02.03.2011 [17:20], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 33×, zobrazeno 5735×

Soundtrack - The Virgin Queen - fascinujúce

---

Kapitola 18

 

Vo snoch a v Ríme

 

O sedem lún neskôr

Ohromná búrka burácala nekonečným horizontom, temnú tmu pretínali ostré blesky nad rozbúreným morom. Strach trhal moju hruď zakaždým, keď sa cez našu loď prevalila obrovská čierna vlna. Morská soľ ma pálila na pokožke popraskanej od slnka. Celá mokrá som sledovala hrozivú silu vody a držala v sebe v náručí schované naše malé zrnko.

Milý môj, vezú ma nocou morom, z Alexandrie do Kartága, z jedného špinavého prístavu do druhého. Nikde ma nechcú kúpiť, čo je pre mňa... vlastne pre nás, dobré. V Alexandrii som sa stihla potajme znova ostrihať a takú ma už nik nekúpi. Ten chlap, čo za mňa zaplatil jeden aureus v Trákii vôbec nevedel, že som tehotná, ale skrývať sa to dlho nedalo a potom ma nahnevaný odviedol púšťou skoro na druhý koniec sveta. Tak dlho sme putovali bez vody, že ma dieťatko prestalo kopať. Bála som sa. Povedali mi, že budem drhnúť dlážky a pásť ovce, ale Brena mi so všetkým pomohla. Má ma rada a ja ju tiež. Viem, že by si možno s tým nesúhlasil, ale je to tak. Pomáha mi a ochraňuje ma.

Teraz nás znova odvážajú na veľký trh. Môj pane, tvoje dieťa ma chráni pred upírimi mužmi, stránia sa ma, cítia ťa. Dráždi ich ten kus teba vo mne a našťastie to je už na mne aj poriadne vidieť. Myslím, že ešte pár týždňov, necelé dve luny a narodí sa. Bojím sa toho dňa, keď sa bude pýtať na svet. Túžim, aby si bol pri mne nablízku keď nadíde ten čas, a ja sa potom už nebudem báť bolesti.

...

Náš otrokár si ma s Brenou ponechal na svojom statku do konca žatvy na prácu, ale teraz sme opäť na mori. Povedal, že ma predá lacno prvému, kto sa naskytne a že ma múdry kupec určite kúpi. Dobrý obchodník si vraj uvedomí, že som dobrá investícia a miesto jedného otroka si kúpi rovno otrokov dvoch. Ach, mám hrôzu pri tej predstave, on chce z tvojho dieťaťa urobiť špinavého nevoľníka, čo nemá vôľu. Povedal, že otroci žiadnu vôľu nemajú. Obávam sa toho čo povedal, že načisto stratím odhodlanie žiť.

Neviem, či ma hľadáš, neviem či na vysočine sneží a či Adis prišiel na našu svadbu. Trápim sa pre Alicu. Je vôbec živá? Všetko zlé sa deje len kvôli mne. Lyre jej ublížila len kvôli mne. Mala by som byť mŕtva, tak ako tvoj brat. Thisis a ja sme boli prekliaty... tak to je správne. Prekliaty. Bielu vežu ohrozujú Lykani tiež len kvôli mne, a ja teraz za to zaplatím.

Sužuje ma pocit, že uverím, že nikdy neuvidíš svoje vlastné dieťa a zabudneš na nás, ako sľubovala Lyre. Lebo v Alexandrii jeden kupec povedal, že upíri nemajú žiadne city. Ale... ty máš srdce, ja to viem. Ach, keby som začula aspoň tvoj hlas v snoch. Ale len prach a piesok púšte prehovára klamlivo ku mne a ja vidím samú nejasnú fatamorgánu miesto jazdca na ktorého čakám a dúfam, že bude mať tvoju tvár.

Dnes ubehlo sedem lún odvtedy, čo som ťa naposledy videla a tvoj potomok sa bude čoskoro pýtať na svet. Mám strach, že ma od neho odtrhnú keď sa narodí, že mi ho vezmú, že si ho iná žena osvojí. Vraj to v Ríme robia; hlavne keď sa nenarodí vytúžený chlapec, tak ukradnú novorodenca otrokyni a ona ostane sama a zblázni sa kvôli mlieku. Počula som o tom hovoriť otrokárovu ženu. Láska moja, nenechávaj ma tu samú, lebo neviem čo si počnem, neviem kde sa podejem. Iba Brena ma chráni a je mi oporou, lenže tú môžu hocikedy odo mňa odviesť a predať ju do háremu. Síce si nášho otrokára omotala okolo prsta, bohovia vedia čo s ním robí. Povedala, že to robí pre nás a pre dieťa, že sa pokúsime utiecť keď sa dostaneme do Ríma, ale neviem kam chce utiecť.

Noc čo noc vzhliadam k hviezdam. Dívaš sa, milý môj?

 

*

 

„Isabel, čo tu robíš? Chceš aby ťa zmietla voda z paluby?“ Vybehla zhrozená Brena z páchnuceho  podpalubia lode.

„Vracala som. Nemôžem tam byť. Páchne to tam ako v chlieve a sú tam myši. Videla som ich.“

„Isabel, bojíš sa jednej myši?“

„Mama vždy vravievala, že roznášajú choroby.“

„A moja mama vždy vravievala, že spánok je dôležitý. Mala by si ísť spať, Isabel. Si bledá ako krieda. Ahmed ťa za to hodí cez palubu, a čo potom? Hm?“ Malo to znieť ako žart, ale na mňa to vplývalo úplne inak.

„Brena...“ šepla som, slzy sa mi leskli v očiach, srdce prudko zabolelo. „Brena,“ rozplakal som sa.

„Isabel! Neplač, dievčatko! Neplač mi. Ja ťa nedám, neboj sa. On ťa nájde, nájde ťa. Ach, ver mi. Ver... Nájde... nájde... čšš...“ opakovala Brena stále dokola celú noc až do svitania.

Asi som jej zaspala v náručí a búrku už nepočula. Nachvíľu mi moja vlastná myseľ prestala ubližovať. Pamätám si sen, ktorý sa mi sníval: Vystúpila som z lode na biele mólo bičované morskými vlnami. Od priezračnej hladiny sa odrážal krásny deň a v dúhe slnka s rozptýlených kvapiek tam stál on aj s našim synom. Obaja žiarili vo vlastnej aureole farebných lúčov a potom mi môj milý podal bielu ružu s červenými tŕňmi, tak ako vtedy pri vatre v Bielej veži. Ale niečo bolo inak, jeho pohľad... Pozeral sa na mňa inými očami. Mal ich jasné ako oheň. Zmätene som sledovala jeho oči a užasnuto priťahovaná jeho krásou, som k nemu pomaly kráčala, ale zrazu čiasi ruka sa načiahla popri mojej tvári a vzala nám nášho syna. Niekto ho ťahal do temnoty, nevedela som kto to je. Ruka zrýchlene vliekla telíčko malého chlapca a zabalila ho do čierneho plášťa. Kričala som, ale náš syn tam už nikde nebol. Pozrela som sa na Edwarda, jeho tvár sa zmenila a slnko už na oblohe nesvietilo. Divoké čierne oči ma prepaľovali, rozbolelo ma z toho celé telo, kričala som a prosila aby mi neubližoval. Bolesť pozvoľna ustúpila a usídlila sa mi ako kameň pri srdci. V tej agónii som nejasne zahliadla jeho tvár skrývať sa v tieni. Šepkal mi čosi spoza čierneho hodvábu, tvár mal mrzkú, stiahnutú hnevom, pocítila som ukrutnú tieseň. A zrazu som mu rozumela čo hovorí: To ty za to môžeš! Ty...

Dusím sa, dusím, kričím! „Nie! Kde je! Kde! Niekto ho zobral!“ Vydesená som sa zobudila na tlak v podbruší, dieťatko ma kopalo. Prepotené šaty sa mi nepríjemne lepili na opálenú pokožku, telo som mala dolámané, do nôh mi neprúdila krv. Brucho ma stiesnene tlačilo, vyprahnutá smädom som sa v panike uisťovala, že predčasne nerodím. Vystrašená Brena vybehla ku mne z podpalubia, ale napokon sa presvedčila, že mi nič nie je a vrátila sa späť s tým, že mi prinesie niečo jesť. Dieťatko ma kopalo tak, že som nemohla ani nič poriadne do seba dostať.

„Čšš, maličký. Už som hore aj ja. Už je dobré, nemusíš sa báť, bol to len sen. Iba sen...“ Hladila som ho a prihovárala sa mu. Malé zrnko sa napokon len nepatrne otočilo a na chvíľu ma prestalo kopať. Neviem ako to bolo možné, ale vedela som, že to bude chlapec. Pohladila som ho a myslela na jeho otca. Nič iné som nemala, iba myšlienku plnú lásky pre neho jediného. Pre toho, kvôli ktorému dýcham, kvôli ktorému ešte žijem a ktorý mi dal teba, dieťatko moje. Kvôli nemu...

Držala som v ruke misku s plackami a potajme ich hádzala čajkám cez palubu. Brena svoju starostlivosť o mňa brala vážne. Strážila ma, nedovolila aby sa ma niekto dotkol a všetku prácu na otrokárovom statku zvládla vždy za mňa. Neviem prečo to robila, ale cítila som, že má ma rada. Nenávisť sa vytratila, zostal nám len holý život a to nás spojilo. Láska a nenávisť sa stali v našich srdciach zakázanými, mali sme len vzájomnú nádej. Ani slovom sa nezmienila o tom, čo sa v ten deň stalo, zabudli sme na to spoločne.

Popri našej spoločnej púti za tým správnym trhom, sa Brena zamilovala do nášho otrokára. Túžila po láske, po opätovanej láske, priala som jej, aby bola šťastná. Možno bude šťastná, zaslúžila si, aby ju niekto miloval a staral sa o ňu, tak ako ona o nás. Modlila som sa k bohom denne, pomáhalo to. Držali nad nami stráž, lebo sme boli stále živé a nezneužité.

Oslabená, smutná som sledovala skalnaté pobrežie pred nami. Nočné mory sa stávali skutočnými. Tam v diaľke sa týčil vo svojej majestátnosti Rím.

 

*

 

Vchádzali sme do mesta veľkolepou bránou. Otec mi raz dávno povedal, že Rím je len sen a preto treba jeho názov iba zašepkať, lebo sa môže rozplynúť. So zatajeným dychom som načúvala tomuto snu a dívala sa na okvetné lístky jazmínu padajúce mi do tváre z neba.

Nad nami stanuli obrovské stavby z mramoru podopreté vysokými stĺpmi zo sôch mužov a zvierat, nad ktorými krúžili veľké kŕdle holubov. Obrovské trblietavé sochy vyrobené zo zlata a perlete od ktorých sa oslepujúco odrážalo slnko, hrali farbami aké som ešte nikdy v živote nevidela. Zbadala som fontánu s modrou vodou a ulicou tiekla čistá pramenitá voda a ľudia z nej pili. Vo vozoch čosi zvláštne prevážali, akési ovocie a voňal tým celý Rím. Bohaté šľachtičné v nosidlách mali oblečené sáry vykladané drahými kameňmi a ovievali sa vejármi z modrých pávích pier a ich  čierni otroci s vlasmi ako priadza ich niesli ulicou a oni sa usmievali a jedli pri tom jahody. Užasnuto som to všetko sledovala z pomedzi mreží voza, v ktorom ma viezli v ústrety môjmu osudu.

„Isabel, vezmeš si tú figu?“

Prebrala som sa z tranzu, do tváre sa mi škerila usmiata Brena, popoludňajšie slnko nám svietilo priamo do očí. „Tu máš, na. To je figa. Je sušená.“ Podávala mi scvrknuté čosi do ruky. „To sa je.“

S podrobného rozboru tej sladkej veci, čo sa vola figa, ma upútalo zase niečo iné, vstala som. Ten pocit čo som prežívala... Nachádzali sme sa v strede obrovského námestia a nad nami všetkými sa vypínala obrovská socha. Nebola to Artemis, ale ostala som z toho, čo som uzrela fascinovaná.

„To je Diana,“ šepla zbožne Brena.

„Diana?“

„Áno... Modli sa k nej a on príde, uvidíš.“

Bez premýšľania som pokľakla, zopla ruky a vrúcne sa modlila. Náš voz pomaly prechádzal popod ten obrovský majestát aký som ešte nikdy v živote nevidela. Jej zdvihnutý luk siahal až k samotnému nebu. Nepočula som nič, nevidela som nič. Ničota ma úplne pohltila, ostala len moja vrúcna modlitba.

Poslúchala som vždy každého ako taká ovca. Moju rodinu, môjho milého, Brenu, tohto otrokára, čo mi kto kedy prikázal. Diana, prosím... Obetovala by som baránka, ale nič nevlastním. Prosím, ukáž mu tú správnu cestu... Jemu jedinému, môjmu pánovi.

 

*

 

Voz zostal stáť pred veľkou arénou, na ktorej vrcholoch klenieb horeli obrovské vatry a k červenému obzoru sa vznášali široké purpurové zástavy Titovho leva. Z obrovského kotla sa ozýval pekelný krik rozbesnených ľudí, všetci nepríčetne skandovali: „Smrť! Smrť! Smrť!“ A potom bolo chvíľu ticho a napokon zase radostne zarevali. „Hurá!“ Uvedomila som si, že možno práve teraz niekoho zabili.

„To je Koloseum, Isabel,“ povedala Brena celá bez seba. „Možno ma tam Ahmed vezme so sebou na hry,“ dodala zasnívane. Ach Brena, si tak naivná.

Považovala som Brenu za múdru a šikovnú, bola krásna, vždy všetko vedela. Ibaže sa na potvoru zakaždým zamilovávala do nesprávnych mužov.

„Brena, predá nás. Predá teba... Lietaš v oblakoch.“ Jej rúžový sen spľaskol a nahnevane na mňa pozrela.

„Čo ti vadí, Isabel? Nedopraješ mi lásku? Nie, že?“

„Tak to nie je, Brena. Ja len nechcem, aby ti ublížil. Nechcem, aby si trpela a nechcem...“

„Ja viem, že nechceš, Isabel,“ rozmrzene zamrmlala. Zamrzelo ma, ako znel jej hlas. Obe sme vedeli, čo tým chcem povedať, ale nikdy sme to nevyslovili nahlas. Nikdy nespomenula jeho meno a čo jej spravil. Možno by nás zmienka o ňom nadobro rozdelila ako sečná rana tým ťažkým mečom toho dňa a to ani jedna z nás nechcela. Patrili sme k sebe, našli sme si cestu, nejako sme zrástli počas tých ukrutných dní.

Mlčky zbalila veci z voza, ani na mňa nepozrela. Vedela, že mám pravdu.

"Tamto je veľký bazár," ukázala ponad vozy. Zotmelo sa... v mojej duši sa zotmelo. Pozrela som sa tým smerom; na moju neistotu, na moju budúcnosť v rukách nového otrokára.

...

O pohodlie sme mali postarané, Ahmed nás strčil hneď vedľa zverinca. Nebolo o čo stáť. Tehotná, krátko-vlasá otrokyňa nemala na tomto svete hodnotu. Moja cena bola nižšia než podradná hydina.

Prikázali mi byť ticho a poslúchnuť každú požiadavku, čo mi kto z kupujúcich prikáže. Kupci prichádzali a odchádzali. Dvom som musela ukázať zuby, inému zas moje tehotné brucho, od jedného som vyfasovala facku, lebo som nechcela otvoriť ústa. Ponížená som sa chúlila v rohu stanu a zhypnotizovane hľadela na krásne vzory perzských kobercov.

Dražilo sa celý deň, čakali sme v rade, a netrpezlivý Ahmed si vodil bohatých kupcov k svojim mužským otrokom, aby ich pár predal.

Nakoniec som zaspala vyčerpanosťou, hladná, smädná a ubolená. Ja jediná som jedlo nedostala.

 

*

 

Podivná vrava mi rezonovala v ušiach. Cítila som sa slabá na to, že ma budú znova ponúkať na predaj.

„Pane, tam nie, tam nie je čo k videniu. Ale, ak by ste mal záujem, mám tu jednu plavovlásku vhodnú do háremu,“ líškal sa Ahmed niekomu za plentou. „Brena, poď sem!“ prikázal.

„Nie, žiadne ženy. Ja hľadám mužov. Silných mužov. Najlepšie Germánov, alebo Sasov,“ povedal známi hlas.

„Vedľa je kupec, pane. Privediem ho. Má zopár silných chlapov na predaj, ale pozrite, pane. Táto by sa vám mohla určite hodiť. Pozrite na tie vlasy...“

Ako to dopovedal vyškriabala som sa rýchlo na nohy. Triasli sa mi kolená, Ahmed ponúkal Brenu na predaj. Čo si bez nej počnem?

Pomaly som prešla poza záves a dívala sa na chrbát vysokého muža v čiernom rúchu pretkávanom zlatom. Zbadala som jeho ruku, keď mu sluha podával pohár. Mal ju bledú a... Srdce sa mi rozbehlo cvalom. Než som stihla vôbec pomyslieť na to, kto tento muž je, otočil sa priamo ku mne a zhlboka sa nadýchol. Vzduch mi zamrzol v hrudi, zrnko nedýchalo tiež.

Vysoký temný tieň urobil krok ku mne a pomaly odhrnul záves. Ahmed poskočil ako taká koza a bežal rýchlo toho muža vyviesť z omylu. Ale on už ma poznal.

„Ach, milostivý pane, to je len slúžka. Nestojí za vašu pozornosť.“ Ahmedové pohyby naraz ustali, lebo ho zastavil stisk Marcusovej ruky pod jeho krkom. Odhrnul záves úplne a s zadosťučinením vydýchol moje meno.

„Isabel...“

Nebolo treba sa schovávať, ani nikam utekať, cítil ma, tak ako to iba oni vedia. Spravila som jeden drobný krok k nemu a úctivo sa poklonila. „Pane.“

Opodiaľ som počula šokované lapanie po vzduchu a Brenine pobavené chichotanie. Mne do smiechu nebolo. Všetko znamenalo vezenie, či otrokár, alebo Marcus. Tam, kde nebol on, nebolo nič.

...

Ale realita nenechala na seba dlho čakať. Marcusova hlúpa otázka ma vytrhla zo spomienok na tohto muža. „Ako si k tomu prišla?“ spýtal sa.

Ako? Čo je to za otázku? Neodpovedala som. Nevedela som, či je správne aby vedel viac. Meral si ma zvláštnym pohľadom, znova pristúpil ku mne a vytiahol mi spoza ucha krátky prameň vlasov, neveriacky pokýval hlavou. „Tvoje vlasy, sú krátke...“ Počula som osteň zármutku v jeho hlase.

„Znásilnili ťa otroci? Alebo on? Kto ti to urobil?“ Marcus ukázal prstom na Ahmeda, ten sa tam strachom skoro zložil na zem.

„Nie, pane. Nik ma neznásilnil.“ Ahmedovi evidentne spadol kameň zo srdca.

Marcus hneď zaostril, mala som si kusnúť do jazyka a byť ticho. Obchádzal zvedavo okolo mňa, rozochvela som sa strachom, chytila zrnko do náruče a snažila sa zadržiavať slzy. Keď to Marcus zbadal, vyraz v tvári mu zmäkol, dal ruky pred seba v zmierlivom geste, že mi nechce ubližovať.

„Isabel, Isabel...“ opakoval moje meno, dokým nezastal znova oproti mne. Naše pohľady sa stretli a ja som vedela, ako bude znieť jeho ďalšia otázka.

„Je to jeho? Germánovo?“ Hlas dvihol dostatočne na to, aby moje telo reagovalo miernym šokom, ale mlčala som.

„Dievča, na niečo sa ťa pýtam. Je to Edwarda z Bielej veže?“ Zabodával temný pohľad rovno do mojich očí, nemohla som sa vyhnúť jeho sile. Chcela som klamať, nič neprezradiť, zarputilo sa tváriť, že neviem o čom to hovorí, ale nešlo to.

„Dobre...“ spokojne si odfúkol. „Takže Germánovo,“ uzavrel moje mlčanie týmto tvrdením. „Možno tá otupná večnosť má predsa len nejaký ten zmysel. Čo povieš, drahé dieťa?“ Smutne sa na mňa usmial. Chladná ruka ma pohladila na tvári a ja som sa bezradne pokúšala zistiť, čo tým myslel.

Začala som mať divný pocit, že má Marcus niečo v úmysle. Vyzeral ako kocúr, ktorý práve chytil veľkú tučnú myš. Áno, ja som bola tá veľká tučná myš. Z akéhosi dôvodu som vedela, že sa nemusím báť. Nechcel mi ublížiť, aspoň pre túto chvíľu určite nie, ale v každom prípade so mnou niečo zamýšľal.

„Koľko za túto?“ ukázal prstom na mňa. Ahmedovi sa zablyslo v očiach, Brena mi stisla ruku.

„Ééé, ehm... štyridsať aureusov,“ vypadlo z Ahmeda. Všetci zdreveneli, ja tiež, malé zrnko ani nekoplo. Za toľko aureusov sa dal kúpiť celý palác.

Marcus sa trpko pousmial. „Mal by som ťa dať zabiť za takú opovážlivosť, ale nebudem zjednávať, to by mi moje mŕtve srdce nedovolilo.“ Pohladil si hruď a nakláňal sa nad Ahmeda, ktorý to ledva ustál.

„Tento poklad si cením viac ako nejaké hlúpe zlato. Vyplať to!“ rozkázal svojmu sluhovi. Nevedela som, či Ahmed zamdlie radosťou alebo strachom, ale evidentne k tomu spel. Kupci vedeli o upíroch, ale pri pohľade na Marcusa, musel mať každý z nich pocit, akoby sám Hádes stál v uličke rušného bazáru.

„Nosidlá,“ prikázal malému upíriemu sluhovi.

Napäto som sledovala bledú ruku ako sa ma dotýka. Z jeho čierneho pohľadu som cítila mier a zračilo sa v ňom akési podivné víťazstvo. „Pôjdeme, moja paní?“ Nepatrne som prikývla a poslušne šla s ním. Nebudem sa báť.

Ahmed celý zelený zostával v hlbokom úklone, keď sa k nemu naraz upíriou rýchlosťou Marcus otočil, posadil sa rovno na taburetku. „Dám ti o desať aureusov viac, keď mi sľúbiš, že nikomu nepovieš kto ju kúpil. Zabudneš, že si ju kedy videl.“

„Áno, môj pane, nikomu. Samozrejme, pane. Spoľahnite sa, pane,“ Ahmed sa rozklepane rozhýbal, asi desať krát sa poklonil a nemienil s tým prestať. Div že nebozkával Marcusovi nohy cestou k nosidlám.

„Poďme domov...“ povedal Marcus spokojne.

Domov?

Zháčila som sa, keď ma chcel popchnúť k odchodu. „Čo sa deje, Isabel?“

Dodala som si odvahu. „Pane, počkajte, prosím. To je Brena, potrebujem ju. Pre dieťa,“ hlesla som a ukázala na vyplašenú Brenu. Nevedela som, či by chcela ísť so mnou, ale ostať s Ahmedom by bola pre ňu chyba.

„Zaplať,“ rozkázal bez váhania svojmu doprovodu. A Ahmed sa naraz stal mojou minulosťou.

...

Nosidlá ovenčené hodvábnymi závesmi tmavomodrej farby s Marcusovým znakom Medúzy, povievali prievanom v tienistých uličkách bazáru. Opojná vôňa korenia a zvláštny pocit v mojom tele... Niečo sa vo mne zachvelo a ja som pocítila opojné teplo. Podivne pomaly sa vznášali ľanové plachty ponad trh s kobercami, krik vôkol sa zlial do bzučivého hluku, krotitelia hadov hrali svojim kobrám a černošskí otroci bubnovali v pomalom pochode zapadajúceho slnka. Na tvári ma pohladil chladivý vánok, akoby ho sem dovial vietor z vysočiny. Na malú chvíľu som miesto rozhorúčeného prachu uzrela rannú hmlu prevaľujúcu sa hrebeňom priesmyku a hluk bazáru sa naraz stratil v lykaňom vytí. Je nablízku...

„Brena, počula si to?“ Nadskočila som na mäkkých vankúšoch.

Čosi ma naraz schmatlo. Zrazu stal predo mnou nazúrený Marcus a ťahal ma z nosidiel von. „Okamžite priveďte kone!“ vrčal. Srdce mi chcelo vyletieť z hrude, niečo ma priťahovalo späť k tržnici. On je tam a hľadá ma! Vedela som to, prišiel si pre mňa. Trhala som sa z Marcusovej náruče. „Pustite ma, pane! Puste!“

 

*

 

Napokon... šla som cestou kam ma mala doviesť nechcene zapožičaná Oriská pečať a jej nezlomné kúzlo. Uverila som v to predurčenie, Alica to videla. Ona sa bála svojich vízii, bála sa, že sa vyplnia. A ony sa naozaj stali skutočnosťou. Pečať splnila svoj účel.

Toto je môj osud, ale viem, že on je nablízku. A neprestane ma nikdy hľadať.

---

moje zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!