo to posledné, čo som od bohov dostala – nebojácnosť prameniacu zo zúfalstva. A možno ma tým mečom zabijú práve oni, prinajhoršom skončím v lykaních tesákoch ako odmena, že ma včas odhalili.
Je mi to jedno...
Konala som ako v tranze, žiaden strach, žiadna viera, iba meč a ja. Nič som necítila, prázdnota ukula na mne ťažké brnenie a hustá ľadová inovať, ktorú víchor sfúkaval zo skalísk obrovského kráteru, ma míňala bolesťou. Obloha sa sfarbila nafialovo, čierny kameň hral iskrami z ohňa vyrážajúceho z pomalej lávovej rieky trčúcej lenivo okolo nás. Aréna stále stála, iba tlejúca láva kde tu bublala v zradných kútoch kráteru. 
Ktosi sa pobavene zasmial – Marcus. Môjho muža týrali a on sa bavil na beštiách zhluknutých okolo neho, ktoré poskakovali v kruhu ako také supy. Oheň osvecoval jeho dobitú tvár. Hrdinsky sa bránil, bojoval, ale oni mali navrch. Trhalo ma to na kusy, keď bolestne zastonal. Nekričal, nie... Viem... bránil sa, bol silný - viem to o ňom, že je silný a milujem jeho silu. Divný pocit ma stále obchádzal, myslím, že sa zo mňa stal blázon.

Zahliadol ma, ako sa vlečiem snehom k tomu poníkovi, to ho vyrušilo z odrážania lykanov, ktorí sa súbojom s ním skôr bavili a nechceli ho roztrhať hneď. Stretli sa nám pohľady, a akoby sa čosi zmenilo. On vedel, čo mám v pláne, on totiž počul ten meč drhnúť o kameň. Akoby sme sa naraz zohrali, to mi dodalo odvahu. Vyrazil proti jednému z lykanov a nahlas na neho kričal. Došlo mi to, chcel odlákať odo mňa pozornosť! Presne to sa aj stalo. Marcus a garda hneď zareagovali, upriamili s pobavením pozornosť k tomu nerovnému súboju, ktorý sa akurát začal.
„No poďte, vy mršiny vetché!“ provokoval môj upír rozbesnených lykanov, ktorým sa to evidentne nepáčilo. „Ale no ták! Toto je podľa vás boj!?" kričal nahlas a strelil očami po mne.
Pomaly som sa sunula snehom popri voze, nik ma nevidel, iba čarodejnicin poník vycítil, že sa niekto plíži poza jeho chrbát, tak nespokojne nadhodil obrovským zadkom. Zastala som, zviera nervózne odfrkávalo do strán a gúlilo splašene oči. Už som viac nemohla čakať, citeľne som tušila, že tí lykani zábavu zabalili a chcú to ukončiť, ich zurvalý rev bol toho hrozivým prísľubom.
Zhlboka som sa nadýchla. Teraz alebo nikdy! Za nich oboch!
Odhalila som plášť, s modlitbou k Artemis uchopila obrovskú zbraň a skoncentrovala všetku silu, ktorú som pre nás kedy šetrila do rúk a napriahla sa s mečom veľkým skoro ako ja. Dlhá ostrá  čepeľ sa v pomalom lete svojej váhy blysla rovno pred mojimi očami a s úplne mäkkým klapnutím, sa zaťala do čarodejnicinej hlavy. Krv sa rozprskla do všetkých strán. Biely poník sa splašene vzoprel na zadné a celý umazaný od krvi sa vohnal medzi tlupu lykanov, spolu s tou bosorkou v závese, zaháknutou v jeho postroji. Ťahal ju za sebou a po zemi sa tvorila červená brázda, ktorá sa tiahla polom snehu, až dokým poník nezmizol z dohľadu. V krátkom okamihu sa všetko zmenilo, iba mne ostal pred očami obraz, ako sa tej žene zasekla čepeľ do hlavy, na mieste som sa vyvracala.

Čarodejnicina moc pominula, skončil aj nerovný boj a avarskí vlci sa pustili do tých, čo trhali môjho upíra. Adis nazúrene hnal vlkolakov ako čiernu lavínu na rímskych psov. Svorka, ktorá trhala môjho upíra, bola rozprášená ako také zajace. Lykani málokedy zabíjali svojich súkmeňovcov, i keď kruté bitky neboli ničím výnimočné, ale tu Adis zabíjal bez okolkov. Trhali otca jeho synovca a krv je pre náš kmeň vždy posvätna.

...
Ale na toho, ktorý mal najväčší podiel na našom nešťastí, trest iba čakal. Marcus nestihol ani zarazil päty do konských slabín, musel by vedieť lietať, aby unikol nevyhnutnému. Sledovala som, ako ho môj upír strháva z koňa, skočil po ňom ako ten tiger z arény. 
„Skončil si! Zabijem ťa tak, ako sa to robí po starom!“ reval na neho. Podkopol mu nohy, Marcusa to zrazilo na kolená. Obrovský muž sa zrútil do rozbahneného snehu ako taký starec.
„Len si poslúž,“ odvetil pokojne.
„To si nechaj... otče,“ precedil cez zuby znechutene môj upír.
„Na toto sa už nemusíš dívať, Isabel.“ Vzal ma za ruku Rea a podal mi to jediné na svete. Malé zrnko spinkalo zabalené v páchnucej gardistickej veste.
„Spočítaj svoje dni, ty sviňa!“ Nieslo sa v ozvene poza môj chrbát.
Zastala som a pohliadla naposledy na upíra, ktorý mi chcel vziať všetko. Vyzeral akoby s tým všetkým, čo ho čaká, bol už dávno stotožnený. Nebránil sa, dvihol pohrdlivo bradu a poddal sa svojmu osudu. Vedela som, že sa upírom po starom trhá hlava, ale nevedela som, že sa to robí bez toho, aby ju kat silou otočil. Trhá ju rovno aj s trupom, odvrátila som tvár a pritúlila si teplý uzlíček až ku krku. Rea ma bez rečí viedol k drevenému povozu pristavenému pri ceste, ktorá viedla dole z Kantony. Zem sa už netriasla, ale kde tu sa vylievala zo zeme žiarivá láva a lenivo mierila k úbočiu, vyhĺbenou cestou, kde sa menila na jednu veľkú rieku z ohňa.
„Neboj sa, Isabel, odvediem vás do bezpečia. Smečka nás bude doprevádzať bezpečne lesom.“
„A on?“ Nesúhlasne som zastala. Už nie, nesmiem ho opustiť. „Musíme ho počkať." Rea sa otočil smerom k bojisku, pretrel si unavene zakrvavenú tvár. 
„On príde, Isabel,“ prehováral ku mne ako k dieťaťu. „A keď to nastane, budem pri tebe. Všetko dobre dopadne. Len sa neboj.“ Pohladil ma po vlasoch ako keď som bola malá a prehodil cezo mňa obrovskú medvediu kožušinu, ktorá ma svojou váhou posadila rovno do malého voza.
„Prečo to hovoríš, Rea?“ Nechápala som ten jeho ochraniteľský prístup.
„Preto, že je nebezpečný. Preto,“ odvrkol. „A teraz zalez pod ten kožuch. Odchádzame. Už to tu nechcem ani vidieť.“

...
Vzdušný Hádov palác sa pomaly menil na jazero z lávy, keď sme vratkou cestou klesali z hrebeňa pod hladinu krátera. Nikdy na toto miesto nezabudnem a nikdy sa sem nevrátim, pomyslela som si pri pohľade na zasneženú horu, ktorou sa hadila rieka žiarivej lávy ako stužka krvi v snehu. 
Nikdy nezabudnem...

Kone tiahli voz zbesilou rýchlosťou dole z kopca, po bokoch ich poháňali bežiaci lykani. Rea sa snažil váhou nejako kormidlovať polorozpadnutý voz.
„Drž sa! Musíme zmiznúť z úbočia hory, Isabel a nájsť úkryt niekde oproti v lese dosť ďaleko od sopky, hrozí, že nás dostihnú lahary.“
„Čo to je?!“ kričala som.
„Sneh sa roztopí a vznikne z toho divá voda, ktorá strháva lesy.“ kričal dozadu do voza Rea.
„Ale čo on! Musíme mu to povedať!“
Rea sa ku mne otočil. „On nás nájde! Žiaden lahar ho nezastaví, to vieš lepšie ako ja,“ prehodil s vlčím úsmevom a ďalej sa sústredil na cestu.
„Rea!“
„Nájde ťa, Isabel. Aj keby to malo byť to posledné čo urobí! Nájde!“ Chytil ma za rameno a zatlačil späť do voza. „Drž sa!“
Vratký voz ťahaný dvomi rozdivočenými koňmi letel kamennou cestou dole svahom. Lykani po stranách držali stráž a bežali rýchlo ako tie kone. Tak, ako som sa bála cestou na vrchol Kantony, teraz to bolo tisíckrát strašnejšie. Počula som praskot vratkých kolies, trmácalo nás tak, až to vyrážalo dych. Podarilo sa mi odkryť plentu a to, čo som uzrela mi naháňalo hrôzu. Červená rieka z lávy pohlcovala obrovské kmene stromov a tie vzbĺkli ako taká zápalná živica. Les mizol v jazykoch obrovských plameňov. Vydesene som sa pozerala na tú skazu a naraz mi došlo, o čom to Rea hovoril! Lahary! Láva topí sneh! Pohľadom som vyľakane pozorovala zasnežený svah nad nami. Nedokázala som zahnať strach, pevnejšie som pritisla malé zrnko k sebe a chcela sa nechať uistiť, že nás žiaden lahar nedostihne, lenže Rea už vo voze nebol a ja som iba sťažka videla na cválajúce kone. Klesali sme hlboko do doliny, ktorá sa ponuro strácala v mliečnej hmle. 
„Rea!!“ vykríkla som strachom do hustej hmly a mala pocit, že ten diabolský povoz ťahajú draci a aj a som v ňom úplne sama. Nepočula som a nevidela vedľa seba nikoho. „Adis!“ kričala som. Lomoz voza začal sprevádzať aj iný zvuk, akoby sa rúcala samotná hora. Blížilo sa čosi obrovské. Odrazu nás so zrnkom schmatli čiesi ruky a ja som videla, ako voz aj s koňmi padá do hlbokej priepasti podo mnou. Na chvíľu nastalo úplne ticho, iba mne z úst vyrazil príšerný výkrik, dokým som si neuvedomila, že ma drží v náručí obrovský lykan. V tej rýchlosti, som dokázala iba sledovať tváričku môjho malého, ktorý kričal spolu so mnou. Leteli sme v dlhokánskom skoku ponad šikmú rozsadlinu spoločne s hrozitánskym hlukom, ktorý nás poza chrbát dohonil a odsotil silným tlakom vzduchu vpred, ako šnúru s prádlom. Doskočili sme do vysokej kosodreviny a za nami sa vyvalil z nepriestupnej hmly obrovský vodopád bahna plný kmeňov vyvalených stromov a skál. Kolosálna masa bahna padala s uši trhajúcim hlukom do priepasti tesne vedľa nás. Nikdy v živote som nič ničivejšie nevidela než tento ohromný lahar, ktorý stále búrlivo dunel do prázdnoty zasneženého údolia. Pripadala som si spolu s obrími lykanmi ako hrsť malých kamienkov, ktorú niekam len tak niekto pohodí.  
Obrovská tlapa sa ovinula okolo mojich ramien, vystrašene som nadskočila, ruky sa mi ešte stále triasli z toho neuveriteľného letu. Adis pokojne zabručal vedľa mňa, vo svojej obrovskej náručí zvieral môjho syna a túlil si ho k čiernej hrudi, jeho žlté zvieracie oči bodro hľadeli do mojich, vstala som na špičky a s úľavou ho objala. Hladila som drsnú svalnatú hruď, čiernu ako noc, z ktorej vyžarovalo teplo a neskutočná sila. Chcela som si vziať dieťatko na ruky, ale Adis si ma z hlbokým nádychom hravo nadvihol k sebe a držal nás oboch v obrovskej hradbe zo svojich rúk. Jeho by som sa nikdy nebála. Bol to môj milovaný brat. 
Spoločne sme sa dívali do prašnej pary, ako tá smrtonosná skaza ustáva, až z nej nakoniec ostalo stekať iba pár tenkých potôčikov do temnoty hmly. Bola som v bezpečí v náručí môjho brata a so svorkou, ktorá by ma bránila do posledného dychu a i tak sa moje srdce trhalo ako ten lahar. Radšej by bilo v ústrety smrti, len aby som ho mohla znova vidieť. Rozplakala som sa, Adis nespokojne zamručal. Pokývala som hlavou, že je to v poriadku, ale nebolo. Z neviem akého dôvodu ma držali od neho ďalej, cítila som to.

...
Brat ma niesol na rukách lesom, prechádzali sme v tichosti temným tisovým údolím. Stromy vyzerajúce ako bosorky s natiahnutými dlhými pažami, nás zakryli pred svetlom, ako vo svojom vlastnom jedovatom podsvetí. Sneh sa vytratil a pach síry nahradila vôňa konvaliniek a žiarivých iskerníkov.
„Adis, kam ideme?“
Odfrkol si, ale odpovedal mi miesto neho premenený Rea.
„Kus odtiaľto je jaskyňa, tam prenocujeme a počkáme na neho.“
Konečne, povedala som si, ale tú neistotu a napätie v Reovom hlase som zreteľne cítila, akoby nechcel, aby sa môj upír vrátil. Ani som nedomyslela a lykani začali nervózne vetriť. 
„Sleduje nás,“ ukázal naježene Dihlaj do lesa. „Je nablízku,“ šepol. Srdce sa mi rozbubnovalo šťastím. Chcela som vziať naše zrnko a rozbehnúť sa do tmy za ním, lebo som vedela, že ma hneď nájde.
„Ja ho počkám,“ povedal Rea. „Odveďte ju,“ prikázal Adisovi. Ale prečo? Prekvapilo ma to a rozsmutnilo. Prečo to Rea vždy robí? Ja ho chcem počkať, je to moja voľba!Musím niečo urobiť.
„Dihlaj, zožeň jej šaty, pod bralom je osada. Stretneme sa hore na skale. Ostatní vlci, strážiť cestu do jaskyne!“ zavelil Rea hromovým hlasom.
„Ja tu ostanem s tebou Rea,“ povedala som s malou dušičkou. Hnevlivo strelil po mne svietivými očami, hneď som oľutovala, že som sa vôbec ozvala, mala som to predvídať. Adis si ma inštinktívne viac pritisol k sebe.
„Nie!,“ zavrčal, až som nadskočila. „Adis, odveď ju aj s deckom okamžite preč!“
„Nie, Rea! Ja tu ostanem!“ Nešťastne som ho prosila očami. „Prosím.“
Pohľad mu trocha zmäkol. „Isabel, si celá od krvi. Ja ho k tebe takto nepustím. Teraz choď so svojim bratom kam som povedal. Poslúchni, je to pre dobro toho malého.“
Ten argument, ktorý použil zabral správne. Neopovažovala som sa mu už viac protirečiť a napokon mal pravdu a zdalo sa, že zrnko vyčerpalo svoju zásobu spánku a spustilo taký krik, že ostatní vlci nervózne hundrali, ako ich z toho boleli uši.

...
Malá prasklina v obrovskom brale otvárala úzky vchod do nepriestrannej jaskyne z čierneho kameňa, ale dalo sa v nej aspoň udržať teplo. Malá miestnosť s ohniskom uprostred a malou vodnou nádržou v skale, kde stekala dažďová voda, sa mi stala útočiskom po tak zničujúcich udalostiach posledných dní. Mala som svoje dieťa v náručí, a svorku vlkov, ktorý by za mňa položili život, ale aj tak kus zo mňa chýbal a z toho pocitu ma mrazilo. Vlci niečo tušili a ja som nevedela, čo to môže byť.

Dihlaj sa vtlačil dnu aj s rozhorenou pahrebou položenou na hrubom konári. „Počkaj vonku, založím ti tu vnútri oheň.“ 
Uhladila som si obnosené vlnené šaty a vyšla pred jaskyňu. Adis tam sedel pri veľkej pahrebe. „Tu máš, toto som vyrobil.“ Podával mi zavinovačku pre dieťa z jemnej barančej kožušiny. „Dihlaj priniesol toho viac, môžeš si niečo ušiť z tých kožušín, keď chceš.“
„Ďakujem,“ povedala som aj smerom k Dihlajovi. Jeho zarastená tmavá tvár sa roztiahla do širokého úsmevu. Avarsky niečo prehodil a odniesol mi do jaskyne veľkú haldu kožušín.
„Na tom budeš spať, Isabel,“ ukázal. 
„Dobre,“ usmiala som sa na neho. „Ďakujem.“ Napadlo ma, že ostatní členovia svorky ma ani neoslovujú, ale tento muž, bolo v ňom čosi... prinútilo ma to sa za ním znova obzrieť. To, ako vyslovoval zakaždým moje meno, bolo divné. Dihlaj sa volal, usmiala som sa na neho, keď vychádzal z jaskyne. Staral sa o mňa a ja musím prejaviť úctu.

Adis si ku mne prisadol, v tichosti som sledovala, ako v ohni syčí voda z povalených kmeňov. Mlčali sme a ja som premýšľala, prečo toto robia. „Adis, povedz mi, prečo nám Rea bráni?“
„Rea to prikázal, Isabel. Všetci to musia rešpektovať, “ vyhlásil Adis bez okolkov.
„Myslela som si, že ty si alfa.“ Nevzal to ako provokáciu, to som bola rada.
„Rea bol vždy alfa, ale ako sa k nám pridal ten tvoj, zobral rolu vodcu naozaj vážne.“ Neveselo sa pousmial a hodil do pahreby ďalšiu kladu dreva. Pri pohľade na neho, sa mi vynorila spomienka na nášho otca. Adis mal jeho oči a taký istý hlas, na chvíľu to vohnalo spomienky do mojich myšlienok, nechcela som sa hádať a radšej som teda mlčala. Určite každý z vlkov vedel, že Rea to preháňal, presne povedané, ale tento komentár som si nechala pre seba. Cítila som, že je môj upír nablízku a už som nepáchla celá od krvi. Takže mi ostávalo iba trpezlivo čakať, dokým ho lykani pustia. A oni ho musia pustiť. Tou myšlienkou som sa upokojovala a trhala z ľanového súkna malé plienky. Dieťatko zamrnkalo, smutne som sa naň dívala a hľadala v drobunkej tváričke jeho črty. Nič som nedokázala vyčítať, vedela som iba, že má zelené oči po ňom. Vzala som ho na ruky a dívala sa do tých veľkých udivených očí. „Môj malý chlapček, potrebujem tvojho otca...“ šepkala som mu moje tajomstvá. „Aj ty ho potrebuješ...“
Vrátila som sa do jaskyne a položila ho na provizórnu posteľ z kožušín. Kľačala som nad ním a mohla si donekonečna prezerať jeho rúčky a ovoniavať malé bruško a smiešny kohúti chochol na hlave. Bábätko skryté podo mnou si cumľalo rúčku a gúlilo pritom na mňa oči. Vyzeralo to, že si ju chce odhryznúť, tak som mu ju skryla do dlane a bozkávala ho a ovoniavala... Môj malý poklad. 
„Ľúbim ťa...“ šepkala som. „Malinký chlapček, malý obláčik... malinký môj... zrniečko drobunké,“ priadla som a opakovala mrnkavé zvuky ako zrnko podo mnou.
„Isabel.“
Jaskyňu naplnil jeho hlas, niesol sa ako hodvábny tieň, všetko naokolo zahaľoval a mieril priamo do môjho srdca. Vonku niečo zahundral Rea, všetci lykani odišli od vchodu dole k vatre, asi aby sme mali ako tak na chvíľu pokoj. 
Postavila som sa.
Veľa, veľmi veľa krát som si predstavovala naše stretnutie. Ten okamih, keď to príde. Snívala som o tom už dlho. Väčšinou som bežala rovno k nemu a on ma nadvihol do náruče a točil sa so mnou a smiali sme sa... Lenže teraz som sa bála čo i len pohnúť, lebo som verila, že aj tá najmenšia zmena prináša doslova hrozivé následky. Dívala som sa na neho ako na prízrak, všetko vôkol pomaly vyhasínalo a prestalo existovať, ostal iba on. Plamenný princ. Spomienka na to, že som o ňom tak premýšľala, naplnila moje srdce vrúcnym teplom. 
Prešiel bližšie do svetla a malá vatra vo vnútri jaskyne premenila jas okolo neho na magickú žiaru tak, ako vtedy u Alice v domčeku. Bolo to tak dávno... 
Jeho oči prezrádzali, ako veľmi ho táto nekonečná výprava zmenila, boli omnoho temnejšie. Padala mu do nich o trochu dlhšia ofina a jeho pery boli bledé hladom, čo mu i tak pridávalo iba na kráse. Naklonila som sa trochu, keď obišiel oblú skalu medzi nami, zaostril pohľad a tvár mu ožiaril oheň, ktorý dostal trocha viac vzduchu a mne tá divokosť, ktorú som letmo uzrela, vyrazila dych. 
Chcela som vedieť – vidieť, chcela som cítiť. Potrebovala som to – dotknúť sa ho, aby som cítila, že je naozaj skutočný. Ramená mi tým pocitom a túžbou zvláčneli. Prešiel ešte bližšie. Hruď nahá, iba kovové chrániče na predlaktiach a potrhané gardistické nohavice. Ranu cez hrudník mal ešte stále zreteľnú. 
Krásny ako oheň, ako živel...
„Tak dlho som čakala...“ splynulo mi z úst ani nevedno komu som to hovorila, asi sama sebe. Jedným krokom prekonal tú nekonečnú vzdialenosť medzi nami. Nechala som sa strhnúť naliehavosťou okamžiku a dotkla sa ho ako prvá. Pritiahol si ma k sebe a držal zovreté dlane okolo mojich zápästí. Bol rozrušený, tá potreba medzi nami sa nedala skoro uniesť. Dívali sme sa navzájom do očí, tie jeho boli temné, tmavé a plné lásky, tak dravej, až sa ju bálo moje srdce vnímať, lebo som vedela, že je magicky neúnosná. Ruky samé sa nadvihli k jeho tvári, stále mi držal zápästia. Zdalo sa mi, akoby nemohol spraviť to, čo chcel... akoby tú silu potreboval a držal sa ňou sám pokope. 
Pohladila som ho.
Iba môj.
„Ja som nedokázal čakať, Isabel,“ rozrušene šepkal, ale ja som vedela, že je to plač, ktorý jeho oči nechceli prezradiť. Z jeho hlasu znela tak naliehavá bolesť, lámalo mi to srdce. „Ja... chcel som zboriť svet, keď som ťa stratil a nedokázal sa s tým zmieriť, Isabel.“ Oprel si čelo o moje, vzal moje dlane a pevne mi ich stláčal. Ten pocit, akoby bil hlavou o stenu. „Ach," vzdychol, oči zavreté. Cítila som jeho bolesť tak zreteľne, cítila som všetko. „Isabel...“ opakoval moje meno. To uvedomenie našej vzájomnej prítomnosti rezonovalo našimi telami a ja som sa doslova chvela. Dívala som sa mu do tváre a čakala dokým sa upokojí ten oheň v jeho vnútri. Horúce slzy sa mi preliali na líca, zbadal to. Nežne ich bozkami zbieral z mojej tváre. 
„Už nikdy ťa nesmiem stratiť, Isabel. Nikdy.“ Objal ma tak silno, až zo mňa vyrazil hlasný ston. Odtiahol sa v domnienke, že mi ublížil, iba som zakývala hlavou. Vzal moju tvár do dlaní, vlastne sme sa ešte ani nepobozkali, odkedy sme sa stretli. Zavrela som oči ja; jeho dych, jeho vôňa, jeho dotyk... on...
A ešte strašný krik do toho – zrnko sa rozplakalo. V správny okamih. Asi už naozaj potrebovalo nakŕmiť. Pokúšala som sa ho nakŕmiť už pred tým, ale nevedelo si vziať bradavku a od vyčerpávajúceho plaču zase zaspalo, lenže teraz ho nachovať musím. Otočila som sa k hŕbe kožušín, kde som ho mala schované. 
„Chlapček môj malý, poď.“ Vzala som malý uzlíček na ruky a pomaly sa otočila k jeho otcovi, ktorý mal tak zmierlivý pohľad v očiach, ako len upír môže vôbec vo svojom živote mať. Pre mňa nevysloviteľný.
„Čaká na teba,“ šepla som okúzlene tým momentom, ktorý nás obklopil. Srdce mi plesalo radosťou, že sa ho môže dotknúť, že mu môže dať meno, že nás spoločne môže objať. V dlaniach som k nemu podsúvala hrejivé malé dieťatko, naše zrnko, naše všetko. Cítila som v srdci, ako sa tá naša láska rozpína a napĺňa mňa a celú túto jaskyňu.
Zrnko tichunko mrnčalo, už som nešťastne čakala, že každú chvíľu vojde dnu Rea a bude ma znova poučovať, čo mám robiť. 
„Pozri.“ Pohladil dieťatko po hlavičke, priložil mu prst k ústočkám, plač hneď ustal. Vedel čo robí, utíšil ho a pritom ma chrbtom dlane nežne pohladil po krku. Ten dotyk... privrela som oči. Ibaže zdanlivý klam s prstom dlho nevydržal a naše dieťatko sa rozrevalo s novou vervou ešte silnejšie.  
„Čšš šš,“ utišoval maličké a opakovane mu ponúkol svoj prst a pritom nečakane zašiel špičkou prsta za lem mojej upnutej zavinovačky. Trhla som trocha ramenom, nezvyknutá na taký dotyk, znehybnel aj on. Jeho výraz tváre sa odrazu zmenil, svaly na čeľusti sa sústredene napli, hrudník sa mu dvihol hlbokým nádychom. Jedným prstom od krku, smerom nadol, uvoľnil hrubú látku a odokryl tým naliaty prs. Sčervenala som od rozpakov a intimity toho, čo urobil. V dlani zvieral kus látky a nepatrne sa ma na boku prsníka dotýkal. Pozrela som sa naňho, mal zatvorené oči, priam magický okamžik zapôsobil ako mámidlo. Moje ruky prirodzene nadvihli dieťatko vyššie a napokon naše malé zrnko to všetko jednoducho dokončilo. Živočíšne si uchmatlo bradavku, až to nahlas zacmukalo, sčervenala som ešte viac z toho zvuku – pre mňa to bolo tiež po prvý krát. So zadrhnutým dychom v krku, som sa ako tak uvoľnila, vlastne nebolo ani nič vidieť.
Nepohol sa odo mňa, iba mlčal, podivne sústredená na pocit z kojenia, som počúvala jeho hlboký dych. Upokojoval ma. A on, myslím, že ma potreboval nejakým spôsobom iba vnímať vo svojej blízkosti, presne tak som to cítila aj ja sama. 
Mať ho pri sebe a dotýkať sa ho a nikdy sa od seba neodlúčiť.

Naskákala mi husia koža, keď sa ma dotkol na odhalenom zátylku. Jemne mi zašiel prstami do krátkych rozstrapatených vlasov. Ten povzdych pri mojom uchu bol výrečnejší ako slová. Hral sa s jednou malou neposlušnou vlnkou pod mojim uchom, stáčal si ju na prst, oprela som si hlavu do jeho dlane a vnímala ten dotyk a bolestivé satie nášho dieťatka. Bola to zmes nádherných pocitov, ktorú som mohla cítiť iba v jeho objatí. Dvihla som k nemu hlavu, ako sa nad nás skláňal, pobozkal ma na čelo. A ja som v ten okamih vedela, že už nikdy nechce odo mňa odísť. To dokonalé stvorenie medzi nami stelesňovalo všetku našu lásku. Odo mňa si bralo jedlo a on nás chránil svojou mocnou náručou. Do nej patríme – tak je to správne. 
„Už nikdy ťa nenechám samú,“ šepol mi do vlasov. Myslel na to isté.
„Nebola to nikoho vina.“
„Ale bola. Mal som tušiť, že to Lyre len tak nenechá,“ povedal s povzdychom a aj s vlastnou výčitkou.
Nechcela som myslieť na Lyre, nie, keď mám v náručí naše dieťa a nie dnes, keď sme sa konečne stretli. Vedela som, že ona tam proste  bude, keď sa vrátime a tú skutočnosť kvôli mne nik nezmení.
„Neboj sa, Lyre pošlem preč,“ povedal náhle. On dobre tušil na čo myslím. „Pôjde do Ríma, spravovať Marcusov majetok. Je to jeho dcéra.“ 
Tušila som, že Lyre vždy túžila z Bielej veže vypadnúť. Nik sa jej nezdal byť dosť dobrý, ani Edward. Patrius ju prinútil sa kŕmiť z otrokov a Karpatia nikdy nesplňovala jej predstavy o luxuse, na ktorý bola od detstva zvyknutá.
„Nebojím sa Lyre, mám teba,“ šepla som, lebo zrnko vtiesnené medzi našimi telami sladko zaspalo. Malá ručička mu spočinula na mojej nahej pokožke, hladila som ju jedným prstom. Jeho ľúbezná pusinka sa mu sama od seba sem tam pohla, akoby sal ešte stále mliečko. 
„Je tak nežný...“ vzdychla som, až mi srdce stislo. Vzal malú rúčku, malý sa ho chytil okolo prsta, obaja sme sa udivene pozerali na tie drobunké pršteky. Hladil ich svojim palcom, ktorý bol oproti nemu veľký skoro ako jeho rúčka, pousmiala som sa tomu rozdielu.
„A ty si nádherná,“ hlesol, tak, že som to slovo skôr hádala, než počula. Áno... presne toto mi dovoľuje dýchať. Takéto slová.
„Uložím ho.“
Podišla som k hromade kožušín a oblečenia, ktoré pre mňa Dihlaj ukradol a zababušila zrnko v malom barančom brlôžku, ktorý som vyrobila iba preňho. 
Otočila som sa k nemu už so zapravenou zavinovačkou, pevne stiahnutou okolo navretých pŕs. 
„Poď ku mne,“ načiahol ruku. Podala som mu ju, silno si ma pritiahol k sebe.
„Ach, Isabel...“ Sklonil sa ku mne a tvárou, tesne oproti tej mojej, túžobne rozjímal. „O tomto som snil...“ Zhlboka sa nadýchol a nežne otrel svoje pery o moje, ako motýlí dotyk. Nádherne tak, ako to vie iba on. Nádherne, ako nadpozemský jas - tu v tejto temnej jaskyni. Všetko bolo naraz tak dokonalé. Drevo pukotalo v tlejúcej pahrebe, iskričky sa zhášali na studenom kameni a mňa sa dotýkal plamenný princ... Pre mňa sa stal ten okamih všetkým. 

Ibaže...
Tá rozohnená vášeň sálala ako taká sopka a odrazu všetko okolo pohltil on ako nebezpečný lahar. To, ako ma pritlačil na kamennú peľasť a nasilu sa mi vkliesnil medzi moje nohy, ma vydesilo. Jeho dych nabral na dravosti, mala som strach, že ho nedokážem zastaviť. Ostrými zubami mi prechádzal nebezpečne po krku. To ešte nikdy neurobil. Neverila som, ale bolestne to štiklo, keď ma pohrýzol.
„Nie, prestaň,“ vydýchla som a odtlačila mu tvár od môjho krku. Skusmo som ho chcela odtisnúť celého, ale nešlo to. Z hrude mu rezonovala sila akou ma celú utláčal na studený kameň.
„Ach, už nie, musíme prestať. Nie...“
Cítila som tú nervozitu, v ktorej bol stratený.
„Prestaň, prosím, láska,“ Pokúsila som sa inak a hladila ho po vlasoch, ale to nepomáhalo. Bolestne mi tlačil prsia a znova naliehavejšie sa ku mne natisol a začal mi dvíhať sukňu.
„Prosím... !“ Moje prosím ako keby zvýraznilo zvuk v jaskyni a zostalo po ňom iba hlasné vrčanie, ktoré sa hrozitánsky znásobovalo. Pozrela som sa k ústiu do jaskyne, stál tam obrovský lykan Dihlaj a poza jeho chrbát besne vrčal Adis, a nato začal vrčať aj môj upír; zmysly zastreté, oči zúrivo zúžené, pery bledé, držal ma ako takú korisť, ktorej sa nechce vzdať.
„Ach, upokoj sa. Si pri mne. Potrebujem ťa!“ Potriasla som mu rukou, ktorou ma zvieral. Otvoril oči, pohľad čierny, smrtiaci. 
„Pusť ju!“ Rea vbehol dnu a zrúkol tak, že zrnko trhom nadskočilo v kožušinke a zaplnilo jaskyňu svojim krikom a ja som sa rozplakala rovno tiež.
„Vypadni! Okamžite vypadni od nej!“ trval na tom s revom Rea. Tvár sa mu neprirodzene predlžovala, oči žltli a z mohutnej čeľuste mu vyrazili obrovské tesáky. Dihlaj sa nebezpečne priblížil a vyzeral, že naozaj zaútočí.

„Nie!" Napriahla som ruku k lykanom, nech ho nechajú, ale to už ma môj upír trhom od seba odsotil a prechádzal sa jaskyňou ako taká naježená kuna, ktorá nevie, kadiaľ má ujsť. Nervózne prešiel okolo mňa, otočil sa na mieste, malý stále plakal a on vrčal a párkrát sa pokúsil hnevlivo Dihlaja zastrašiť. Pristúpila som k nemu bližšie, lykani sa napli ako struny.
„Prosím, objím ma,“ natiahla som k nemu ruky. Zastal, jeho myseľ sa pomaly oslobodzovala od toho šialeného  zvieracieho pudu. Celý ohromený sa díval na moju rozovretú náruč a to zdesenie, ktoré som uzrela v jeho očiach, mi prebodlo srdce. 
„Poď ku mne,“ hlesla som tichunko a spravila ešte krok k nemu. Akoby som ho vyľakala, ako rana bičom a on naraz vrazil do Dihlaja a ušiel do tmy ako také divé zviera.
„Rea!!“ vyletela som proti nemu celá nešťastná. „Čo si to spravil! On by ma poslúchol!“ kričala som na neho úplne zúfalá.
„Nepočúval ťa, Isabel. Zabil by ťa.“ Mávol rukou, to ma popudilo ešte viac.
„Tomu neverím! Tomu neverím... !“ So zlomeným srdcom som padla k zemi a nahlas plakala. Adis ma objal a preniesol k malému, ktorý sa už zajakal od toľkého jačania. Posadil ma k nemu, položila som sa vedľa jeho brlôžku a hltala vzlyky.
„Čo sa to s ním stalo, Adis?“
„To sa spraví, dievča.“ Pohladil ma otcovsky po líci a položil sa opatrne oproti mne. Zamračene sa mi díval do tváre, akoby hľadal správné slová. „On ťa tak urputne chcel nájsť, Isabel, že z toho úplne zvlčel. Bol som toho svedkom. Zmenil sa na to, čím upíri vždy boli. Pamätáš si otcove historky? Vždy to o nich vravel; sú neovládateľní a krutí. Taký on teraz je.“
„Tomu neverím!“ plakala som. „Neverím... mne on nikdy neublíži. Nikdy.“ Nikdy... „On chcel iba moju krv, Adis.“
„To chcel, Isabel. Ale ty potrebuješ byť silná pre tohto tu, alebo..." odmlčal sa, aby mi ten arogantný tón jeho hlasu pichol rovno do srdca, „alebo chceš jeho kŕmiť teraz?" Adisovi sa zúžili oči pri tej otázke, ten osteň výčitky mieril správne. On ich nikdy neprijme, taký bol môj brat - Adis, vždy tak brojivý proti všetkým.

„On patrí ku mne, Adis a s tým nič nespravíš," To bola odpoveď na jeho nenávistný pohľad.
„Spi, Isabel. Vlci strážia...“ povedal mrazivo, akoby mi tým vravel, že o ňom vedia a nech si dá na nich radšej pozor.

Pahreba dotlela do úplnej tmy, nezaspala som. Načúvala som zvukom lesa a myslela na neho. Neublížil by mi, on by predsa prestal - ja som to vedela najlepšie. A nech lykani strážia, nič s tým nezmôžu, lebo on zostane stále nablízku. Nik nás nerozdelí, už nik.

Noc pomaly plynula, lykanie svorky sa dorozumievali štekavým vytím a plašili tým dravú zver. Oni tiež cítili jeho prítomnosť, lebo on nemohol odísť. Nie bezo mňa a svojho syna.
...

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

20)  Astrid (19.10.2011 16:11)

gucci, ja ich milujem, díky, že Ty ich tiež omg on ju tak miluje, že neviem ako to napísať mám radosť, kiss

19)  gucci (19.10.2011 15:29)

...byli bez sebe tak dlouho...tolik bolesti si protrpěli...teď si pomalu musí k sobě opět najít cestu...ale pokud jim to dopřeješ bude jejich nacházení o tolik sladší! ...však on je její Plamenný princ a ona jeho tolik milovaná Isabel!!!...je to nekonečně skvělý příběh !!!!

18)  Astrid (16.10.2011 20:58)

Ashley, díky, som rada, že sa páčilo

16)  Astrid (11.10.2011 23:09)

CathyC, Tvoje vyznanie so mnou robí divy.
Ty chceš aby som praskla od pýchy asi ďakujem za taký ohromný kompliment, budem si ho opakovať ako mantru, omgale som len pisálek, ktorý má striedavú formu, žiaden Agasi
Díky moc

14)  Astrid (11.10.2011 21:11)

Ahoj, spravili ste mi veľkú radosť, takže by som sa rada poďakovala.

jo a ... táto kapitola bola... no mala veľa slov

Twilly - som rada, že si si to ako jediná všimla, že ten vlčák tam neni len na ozdobu Ohromný koment, asi ho dám zarámovať, omg, mám radosť, díky
Maribel - Tvoj komentár som si prečítala asi desať krát a bolo mi to naraz jasné o tej jaskyni Díky, moc si toho vážim
Jula - milujem, keď je premožený svou prirodzenosťou, to sa mi vždy toporí v hlave ako prvé, díky
Julie - jo, šílenče, do tej kategorie v poslednej dobe fakt spadám dík
Bye - !!! strašne si ma potešila, milujem ťa, no a aj keď som túto kap. dosť odpinkala /tá dlžka ma zabila/, som šťastím bez seba, že ... proste som nj, som prilnutá ked vidím Tvoj nick. kiss Byedíky
matysekmj - dýchej!! ešte bude dusno, ale už uff budú spolu
maily1709 - už sa vidím ako to vydám, to si najprv musím dať napáliť do mozgu lepšiu slovnú zásobu, ale díky, je to krásna predstava
eMuska - jo ježkov zrak, to je jak Heavy metal mix táto kap, díky
Judy - pridávať budem teraz často, nemaj boja, díky, meno bude!!
Lenka326 - díky, vystihla si to, Edward bude musieť byť velmi silný
CathyC - stále na Teba myslím ako na moju naj fanúšičku, Tvoj nick ma na mňa magický účinok
Kytičko - já moc ďakujem Tebe za slzičku
Semiška - díky, ano budú spolu, ja už ich neodlúčim... teda tak sa mi zdá zatím

Edit: ohľadne postavy Breny, som váhala a akurát by sa to predlžilo o kapitolu, čiže nezabudla som na ňu, ale menší odsek jej bude venovaný.
Všetkým Vám ešte raz ďakujem

13)  Twilly (11.10.2011 16:50)

Tak seňora, ak som ešte doteraz nebola z teba ohromená, tak je najvyšší čas. SOM ohromená. Tvoja genialita spočíva v tak realistickej lyrike, až... no jednoducho, ja to hádam ani nenapíšem. Je to nepopísatelné, aké pocity vo mne táto kapitola vyvolala. Od toho neskutočného boja, ktorý by si zaslúžil rovno kinosálu a Petra Jacksona ako režiséra. S tvojim popisom by to bola hračka a istých pár desiatok oscarov k tomu. To mi môžeš veriť. Videla som chvílu, keď sa prikrádala k poníkovi a meču, videla som jasne aj chvílu, kedy preťala hlavu čarodejnici. Videla som, ako neskutočne trpel Edward...

Nedá sa nespomenúť cesta popri krvavej stužke lávy. Zvuky zosúvajúcej sa hory mám v ušiach, či o to stojím alebo nie (aj keď mi tu hrá rádio VIVA )...

Nová postava - nový lykan (mmch, fotka HAM HAM a jasné vrrrrrrrrrr )... netuším, čo od neho čakať, ale cítim v kostiach, že by mohol byť zásadný...

V neposlednej rade príchod Edwarda a prvé kŕmenie dieťaťa. Tak niečo osobné je možné len velmi ťažko vyjadriť. Možno vizuálne spracovať, ale pretvoriť to do slov tak, aby sme boli pri tom... tak to seňora, to volá po ocenení!!!!!

A nakoniec, túžby a vášne. Jeho život a jej krv. TO čo ich spája to ich vzájomne rozdeľuje. Verím, že Rea vie čo robí... som si tým istá. Myslím, že to nie je len vodcovská póza... IVANA, jedno velké ďakujem za tento zážitok

11)  julie (11.10.2011 13:41)

Astrid,ty šílenče,tohle bylo tak neskutečně silné!!!!!!Nádherné,úchvatné,strhující....

10)  Jula (10.10.2011 22:36)

Astrid, to byla nádhera!
Začala jsem brečet hned při prvních větách a skončila až teď. Edward přemožený svou přirozeností mě docela vyděsil, ale doufám, že to všechno překoná a bude schopný být s Isabellou a jejich zrnkem
To čekání se opravdu vyplatilo, jsi úžasná, díky!!!

9)  Bye (10.10.2011 22:31)

O.M.G. Astrid!!!
Jsem totálně utopená ve fantastickém světě Tvé fantazie
Ne, už dávno nestačí přirovnání k člověku, sedícímu v kině, sledujícímu nějaký bombastický výpravný spektákl. Tohle už je spíš bližší nějakému intenzivnímu snovému prožitku, něčemu, co člověk zažije skoro na vlastní kůži!
Navíc to Tvoje žonglování se slovy! Vždycky si říkám, že už na další level neskočíš, a vždycky se spletu. Dneska jsem si v tomto směru nejvíc vychutnala úprk před lahary.
A samozřejmě EMOCE! VŠUDE, VE VŠEM, VŠECH. Na to jsi mistr!!!
Celou dobu jsem s napětím čekala, co že se to Edwardovi stalo. Co provede. No, šel z něj strach. Opravdu by ji poslechl? Co s tím???
Víš co, těším se až to překonají, protože potom to bude, jako by se milovali poprvé
Ne, nedokážu Ti tu vynachválit všechno. Prostě Ti musí stačit: ano, líbí se mi to. Moc!

8)  matysekmj (10.10.2011 20:14)

Astridko,to byla nádhera,jako vždy Jsem ráda,že už byli spolu jako svobodní,ale ještě ta jeho temná stránka.Chudáci jak musí trpět,oba,že zatím nemohou být spolu.Ale už se těším až se to změní Jednou u tvých povídek určitě zapomenu dýchat a pak me budeš mít na svědomí.Tak jak napsala "maily1709" viděla bych to na knihu a i na film je to tak živé

6)  eMuska (10.10.2011 15:32)

uá, ježkov zrak, to bolo auajs! celé! stredala si vcelé spektrum všetkého, bolesť, žiaľ, láska, vášeň, strach, dravosť, hrubosť, neha, ...teplo... škoda, že sa to nakoniec tak potento, ale veľmi dobrét o je... už sa teším, keď sa z Eddwarda stane ocko... ozajstný...

5)  Judy (09.10.2011 23:43)

Jsem ráda, že začaly zase přibývat kapitoly a jsem opravdu moc ráda, že dítě zůstalo u Belly a všichni (klaďasové) jsou v pořádku. Jen by už mohli chlapečka pojmenovat.

4)  Lenka326 (09.10.2011 23:09)

Wow, to bylo něco! Když Marcusovi podala syna a stejně to Edwardovi nepomohlo, bála jsem se nejhoršího. Nevím, kde vzala tu odvahu dojít pro meč a zabít čarodějnici, ale tato tvoje Bella je neuvěřitelně odvážná a silná žena. A když už byli svobodní a v bezpečí a mohli se konečně radovat ze shledání, tak vystrčí své pařáty Edwardův vnitřní démon. Doufám, že se dá zase do pořádku, že láska k Belle a synovi bude silnější než všechno ostatní.
Díky za dokonalou kapitolku, neuvěřitelně dlouhou a napínavou, úplně jsem cítila ten mumraj okolo. A k tomu ty hluboké emoce, opravdu jsem si to užila.

2)  kytka (09.10.2011 22:43)

Ivanko. Probrečela jsem to od začátku až do konce. Tak skvěle popsané a vylíčné. Isabelina odvaha s mečem. Jeho zoufalství bezmoci bojovat za ženu a svoje dítě.
Setkání v jeskyni, bolest z dalšího odloučení. Touha po krvi.
Děkuju za skvělé čtení, užila jsem si to moc. Smutná, ale krásná kapitola. Jsi skvělá.

1)  semiska (09.10.2011 22:36)

Krásné. Napínavé až do konce kapitoly. Jsou spolu Nádhera, moc se těším na další kapitolu a držím Edwardovi palce, aby se co nejdřív ovládl a mohl být s Bellou a malým.

1