04.04.2011 [11:45], monikola, Povídky na pokračování, komentováno 22×, zobrazeno 4190×

Tretí dielik mojej minisérie. Edward a jeho stratégie, jeho snaha oddialiť Bellino rozhodnutie. Príjemné čítanie :)

Napriek tomu, že dostať sa s Bellou domov dokážem za pár minút, tento krát som to naschvál predlžoval. Potreboval som si premyslieť ďalšiu stratégiu a tak som si po ceste ukradol aspoň nejaké cenné minúty. Prvotný pocit z môjho mini víťazstva už vyprchal a ja som si uvedomil, že nesmiem otáľať a pustiť sa do ďalšej bitky. Bitky o moju lásku s mojou láskou.

Môj doterajší úspech bol vlastne strašne malý, ale bol. Získal som čas. Čas, za ktorý môžem Bellu presvedčiť, že nie je kam sa ponáhľať. Že si môže ešte život užiť. O toľko vecí príde, toľko vecí nezažije. To som nemohol dopustiť. Dal by som jej všetko, urobil čokoľvek, čo by len chcela, zniesol by som jej i modré z neba. Otrepaná fráza, no ako pravdivo ju myslím. Ale ona chce práve to jediné, čo jej nedokážem splniť, aspoň zatiaľ nie. Nemôže predsa od života očakávať len to jedno a to jeho koniec. Musí predsa chcieť ešte niečo, každý má túžby. Musím zistiť po čom túži a dať jej to. Splním jej všetko, všetko ostatné okrem premeny.

Možno, ak by som našiel niečo, po čom by túžila a bolo by to niečo iné ako premena, mohol by som si aj vydupať lepšie podmienky, akýsi odklad. Áno. To by bola cesta. Bože, daj nech mi to vyjde. Musí to vyjsť. Zistím po čom piští to jej srdiečko a dám jej to. Ale niečo za niečo. Hmm, znie to ako vydieranie? Účel svätí prostriedky.

Teraz už len zvoliť správny spôsob ako na ňu. Ach, asi po tisíci krát ľutujem, že jej nemôžem čítať myšlienky. Ihneď by som vedel, čo jej mám ponúknuť. Akú neodolateľnú ponuku jej predostrieť. Takto na to budem musieť isť okľukou.

Z mojich myšlienok ma vytrhol anjelsky hlas. „Čokoľvek plánuješ, nebude to fungovať.“ Hmm, odkedy anjelské hlasy znejú nabrúsene? A vlastne, ako dlho sa prechádzam po jej izbe. Bol som tak zamyslený, že som si ani nevšimol, že už sme u nej. Telo vykonávalo všetky pohyby akosi automaticky, len myseľ mi pracovala na stodesať percent.

„Psst. Premýšľam.“ Odpovedal som jej. Ona sa len so zaúpením hodila do postele a pretiahla si prikrývku cez hlavu. Fajn, je načase rozohrať svoju hru. Skočil som k nej do postele a stiahol z nej tú deku. Bolo to ako rozbaliť si vianočný darček. Nikdy ma neomrzí pozerať sa na jej tvár. Nesmie ju predo mnou skrývať. Nič mi nesmie brániť vychutnávať si jej krásne črty. Ani deka, ani neposlušné pramene vlasov. Edward, preboha sústreď sa!

„Ak ti to nevadí, bol by som oveľa radšej, keby si si neskrývala tvár. Žil som bez nej tak dlho, ako som len vládal. Teraz... mi niečo povedz.“ Rozohral som svoju partiu. Začiatok bude opatrný, nechcem, aby ma prekukla. Ak by sme hrali šach, bolo by to sicílske otvorenie, pešiak spred kráľa vysunutý o dve miesta. Nič nenaznačuje, no otvára priestor ďalším možnostiam.

„Čo?“ otrávene sa ma pýta Bella. Hmm, podceňuje ma. Zrejme si myslí, že nemôžem vymyslieť nič čo by zmenilo, či posunulo jej rozhodnutie. Nie, nie, láska. Ja by som sa nedal tak ľahko nachytať. Vytiahla si síce svojho pešiaka rovno pred môjho, ale takto ma nezablokuješ.

„Ak by si mohla mať čokoľvek na svete, úplne čokoľvek, čo by to bolo?“ opatrne pokračujem vo svojej stratégii. Otázku podhodím akoby náhodou, akoby ma k nej viedla iba zvedavosť. Na šachovnici by som rovnako nenápadne potiahol kráľovnú na F3. Zatiaľ nič neohrozuje a súper sa môže cítiť úplne v bezpečí.

Určite sa tak i cíti, pretože sa zatvárila skepticky a odpovedala: „Ty.“

Nie láska, tento ťah nie je povolený. Ja potrebujem počuť niečo iné a tak iba pokrútim hlavou a poviem: „Niečo, čo ešte nemáš.“

Pozeral som sa na ňu a doslova som tŕpol. Toto je rozhodujúci moment. Jej odpoveď, ak bude úprimná, bude znamenať, že spoznám jej prianie, želanie, túžbu a budem jej ju môcť splniť. Bella dlhšiu chvíľku nereagovala, premýšľala. Ako vždy si pri tom hrýzla spodnú. Bol to neuveriteľne očarujúci pohľad. Fascinovali ma všetky tieto podvedomé reakcie jej tela. Keď si prešla prstami vo vlasoch, keď si žmolila okraj trička, hrala sa so šnúrkami od kapucne, klepkala prstami po stole, prestupovala z nohy na nohu. Toto všetko ma fascinovalo, pretože to bolo prirodzené a aspoň trochu mi to pomáhalo nazrieť do jej mysle. Spoznať to, či má strach, či je nervózna, či je rozrušená. I my sme samozrejme používali túto reč tela, ale my sme iba neúprimný herci, ktorí to robia vedome a cielene. Je to iba maska, make up ľudskosti.

Samozrejme, najväčším zdrojom informácii vždy boli pre mňa jej hlboké čokoládové oči. Práve tie zrazu uprela na mňa. Spoznal som zvedavosť, strach, ale i akýsi záblesk víťazstva. Žeby našla niečo, o čom si myslí, že jej to nesplním?

„Chcela by som...“ začala veľmi opatrne, nesmelo. „...aby to nemusel robiť Carlisle. Chcela by som, aby si ma zmenil ty.“

Šikovný ťah. Prekvapivo šikovný. Musím povedať, že na okamih ma skoro dostala. Nezaprisahával som sa tu pred pár minútami, že jej splním všetko okrem premeny? No, ak nebudem súhlasiť s týmto, väčší tromf už asi nezískam a hlavne stratím čas. O ten tu ide. Čas nám dá ďalšie šance, možnosti a príležitosti všeličo zmeniť. Dobre láska, hrám tvoju hru. Vyjsť s koňom bolo odvážne, ale trójsky kôň to nebude.

„Čo by si bola ochotná za to ponúknuť?“ poviem. Tento ťah je dôležitý. Strelec na C4. No ešte dôležitejšia bude jej reakcia. Má poslednú šancu ma prekuknúť, zachrániť si kráľa.

Jej reakcia je však presne taká, akú potrebujem. Vytreští na mňa neveriacky oči a okamžite povie: „Hocičo.“ Tak, tomuto sa hovorí nepremyslený ťah. Keď sa tak pozriem na moju imaginárnu šachovnicu, musím sa len pousmiať a posunúť kráľovnú na F7, zobrať jej pešiaka a dať šach mat. Šach mat na štyri ťahy. A teraz môže začať vydieranie.

„Päť rokov?“ Hneď, ako som to povedal, to Bella pochopila. Nachytal som ju. Povedala mi po čom túži a myšlienka, že to môže dosiahnuť ju bude nahlodávať. Jej zachmúrený výraz toho bol jasným dôkazom. „Povedala si hocičo.“ Pripomínam jej.

„Áno, ale... ty ten čas využiješ na to, aby si z toho vykľučkoval. Musím kuť železo kým je horúce. Okrem toho je príliš nebezpečné zostávať človekom – aspoň pre mňa. Takže hocičo, len nie toto.“

Áno, prekukla ma poriadne. Teraz už jej je to úplne jasné. „Tri roky.“ Skúsim znížiť latku.

„Nie!“

„Takže to pre teba nemá žiadnu cenu?“ podpichnem ju. Vidím, že o tom premýšľa. Snaží sa zachovať kamennú tvár, ale keď ona nikdy nevedela klamať. Ani teraz jej to nejde. Oči mi prezradili, že je to pre ňu lákavá vidina.

„Pol roka?“ je jej ponuka.

Iba prevrátim oči a okamžite odpovedám: „To nestačí.“

„Tak jeden rok. To je moja hranica.“

„Daj mi aspoň dva.“

„V žiadnom prípade. Devätnáste narodeniny zvládnem, ale nemienim sa ani priblížiť k dvadsiatke. Ak ty budeš navždy -násťročný, tak aj ja.“

Preťahujeme sa tu ako tetky na trhu. Takto sa asi nikam nedostaneme. Musím to skúsiť inak. Musím si za to pýtať niečo, čo buď prijme, alebo odmietne. Niečo o čom sa nebudeme takto handrkovať. Musím vymyslieť niečo, čo bude pre mňa ziskom. Čo keby som... hmm.. toto bude zaujímavé. Dobre...

„Dobre. Zabudnime na čas. Ak chceš, aby som to spravil ja, musíš splniť len jedinú podmienku.“

„Podmienku? Akú podmienku?“ opýtala sa nechápavo Bella.

Bože, ja to idem naozaj spraviť. Ale, keď už asi jej rozhodnutie o premene nezmením, môžem ju získať skutočne na večnosť a tak, ako to má byť. Pred Bohom. Cítil som sa zrazu strašne neisto. Pomaly, tak, aby sa mi netriasol hlas som jej povedal: „Najprv sa za mňa vydaj.“

Po dlhšej chvíľke našla moja láska konečne slová: „Dobre. A kde je pointa?“ No neboli to tie slová, ktoré som očakával. Ach, po ktorých som vlastne túžil.

„Bella, zraňuješ moje ego. Práve som ťa požiadal o ruku a ty si myslíš, že je to vtip.“

„Edward, prosím ťa, hovor vážne.“

„Som na sto percent vážny.“

„Ale choď,“ prehovoril znova po dlhšej pauze Bella. Jej hlas už niesol i akýsi náznak hystérie. „Mám iba osemnásť.“

Bože, čo má furt s tým vekom. „No a ja mám skoro stodesať. Už je na čase, aby som sa usadil.“ Poviem ironicky. Aj ma to trochu zamrzí, že som reagoval tak podráždene. Veď som na ňu vyrukoval s touto otázkou tak znenazdania, ona... Ona sa len pred pár hodinami uistila o mojej láske, odpustila mi to, že som nás tak hlúpo rozdelil a ja od nej chcem niečo takéto. Navyše to moje požiadanie vôbec nebolo romantické, nebolo také, aké by malo byť. Ale je myslené úprimne. Milujem ju, milujem absolútne a neodškriepiteľne a ak máme spolu byť navždy, nech aspoň toto jedno urobím správne. Navyše, už to nemôžem vziať späť. Už len musím počkať na jej ortieľ.

Bella odvrátila zrak a zahľadela sa do okna. Po chvíľke asi našla konečne správne slová a pokračovala: „Pozri sa, vydaj nie je v mojom zozname priorít bohvieako vysoko, chápeš? Pre Renée a Charlieho bol sobáš niečo ako bozk smrti.“

„Zaujímavý výber slov.“ Skutočne zaujímavý.

„Vieš, čo som tým chcela povedať.“

„Prosím ťa, len mi nepovedz, že sa toho záväzku bojíš,“ povedal som. Jej reakcie som nikdy nechápal. Jedno som očakával, no ona urobila vždy niečo úplne iné. Ona bola vždy výnimočná. Na jednu stranu som to na nej miloval, no na druhej strane ma to občas poriadne štvalo.

„Toto nie je presne ono,“ odpovedala mi. „Bojím sa... Renée. Má fakt dosť vyhranený názor na vydaj pred tridsiatkou.“

„Určite by bola radšej, keby si sa pridala k bytostiam odsúdeným na večné zatratenie, než by si sa vydala.“ Tá veta, ktorú som povedal mi proste nedávala zmysel i keď presne odpovedala tomu, čo moja Bells robí. Musel som sa až zasmiať, ale bol to taký ten hysterický smiech. Skutočne sa bojí takej triviálnosti, ako je sobáš a nemá strach vytrhnúť si vlastnú dušu a obetovať ju na oltári večného života. Kvôli mne, kvôli nám.

„Myslíš, že je to vtipné?“

„Bella, ak si porovnáš záväzok manželského sľubu a výmenu duše za večnosť v podobe upíra...“ Nedokázal som ďalej nahlas pokračovať. V mysli si vždy nájde tristo argumentov, ale zadrhnú sa mi v hrdle. Viem, že proti neochvejnej viere mojej lásky, že ja, Carlisle a vlastne my všetci dušu máme, že sme ju nestratili, ani jeden z mojich argumentov nič nezmôže. Ak chcem dosiahnuť svoje. Musím znovu skúsiť inú stratégiu.

„Ak nemáš dosť odvahy na to, aby si si ma vzala, tak...“ tento krát vetu nechávam otvorenú naschvál.

„No, čo ak to spravím? Čo ak ti poviem, aby si ma hneď zobral do Vegas? Bude zo mňa o tri dni upírka?“

Hmm, takže provokovanie a podceňovanie zaberá. Viem, viem však, že toto nie je tá odpoveď, ktorú chcem počuť. Toto je zase len taká hra. A ja ju tiež viem hrať. Zoširoka sa usmejem a sebaisto odpovedám: „Iste. Skočím po auto.“

„Do frasa,“ zamrmlala Bells. „Dám ti osemnásť mesiacov.“

Mal som chuť so rozosmiať na plné hrdlo, ale nechcel som si svojho anjela rozčertiť, preto som odpovedal, iba so spokojným úškrnom: „Neplatí. Mne sa páči táto podmienka.“

„Fajn. Požiadam o to Carlisla, keď zmaturujem.“

„Ak to naozaj chceš.“ Tváril som sa nezúčastnene.

„Ty si hrozný. Netvor.“

No konečne, láska, konečne ma nazývaš správnym menom. Musel som sa zasmiať. „Preto si ma nechceš vziať?“

Všetko to bola len hra, ale pre mňa bolo stále ťažie zakryť vzrušenie nad tou myšlienkou, že by mi Bella povedala áno. Stala by sa mojou ženou. Manželkou.... Cullenovou... bola to hra, ale bolo to už i niečo iné. Zrazu ma prepadol pocit, že sa to malo stať úplne inak. Myslel som si, že som na koni, že viem čo chce, po čom túži a ja to môžem využiť. Namiesto toho som zistil, že za jej „áno“ by som dal čokoľvek. Ja som ten, ktorý z posledných síl odoláva tomu, aby nezačal žobrať. Aby nepadol na kolená a... vlastne... tak to malo byť. Mal som si kľaknúť a... mal som jej povedať... mal som prosiť... „Bella, prosím.“ Doslova som jej vydýchol tieto rozrušené slová do uška. Topil som sa v jej pohľade už asi tisíci krát a želal som si, aby to neprestalo. Moja láska potriasla hlavou s tým ma dostala z tohto tranzu.

„Šlo by to lepšie, keby som bol mal čas zohnať prsteň?“

„Nie! Žiadne prstene!“ zvýskla Bells. Ale to nemala robiť. Počul som ako sa prebral Charlie. Okamžite mu myseľ zaplavil strach o Bellu. Chudák, ešte sa nedostal z toho šoku, že mu zase na pár dní ušla, nevedel kam, bol zúfalý... Charlie, keby som len mohol vrátiť čas. Teba, moju lásku, každého by som chcel odbremeniť od mojej hlúpej chyby. Ide sem. Musím konať.

„Tak, to si pohnojila,“ zašepkal som môjmu anjelovi.

„Do kelu.“

„Charlie sa zobúdza, tak ja radšej pôjdem.“ Belle sa však najskôr srdce rozbehlo a potom akoby zastavilo. Vynechalo zopár úderov. Pozrel som na ňu a videl som neuveriteľne vystrašený a zároveň túžobný pohľad. Bála sa, že odídem. Bála sa, že sa už nevrátim. Túžila, aby som zostal u nej. Ach, Edward. Ty si taký hlupák. Máš čo robiť, aby si napravil všetky škody, ktoré si tu napáchal. A začni teraz. „Bolo by veľmi detinské, keby som sa schoval v tvojom šatníku?“

Jej odpoveď bola okamžitá a v hlase som cítil úľavu. „Nie. Zostaň. Prosím.“ Tie slová pohladili moje mŕtve srdce.

Zmizol som v šatníku a započúval sa do Charlieho mysle. Zhovárali sa zopár minút, no rozhovor som vôbec nevnímal. Vnímal som iba Charlieho spomienky na Bellu. Ako keby vedel, že som tam a chcel ma vytrestať. Bičoval ma svojimi myšlienkami. Boli to také rýchle prebleskujúce momenty, no i tie mi stačili. Možno nič detailnejšie by som nezvládol. Spomínal na prvé dni po mojom odchode. V každej jeho myšlienke som videl jej tvár. Prázdnu, smutnú, uplakanú, hysterickú, nahnevanú, zúfalú a potom len prázdnu. Bez iskry.

Ďalšie Charlieho podvedomé myšlienky boli plné strachu. Bál sa o ňu, o jej duševné zdravie, o to, že bude sama, že nikoho k sebe nepustí, bál sa, že si ublíži a strach ktorý pociťoval posledné tri dni bol doslova hmatateľný. On by sa zabil, ak by sa jej niečo stalo. Mal pocit, že zlyhal.

V neposlednej rade cítil nenávisť. Nenávidel ma, vinil ma za to čo sa Belle stalo. Nenávidel seba, že tomu nezabránil. Nenávidel ten pocit, že je bezmocný. Nenávidel čas, ktorý mal všetko zahojiť, ale nerobil to.

Charlieho myseľ bola ale rovnako silne zaplnená láskou. Tak neuveriteľne veľkou, silnou, pravou otcovskou láskou. Napriek tomu, že sa tváril prísno, odmietavo voči mne, mal v sebe niekde hlboko taký zvláštny pocit uspokojenie, že som sa vrátil, že sme sa vrátili všetci a že budeme spolu. Ani nevedel prečo, ale cítil, že tak je to správne, hoci racionálne „ja“ mu hovorilo opak a našepkávalo mu slová ako puška, náboje, prevŕtať Edwarda. Práve s týmito slovami odkráčal z izby.

Hneď som sa presunul k Belle, sadol som si na hojdacie kreslo, z ktorého som tak rád počúval jej mrmlanie zo snov.

„Mrzí ma to,“ zašepkala mojím smerom.

„Zaslúžil by som si oveľa horší prístup.“ To som myslel skutočne úprimne. „Pre mňa sa s Charliem nehádaj, prosím ťa.“

„S tým si nerob starosti,“ vydýchla Bella, pobehujúc po izbe a hľadajúc veci do kúpeľne. „Budem sa hádať presne toľko, koľko bude treba. Alebo mi chceš povedať, že nemám kam ísť?“ Vytreštila na mňa oči, ale tie šibalské plamienky v nich sa jej nepodarilo schovať.

„Nasťahovala by si sa do domu plného upírov?“

„To je možno pre niekoho, ako som ja, to najbezpečnejšie miesto. Okrem toho...“ Svoju tvár rozžiarila nádherným úsmevom a až potom pokračovala: „Ak ma Charlie vyhodí z domu, potom netreba čakať až do maturity, no nie?“

Ona sa proste nikdy nevzdá. Cez zaťaté zuby som precedil moju odpoveď. „Ako len dychtíš po večnom zatratení.“

„Vieš, že tomu ani sám skutočne neveríš.“

„Ale, naozaj?“ Myslel som, že tam vybuchnem.

„Naozaj. Neveríš.“

Chcel som jej odpovedať, no zadržala ma a povedala: „Keby si naozaj veril, že si stratil dušu, keď som ťa našla vo Volterre, tak by ti okamžite došlo, čo sa deje, a nenapadlo by ti, že sme obaja mŕtvi. Ale nie – ty si povedal: Úžasné. Carlisle mal pravdu.“ Pozrela mi do očí a dodala: „Takže ešte stále v sebe živíš nádej.“

Pozeral som na ňu a spracovával to, čo povedala. Ja... nemal som slov. Vždy bola všímavá, no tento krát bola všímavejšia než ja. Áno, bolo to tak, ako povedala. Ja som si to vôbec neuvedomil. Keď som si myslel, že zomrela, nedokázal som zostať tu na tomto svete a vedieť, že ona tu už nie je. Bol som presvedčený, že môj anjel odišiel do neba. Tam anjeli patria. A niekde hlboko vo svojom vnútri som dúfal, že možno i ja mám šancu. Že ak ukončím túto svoju zvrátenú existenciu, tak mám šancu dostať sa k nej. Neočakával som žiadne fanfáry na privítanie. Ja som hriešnik. Som netvor. Zabíjal som, no oľutoval som všetko. Viem, že si zaslúžim trpieť, ale aké sladké utrpenie by to bolo, ak by som vedel, že raz skončí, a ja sa s ňou budem môcť stretnúť. Ako radostne by som sa rozbehol do môjho očistca, ak by som bol živený vidinou nášho stretnutia. Bola to malinká nádej, ale bola.

„Tak si obaja nechajme trochu nádeje, dobre?“ navrhla moja Bella. „Niežeby na tom záležalo. Ak zostaneš so mnou, nepotrebujem žiadne nebo.“

Ten pocit, ktorý mnou prestúpil bol ohromujúci. Tá láska ma až nadnášala. Mal som pocit, že lietam, že dokážem čokoľvek, no chcel som dokázať len jedno, dokázať jej, ako veľmi, ako neprekonateľne ju milujem. Navždy ju zbožňujem. Pristúpil som k nej, chytil jej rozkošnú tvár do mojich dlaní, vpil sa do jej očí a zmohol sa len na jedno slovko: „Navždy.“

„Nič viac nežiadam,“ pošepkala. Naše pery neboli schopné ďalších slov. Dokázali už len jednu vec. Vyznávať si lásku mlčky, ale o to intenzívnejšie.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

22)  SestraTwilly (08.12.2013 22:38)

Pekne si to napísala.Tento Edwardov pohľad nemal chybu.Z jeho pohľadu je TS taká zaujmavejšia.

20)  Twilly (05.04.2011 17:54)

Moni v tom sme si dosť podobné, ale behať za dieťaťom po vonku v štekliach vyzerá fakt ako keby som bola pipina, takže znižujem nároky i podpätky. Ale 4-5 cm si aj tak neodpustím

19)  monikola (05.04.2011 11:00)

tak to chápem...a ako vravím, v tomto som úchyl...ak nemám pod sebou aspoň 10 cenťákov, cítim sa ako nahá

18)  Bosorka (05.04.2011 10:57)

Ježiši já a podpadky to by dalo, tak 3 týdny na traumatolgii s následným 3 měsíčním domácím doléčováním...
Strašně ráda chodím bosa a to bych si o Edíkovo pozadí zlomila paleček....

17)  monikola (05.04.2011 10:55)

ja to vlastne chápem, ale aj tak by som ho najradšej kopla do zadku mojimi novými topánočkami... podotýkam, že som uchyl na opätky, ale tieto nové boty...no ich výška prekvapuje i mňa samotnú...upír, neupír, toto by cítil

16)  Bosorka (05.04.2011 10:43)

Tak nebuď objektivní Já ho na jednu stranu chápu - kdo nechce pro toho, koho miluje to nejlepší! Jen ten způsob byl poněkud nešťastný....a ještě nechat levou Bellu v lese, když klopýtne i o vlastní tkaničku..

15)  monikola (05.04.2011 10:33)

no Bosi zrovna ta scéna s odchodom je pre mňa až silná káva...ja by som ho za to najradšej nakopala do zadku, takže by som určite nevedela byt objektívna

ale z BD by sa niečo dalo vymyslieť...

14)  mina (04.04.2011 21:43)

eee...tak ma napadá ako sa očakáva film BD tak možno z toho niečo...či?

13)  Bosorka (04.04.2011 21:32)

taková oslava Belly narozenin, Jasperův útok a následné přemýšlení o odchodu....

12)  Twilly (04.04.2011 21:29)

No, Moni, tak toto je hodená rukaica

11)  mina (04.04.2011 21:28)

Moni,
dovolím si ťa opraviť...v jednom komentári si spomenula, že to vypálilo celkom dobre...nemáš pravdu...keď už, tak to vypálilo jedine úžasne

neskutočne sa ti podaril Edwardov pohľad v každej jednej kapitole...bolo to uveriteľné a mňa veľmi potešil takýto pohľad na New moon!!!

len tak rozmýšľam akú časť by som si ešte prečítala z Edwardovho pohľadu tvojim perom

10)  monikola (04.04.2011 20:49)

ono to tak musí byť...asi...ak by sme sa netrápili mohlo by to znamenať, že nám na tom nezáleží

9)  Twilly (04.04.2011 20:40)

Keď ťa to uteší, tak aj ja sa už druhý deň trápim s pps6

8)  monikola (04.04.2011 18:14)

no Twillíčku ale keď ona Bellinka ho už taaaak strašne štvala s tým vekom

a ďakujem..ďakujem...trochu som sa s tým trápila,no nakoniec to vypálilo celkom dobre

7)  Twilly (04.04.2011 16:58)

Moni, zlato... mám vyrazený dych (a takmer aj zuby, čo mi klesla sánka )... jeho pohľad je taký omg... ... normál ementál, vydarené.
Terminus technikus "make up ľudskosti" ma zrazil do kolien a ja tu bijem čelom o zem v predklone
... ale som sa aj zasmiala , prepáč, ale predstaviť si dokonalého a vždy distinguovaného Edwarda ako povie slovíčko FURT, tak to je pre mňa rovnaká predstava a ko Edward odený do teplákov
Moni, ešte raz skvelé prevedenie knihy

6)  Twilly (04.04.2011 14:53)

ááááááááá Moni, nechávam si ťa na koniec prac. doby... a teším sa jak malá

4)  monikola (04.04.2011 13:03)

jeeej holky, ďakujem moc ste ma potešili

3)  Bosorka (04.04.2011 13:01)

Úžasné, krásné......

1 2   »