01.12.2010 [17:00], Astrid, ze série Hranica pod vysočinou, komentováno 24×, zobrazeno 5327×

Loreena krásne spieva...

---

Kapitola 15

 

Báť sa bez teba...

 

Vysoké dvere hradnej sály sa s hrmotom otvorili. Ocitla som sa spolu s Edwardom pred tou obrovskou sochou kozorožca, plameň plápolal vo veľkých nádobach s lávovými kameňmi. Boli sme obaja šťastní a slobodní. Stali sme sa rodinou, naše životy sa zmenili, hrozba pominula a len samotní bohovia vedeli, ako sme sa teraz vzájomne potrebovali.

„Isabel, chcel som ti povedať...“ Naliehavo si ma otočil k sebe, sklonil sa k moje tvári, chytil mi obe líca.

„Nezabudol si?“ spýtala som sa zadýchane, srdce mi plesalo vzrušením, usmievalo sa na neho spolu so mnou.

„Nezabudol,“ zašepkal a v očiach mu žiarila radosť.

„Tak to povedz,“ vyzvala som ho.

„Milujem ťa,“ povedal odhodlane.

...

Cestou z hradu sa všetko zomlelo tak rýchlo, že postreh mi bol málo. Môj upír div že nevyrazil ozrutné dvere z mramoru na terase svojho domu, lebo isť vchodom mu asi prišlo ako zbytočné strácanie času. Skončila som prekvapivo hodená v posteli a dívala sa, ako si môj princ šikovne strhol všetko to nablískané brnenie, ktoré spadlo s rachotom na zem. Postavila som sa a chcela si vziať pohár vody. Díval sa na mňa, akoby som mu chcela snáď niekam ujsť. Ako blesk stál za mnou, objal mi krk oboma rukami a stiahol si ma majetnícky k sebe na hruď.

„Nehýb sa,“ ponuro zamumlal pri mojom uchu.

Jedným šikovným ťahom mi rozpustil vlasy a jemne medzi prstami ich rozložil po mojich ramenách, odrazu si ma prudko otočil k sebe. Divoké oči vzplanuli a presne pomenúvali to, čo chcú. Rozumela som ich reči.

Nepatrne chvejúcimi sa dlaňami zišiel k môjmu výstrihu, hrudník sa mi vzrušením dmul. Naľakal ma, keď natrhol priesvitnú látku hodvábnych šiat, ktoré jednoducho jedným ťahom roztrhol až po samotnú dĺžku k mojim členkom.

„Stoj,“ napomenul ma, len som pohla nohou. Čupel predo mnou skoro úplne obnažený. Od nôh pomaly vsunul ruky pod látku. V úzkom otvore roztrhnutých šiat sa kĺzali jeho dlane mojim telom smerom nahor. Na brušku ostal na chvíľu stáť, iba palcom mi hladil pokožku, jemne ju masíroval. Chytila som mu ruku a pritisla si ju silnejšie k telu, k tomu, čo nás už navždy pevne spojilo a tichunko tam spalo - naše malé zrnko – naše všetko.

Zhlboka sa nadýchol, vedela som, že chce niečo povedať. Bola som zvedavá, ako sa tvári, či niečo povie – čo povie. Pozrela som naňho, na krátky okamih akoby skrotol. Oči mu pomaly zosvetlili, trblietali sa ako dva rubíny.

„Isabel, som šťastný... Dáš mi syna,“ povedal rázne. Jeho hlas znel pevne. S spokojným  vzdychom zaklonil hlavu a chlapsky nahlas sa tomu zasmial. Tak, čakala som všeličo, ale nie takúto rozhodnú radosť...

„ ... alebo dcéru,“ šepla som sucho, len pre seba. Ľudské uši by ani nezačuli, čo som povedala, ale on áno.

„Alebo dcéru...“ zopakoval.

Zdalo sa mi, že sa tej tichej komunikácii letmo pousmial. Odtušila som, ako sa asi tvári, lebo tón jeho hlasu, ako to povedal, znel mäkko a nežne. Jemne sa dotkol môjho nosa a prinútil ma zdvihnúť k nemu oči.

„Milujem ťa, a aj nášho syna, alebo dcéru tiež. Hm?“ Žmurkol na mňa a naraz ma len niesol v náručí k posteli a potom pokľačiačky pokračoval v nej, so mnou, až do samého stredu k hromade nadýchaných vankúšov.

„Myslela som, že svadobnú noc máme až zajtra.“

„Áno, zajtra... Ale do zajtra nemôžem čakať,“ náhlivo hlesol. „Nemôžem čakať... To nie.“ Zhodil ma do hebkého páperia, vzrušene zapriadol, keď pohliadol na hriešne roztrhané šaty.

Toto naše druhé milovanie bolo iné. Cítila som tú jeho neskrotnú naliehavosť a potrebu byť so mnou, splynúť v jeden celok. Mal hlad, úplný vášnivý hlad. To, čo so mnou robil... Doteraz som nemala absolútne predstavu o tom, že sa dá čosi také robiť na lôžku.

A zo všetkého najviac som choro dúfala, že sa dnes v noci zo mňa napije. Ale neurobil to. Už som tú intimitu jeho kŕmenia raz zažila a to si vzal vtedy iba málo a teraz som mala doslova potrebu mu patriť aj takýmto spôsobom. Mátala ma žiarlivosť a predstavy o tom, že to robí inej žene. Chcela som... Túžila som, aby ma chcel a vedela som, že veľmi chcel – napiť sa.

Nahlas dychčal pri mojom krku, stále ma zaň držal. Nakláňal si moju hlavu bokom, nevzďaľoval sa perami od rozdivočených tepien pulzujúcich naliehavým milovaním. Čosi zvieracie mi bolo stále nablízku – vrnelo to a priadlo spolu s ním. Cítila som ostré zuby trejúce sa mojou pokožkou, ale bola to rýdza láska, čo ma nimi hladila, divoký zver tu nebol - bol spútaný v mocných opratách vášne.

Horúci jed ako voňavý med v kvapkách stekal popri mojich ušiach až za hlavu a príjemne šteklil ohnivými pramienkami sĺz spaľujúcimi nedočkavú pokožku. Jeho ústa ho boli plné. Mohla som hltať tú sladkú linfu chutiacu ako čary, ktorá so sebou niesla slovíčka vydychované jeho mámivou túžbou neopúšťajúcou moju dušu.

Na našu posteľ svietil veľký mesiac. V trhavých pohyboch môjho tela som sa naň zadívala. V podivných obrazcoch som zahliadla jeho tvár. Pozrel na nás a zahanbene sklopil oči tým, čo videl, a len nežne potrblietal naše spútané telá. Besniace, smädné a ubičované zotročujúcou vášňou zviazanou v našich lonách. Bolestne nútiacu nás nahlas vykríknuť - stále viac a viac.

V mužovej dlani ležala nežná víla, zatvorila oči, dotkla sa vášne a vzala ju za ruku...

Áno, zažila som čosi nové, iné a páčilo sa mi to. A on sa na mňa vtedy len zbožne díval, akoby ho toľká túžba stravovala, akoby ho to bolelo. Uhnal ma, unavil, pomiloval, ale nepohrýzol... Nepohrýzol... Taká hlúposť a mňa trápilo akurát len to. Malátna som ostala zamyslene ležať v chladivom hodvábe a dívala sa na čarovný mesiac v objatí mäkkých oblakov. Ach, Artemis, na niektoré otázky nepoznám odpoveď.

...

Sluha nás vyrušil, priniesol mi studený jablčný mušt a drobné medovníčky. Môj upír vzal podnos a postavil ho rovno predo mňa do postele, mohla som sa len blažene usmievať.

„Omar, počkaj...“ zastavil ešte drobného sluhu s kučeravými blond vlasmi ako malé dievča. „Priprav kone.“ Zabehlo mi, ako to povedal, napriamila som sa v posteli.

„Samozrejme, pane. Budete si ešte niečo priať zbaliť na cestu?“ opýtalo sa ho chlapča zdvorilo. „Nie. Choď už.“ Mávol rukou Edward, nech už ide preč. Sluha sa nám ešte párkrát poklonil, dokým vyšiel z komnaty von. Pozrela som na môjho upíra, tváril sa skoro previnilo.

„Musím teraz odísť, Isabel.“ Nešťastne sa na mňa pozrel, akoby vedel, že pácha čosi zlé. Potichu som zašepkala. „Nie.“

„Prečo musíš odísť? Ty si to vedel, že ma tu dnes v noci necháš, že?“ Môj hlas znel vyčítavo, zamračil sa na mňa. Úplne vykoľajená som pozorovala, ako zodvihol brnenie zo zeme a smeroval si to k svojej šatni.

„Musím ísť pre pečať,“ sucho podotkol.

„Môžeš poslať niekoho iného,“ vystrašene zo mňa vypadlo. V hrudi mi zovrelo strachom, že tu ostanem sama. Neblahé tušenie sa ku mne prikrádalo ako nastražená líška, cítila som, ako mi tiahne žilami.

„Isabel, nemôžem nikoho iného k Hakronovi poslať. Odkaz pre neho znel jasne, keď som tam tú cetku posielal. Že pečať môže Grini vydať iba mne do rúk a nikomu inému,“ naliehavo hovoril a pritom si obliekal vrch koženého brnenia.

„Ja pôjdem s tebou,“ vyskočila som za ním.

„Nie, to nie... Je to náročná jazda. To by si nezvládla v tvojom stave.“

„V akom stave? Nič mi nie je.“ Slzy som mala na krajíčku. „Som pre teba iba záťaž...“

„Nie. Nie si záťaž. Si tehotná, vieš to pochopiť? Rada chce ten šperk hneď zajtra odoslať do Ríma, tak... Vyrazím teraz a zajtra napoludnie sa vrátim. A okrem toho, Grini je jediná Artemidina kňažka široko na okolí, ktorá nás môže zosobášiť a tak si to chcela, nie? Zajtra napoludnie som späť, privediem ju sem.“ Smutne som sa posadila naspäť na posteľ.

„Mám rýchlejšieho koňa ako ty...“ hundrala som si popod nos, tváril sa, že ma nepočúva.

Na zem z jeho brnenia vypadla moja stužka, čo som mu ju dala vtedy v noci v Alicinej chalúpke. Zamyslene som na ňu hľadela. Podišla som k nemu, že mu ju podám, ale ako ma zbadal stáť pri ňom, dvihol ma ľahko do náruče a zatočil sa so mnou na mieste. Držal ma vysoko nad sebou, len tak sa na mňa díval. Vzal do zubov lem môjho sáry, potiahol látku a ako to urobil, odhalil narúžovelé prsia, stiahla som si hebký hodváb znova naspäť k telu, jeho šibalské oči razom zvážneli. Uvoľnil ruky a nechal si ma spadnúť nižšie v náručí.

„Choď sa obliecť.“

Urazene som si vzala jeho vestu a šla sa bokom do komnaty obliecť. Cítila som sa oklamaná, že odchádza a nepovedal mi to. Proste si vzal, čo chcel, to bolo najdôležitejšie a teraz si už môže spokojne odísť hocikam. A ešte, nenapil sa zo mňa.

„Nenapil si sa,“ znova som zašepkala tichunko, zastal v pohybe.

Pozrel na mňa. Mala som chuť sa schovať pod tú medvediu kožušinu predo mnou a iba cez jej papuľu vykuknúť, či má ešte stále v tvári ten nahnevaný výraz. Mal ho stále. Ach, Artemis, snáď sa tu teraz nerozplačem. Ako som sa silou mocou snažila udržať tie dobiedzajúce slzy, ktoré mi ako na potvoru neodbytne tlačili do očí, unikol mi jeden smutný vzlyk. Naraz stanul v pokľaku predo mnou.

„Isabel, no tak...“

„Si hladný, vidím to. Tak prečo?“ Pohladila som mu tvár a odhrnula vlasy z čela.

„Som... Ale nebudem z teba piť, to teraz predsa nesmiem. Nedovolím, aby si ostala oslabená. Musíš veľa jesť a hlavne veľa mäsa a šetriť sa... a...“ Díval sa mi naliehavo do očí a mne až teraz doplo, prečo to neurobil.

„Bez teplého kožuchu nesmieš vyjsť von a tu, vidíš?“ Ukázal prstom do rohu miestnosti. „Tak, tu bude veľký krb.“ Otočil sa naspäť ku mne a v tvári mal malú výčitku. Chcelo sa mi od radosti smiať a plakať naraz a ja hlúpa, som sa bála, že sa pôjde napiť z nejakej inej Breny. Silno som ho objala až sa zapotácal, rýchlo sa postavil aj so mnou zavesenou okolo krku. Tisla som si ho k sebe a rozvzlykala sa, ani neviem prečo.

„Čo sa stalo, Isabel? Plačeš?“ pýtal sa nešťastne.

„Nie... neplačem. Všetko je v poriadku, všetko. Všetko...“ šepkala som mu na krku a bozkávala ho, kam som dočiahla. Odtiahol ma od seba a neveriacky pokrútil hlavou.

„Isabel. Ja... ani nevieš ako veľmi chcem, aby sme boli šťastní. O tom nikdy nepochybuj. Nikdy,“ ubezpečoval ma. Ako si mohol vôbec myslieť, že mu čosi také neverím a donútila som ho k tomu, aby mi to ešte aj pripomínal.

„Nepochybujem, nikdy som nepochybovala. Nikdy.“

„Musíš túto noc prespať na hrade,“ povedal náhle nekompromisne. Čakal, čo odpoviem, asi si myslel, že budem protestovať, ale po tom všetkom, čo sa stalo, som nemala vôbec chuť a ani dôvod nesúhlasiť.

„Dobre, prespím na hrade aj s Alicou.“

 

*

 

Majestátna Biela veža v mesačnom svite ako ostré ostne ľadu svietila v striebristo osvetlenej krajine dúhy – ponurom odtieni všetkých bielych farieb. Mrazivým vetrom sa prihovárala: „Choď už... Choď spať...“ hvízdal víchor. Dnes v noci dorazí blizard.

„Dnes udrie blizárd...“ povedala som trocha vydesene.

„Viem...“ To bolo všetko, čo mi k tomu povedal.

...

Zložil ma z náruče vo vchode krásnych zlatých komnát, kde prievanom plantal perleťový hodváb. Zdvíhal sa pred nami ako mocná sila, ktorá sa dotykom môjho upíra len zľahka nechala presvedčiť a padala v lenivých vlnkách k chladným, kamenným stenám prehrievaných lávovým kameňom, ktorý praskal ozvenou chodbami.

Patrius zašiel do miestnosti plnej zvitkov, jedným očkom som ho sledovala. Sluha mu svietil pochodňou, ale potom si vládca vzal len jednu sviečku a ostal sám študovať nejaké podivné písmo na obrovskom zvitku cez jednu celú stenu. Nenútene sa k nám otočil a len mávol vznešene rukou.

„Vitajte.“ To bolo všetko, čo povedal. Môj upír nás viedol ďalej zázračnými komnatami.

...

„Isabel, toto sú Patriove komnaty, poď.“ Ukázal prstom k honosne zdobeným dverám.

„Tu budeš spať aj s Alicou. Tá sem príde každú chvíľu. Dal som rozsekať toho jeleňa, čo som priniesol a Alica ti potom donesie niečo jesť.“

Prešli sme ďalej, k oknu hodvábom zahalenej miestnosti. Cez malý otvor v kamennej stene bolo rovno vidno Alicinu chalúpku a dianie okolo nej. Vo veľkom krvavom fľaku na snehu ležalo rozpárane telo obrovského jeleňa. Opreli sme sa spoločne o stenu a dívali sa von na ten zhon.

„Jeleň je pre náš kmeň posvätný, vieš to?“ povedala som zamyslene.

„To som nevedel,“ unavene vzdychol. „Ale budeš ho jesť? Áno?“ Díval sa zrazu na mňa namrzene a čakal na odpoveď - Áno, budem.

„Áno, budem... Môj otec pre nás vždy z obetného odrezal kus dobrého mäsa.“ Spomenula som si na môjho otca, ako ho mám rada a ako sú s mamou navždy v mojom srdci.

„Dobre, nabudúce ti ulovím daniela alebo srnca. To môže byť?“

Neisto ma pozoroval, aká som zamyslená a čakal na odpoveď. Otočila som sa k nemu, díval sa na mňa ako na zázrak. Tá láska, čo vyvierala v jeho srdci, sa mi ako vždy jemne prihovárala, sladko šepkala rozprávky. Bol by nemým - nepoznala by som to. Pohladila som ho nežne na tvári, potom na krku a hrubej koženej veste pevne primknutej k mužnej hrudi.

„Staráš sa o mňa, môj pane. Nechám sa kŕmiť od teba čímkoľvek, čo mi ponúkneš. Ale nič nechutí tak, ako tvoje pery.“ Postavila som sa na špičky a pobozkala ho zľahka na ne. „Nič ako ony...“ došepla som zahanbene.

V očiach mu vzbĺkol divoký plameň, vyzdvihol ma pred seba, oprel nás o kamennú stenu. Ako na povel sa flauty a gajdy vo vedľajšej miestnosti rozozvučali hlasnejšie, služobníctvo bolo iste diskrétne. Ale víchor, ktorý nechcel... a pokazil tento okamžik, zdvihol obrovské hodvábne plenty na stene, otreli sa nám o tvár, čosi buchlo. Triezvy chlad nás objal, vo dverách stál Patrius.

„Synu, už musíš ísť, ak chceš zajtra včas stihnúť svoju svadbu.“

Nespútaný plameň nedobrovoľne uhasínal v čiernych očiach. Zhlboka vydýchol. „Dobre, idem.“ S vážnou tvárou sa ku mne znova otočil.

„Sľúb mi, že v tejto miestnosti ostaneš, že z nej nevystrčíš nos. Sľúb mi to,“ trval na tom, čo hovoril.

„Ostanem tu, neboj sa, ostanem. Budem čakať na svojho ženícha,“ zahanbene som stisla pery. Nahlas sa vyznávať, a nie raz... Dnešný deň bol iný, asi taký musel byt.

...

Môj milý ešte chvíľu stál na hradbách s Patriom, potichu sa o niečom zhovárali, vyšla som za nimi na drevený most medzi obrovskými múrmi. Jasnú noc pohlcovali ťažké mračná, vzduch sa zalikal v hrdle, aký bol vlhký, fujavica už bola na spadnutie. Bodlo ma pri srdci, keď som si predstavila, že v takom počasí pôjde ponurým lesom až k Hakronovi. Bolo jedno, čím bol on, bála som sa o jeho život tak, ako aj on o môj.

V rýchlosti ku mne ešte raz prešiel, vzal ma za ruku, potom akoby zaváhal a silno ma objal.

„Neboj sa, zajtra som tu ako na koni,“ zasmial sa tomu, čo hovoril, ja smutne tiež.

„Vráť sa k môjmu srdcu, milý môj.“

„Vrátim sa k tvojmu srdcu - k nášmu srdcu,“ pokľakol, objal mi bedrá a priložil si hlavu k môjmu lonu. Chvíľu sme tak len stáli, hladila som ho vo vlasoch. Naraz ale rýchlo vstal, venoval mi ešte jeden bozk a zrazu sa mi strácal v temnom schodisku hradby, akoby sa prepadal do nejakej bezútešnej hlbiny. Jeho nežný dotyk ma stále zľahka objímal, rozhorúčene som ho cítila na pokožke a v dlaniach – nesmie vychladnúť.

...

Stála som na hradbe, ledva ho videla. Odetý tmou na čiernom koni sa mi vytrácal z dohľadu do diali. Iba čierny plášť sa sem-tam zaleskol ako hviezdny obraz, ktorý sa aj tak po chvíľke stratí v temných oblakoch. Les sa mu náručou otváral, luna sa na chvíľu obnažila a ja som ho ešte naposledy zahliadla, než splynul s tmavou húštinou, mesiac nadobro pohltili mračná. Zlomená, opustená som pokľakla k cimbúrii, plač pomáhal srdce oslobodiť z okou smútku.

„Vrátiš sa... Zajtra sa vrátiš...“ šepkala som a plakala.

Dotkla sa ma jemne čiasi ruka. Rýchlo som si utrela usmoklený nos a postavila sa naproti vládcovi, ktorý sa týčil nado mnou ako božský Poseidón.

„Pane,“ zostala som v hlbokom úklone, dokým ma on sám za rameno nepostavil oproti sebe.

Nič sa ma nepýtal a ja,som mu za to bola vďačná. Nebyť mňa, Thisis by žil a pri pohľade na Patria mi tieto myšlienky vždy úskostne skrsli v hlave. Odviedol ma do komnaty, tam, kde aj pred chvíľou môj milý.

„Isabel, cíť sa tu ako doma. Tu ti nič nehrozí. Niet sa čoho báť. Ja budem vedľa, ak by si niečo potrebovala, tak vieš, kde ma nájdeš.“

...

Prechádzala som sa miestnosťou popod veľký obraz. Na obrovskom plátne bola vyobrazená krásna mladá žena namaľovaná všetkými odtieňmi modrej a čiernej. Zobrazená žena mala dlhé vlasy skoro ako ja a jej pohľad nakreslený temnými farbami noci z nej robil božskú bytosť. Zaujali ma jej pery, boli podobne krojené... vlastne boli presne také isté, ako má môj upír. Uvedomila som si, že stojím pred obrazom jeho matky – Patriovej družky, Kaledónie. Mihotavé plamienky sviečok oživovali črty jej tváre. Jej ústa chvíľami vyzerali, akoby sa ku mne prehovárali. Posadila som sa na zem a dívala sa užasnuto na ňu. Predstavovala som si, aká bola, ako sa asi smiala a ako milovala Patria.

O premýšľaní nad Edwardovou matkou ma vyrušilo ostré svetlo v okne, ktoré preblikávalo, akoby pred oknami vzpanula veľká vatra. Priskočila som rýchlo ku kamennému otvoru a rozrazila okenicu, na mieste som zdupnela. Alicin domček bol celý v plameňoch, strecha zo slamy horela do výšky snáď hradných okien a na zemi vedľa chalúpky sa skvela obrovská krvavá škvrna po rozpitvanom jeleňovi.

„Alica!!“ vykríkla som na celú komnatu. Rozbehla som sa ako šialená veľkou predsieňou ku komnate, kde som videla Patria naposledy vojsť. Vletela som do miestnosti plnej zvitkov, ktoré sa prievanom rozleteli miestnosťou, pochodeň na stene vzbĺkla do výšky.

„Pane! Pane! Alicin dom horí! Alicin dom je v plameňoch!“ jačala som cez celý hrad.

Sluhovia sa zbehli, gajdy prestali hrať, iba moje srdce bubnovalo na poplach hradom ako jediné. Patrius vyskočil z kresla a ani som nepostrehla, že by ma minul a už vôbec nikde pri mne nebol. Rozbehla som sa späť k oknu pozrieť, či tam už niekto pribehol konečne na pomoc. Rozoznela sa výstražná píšťala, niekto na ňu rytmicky pískal. Naraz som zbadala Patria a ešte zopár dvoranov, ako rozrážajú zľadovatenú pokrývku riečky. Rozospaté otrokyne vybehli z podhradia a garda asi dvadsiatich novorodených pobehovala zmätene snehom tam a späť. Každý z nich mal v ruke čosi, do čoho sa dá nabrať aspoň trocha vody. Hradom oneskorene niekto reval: „Horí! Horí!“

To ma prebralo z prvotného šoku. Schmatla som vlnenú šatku, natiahla kožené kapce a vybehla z komnaty tiahnuc za sebou nepodarené dlhé sáry. Pri honosných zlatých dverách som však prudko ostala stáť. V ušiach mi rezonoval hlas môjho milého. Sľúb mi, že v tejto miestnosti ostaneš, že z nej nevystrčíš nos. Sľúb mi to. Mnula som si dlane, ako chlad hradných chodieb doliehal až do vyhriatych Patriovych komnát.

Nemôžem... Nemôžem, tam Alicu nechať. Je to moja jediná rodina. To, že by bola Alica mŕtva, mi nezišlo absolútne na rozum, takú alternatívu som si vôbec nepripúšťala. Bola som vyplašená a bála sa snáď všetkého. Artemis bude so mnou. Ja budem so sebou. Nebojím sa, poznám to tu. Oni vedia, že patrím k nemu, nik sa ma ani nedotkne.

Vybehla som ako blesk čiernou chodbou k prudkému schodisku. Ach, toto je zlá cesta, mala som ísť hradbou. Vrátila som sa behom späť ku križovatke temných ústi chodieb. Áno, to je správne! Chodba dole svahom, tam na konci je sieň s kozorožcom. Tu to poznám! Rozbehla som sa ako mi nohy stačili, nikoho som cestou našťastie nestretla. Mala som pocit, že bežím šerým podsvetím. Možno som ním aj bežala. Malý okamih... nevidela som to zreteľne, ale niekto mi do cesty naraz postavil ruku tvrdú ako kameň. To bolo všetko, čo som si pamätala.

Prebrala som sa až na to, ako ma niekto bolestivo fackal po tvári.

 

Astrid

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

1 2   »

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!