31.03.2011 [09:15], monikola, Povídky na pokračování, komentováno 11×, zobrazeno 2504×

Druhý dielik... tento krát sa jedná skutočne o hlasovanie... ako Edward prežíva Alicino, Jasperove, Emmettove, Esmeine a dokonca i Carlislove "áno"?

Vojdeme dnu a ja rozsvietim svetlá. Napriek tomu, že mi nemôže byť zima, strasie ma. Hrôzou nad morbídnosťou toho, čo sa tu bude diať. Nuž čo. Show must go on. Rozhodol som sa nenaťahovať to. Radšej nech je to už za nami.

„Carlisle? Esme? Rosalie? Emmett? Jasper? Alice?“ zavolám ich. Carlisle príde okamžite a počujem, že je prekvapený, no snaží sa ostať pokojný a ako vždy aj mu to vychádza a tak prehovorí úplne pokojne.

„Bella vitaj naspäť. Čo pre teba môžeme takto skoro ráno urobiť? Podľa tejto nočnej hodiny si dokážem domyslieť, že si neprišla na čisto spoločenskú návštevu.“

Ako vždy. Carlisle a jeho nenútená diplomacia. Ach, ale tá dnes nič nezmôže. Carlisle, mal by si na ňu kričať. Vykričať jej tie hlúpe nápady z hlavy. Dúfam, že to spravíš. Ty čo máš z nás život v úcte asi najviac. Musíš ma podržať aspoň ty, keď ja sám som si nie istý, či tomu odolám. Byť s ňou naveky. Nie, nesmiem byť taký sebec.

Bella na jeho otázku prikývla a povedala: „Chcela by som sa rozprávať so všetkými naraz, ak to nevadí. O niečom dôležitom.“

Carlisle sa na mňa spýtavo pozrel a v myšlienkach mal rovnaké otázniky. Potom sa pozrela na mňa i Bella. Možno chcela podporiť, ale v tomto ju ja teda podporovať nebudem. Nech si to riadi celé sama. Ja som iba mlčal a ignoroval oboch.

„Samozrejme.“ odpovedal Carlisle, keď pochopil, že ja mu nič nepoviem. „Poďme sa porozprávať do druhej izby.“

Viedol nás do jedálne k nášmu stolu. Nepoužívali sme ho na nič iné, iba na porady a na diskusie. Mal som rád tento spôsob riešenia problémov. Bol to síce iba kus nábytku, no dokázal nám dodať schopnosť riešiť veci so studenou hlavou, proste civilizovane. Teraz mi pripadal odporný. V hlave mi začali kolovať spomienky na všetky tie filmy a knihy, v ktorých na podobných stoloch boli nevinné dievča rituálne zavraždené podobnými monštrami ako sme my. Schyľuje sa i tu k niečomu podobne zvrátenému?

Posadali sme si za ten stôl. Už sme tu boli všetci. Všetci sa pozerali na Bellu, len Alice na mňa raz chápavo zahladela. Jasné, ona už vie. Ale dáva si pozor, aby mi to neukázala.

„Máš slovo.“ Preruší Carlisle ticho, ktoré tu začalo panovať.

Bella nahlas preglgla. Srdce jej začalo divoko biť a dych sa jej zadrhával. Videl som, cítil som, že je strašne nervózna a zrazu mi jej prišlo ľúto. Hoci nesúhlasím s tým, čo sa tu deje, nechcem, aby sa trápila a tak ju aspoň povzbudivo chytím za ruku. Moju pozornosť však okamžite má Alice, ktorej predsa len unikla jedna myšlienka. A zrovna tá najhoršia, tá, v ktorej je Bella upírkou. Nádhernou. Mojou upírkou. NIE Edward, spamätaj sa. Rozzúrim sa, ale skôr na seba než na Alice, či Bellu.

„No...“ neisto začína moja láska. „Dúfam, že Alice vám už povedala o všetkom, čo sa stalo vo Volterre.“

„O všetkom.“ Uisťuje ju Alice

„Aj o tom, čo sa stalo cestou?“

„Aj o tom.“ Znovu odpovedá Alice

„Dobre.“ vydýchne si z úľavou. „Takže všetci vieme, o čom je reč.“ Znova nasleduje chvíľka ticha. Všetci napäto čakajú a v mojom prípade sa napätie dá krájať. Ako zareagujú? Budú rovnako zhrození? Podporia mňa? Podporia Bellu?

„Takže mám problém.“ Skoro sa strhnem, keď ma z mojich zúfalých myšlienok znova preberie Bella. „Alice sľúbila Voturiovcom, že sa stanem jednou z vás. Pošlú sem niekoho, aby to skontroloval a som si istá, že to je zlé – niečo, čomu sa treba vyhnúť. Takže sa to teraz týka vás všetkých. Mrzí ma to.“

Pozrela na každého z nás, pričom mňa si nechala nakoniec. Nedokázal som udržať výraz v neutrálnej rovine, namiesto toho sa mi tvár skrivila do akejsi grimasy. Bella okamžite dodala: „Ale ak ma nechcete, nebudem sa vám vnucovať bez ohľadu na to, či by Alice bola ochotná, alebo nie.“

Bože láska, čo mi to robíš. Ty vieš, že takto som to nikdy nemyslel. Samozrejme, že ťa chcem, milujem ťa a bol by som prešťastný ak by mi bolo dopriate byť s tebou naveky, no bolo by to sebecké. Nebolo by to správne. Toto všetko by som jej povedal a nie len ja. Viacerý mali podobné myšlienky, v ktorých ju chceli taktiež ubezpečiť o tom, že ju príjmu radi. Esme sa už dokonca nadýchla a chcela niečo povedať, ale Bella ju zastavila.

„Prosím nechajte ma dohovoriť. Všetci viete, čo chcem. Som si istá, že viete aj to, čo si o tom myslí Eward. Myslím si, že jediný spravodlivý spôsob je, aby ste všetci hlasovali. Ak sa rozhodnete, že ma nechcete, potom... asi pôjdem do Talianska sama. Nesmiem dopustiť, aby prišli sem.“

Bolo strašné počúvať to. Bil som sa sám so sebou. Na jednu stranu som nemohol dopustiť, aby také dobré, čisté, nesebecké stvorenie, ktoré je ochotné zomrieť za nás... nás...! Aby toto stvorenie sa obetovalo. Na druhú stranu mám byť ja tak isto sebecký ako ona nie je a pripraviť ju o jej život, jej dušu? Zavrčal som, no bolo to skôr zavitie strápeného zvieraťa.

„Keďže nechcem nikoho z vás nijako ohroziť, žiadam vás, aby ste všetci hlasovali za alebo proti, aby som sa stala upírkou.“ Dokončila svoju reč a slovo posunula Carlislovi. Tu však prišiel môj čas. Z myšlienok naokolo som postrehol, že hlasovanie nemusí dopadnúť v môj prospech. Musím im podať i iný pohľad na vec. Musím zabojovať.

„Ešte chvíľku.“ Vstal som, no Bellinu ruku som nepustil, naopak ešte silnejšie som jej ju stisol. „Chcem ešte niečo dodať predtým, ako sa pustíme do hlasovania.“

Bellin povzdych som ignoroval a pokračoval som. „Čo sa týka toho nebezpečenstva, o ktorom hovorila Bella, myslím si, že sa nemusíme priveľmi znepokojovať.“ Musím ich presvedčiť, musím. „Pozrite. Mal som viacero dôvodov, prečo som si na konci nechcel s Arom potriasť ruky. Čosi si neuvedomil a ja som im to nechcel našepkať.“

Áno, toto bude dobrý argument. Silný. Budú so mnou súhlasiť. Nebudeme ju musieť premeniť. Aspoň nie hneď. Bože Edward, sústreď sa! Musím sa nad sebou uškrnúť.

„Čo také?“ nabáda ma Alice, aby som pokračoval.

„Volturiovci si príliš veria a majú na to dosť dôvodov. Keď sa rozhodnú niekoho nájsť, nie je to pre nich problém. Spomínaš si na Demetriho?“ Pozriem sa spýtavo na Bellu. Tá sa zachvela, čo bolo len inak povedané áno. „On hľadá ľudí – to je jeho talent, preto ho majú pri sebe. No a po celý čas, čo som bol s niektorými z nich, prehľadal som ich mysle, aby som našiel niečo, čo by nás mohlo zachrániť, zbieral som čo najviac informácií. Takže som zistil, ako funguje Demetriho talent. Je stopár – tisíckrát nadanejší ako bol James. Jeho schopnosť trošku súvisí s tým, čo robím ja alebo Aro. On zachytáva... vôňu? Nesleduje. Funguje to na obrovské vzdialenosti. Ale po tom Arovom experimente, nuž...“ nechal som vetu nedokončenú. Iba som pokrčil plecami, lebo myšlienky ostatných už aj tak vedeli, čo chcem povedať.

„Myslíš si, že ma nebude schopný nájsť.“ povedala Bella, no jej hlas bol strohý, bez patričného nadšenia, ktoré som očakával. Ja som naopak nadšený bol. Veď toto je to, čo chceme. Bol to dobrý plán a to ho ešte nepoznajú celý! Preto som hneď pokračoval.

„Som si istý. Spolieha sa výlučne na svoj výnimočný zmysel. Keď to na teba nebude fungovať, budú všetci ako slepí. Bude to ako hľadať ihlu v kope sena.“ Pripadal som si skvelo. Moje argumenty sú silné. Musia ich akceptovať. Veď je to logické a racionálne. I Emmettovi sa to pozdávalo. Jeho myseľ si hneď predstavila Demetriho bezradne pobehujúceho po Voltterskom hrade, trhajúc si vlasy a kričiac, že nič nevidí. Musel som sa na neho zaškeriť.

„Ale môže nájsť teba.“ Nevzdáva to moja láska.

„Ja sa o seba viem postarať.“ poviem možno arogantnejšie než som mal v pláne.

Emmett ku mne naťahuje ruku a hovorí: „Výborný plán, braček.“ Tľapnem si s ním päste a cítim sa víťazoslávne.

„Nie!“ sykne Rosalie

„Absolútne nie.“ Okamžite dodáva moja láska.

„Pekné“ kontruje nám chlapom Jasper.

„Idioti!“ šomre Alice.

Môj víťazoslávny pocit sa mierne zachvel poď váhou pohľadov ženského osadenstva tejto spoločnosti. Spravil som, čo som vedel. Ukázal som i ďalšie možnosti, aby sa vedeli rozhodnúť správne. Teda, aby povedali nie.

„Tak dobre. Edward vám ponúkol na zváženie ďalšiu alternatívu. Poďme hlasovať.“ Povedala Bella, obrátila sa rovno na mňa a spýtala sa ma: „Chceš, aby som sa pridala k tvojej rodine?“

„Nie takto. Ostaneš človekom.“ Povedal som hlasom vylučujúcim akékoľvek námietky. Ani žiadne neprišli. Bella iba prikývla a bez akejkoľvek emócie v tvári pokračovala.

„Alice?“

Žeby hlasovala v môj prospech som nerátal. Neprekvapila ma. Verila svojej vízii, že Bella bude upírom a tak odpovedala: „Áno.“ V mysli mi ešte povedala, že Bellu ľúbi a nedokáže ju stratiť. Dobre, je to 1 -1.

„Jasper?“

Tu som si nebol istý. Dúfal som, že on bude chápať moje pocity a preto ma podporí. Navyše sa mu páčili moje zistenia ohľadne Demetriho. Preto som bol sklamaný, keď sa rozhodol a povedal: „Áno.“ Svoje rozhodnutie si v myšlienkach podložil argumentami, na ktoré som zabudol. Jasper mal stále problém s ovládaním a od toho osudného incidentu sa stále bál, že by jej ublížil. Keby bola upírkou, tento problém by prestal existovať.

„Rosalie?“

Tu som mal jasno. Rose bude môj kmeňový spojenec. Vedel som to naisto, preto som nebol prekvapený keď zaváhala, pred tým ako odpovedala. Nakoniec však predsa len povedala: „Nie.“ A keď sa Bella chcela obrátiť na Emmetta, dodala: „Dovoľ mi, nech ti to vysvetlím. Nechcem tým povedať, že by som mala averziu voči tebe. Ide len o to, že... ja by som si takýto život nevybrala. Kiežby niekto vtedy hlasoval proti tomu.“ Rose nesklamala. Je to 2 -2. Ďalší hlas by mal byť tiež môj. Predpokladám, že Emmett podrží svoju manželku.

„Emmett?"

„Do frasa, áno!“ usmial sa, no ja som vnútorne zúril. Čo si o sebe myslí. Veď si tak necháva ujsť zrážku s Voturiovcami? „Môžeme si nájsť inú zámienku, prečo sa pustiť do toho Demetriho.“

Aha, takže mi vlastne odpovedal na moju nevyrieknutú otázku. A to som si myslel, že na čítanie myslí som tu ja. Emmett, toto si s tebou ešte vybavím. Blázon, debil, ja ťa zabijem! Mal by si ma chápať a hlavne by si mal chápať Rosalie. Bože veď s ňou žiješ, spíš s ňou! Toľko krát si ju musel utešovať, keď ju zmohli depresie, keď ju trápilo, že nemôže mať deti, že je kameň, kus ľadu! A toto chceš dopriať i mojej Belle?

Toto mi nehrá do kariet. Počítal som s Emmettom. Esme Bellu berie ako svoju dcéru, ona jej pravdepodobne povie áno.

„Esme“ povedala s úsmevom Bella. Nikdy by som neveril tomu, že mi raz jej úsmev bude vadiť.

„Áno, samozrejme Bella,“ potvrdila moje domnienky Esme. „Ja ťa už teraz beriem ako súčasť svojej rodiny.“

Esme sa na mňa pozrela a v myšlienkach ma prosila, aby som sa na ňu nehneval, že nemôže prísť ani o jedno svoje dieťa. Esme, Esme... Esme. Nie, na teba sa nemôžem hnevať. Tvojím motívom je láska. Materinská láska. Občas si myslím, že len tá je pravá a bezhraničná. Nie je poháňaná sebeckými pohnútkami ako tá moja. Esme... mama... myslíš, že to tak má byť? Veríš, že je to správne? Veríš, že to dobre dopadne? Bojím sa mama, veľmi sa bojím.

Bella zrazu znervóznela. Bolo to jasne počuť. Jej srdce sa rozbúchalo o poznanie silnejšie. I ona vie, čo teraz nasleduje. Posledný hlas. Patrí Carlislovi. Posledný, no rozhodne veľmi významný hlas. Všetci vieme, že to, čo povie Carlisle má najväčšiu váhu. Bez Esme by sme neboli rodinou, no bez Carlisla by sme neboli ľuďmi. Aspoň takými, akými len dokážeme byť. On si váži ľudskosť a ľudský život viac ako čokoľvek. On to nesmie dopustiť.

Carlisle sa na mňa pozrel a povedal: „Edward.“

„Nie...“ Nieeeeee, Carlisle. Ako môžeš? Ako môžeme? Nemáme na to právo... polámať anjelovi krídla. To nedáva zmysel. Nedokázal som zadržať vrčanie.

„Toto jediné dáva zmysel,“ dodal Carlisle, opäť akoby odpoveď na moje zúfalé myšlienky. „Rozhodol si sa, že nechceš žiť bez nej, a ja teda nemám na výber.“

Nerozumel som tomu. Ľudia, ktorí ma milujú, ktorých ja milujem, rozhodli. Nemalo to tak byť. Alebo malo? Mám právo dosiahnuť dokonalé šťastie? Zrazu som mal pocit, akoby som sa potreboval nadýchnuť a nešlo to. Ten zadúšajúci sa pocit mi spaľoval pľúca. Musím ísť preč. Celá miestnosť sa mi zmenšovala. Jej steny na mňa hrozivo tlačili a ja som mal pocit, že ma chcú rozdrviť. Ten úbohý zvyšok racionálneho „ja“ mi práve hovoril, že som prvý upír, ktorý zažíva záchvat úzkosti. Musel som ísť preč. Pustil som Bellinu dlaň. Odsunul sa od stola a išiel preč. Ako som opúšťal tú miestnosť, všetky tie pocity, úzkosť, zlosť, frustrácia, strach sa drali na povrch a ja som ich už nevedel krotiť. Začalo to miernym vrčaním. Zrazu sa vo mne všetko zlomilo. Obrovská zlosť zanechala svoju stopu na Esmeinom príborníku. Zlosť na všetkých v tomto dome, no najviac som zúril sám nad sebou. Nad tým, že niekde v úzadí mojej mysli som sa cítil šťastný pri pomyslení, že je Bella so mnou navždy. To je zlé. Nemá to tak byť.

Zrazu na mňa zaútočili Alicine myšlienky. Strach z toho, že  sa pri Bellinej premene nedokáže udržať. Bože, čo to preboha riešia. Hádam len to nechcú spraviť teraz!

Okamžite som sa vrútil späť do jedálne. „Nie! Nie! NIE!“ Skláňal som sa nad Bellou a kričal som ďalej: „Zbláznila si sa? Čo si naozaj potratila rozum?“

Musel som jej pripadať ako netvor, pretože sa predo mnou skláňala a zakrývala si uši, ale bolo mi to v tú chvíľu jedno.

„Ehm, Bella,“ reagovala zrazu znepokojená Alice. „Myslím, že na toto nie som pripravená. Musím sa pripraviť...“

„Sľúbila si mi to,“ nevzdával sa ten tvrdohlavý anjel podo mnou

„Ja viem, ale... Vážne, Bella! Nemám ani potuchy, ako ťa nezabiť.“

„Dokážeš to. Ja ti verím.“ Stále odporovala Bella. Čo to nedokáže pochopiť. Zomrie. Zomrie. Pocity sa tlačili von a tak som nedokázal zabrániť hrdelnému vrčaniu. Alice už iba zavrtela hlavou. Aspoň, že ona to pochopila.

„Carlisle?“ obrátila sa Bella tento krát na toho pravého. Vedel som, že som prehral. Chytil som jej tvár a prinútil ju aby sa na mňa pozrela, aby videla tú zúfalosť, ktorá mnou zmietala. Druhá ruka sa podvedome snažila vytvoriť gesto, ktoré by zastavilo Carlisla, no neúspešne. Neprekvapilo ma to.

„Som schopný to urobiť. Nehrozí ti, že by som sa prestal ovládať.“ Bola jeho odpoveď.

„To znie dobre.“ snažila sa zostať nad vecou Bella. Ja som takúto snahu už dávno vzdal.

„Počkaj,“ tisol som slová skrz zuby akoby to bol nejaký jed. „Nemusí to byť hneď teraz.“

„Nie je dôvod, aby to nebolo hneď teraz.“

„Zopár mi napadá.“ Nedám sa odradiť.

„Samozrejme, že tebe áno,“ povedala Bella a ani sa nesnažila ten kyslý tón zamaskovať. „A teraz ma pusti.“

Až teraz som si uvedomil, že stále zvieram Bellinu tvár. Spamätal som sa a hneď som ju pustil a svoje ruky si radšej skrížil na prsiach, aby som ju zase neschmatol a neublížil jej, keď ma najbližšie znova vytočí. Dnes jej skutočne stačí málo, aby to dokázala. No ak chcem dnes aspoň v niečom vyhrať, musím na to ísť inak. Musím do toho zapojiť rozvahu a vytiahnuť najväčší tromf. Charlieho.

„Asi tak o dve hodiny ťa sem príde hľadať Charlie. Nevyhneme sa tomu, aby do toho nezapojil policajtov.“

„Všetkých troch.“ moja láska síce odpovedá sarkasticky, no zamračená. Nevie klamať. Nikdy to nevedela a ani teraz, sa jej nepodarilo zakryť, to, že problém Charlie a René ju trápi. Pri tomto zmätku, čo sa za posledné dni udial to potlačila do úzadia, no ja sa už postarám, aby to mala na očiach.

Áno, toto je moja šanca. Šanca získať odklad. Odklad tohto nerozvážneho činu. Ak budem mať viac času, možno... možno Bellu presvedčím... o čom? O tom, o čom sám nie som presvedčený? Potrebujem ten odklad pre Bellu alebo pre seba, aby som sa zmieril s vlastnou sebeckosťou? Či, aby som túto svoju sebeckosť? Neviem. Musím sebe i jej dať čas. Potrebujeme čas a chladnú hlavu, preto pokračujem vo svojej hre.

„Ak chceme byť nenápadní navrhujem, aby sme tento rozhovor odložili, aspoň pokiaľ Bella nedokončí strednú školu a odsťahuje sa od Charlieho.“ Poviem, no nie Belle ale Carlislovi. Som si istý, že takýto racionálny argument zoberie do úvahy.

„Bella, to je rozumná požiadavka.“ Nesklamal ma.

Po chvíľke ticha mu Bella odpovie: „Zvážim to.“ A ja so konečne po prvý raz odkedy som dnes vošiel do domu pocítil úľavu. Je to len malinký ústupok, no otvára more možností. Preto oveľa pokojnejšie a zhovievavejšie dodávam: „Asi by som ťa mal zobrať domov. Len pre prípad, že by sa Charlie zobudil skôr.“ A pretože už chcem, aby si bola preč od týchto „premenu chtivých“ nadšencov.

Bella sa ešte naposledy pozrela na Carlisla a spýtala sa: „Po maturite?“

„Máš moje slovo.“ Bola jeho odpoveď. Ja som pochopil, že ma čaká asi ten najťažší boj v existencii. Boj v ktorom pôjde skutočne o život, o dušu. Boj o všetko. O nás.

Vybrali sme sa domov.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

10)  monikola (01.04.2011 09:11)

mina...ďakujem...vínko si už chladím, tak dnes večer mi nič nezabráni vrhnúť sa na časť tri...
Leni...áno, toto my ženy vieme vynikajúco..teda vytočiť naše polovičky

9)  mina (31.03.2011 21:30)

veľmi sa ti to podarilo!!! a polámať krídla? no kráááása!!!!
myslím, že aj Steph by to takto napísala z Edovho pohľadu...teším sa na tretiu časť keď bude merry me
už len dodám

7)  monikola (31.03.2011 13:26)

Aalex ďakujem
kytka presne tak... je to také osudové, dať hlasovať o ničom takom

5)  kytka (31.03.2011 11:53)

Mně při téhle scéně vždycky lezl mráz po zádech, ale v Tvém podání a s Edwardovými pocity je to ještě větší síla. Ale hezká síla.

4)  monikola (31.03.2011 10:55)

už sa stalo to som si vôbec nevšimla a to som to čítala asi päť krát

3)  Twilly (31.03.2011 10:24)

zlatík... absolútne neskutočný slovný obrat" polámať anjelovi krídla?" (akurát v tom máš malú presmyčku - oprav, nech to má burácajúci efekt )

2)  Twilly (31.03.2011 10:06)

ukecaná

1)  Bosorka (31.03.2011 10:01)

Hezkýýýýýý

1