02.06.2011 [07:00], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 36×, zobrazeno 5569×

Loreena spieva nádherne

---

Kapitola 20

 

Aréna obety

 

Ako mám chrániť to, čo v sebe nosím, keď vidím, ako ťa vedú na smrť

 

Ubehli ďalšie tri týždne odvtedy, ako som ho naposledy videla v područí vlkolakov. Marcus netušil, že o tom viem. Párkrát sa ma snažil dostať šikovnými otázkami, ale neuspel. Rozhodla som sa mlčať, čo ho dovádzalo do nepríčetnosti. Nemal poňatie ako ďaleko vidím do jeho hlavy a na to, aký bol starý, už vôbec nevedel jednať so ženami. Ale mala som rešpekt. Kedykoľvek sa mohol rozzúriť a ublížiť jednému z nás. Bojovala som aspoň svojou dušou a nenávidela ho, ako sa najviac dalo.

...

S ranným brieždením odchádzali zle sny, ktoré vždy vystriedal strach odpočítavajúci svoje podivné číslice. Prázdnota ma pohlcovala noc deň. Všetok ten čas som prežívala sama opustená, väznená vo svojej kamennej cele na opačnej strane hradu.

Z tých komnát, ktoré sme s Brenou spolu obývali, nás nechal Marcus presťahovať hneď v tú noc, ako sa to zomlelo. Všemožne som sa snažila dostať aspoň na krok k oknu do nádvoria na druhej strane chodby, ale stráže mali asi presné príkazy. Bola som presvedčená, že je uväznený niekde v kamennom podzemí hradu, a aj môj brat s lykanmi tiež. Brena pátrala na vlastnú päsť. Od stráži vymámila pár informácii; že v hradnej temnici sú zavretí lykani z Avar a že v jednej z katakomb držia upíra, ale že je to veľmi tajné, aby o tom hovorili kvôli nejakým zvestiam o hrách, ktoré sa budú konať niekde v horách v akomsi krátery. Marcus niečo chystal, tým som si bola istá.

...

Brena si rýchlo privykla na život v paláci, páčilo sa jej tu, nezazlievala som jej to. Zaslúžila si aspoň trocha pozornosti a radosti zo života, nebolo jej súdené trpieť so mnou. Marcus jej zveril svoju mladučkú chránenkyňu Siane. Chcel, aby sa naučila jazdiť na koni a strieľať z luku ako dievčatá z vysočiny a myslel si, že Brena je tá pravá horalka, ktorá ju to naučí. Siane na svoju premenu iba čakala a Brena z nej bola nadšená. Priala som jej to. V živote nič pekné nezažila, slúžila roky ako potrava upírovi, o ktorom si myslela, že ju miluje.

Niekoľko dní sme strávili spolu v trojici, ale ja, akoby som ani nebola. Smútok mi ukradol srdce. Snažila som sa myslieť len na to najdôležitejšie – na to, čo príde. Vedomie, že ma neminú zlé veci ma desilo, ale muselo to tak byť, osud to vyžadoval. Dúfala som, že budem mať dosť sily, aby som ten svoj uniesla a dni, ktoré potom nadídu, si žiadnu daň z nás nevyberú. Čosi mi nahováralo, že tomu bude čoskoro koniec. Preženie sa to okolo nás silou búrky a my už potom nebudeme môcť jeden druhého nájsť.

Nie, tomu neverím...

Pri zmysloch ma držala iba myšlienka na naše malé zrnko a menila svet na lepší. Naše nežné dieťatko, naša zhmotnená láska. Aké asi bude? Predstavovala som si nádherného chlapčeka s rúžovými líčkami. Možno bude krásny ako jeho otec. S tmavými vláskami a s očami plnými života. Ktovie aké oči mal jeho otec, keď bol ešte človekom... Smutne som si uvedomila, že som sa ho nikdy nespýtala na podobné veci a vlastne, som o jeho živote skoro nič nevedela. Nemali sme čas na minulosť. Nám nikto lásku neprial, nebola nám súdená. A keď sme si potom, pre seba, vybojovali aspoň jeden malý ústupok od bohov a ja som počala jeho dieťa, zlo sa znova vrátilo s ešte väčšou intenzitou a neistota pohltila všetko okolo nás. Ale v jednom som istotu mala a ani bohovia by nič nezmohli. Vedela som, že ma môj princ miluje. Len ja som poznala jeho dušu, patrila iba mne.

Týmito myšlienkami som zamestnávala svoju samotu v duši, uväznenú v komnatách Marcusovho hradu. Myšlienkami na nich dvoch. Jedného chránilo aspoň moje telo, ale toho druhého, iba moje srdce.

 

*

 

Zlá predtucha sa nenávratne dostavila. Prehnala sa komnatou ako chladný prievan zo zatuchnutých hradieb. Presne ako som tušila.

...

Hlasné erdžanie nervóznych koní, ktoré otroci zapriahali k obrovskému vozu sa odrážali v ozvene od steny hlbokej priepasti naproti hradu. Stála som na lávke hradby a pevne zvierala hrdzavejúce kópie vsadené do vetrom ošľahaného kamenia. Slaný vánok vial od mora. Dívala som sa cez teplom zvlnený vzduch dole skalným zrázom hradu, po ktorom sa hadila úzka cesta prudko končiaca na polorozpadnutom moste, vedúcim nad priepasťou. Majestátny orol preletel popod prastaré kamenie práve, keď sa otvoril padací most na hradbe. Mohutné dvere zaburácali a zrútili sa na protiľahlú stranu okresanej skaly. V obkľúčení desiatok stráži sa vyteperili von dva obrovské vozy s otrokmi. V jenom z nich viezli vlkolakov a v tom druhom, jeho. Naraz sa otočil, natiahol ruku smerom ku mne, ale hneď ako to spravil dostal ranu od stráži.

Trhala som sa vo svojom vlastnom tele, chcelo sa mi kričať, búšiť päsťami do kameňa. Ale podivne nič z toho som nespravila. Nemohla som... lebo moje srdce puklo.

... a voz pokračoval v ceste. Dívala som sa za ním, aj keď už zašiel za obzor, aj keď zašlo slnko a potom... aj keď zapadol mesiac.

Nevedela som, kto ma nadránom dostal z hradieb do postele, nevedela som vôbec nič. Akoby tú bolesť niekto vymazal z mojej mysle. Nikdy som viac netrpela, ako keď som ho videla včera v tom voze spútaného. Tá bezradnosť, bezbrannosť, bola nevysloviteľná. Hlúpo som si myslela, že keď ho Marcus väzní tu na hrade, tak je to pre nás bezpečnejšie.

 

*

 

V ten krutý deň, na ktorý nikdy nezabudnem, som sedela znova na hradbe a čakala na vidinu až sa zjaví. Slnko pálilo a dusilo všetko naokolo v prach. Nemohla som vnímať nič okrem tej všadeprítomnej bielej práznoty. Ktosi mi priniesol do komnaty šaty a položil ich na posteľ. Hľadela som na ne, boli prešívané zlatími niťami a rúžovými perlami. Stuhy z nich siahali až na zem a závoj vyzeral, ako utkaný z lúčnych kvetov. Toľká márnosť a je to všetko nanič! Chcelo sa mi kričať. Naraz som sa nevedela ovládať, túžila som niečo rozbiť. Rukou som z celej sily vrazila so malej amfóry na stole, roztrieštila sa márne kúsky. Vzala som ostrý črep a zaryla ho do jemného hodvábu a ten sa pomaly menil na rozdriapanú sieť. Slzy mi stekali a vpíjali sa do látky, strácala som rozum. Brena celá rozjarená vletela rozradostnene do komnaty s tým, že odchádzame z hradu na nejaký výlet. Keď zbadala, čo som spravila, ratovala najprv závoj, dokým jej došlo ako mi je. Na nádvorie ma dovliekla v ako takom stave, aby som vôbec bola schopná cestovať.

„Isabel, žiješ...“ drgla do mňa. „To znamená, že ťa bohovia majú radi. Tak sa vzchop,“ hundrala mi nahnevane do ucha, keď sme spolu nastupovali do obrovského voza. Mala pravdu, musím sa vzchopiť.

...

Ťažký voz sa s hlukom trmácal kamením, vyzrela som von z malého okienka. Prechádzali sme mostom nad priepasťou. Teraz ten most vyzeral ešte horšie ako zhora, z okna mojej komnaty. Cesta pod nami sa chvela ako vietor narážal do starého kolosu a kone sa splašene vzpierali kočišovi z oprát a ten ich k tomu všetkému ešte aj plieskal bičom hlava-nehlava. Zavrela som oči a modlila sa, aby sme už stáli na pevnej zemi.

Marcus nastúpil za jazdy viditeľne potešený, že ma vidí. Cítila som ako ma pozoruje, ako sa jeho oči do mňa opierajú. „Isabel,“ oslovil ma navonok pokojne. Venovala som mu prázdny pohľad. Zvykla som si za tie dni na jeho prítomnosť.

„Pane...“

„Myslím, že si rozumná žena, Isabel,“ začal. „Preto si ťa ten germánsky fagan aj vybral. Hm... Ja ho poznám,“ pousmiala sa, akoby sa bavil na niečom, čo sa odohralo v jeho spomienkach. Zabolelo ma ako hrubo vyslovil jeho meno. Významne sa odmlčal a čakal dokým si nebol istý, že ho pozorne počúvam. Oči sa mu lišiacky zúžili. „A vieš presne, čo chceš...“ dodal. Stále samá záhada... Hovoril nanajvyš podozrivo, ale zaujal ma tón jeho hlasu. Znel ako prešibaný obchodník, ktorý chce nalákať potenciálnu obeť podvodu. Pokračoval.

„Chcem, aby si o mne vedela zopár vecí a rozmyslela si svoje možnosti. Myslím tým, aby si bola pripravená sa správne rozhodnúť, ak to bude naozaj treba.“

„Pane, nerozumiem vám, ale som pripravená prijať svoj osud. Ak ma čaká nejaké dôležité rozhodnutie, nech sú bohovia so mnou.“ Nespokojne sa zamračil mojej odpovedi, hrala som hlúpu.

„Bohovia... bohovia! Stále len tí prekliati bohovia!“ kričal.

„Prepáčte, pane.“ Nikdy sa nedozvie aká som. To mu nedoprajem. Hrať netýkavku v jeho prítomnosti, mi robilo dobre.

„Nie, nie, to je v poriadku, drahá.“ Načiahol sa, strhla som ruku k sebe. „Ale vedz, vždy si vezmem, čo chcem, Isabel. Aj tú tvoju krotkú dušičku, rozumieš?“ diabolsky sa usmial. Teraz som už o tom nepochybovala. Bol to majster pretvárky, ktorý zneužíva svoju moc a postavenie. Odtiahol sa, akoby ho tá naša debata prestala baviť.

„Kantona čaká!“ zahrmel nahlas v nudnom tichu a zhurta rozhodil rukami smerom von z voza. Skoro som vyletela z kože. Myslela som, že sa bláznil.

„Smerujeme do samého stredu sopky, Isabel,“ pokračoval v revaní. „Zem sa tam chveje a my budeme priamo v žeravej tlame všemocného Háda,“ vykrikoval teatrálne cez celý voz. Celkom zdrevenené sme tam s Brenou sedeli, a ani necekli.

Kantona bola naozaj sopka hlboko v horách a uprostred ,v jej samotnom krátery, podľa legendy, stálo obrovské koloseum. A vôbec nie také ako v Ríme, ale ešte väčšie. Z otcových príbehov, ktoré nám s Adisom rozprával, som si pamätala, že dávna erupcia arénu dočista zničila. Ale prečo by Marcus chcel isť práve tam, prišlo mi to divné.  Ibaže by... Zdalo sa mi, že mi uniká pointa. Iba, ak by... ! Roztriasli sa mi ruky, cítila som, ako ma mrazí na ramenách. Triaška postupne silila, chytila som si kolená. Marcus sa na mňa spokojne usmial. „Áno, presne tak,“ odpovedal mojim splašeným myšlienkam. Preto som ho videla v tom voze včera. Marcus ho odvliekol do Kantony!

„Doveďte mi koňa!“ zavolal na sluhu. Uprene ma pritom pozoroval ako mi to dochádza. Všetko naraz dávalo zmysel. Všetko... „Hneď!“

„Áno, drahá, správne...Tam čoskoro uzavriem svoj nový obchod,“ dodal a vyrazil z voza priamo do otvorenej priepasti. Naklonila som sa von z dverí, či naozaj spadol, ale len šťastím sa mi podarilo vyhnúť obrovskému grošovanému žrebcovi, ktorý precválal tesne popri voze.

...

Cesta k sopke trvala celú noc. S vychádzajúcim slnkom sa na horizonte vynárala ohromná Kantona, v celej svojej hrozivej kráse. Vrch hory zakrývala biela snehová prikrývka a z doliny k nej načahovala svoje záludné závoje hustá hmla, ktorá blúdila cesty pre prichádzajúcich. Zem pod nami sa triasla, mohutný víchor lámal stromy, zamrznuté jazerá praskali pod náporom ťažkých vozov. Chcela som utiecť z tejto karavany príšer a skryť sa niekde v lese, ale ten bol plný vlkov, zbesnených lykanov a divých mačiek. Všade sa vznášal závan smrti, ktorá sa v oblakoch žltej síry, zakrádala ponad nás. Hrozivá vlčia pieseň nás sprevádzala až na miesto, kde vozy zastali.

Biely sneh odrážali svetlo, ktoré sa vracalo späť k čiernemu kameniu a v suchom vzduchu trblietavo osvetľovalo arénu väčšiu ako koloseum. Bolo to ohromné, aká dokáže byť smrť obrovská - ako táto stavba. Vatry blčiace do výšky, preťahovali do neba pohyblivé tiene a prazvláštne dávali tej ozrutnej aréne podobu diablovej tváre.

Z kruhu vysokej arény čiernych vulkanických skál, sa vytratila hmla, aby odkryla zakázané hry Titánov.

...

Edward – môj upír sa stal otrokom smrti - gladiátorom. Vedela som, čo sa dialo v Rímskych arénach. Ľudia v hľadisku bažili po krvi, dokonca aj ženy a malé deti. Krutému zlu sa tak rozžiarila aj tvár a dnes tomu nebolo inak.

Obrovské koloseum dunelo skandujúcimi ľuďmi. Striedali sa upírie súboje s lykaními. Psia štvanica na leva. Ľudia do neho z  tribúny hádzali kamene. Bez dychu som to všetko sledovala z lóže, do ktorej sa posadil aj Rímsky prefekt so svojimi konkubínami. Okamih radosti nastal, keď Rea už nemal súpera. Medzi lykanmi ho bezpochyby nik nedokázal poraziť. Aspoň to ma zahrialo pri srdci.

...

Čas sa pomaly noril do noci, nebesá osvietil mesiac, ktosi zakričal v ozvenách heslo: „Titanas, Titanas!“ a sopka sa znova premenila v šialený kotol.

Z kovových mreží oboch veľkých brán vstupovali do arény desiatky ozrutných vlkolakov, aby sa rozostavili po stranách kruhu. Do úplného stredu niekto zabodol dva ozrutné meče a keď odstúpil, ozvalo sa obdivné zabručanie. Pozvaný prefekt nadvihol ruku, rázom všetci stíchli.

„Dnes mi bola preukázaná veľká česť, otvoriť znova hry Titánov. Najmocnejších gladiátorov v celej ríši. Tak teda s požehnaním všetkých bohov, otváram dnes v noci... Kantonu!!“ zareval prefekt a ja som si musela zakryť uši z tej spätnej väzby.

Napadlo mi, že meno toho boha, ktorému bola Kantona zasvätená prefekt nevyslovil. Nikto to meno nevyslovoval – nikdy.

Podivný mužík v parochni prebral slovo: „Dnes sa v aréne stretnú na život a na smrť dvaja nezlomní bojovníci z tých najbohatších a najvplyvnejších domov v Ríme. Meče nesmrteľných rozhodnú, ktorý z týchto dvoch mužov bude dnes podstení slávou arény.“ Fanfáry sa hlasno roztrúbili a pozornosť sa otočila k bránam, dav sa nahlas rozjasal. V poryve prachu vychádzal z útrob kamenia bojovník, srdce sa mi dalo do cvalu, tá chôdza mi bola povedomá. Postavila som sa, ale Marcus ma zaraz stiahol k sebe do vystlaného kresla.

„Pozeraj sa... a hádaj na koho som vsadil.“

Môj upír pomaly prešiel k pripraveným mečom v strede arény, a iba ostal stáť. Vyzeral presne tak, ako som si ho pamätala v ten deň, keď prepadli našu osadu. Na nahej hrudi sa mu skvela jeho zlatá pečať. Zápästia mu obopínali až po lakte hrubé kožené chrániče a žoldácke nohavice mal stiahnuté jeho hrubým opaskom. Stál tam pokojne, s hrdo vztýčenou bradou. Mocný bojovník, s nevysloviteľnou silou. Titán. To bol on.

Dav znechutene zaprotestoval, žiadne divadielko pre obecenstvo, sa totiž nekonalo. A jemu to bolo evidentne jedno. Ani známka emócie... nič. Dívala som sa uprene na neho a v mysli volala jeho meno. Otočil sa, našiel ma pohľadom. Na okamih celý svet ustrnul. Možno som sa mala v tú chvíľu rozplakať, ale slzy by znamenali málo. Skôr som sa cítila byť sústredená, akoby som ja sama mala byť tá, ktorá sa bude ruvať za naše životy. Ale on sa na mňa iba nepatrne usmial, čo ma vyviedlo z mieri a chopil sa toho obrovského meča. S jemu podobnou ľahkosťou ním párkrát pretočil, ako by mi vravel: Neboj sa, bude to hračka...

Akonáhle Marcus spozoroval našu tichú komunikáciu, majetnícky si ma pritiahol k sebe. „Pusť ma!“ trhala som sa v jeho zovretí. Edward sa vzápätí pohol k tribúne, ale rady lykanov sa okamžite stiahli bližšie k nemu.

Otvorili sa druhé z kovových vrát. Všetka pozornosť sa otočila tým smerom. Dav sa znova rozreval nedočkavosťou. Nikdy som sa nemodlila k Hádovi, ale teraz som opatrne volila slová. Vystrašene plynuli z mojej mysle, tak aby som nevyslovila nič, čoho by som mohla ľutovať:

V aréne tebe zasvätenej, prosím, ušetri bojovníka Edwarda z Bielej veže... V aréne tebe zasvätenej, prosím, ušetri bojovníka Edwarda z Bielej veže...

Do arény vstúpilo monštrum, veľké ako obor. Nikdy v živote som nikoho takého nevidela. Pri chôdzi sa nakláňal zo strany na stranu, podobne ako nahrbený lykan. Reval nezrozumiteľne na burácajúci dav a žiadal si väčší a väčší aplauz. Rady tribún sa vzdúvali a ľudia ryčali a skandovali bojovné heslá. Obnažené konkubíny hystericky jačali a rozjarení muži sa cápali po ich nahej pokožke. Takto nejako vyzerá peklo, potriasla som hlavou a pozrela sa zdesene do arény naspäť. Môj upír pokojne prešiel do stredu kruhu k protivníkovi, ktorý stále vyzýval dav. Venoval mi ešte jeden pohľad a nečakane s bleskurýchlym ťahom meča, zaťal do stehien tej beštie. Ozval sa strašlivý rev, obluda sa sklátila k zemi, tribúny šaleli. Nikto nečakal tak rýchly útok, ale každý vedel, že v aréne prežije iba najsilnejší. Čakanie znamenalo prehru, a môj upír to dozaista vedel.

Od začiatku mal navrch. Boj sa vyostroval a naberal na sile. Meče iskrili pod náporom vlastného druhu oceli. Vyzeralo to, že veľkosť nie je najdôležitejší faktor, lebo tomu obrovskému chlapovi s podobou lykana, bola iba na obtiaž. Obor krvácal, ale vždy vstal a útočil s novou vervou, akoby mal nevyčerpateľné sily. Môj upír ho ale svojou šikovnosťou vedel s prehľadom prebiť a zrážal ho do kolien, znova a znova. Naraz sa napriahol, falošne naznačil mečom, ale miesto toho si počkal aby súper naprázdno uderil a on sa vrhol sa na jeho krk, z ktorého sa prúdom začala valiť krv. Nakoniec sa ten obor zvalil na zem ako podťatý. Obzrela som sa okolo seba, ľudia sa zbláznili. Vyzerali ako kreatúry, ktorým niekto naschvál zmrzačil tváre. Marcus sa smial a z neba začal padať dážď. Vyzeralo to, že obrí lykanočlovek to má nadobro spočítané, keď naraz sa čosi stalo. Edwardovi sa podlomili kolená, cítila som, ako sa zachvela zem.

„A teraz...“ uniklo Marcusovi potichu z úst, „sa pozeraj.“

Naraz ten druhý vstal ako strela a vrhol sa k nemu s takou silou a rýchlosťou, že sa to dalo sťažka registrovať. Môj milý ostal bezbranne kľačať v piesku a naťahoval ruku kamsi pred seba, akoby poslepu hľadal meč, ktorý mu vypadol sám od seba na zem. Strhla som sa, niečo bolo zle. Veľmi zlé... Prezrádzal to Marcusov podivný úsmev. Vedela som, že ak by použil čary...

Obor zaútočil nemilosrdne znova, ceril obrovské tesáky a z úst mu odporne odlietali sliny. Zareval, zdvihol do vzduchu obrovský meč a presekol Edwardovi rameno až po hruď. Jeho výkrik prešiel mojim srdcom ako žeravý nôž. Ukrutná, preukrutná bolesť zasiahla aj mňa. Môj výkrik utíšil tribúnu. Pohltila ma totálna hystéria, tak silná, že som necítila svoje skrehnuté telo. Mohla som len vidieť, ako sa mi trasú ruky a podlamujú kolená. Môj upír sa stále nedokázal pohnúť. Tŕžil jednu ranu za druhou, až mal z toho nakoniec úplne znetvorené telo. A on ho stále bil a bil, a ja som sa topila a padala hlbšie do šialenosti. Moje telo odmietalo dýchať, dusila som sa.

Odrazu ten druhý akoby sa zasekol, a len nadvihol meč nad hlavu. Zastal. Čakal. Nedýchala som, vôbec. Čakala som... kedy ma to zabije tiež. Ten okamih trval neskutočne dlho. Už som myslela, že som mŕtva, keď ma zrazu z tranzu prebral nejaký pohyb. Marcus rýchlo vstal, prefekt sa nahnevane domáhal slova, okrajovo som to sledovala, o niečom sa začal vášnivo dohadovať. Aréna netrpezlivo skandovala: „Smrť! Smrť!“

A potom... na chvíľu všetko stíchlo v očakávaní. Marcus nadvihol ruku pred seba s palcom otočeným smerom k svojej hrudi. Obluda z arény nedočkavo čakala na verdikt. Zatriasol rukou, naznačil s palcom smerom dole, ale hneď ho aj vrátil do pôvodnej polohy. Pozrel sa na mňa. Myslela som, že prefekt rozhodne, ale nakoniec to bol sám Marcus, ktorý vysloví ortieľ nad nami, a ja som naraz vedela prečo:

... myslím tým, aby si bola pripravená sa správne rozhodnúť, ak to bude naozaj treba, znel v mojej hlave Marcusov hlas. Ja som vedela, čo on chce. Vlastne som to tušila už vtedy na tom veľkom bazare, keď ma našiel.

Jeho palec, stále smeroval do neutrálnej polohy, prestala som vnímať hluk naokolo. Dostávalo sa mi sily len na to, aby som sa dokázala vrhnúť k jeho nohám. Strhla som sa k nemu a ostala visieť na jeho ruke, ani to s ním nepohlo. Počula som svoj vlastný hlas ako vraví, a znelo to tak pevne, strašlivo rozhodne: „Dám vám ho, pane. Dám... Len ho, prosím, nechajte nažive. Prosím!“

„Isabel...“ vydýchol naoko prekvapene. Prefekt sa zatváril pohoršene. Ale všetky tváre tohto sveta a aj tá prefektova neznamenali teraz nič.

„Dám vám všetko... všetko,“ zopakovala som znova, bolesť sílila. Slová, ktoré som vyslovovala boleli hlboko, hlboko vo mne. Trhali. Ničili.

„Počúvam tvoju ponuku a zvažuj opatrne čo ponúkneš, drahá Isabel. Ja chcem vždy len to najlepšie,“ usmial sa a ja som vedela, že dnes som stratila svoju dušu.

„Dám vám to dieťa, ktoré privediem na svet. Prísahám! Len ho, prosím nezabíjajte... Prosím...“ opakovala som, dokým ma Brena nevzala do náruče, a ja som napadla k zemi aj s ňou.

 

*

 

Hádes vypočul moje modlitby a Marcus otočil palec smerom hore. Nechal Edwarda nažive, aj keď hneď na to prehlásil, že urobil veľkú chybu. Počula som, ako dav nespokojne protestoval a to bol dôkaz pre mňa, že on žije. Videla som ako obrovský obor zapichol meč do piesku vedľa hlavy môjho milého a potom... akoby sa čosi stalo s oblohou nado mnou. Vysoké vatry sa zliali do jednej veľkej ružovej čmuhy, spolu s približujúcimi sa nebesami. Nevedela som rozpoznať realitu od sna. Trhavá bolesť, ktorá mi rázom zasiahla celé telo, podivne povolila a ja som už iba započula niekde z povzdiali, ako Brena zdesene niekomu hovorí, že mi praskla voda.

Modlila som sa k tomu najväčšiemu, a žiadala priveľa... A za to, budem musieť ešte len zaplatiť.

 

***

 

 

---

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!