25.05.2011 [20:45], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 17×, zobrazeno 2824×

---

Kapitola 19

 

Bolesť z odlúčenia ma skalila ako temnú oceľ a ostala len tvrdosť...

 

Stopa nás viedla od jedného kupca k druhému, až sme napokon mierili zo slnkom rozpálenej Alexandrie do upršaného Ríma. Na severe Stredozemia pomaly rozkvitala jar, zatiaľ čo končiare vysočiny určite sužovala ešte treskúca zima. Spolu s Adisom a Reom som prešiel celý Egypt sprava doľava a Západné Stredozemie tiež. Neminuli sme ani jeden trh s otrokmi. Našťastie sme mali dve vodítka; kupca menom Orfeus a Brenu. Nejakým spôsobom tie dve ostávali, podľa všetkých indícii, stále spolu. Lyre ju dala odvliecť aj s Isabel, a ja som sa tej predstavy, že ony dve sú spolu, veľmi bál. Mal som Brenu vtedy zabiť. Čoho bola teraz schopná, som si radšej ani neskúšal predstavovať. Musel som Isabel nájsť čo najskôr, nič viac.

...

Počas jarných búrok na nepokojnom mori, som po nociach často držal stráž. Zotročovanie lykanov sa stalo totiž najnovšou byzantskou módou a my sme sa plavili len štyria. Vedel som, že nemŕtvi nikdy nespia... A vtedy, keď prudké vlnobitie bičovalo palubu, som nechal plynúť sny a predstavoval si, že prechádzam pahorkami k vrcholu ľadového priesmyku neďaleko hranice a vediem moju lásku do nového domova, kde by žiaden upír a ani žiadna Lyre nemohla čo i len nos strčiť. A irónia; musím ju chrániť pred svojou vlastnou rodinou, pred rasou, do ktorej som povstal ja sám. Prísahám, nájdem nám nový domov, Isabel...

...

V Ríme, na veľkom bazáre sa dalo naraz všetko do pohybu. Adis náhodou narazil na informáciu, že Marcus sa zúčastní dražby sýrskych otrokov a sotva nás všetkých zvolal hlasným vytím, zmocnilo sa ma neblahé tušenie, že to nebol dobrý ťah – takto nás odhalia skôr, než zacítia náš pach! Inštinkty mi velili nájsť Marcusa okamžite, a rýchlo. Po krátkom pátraní nás k nemu doviedol jeho nezameniteľný zvetralý pach... a aj ženská vôňa, tak silná pre moje zmysly, že som svoje ovládanie stratil niekde na tom kamennom chodníku uprostred trhoviska. Po siedmych mesiacoch som mohol znova cítiť jej telo, jej vnútro... Zareagoval som tak rýchlo, že Rea nestihol ani vydať žiadne pokyny ako ďalej.

Čerstvá stopa viedla preplnenou aukčnou sálou, cítil som ju tak zreteľne, akoby niekto načmáral jej vôňu červenou farbou na biele mramorové stĺpy - mohol som ju skoro vidieť. Prebehol som trhom kobercov. Hlboko vo mne zakódovaný pud ma viedol slepo vpred ... kamkoľvek, aj do podsvetia, ale stále iba za ňou. Šialenosť chamtivo pohlcovala každý jeden sval naraz v tak napnutom tele. Jej prudká esencia silno vynikala nad zemitou vôňou všadeprítomných vlnených kobercov a viedla ma von z bazáru. Silná absencia jej samotnej so mnou mátala a akýsi strhujúci popud ma lákal ako pri love. Pocítil som zvláštne zvieracie trnutie, doposiaľ neznáme... ale chcel som to.

V rýchlosti som zistil, že môj beh sprevádza hrubé vrčanie a okoloidúci zdesene uskakujú pred niečím, čo sťažka mohli zachytiť očami. Isabel, kde si? Teraz, keď som vedel, že je tak blízko, bol som schopný všetkého – vraždiť, trhať, ničiť. Iba hlupák by mi stál v ceste... Pretrhol by som kohokoľvek, kto by sa pokúsil o čokoľvek, aby mi zabránil ju vidieť.

„Isabel!!“ Môj rev sa ozýval poloprázdnou uličkou. Všetci ľudia poľakane utekali, akoby mestom lovil panter. Malý chlapec ostal plakať v strede kamenného vodovodu, chvíľu som na neho pozeral dokým ma z toho delíria neprebral Rea a nevybral dieťa zo studenej vody.

„Ty si šialený! Pozri sa...“ dvihol uplakané chlapča predo mňa, po nahom telíčku mu stekala voda. Jeho matka kľačala na kolenách kúsok od nás a naťahovala ruky, aby jej ho Rea podal. „Čo to robíš?“

Hľadám svoj zmysel života, Rea... ! Uprene sme si pozerali do očí, a vzájomne zvažovali sily. Vedomie, že chcem Reu napadnúť ma desilo, ale aj podivne uspokojovalo. Stačil by len jeden zle mienený pohyb a zaútočil by som... a on by bol mŕtvy. Hneď... Rea to dobre vedel. Nechcel som cítiť takú zášť voči nemu, nebolo to spravodlivé. Odvrátil som sa a prešiel späť hľadať presnú stopu. So zavretými očami som nasal vzduch a snažil sa sústrediť a spútať získaný hnev.

Bola tu... presne tu! Odznievalo v mojej hlave. Pozrel som sa bokom. Opustené honosne zdobené nosidlá stáli pripravené pri východe z tržnice. Na konci ulice stál otrok, ktorý k nim určite patril, Adis ho už viedol k nám. Zmocnila sa ma zúrivosť, mal som to tušiť! Delilo ma možno len pár krátkych okamžikov a ten starý vyschnutý had mi ju odviedol! 

Prekliate kúzlo, prekliata pečať! Neskončí to nikdy!? To že ju cítim nič neznamená... ! Nič! Chcel som sa rozbehnúť niekam – jedno kam – a vybiť si zlosť, ale Reova ruka ma promptne zastavila.

„Stoj. Neboj sa, nájdeme ju. A nechovaj sa ako besný lykan." Snažil sa ma umierniť. „Teraz už o nás vie a to znamená, že bude ostražitý. Musíme sa pripraviť, niečo vymyslieť, rozumieš?“ Držal ma pevne za rameno a snažil sa mi natĺcť rozum do hlavy. „Teraz aspoň vieme, kde Isabel je... Tak sa vzchop,“ povedal a bratsky ma tľapol po pleci. Ale on v tú chvíľu vôbec nevedel, čoho sa dopustil, keď vyslovil jej meno. Dlho... Je to už dlho, čo ju hľadám... A jej meno je pre mňa tak čisté a posvätne... nehodno ho len tak vysloviť. Sedem lún ho opatrujem v mysli a zrazu tak nebezpečne znie. Ako prísľub boja... Alebo... asi som už naozaj strácal rozum. Rea sa zatváril výsmešne pri pohľade na mňa, akoby vycítil nad čím premýšľam. Na tvári mu pohrával zlovestný úsmev a v jeho očiach preblyskol hrozivý vlčí pohľad.

„Máš niečo na srdci o čom neviem?“ Hlas sa mu zachvel a ja som videl, ako sa mu nepatrne predĺžili tesáky a zmohutnela čeľusť, jeho oči zažiarili zlokotne na žlto. Upreným pohľadom ma napäto pozoroval, ale napokon si len znechutene odfrkol a odrazu to bol znova starý dobrý Rea.

„Len pokoj. Ja som s tebou, Germán...“

Bol som zlomený, zúrivý a bez nej stratený, a on to chápal.

...

„Jeho stopa je nezmazateľná a vieme kde býva. Dnes večer spravíme prieskum a pôjdeme po ňu. Chcem vedieť koľko má lykanov na svojom hrade. Zistite čo robí cez deň, či má čarodejnicu... Akákoľvek informácia je dobrá. Všetci rozumeli?"

„Rozumeli."

„Dobre. Rozchod!" Rea na chvíľu zastal. „Počkať! Ty... Tebe radím,“ ukázal na mňa, „aby si sa radšej hneď poohliadol po nejakej potrave. Vyzeráš... strašne,“ skepticky podotkol na moju adresu. „Neďaleko za trhom je bitúnok. Nasýť sa, lebo takto pre ňu nemôžeš ísť. Nechcem si predstaviť, čo by jej spravil.“ Zarazilo ma ako to povedal.

„Rea? Čo to má znamenať? Čo myslíš, že spravím?“

„Ty to nevidíš? Si ako utrhnutý z reťaze. Skoro vôbec nelovíš. Odkedy sme sa vylodili si nelovil.“ Mávol rukou a ja som ostal zarazene stáť.

Áno, balansoval som na hrane šialenosti z obyčajného hladu - to sa stalo mojim pokáním. Týrať sa v tak rýchlom slede, že som napokon stále urputne hladoval. Ale v tomto som si bol istý... jej by som nikdy - pohliadol som do svojich roztasených dlaní – neublížil. „To je hlúposť, ja by som jej nikdy neublížil, Rea,“ zakričal som za ním, ale nikoho som nechcel presviedčať. Odvrátil som hlavu za tým, čo ma najviac vábilo a pozorne nasával zbytky ľudských pachov spolu so silným závanom neďalekého bitúnku a zistil, že všadeprítomná, slaným potom presýtená krv, mi až bolestne dráždila zmysly. S nevôľou som si uvedomil, že ma stravuje môj vlastný jed pulzujúci zo stŕpnutých zubov. „Nikdy...“ hlesol som naprázdno, Rea zastal:

„Ver mi, ak sa nenasýtiš, zabiješ ju...“ Jeho slová pálili ako ten prekliaty jed. Mal pravdu. Nahlas som mu zavrčal nevrlú odpoveď. Naokolo postávajúci pri toaletách sa s krikom rozpŕchli a s ozvenou ľnúcou na kameni úzkej uličky, utekali do svojich obydlí.

„No tak!“ zvolal Rea.

Ja viem... Ale aj tak... chcel som Rím zrovnať so zemou - aby neexistoval. Potreboval som sa vyvŕšiť na niečom. Chcel som, aby sa niečo stalo, aby sa veci pohli. Nemohol som už za seba dlhšie ručiť. Áno, nechcel som si to priznať, že je to práve jej krv, po ktorej som tak šialene prahol.

Len kvapku a budem opäť doma.

 

 

*

 

Žiara nad zlatom sa jagajúcim Rímom nám osvetľovala cestu k Marcusovmu hradu, týčiacemu sa na mohutných skaliskách. Z vysokých hradieb medzi cimburiami, na nás mierili okrídlení lukostrelci s hadími šípmi.

„To aby sme sa strachom pominuli...“ zasmial sa Rea. Marcus a jeho okázalosti – papuče drahokamami vykladané a podobné nezmysli. Popchol som Adisa vpred. Pomaly sme sa plížili limbovým lesíkom, páčilo sa mi čím zaváňal vzduch naokolo - pomstou...

Nikde sa nepohol ani lístok - predzvesť nevyhnutnosti, ktorá sa k nám z temných kútov neodbytne prikrádala. Vedel som, že Marcusovi lykani číhajú niekde nablízku a čoskoro im to všetko dôjde.

V lese nad katakombami vedúcimi do útrob úpírovho kráľovstva sa mihali temné tiene, už nebolo cesty späť. Niekde pozďaleč sa rozštekali lenivo mastify – vetrili tiež. Bez pochodní, potichu sme sa vkrádali dnu. Posledné svetlo sa zavrelo nad bielou priepasťou, deliacou Isabel odo mňa.

Nebezpečie otvorilo svoje brány a my sme vyšli smrti v ústrety. Lykani sa premenili na svoje beštie, iba Adis ostával v spojení v ľudskej podobe. Každý z nich držal v rukách svoj trojzubec. Ich čierne telá sa nejasne trblietali temnotou na vlhkom kameni. V nízkej chodbe dotýkajúc sa chrbtami stropu, sme pomaly stúpali po vysekaných schodoch do útrob obrovského brala, ktoré sa pozvoľna menilo na vystavané mohutné hradby. Naše oči videli všetko dokonale ostro a zaznamenali každý nepatrný pohyb. Bol som tam, kde som celých sedem lún zo srdca túžil byť; v jej blízkosti. Bohovia, stojte pri nás.

„Niečo, počujem,“ ohlásil sa potichu Adis. „Ešte je šanca, aby sme sa vrátili a ty,“ ukázal na mňa, „požiadaš o audienciu...“

„Adis, drž hubu!“ zavrčal som spolu s ostatnými.

Mali sme chabé informácie o tom, kto stoji proti nám. Rea vymámil od jedného sluhu na trhu dobrú správu, že na Marcusovom hrade je teraz pomerne málo lykanov (čo v praxi znamenalo, že nevieme) a upírov si tu v Ríme nemohol dovoliť vlastniť veľa, to som vedel zase ja. Udržať bandu krvilačných potvor vo väčšom množstve, nebolo len tak.

Plán znel; uniesť Isabel, rýchlo a bezpečne. Nič iné som nechcel, ale boli sme len štyria a zaklopať na bránu mi prišlo nakoniec smiešne – nemalo to ten správny punc.

...

Napredovali sme pomaly ale o to ostražitejšie. Po pár krokoch sa ponurou chodbou prehnal slabý vánok, nesúci so sebou odkaz iba pre mňa. Vtiahnutý do víru neviditeľnej slasti, som sa bez rozmyslu snažil predrať dopredu k Reovi. Moje ruky... sa chveli. „Ach...“ oprel som sa o stenu. Dýchať, dýchať pokojne... Jej vôňa vábila, spievala melódiu, ktorá ma k nej pevne viazala. Potreboval som čosi, čo by ma z toho dostalo. Čosi... čo prišlo ako na zavolanie.

Z čiernej diery katakomby kúsok za mnou sa na mňa vyrútil obrovský lykan zapásaný v ostnatých remeňoch ako bojový mastif z arény. Jeho výpad ma mal prekvapiť, ale ja som sa skôr bavil. Biť mladých lykanov, kto to vedel, bola celkom zábava, ibaže tento ostal ešte aj bez hlavy. Ďalší... Z plného hrdla som si zareval, konečne nastal zlom. Naraz sa tiché podzemie otriasalo v strašlivých zvukoch zápasiacich lykanov a vápencová skala pulzovala, akoby sa mala z toho tlaku roztrhnúť. Stáli ich tam proti nám desiatky. Rea pred sebou tlačil do pozadia celú tlupu nazúrených otrokov, ktorým zo zakrvavených papúľ odlietavali slizké sliny. Beštie cerili obrovské tesáky a útočili proti nám. Ale Rea ich jednou rukou spred seba odrážal a ťahom im trhal krky ako takým sprostým telciam a nie vlkolakom – naozaj tu mal Marcus až priveľmi mladé zbožie. Kúsok predo mnou Adis s Dilaiom nabručane zberali dotrhané mršiny, ktoré potrebovali len jedným ťahom doraziť. Ja som kryl zadnú časť podzemia, kde sa zjavil ten mladý lykan. Zdalo sa, že ich tou chodbou veľa neútočilo, tak som bol s tými pár kusmi psieho mäsa zaraz hotový. Vyzeralo to, že máme šancu bezpečne preraziť do hradu, ale ako náhle Rea dorazil posledného, vstúpili sme do obrovskej pasce, ktorá nás zovrela ako klepeto. Cestou odkiaľ sme prišli my, postupovali Marcusovi upíri a bolo ich dosť nato, aby nás pozabíjali ako škodné potkany v hradbách.

 

 

***

 

Nemaj strach.. nemaj strach... vraví hlas. Strhla som sa zo sna celá spotená a pri pohľade do temnej tmy komnaty, som to naraz vedela – moja myseľ precitla v hrôzu; On je v nebezpečí...

Zadúšalo ma, nemohla som sa dolapať dusného vzduchu. Panva mi náhle stuhla, akoby zdrevenela v kontrakcii a dieťatko sa v nej ani nepohlo. V srdci mi znova klal ten osteň, s ktorým sa už po sedem lún delím o sny. Zlé precitnutie sa usídlilo v mojom vnútri a vedela som, že je ozajstné. Naraz ten zvuk, ako keď niečo vlečú po zemi zosilnel. Na nádvorí, do ktorého viedla terasa z našej komnaty sa ozývali podivné zvuky .

„Je tu!“ vyhŕklo zo mňa.

Vybehli sme obe spolu s Brenou do chladnej noci. Niečo sa stalo. Zopár lykanov tam zurvalo na seba vrčalo. Zároveň ma premkol ten istý pocit ako včera na trhu. Vkrádal sa mi do žíl ako jedovatá láva. On trpí... on trpí... búšilo srdce a ja som tomu bolestnému znameniu rozumela. To silné puto mi našepkávalo, že on má bolesti. Teraz, priamo kúsok odo mňa sa to odohrávalo. Tá imaginárna bolesť ma trhala na kusy a zložila pokorne na zem. On trpel a ja tiež.

Obrovský mesiac osvecoval bledé vápencové hradby a na zemi sa jasne skveli rozmazané stopy krvi. A potom som to zbadala, ako v područí obrovských vlkolakov vliekli nádvorím dobité telo muža... Ledva som sa udržala a nevykríkla. Bol to on... ! Vo chvíli než som stačila vyskočiť po hlave z balkóna ma stihla zachytiť Brena a nasilu ma vtiahla dnu.

„Ticho, Isabel!“

„Je tu. Chytili ho! A zabijú ho!“ Opakovala som dokola, srdce mi búšilo do rebier, ako na poplach a hystéria si pomaly s mojim telom robila čo chcela.

Pozrela som ešte naposledy medzi zábradlie; ďalších troch lykanov ťahali do útrob hradieb. Spoznala som okamžite Adisa. Kopal okolo seba ako pominutý.

„Rýchlo poď dnu, Isabel, niekto prichádza. Rýchlo!“ Vtiahla ma Brena na poslednú chvíľu do postele, keď sa rázom otvorili dvere a v nich stál Marcus. Nervózne sa snažil odhadnúť situáciu. Popošiel smerom ku mne, hlava naklonená stranou, usmial sa, srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

„Stalo sa niečo?“ Zariskovala som a klamala ako ešte nikdy. Marcusovi evidentne odľahlo.

„Nie, drahá... Menší problém so vzbúrencami. Len som chcel vedieť, či si v poriadku...“ Podišiel k oknu a uvoľnil záves z ťažkej látky. Komnatu zahalila tma.

 

 

***

 

Vedel som, že ma Marcus nechá zavrieť. Vlastne som sa do jeho hradu chcel dostať za každú cenu a aj týmto spôsobom to bolo dobré.

Viedli ma spútaného v pazúroch obrovskí vlčí otroci. Krk mi stiahli kovovým obojkom, ktorý z nevysvetliteľného dôvodu nešiel rozlomiť a nakoniec mi s tým istým kovom spútali aj ruky. Adisa, Reu a Dilaia strčili do kobky hneď oproti v hradbe. Pre mňa sa našlo útulnejšie miestečko - priamo v zemi. Malým otvorom v strede nádvoria ma strčili do kužeľovitej miestnosti a zaklapli za mnou hrubé kovové mreže, s ktorými som tiež nedokázal pohnúť. Dovnútra kobky ťažko prepadalo svetlo škárami, do ktorých sa mi nezmestila ani ruka. Videl som len kamenné priečelie hradu nado mnou. Ostávalo len čakať.

...

Potom, ako stíchlo zakrvavené nádvorie a dážď pomaly zmýval stopy boja, ktosi zapálil vatry na hradbách. Čoskoro bude svitať. Díval som sa na sychravú oblohu a nechal nebesá očistiť upletú špinu z môjho tela.

Na visutej hradbe sa čosi pohlo, strnul som... úžasom. Bola to Isabel. Náhlivo prechádzala úzkou lávkou z hradby ku strmým schodom, ale napokon ostala váhavo stáť.  Zdalo sa mi, že sa bojí zliezť.

Stoj, láska! Nikam nechoď! Vráť sa späť do tepla! Chcel som vykríknuť aby sa vrátila, ale slová mi uviazli v krku. Uvedomil som si, že ak by o mne vedela, tak by ma určite začala hľadať a Marcus by ju potom zavrel do nejakej kobky tiež. Tak som radšej len v tichosti temnej jamy drvil kameň na prach a díval sa na ňu, akoby som dokázal zastaviť čas. Teraz bola tu, slobodne sa mohla pohybovať. Snažil som sám seba presvedčiť, že jej by nikdy Marcus neublížil – však bola tehotná a to ju chránilo.

Z totálneho vypätia a strachu, že nakoniec zlezie z tých schodov, ma vyrušila hradbou náhliaca sa Brena. Odpočítaval som stopy ako sa k nej blížila, ale miesto toho aby jej ublížila, ju objala a ťahala z dažďa späť do sucha. Ach, Artemis, vďaka, vydýchol som do dusného podzemia. Veď vieš, že som vtedy konal ako zver.

Isabel plakala, nechcela sa vrátiť, chcela ma ísť hľadať a ja som to všetko počul. Jej hlas - aj keď slová zneli smutno – mi prinášal útechu a moje srdce ožívalo a ja som sa držal toho okamihu šťastia, ktoré mi bohovia práve teraz dopriali. Som tu, neboj sa.

...

Potom, na krátku chvíľu ostala sama stáť pod klenbou do osvetlenej komnaty. Vstal som na špičky, a uvidel ju v rannom brieždení na pozadí zlatom sa trblietajúcom mramore. Stála tam bosá, nežne členky jej vykúkali z pod bieleho sáry, pod ktorým sa nešikovne skrývalo zaoblené bruško. Bola nádherná, nemohol som odtrhnúť oči. Pohľad mi utkvel na jej perách, komusi sa potichu prihovárala.

„Spinkaj... a nekop.“ Srdce mi poskočilo, ona sa s tým malým rozprávala. „Tvoj otec si pre nás prišiel...“ zašepkala. Ona to vedela! Začalo sa mi ťažšie dýchať, možno by som ten kov nesmrteľných, z čoho bola vyrobená tá mreža, mohol rozlomiť... ale ona sa usmiala. „Ľúbim ťa... môj chlapček malý...“

Na jej tvári sa zjavil ľúbezný úsmev, usmial som sa tiež. Nemohol som ju strhnúť do nebezpečného násilia, ktoré by sa rozpútalo kvôli mne. Nie... nie teraz... Díval som sa zasnene a mlčal.

Zmenila sa... okrásnela. Plnšie líčka svedčili o tom, že sa zaoblila viac a netrpí hladom. Ostrihané vlasy sa jej pod nežnými uškami neposlušne stáčali do strapatých vlniek a ona bola teraz ešte kúzelnejšia, ako pred tým.

Držal som sa zúfalo mreží, zvieral ich v dlaniach a vstrebával v opare vinúcej sa rannej hmly, čo som videl.

„Isabel...“ Slabá ozvena, chcela čosi rozochvieť. „Isabel...“ Slabá ozvena rozochvela srdce.

*

 

Marcus si nežil zle, po zlate sa tu doslova chodilo. Musel som sa tomu pousmiať, on a jeho Oriská pečať...

„Vojdite,“ vyzval nás zdanlivo pokojný hlas. Pobavila ma predstava ako tam Marcus sedí zabalený v plstenej deke, ako taký starý zoschnutý vládca. Vošiel som. No... až tak zle ešte na tom nebol.

„Chlapče, rád ťa vidím.“ Pretočil Marcus rukou v prehnanom geste. Zbytočné divadlo, ostal som na neho vražedne pozerať.

„Kde je?“ vytrhol som sa stráži a všetko diplomatické ovládanie sa stratilo niekde za dverami.

„Pomaly, synu. K tomu sa dostaneme.“

„Čo chceš, Marcus? Patria? Vysočinu? Čo?!“ Metal som sa v kamenných rukách dvoch sprostých upírov.

„Ja nechcem Bielu vežu, synu. Tvoj úsudok je... veľmi unáhlený,“ múdro nadvihol obočie. „Mysleli ste si všetci, že mám záujem rozplieniť vysočinu, len kvôli pár nesmrteľným horalom? Nie... Pokiaľ Wardrún nezaútočí, moji muži na sever nepotiahnu. Môžeš byť pokojný, chlapče. Momentálne sa venujem úplne inej zábave. A okrem toho...“

Ako rozprával a preťahoval slová tým nasládlym južanským prízvukom, ktorý mi trhal uši, som naraz bilancoval akú mám šancu ho hneď teraz zabiť. Dvaja upíri vo dverách, dvaja ma držali... Marcus zastal; „Držte ho poriadne!“

„Ty prašivý pes!“ Trhal som sa zo zovretia. Chytili ma pevnejšie a stiahli obojok ešte viac. Jeden zo stráži mi podkopol nohy a zrazil hlavu tvrdo k zemi.

„Ách, chlapče... všetko komplikuješ. Nikdy by som nepovedal, že sa mi sem pohrnie celá moja rodina. Nenamýšľaj si... A teraz toto...“ trpko sa zasmial. „Patríte mi. Všetci!“ Vyštekol nahlas ako naraz zmenil téma, prešiel ku mne a chytil ma za bradu. „A môžem si s vami robiť čo chcem! Ty, Hakron, Patrius a aj Lyre! Ste moje deti! A ty si k tomu ešte zabil Thisisa! Môjho malého chlapca! Ako si myslíš, že ti to odpustím?! Hm?“ Ozvena jeho hlasu rezonovala obrovskou komnatou. Mlčal som, na to nebola odpoveď, akú by chcel počuť. Po chvíli sa jeho výraz zmenil, vedel som, že sme sa konečne dostali ku koreňu veci. Naklonil sa tesne ku mne, pevnejšie mi zovrel tvár, jeho dych sa opieral priamo do mojej tváre, v očiach zvedavý pohľad.

„Povedz, chceš ju vidieť?“

Všetko čo vo mne v ten okamih vrelo, všetko to zlo ktoré som v sebe za tie mesiace opatroval, naraz ochladlo. Odpoveď bola jasná.

„Áno, chcem.“

 

***

 

---

Rea 

Zhrnutie

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!