28.03.2013 [18:45], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 11×, zobrazeno 2370×

Posledný sneh...

Nedalo sa povedať, že by mi sneh nasledujúce ráno vyslovene pokazil plány. Skôr ich iba zmenil, v tom dobrom slova zmysle. Forks cez noc pokryl biely koberec a podľa Emmettvoho rozprávania zrejme posledný krát v tomto roku. Naposledy tu totiž snežilo bez dvoma týždňami. Bol som za to len rád. Pretože práve keď mi o tretej ráno pristála na dlani drobná vločka, napadlo ma to. Plán na dnešný deň sa mi otočil o stoosemdesiat stupňov a ja som proste vedel, že toto je ono.

Dalo by sa povedať, že som sa začal prebúdzať. Posledné roky som poriadne na nič nemyslel, ničím sa zaoberal. Lenže od včerajšieho poobedia sa to začalo meniť. Vymýšľal som kam Bellu vziať a po dlhej dobe ma niečo konečne začalo zaujímať. Bola to vlastne irónia. Sneh ma prebudil zo zimného spánku. Aspoň čiastočne.

Alice to, samozrejme, okamžite vedela. V takýchto situáciách som bol za jej dar rád. A ona očividne tiež. Keď mi totiž prišla do izby a na zem položila škatuľu, nemusel som vedieť čítať myšlienky aby som vedel, prečo sa usmieva a doslova žiari. Videla rozhodnutie. Úplné a konečné. Prvé, po niekoľkých rokoch.

Škatuľu som rozbalil až tesne pred tým ako som odchádzal. Pár korčúľ na ľad malo presne takú veľkosť ako Bellina noha. Vedel som, kam ju chcem vziať. To miesto bolo obzvlášť cez zimu nádherné a vonku mrzlo, čiže nehrozilo, že voda nebude zamrznutá. Bol som si istý, že sa jej tam bude páčiť. Ako som sa včera presvedčil, Bella má rada prírodu. A tam jej to hotová rozprávka.

Moja sestra zrejme tušila, že nechcem aby o tom, kam a s kým idem niekto vedel. Preto to pred ostatnými členmi rodiny držala v tajnosti, dokonca aj pre Jasperom. Bol som jej za to vďačný. Posledné čo mi chýbalo bolo aby sa to dozvedeli. Bol som si istý, že raz im to poviem. Ale najprv si to chcem vyriešiť sám.

Belline korčule som spolu s mojimi naložil do kufru auta a bez nejakých väčších vysvetľovaný vyštartoval smerom k jej domu. Vedel som kde býva. Jej vôňu som mal totiž navždy vypálenú do mozgu.

Asi v polovici cesty som sa pristihol, že sa usmievam.

***

Zaparkoval som a vystúpil. Nemal som tušenie, čo poviem. Počítal som s tým, že to príde spolu so situáciou. Plus, nemalo cenu niečo vymýšľať. V Bellinej prítomnosti mi aj tam všetky myšlienky vyleteli v hlavy a zostala len jej anjelská tvár. A hlavne oči, ktoré svoje kúzlo ani po takej dobe nestratili.

Počul som len jedny krok. Dosť chaotické. Ich intenzita sa ešte zvýšila, keď som zaklopal. Bellino srdce sa rozbehlo vpred a na dve a pol sekundy zadržala dych. Podvedome som ju napodobnil.

„Minútku!“ zakričala. Ľudské ucho by to zachytilo prinajlepšom len ako nezrozumiteľné slovo. Ja som rozumel dokonale.

Až v tej chvíli, keď som počul jej hlas mi došlo, ako veľmi mi chýbala. Bol to síce len jeden deň ale aj tak. Jej hlas, úsmev, ten čokoládový pohľad. Až teraz som si to plne uvedomil. A o to viac sa zvýšila naliehavá potreba mať ju čo najskôr pri sebe. Uistiť sa, ako už toľko krát, že nie je sen. Prial som si ju objať a už nikdy nepustiť, ochrániť pred svetom okolo a bolo mi jedno, že najhoršie možné nebezpečenstvo tu som akurát ja. Pretože som vedel, že to nie je pravda. Nikdy by som jej neublížil. Nikdy by som si to totiž neodpustil.

Úprimne povedané, to na čo myslím ma zarazilo. Niečo takéto som cítil len raz, dávno. V mojich spomienkach to bolo ako pár storočí dozadu. A pritom to boli len roky. Naposledy som toto prežíval so Sophie...

Dvere sa otvorili a moje filozofické úvahy boli okamžite nepodstatné. Zrazu pre mňa nebolo dôležité prečo a ako, záležalo len na tom, čo sa dialo tu, v tejto chvíli.

Bella svietila. Doslova žiarila a úžasne nahradzovala tu skoro nikdy neprítomné slnko. A ja som bol ako rastlina, ktorá sa za ním zúfalo otáča v snahe zachytiť čo najviac lúčov.

Cítil som ako sa mi po tvári rozlieva úsmev a pohľad na tohto anjela bez krídel ma zaplavuje tou istou radosťou ako inokedy.

„Ahoj,“ pozdravil som a nedokázal odtrhnúť oči od jej tváre. Našťastie to nevyzeralo, že jej to vadí.

„Ahoj.“ Usmiala sa a očami ako kedy sa prehnala celá galaxia. Nevedel som si predstaviť, že niečo alebo niekto môže vyžarovať viac energie a svetla.

„Pripravená?“ Bella prikývla a zdvihla ruky zabalené v rukaviciach.

„Úplne.“ Rozosmial som sa. Tak úprimne ako hádam ešte nikdy. Odrazu som bol šťastný, že žijem. Keby som tu totiž nebol, nikdy by som Bellu nestretol.

„To je dobre. Vonku je poriadna kosa.“

„A kam to vlastne ideme?“ Chcela vedieť. A ja som sa len tajomne usmial. Užíval som si, že ju môžem prekvapiť. Urobiť jej radosť.

„Uvidíš.“ Bella sa slabo zamračila ale v očiach stále mala to isté nadšenie.

„Chceš ma zavrieť do kufra a odviezť do lesa?“

„Okrem toho kufra...“ usmial som sa. Bella sa teraz už naozaj mračila, „nemáš sa čoho báť. Je to prekvapenie.“

„Nemám rada prekvapenia,“ namietla ale jej srdce hovorilo niečo úplne iné.

„Toto sa ti bude páčiť.“

„Dúfam, že to nezahŕňa nijakú túru. To sa potom rovno otočím,“ vyhlásila pobavene a medzi tým sa stihla obliecť a obuť. Čakal som vonku kým nezamkne dvere a potom sme už zamierili k autu.

„Dnes je tvoj šťastný deň,“ ubezpečil som ju. Usmiala sa a potom ako som otvoril dvere od auta, nastúpila. Urobil som to isté a vyštartoval.

„Vaša rodina má asi veľkú záľubu v autách,“ uvažovala Bella, pričom si prezerala palubnú dosku a prstami hladila hladký poťah sedačky.

„Áno. Dalo by sa povedať, že je to rodinné hoby.“

„Dosť nezvyčajné. Väčšina ľudí zbiera známky.“ Zasmiala sa. Pridal som sa.

„My tiež nie sme práve obyčajný,“ povedal som odľahčene a až potom mi napadlo, čo vlastne. Lenže to bol skôr neúmyselný dvojzmysel. Ja som pod tým chápal to, že sme upíri. Bella pravdepodobne niekoľko adoptovaných a nadpriemerne pekných detí. Ale vďaka tónu môjho hlasu to zrejme nebrala ako vážnu tému.

Bella sa usmiala a na chvíľ sa zahľadela z okna. Ja som šoféroval ďalej a periférne ju pozoroval. Nechcel som sa pripraviť ani o sekundu. Pretože táto chvíľa bola dokonalá, všetko bolo perfektné. Po desiatich rokov konečne prišlo niečo čo som už nečakal, niekoľko minút bez bolesti. Žiadnej. Bolo to zvláštne. Po tak dlhej dobe nič necítiť. Iba radosť zo samotného bytia a chuť žiť.

Okolo nás plynul les a stromy rýchlo hustli.

„Kam ideme?“ opýtala sa Bella zvedavo a sledovala krajinu.

„Prekvapenie, pamätáš?“ pripomenul som jej. Obrátila sa ku mne, čiže som sa na okamih prestal zaoberať cestou a pozrel jej rovno do očí. Snažil som sa jej bez slov povedať, že mi môže veriť. Zabralo to, pretože prikývla. A ja som v tom momente lietal.

Netrvalo to dlho a zišli sme na lesnú cestu. Vedel som presne kam ísť, aj keď to boli roky, čo som tu bol naposledy a sneh zakrýval vyšľapanú zem. Keď sme boli vo Forks posledný krát, boli len dve miesta, kam som chodil aby som mal pokoj od myšlienok ostatných. Na lúku a tam, kam sme mali zamierené teraz.

Zastavil som.

„Sme tu.“ Ale vyzeralo to, že Bella to už pochopila. S rozšírenými a žiariacimi očami pozerala pred seba, na zamrznuté jazero obkolesené stromami a kríkmi, zasypanými snehom. Spod bielej prikrývky vytŕčalo len trochu trávy.

„To je nádhera,“ vydýchla.

„Hovoril som ti to.“ Pozrela sa na mňa a potom vystúpila. Urobil som to isté.

Okamžite zamierila z vode a cestou pozerala všade okolo. Včera som sa nemýlil, keď som predpokladal, že má rada prírodu. Milovala ju.

S úsmevom som sledoval jej úžas. Bol to ten najkrajší pohľad na svete, Bella uprostred zasneženej krajiny, presne ako z nejakej rozprávky. Užíval som si ten pocit, čo sa vo mne rozlieval. Sladký a teplý, a to vďaka vedomiu, že sa mi túto krásnu vílu podarilo nie len príjemne prekvapiť ale ešte aj urobiť šťastnou.

Toto vedomie sa ešte znásobilo, keď sa mu mne otočila, oči jej radostne svietili a na tvári pohrával úsmev.

„Čo tu ale budeme robiť?“ zaujímala sa. Trochu som sa spamätal a namiesto odpovede obišiel auto a otvoril kufor. Vybral som dva páry korčúľ a zdvihol ich.

„Toto.“ Bella prekvapene zažmurkala a pootvorila ústa do malého o, ktoré si s ňou naveky budem spájať.

„Naozaj?“

„Naozaj.“

„Ale ja sa neviem korčuľovať,“ vysvetlila ešte stále šokovane. Usmial som sa.

„Tak najvyšší čas aby si sa to naučila.“ Vyzeralo to, že chce protestovať ale nič nepovedala. Vyčkávavo som k nej natiahol ruku a vlastne ti to ani neuvedomil. Plne mi to došlo až vtedy keď mi Bella po pol sekundovom zaváhaní podala tú svoju. Aj napriek rukaviciam, ktoré mala oblečené som jasne cítil teplo ktoré z nej sálalo a ktoré zapríčinilo pocit, že mi telom prechádza elektrický prúd. Na chvíľu som stuhol. Celé to bolo také známe a predsa nové. Zrazu som mal veľkú túžbu hraničiacu s potrebou pritiahnuť si ju k sebe a zaboril jej tvár do vlasov. Samozrejme, som to neurobil aj keď po tom volala každá jedna bunka môjho nesmrteľného tela. Namiesto toho som Bellinu ruku silnejšie stisol s viedol ju k jazeru. Klamal by som, keby som povedal, že som si to príjemné elektrizovanie neužíval.

Nešiel som veľmi rýchlo, pretože tým skôr by som ju musel pustiť. A to som nechcel. Už nikdy. Tá chvíľa ale prísť musela, nezáležalo na tom, čo som si prial. Čiže som vynaložil všetko úsilie, čo som bol v sebe v tej chvíli schopný vydolovať a prinútil sa uvoľniť prsty.

Korčule som položil na zem. Bella si jednu z nich zobrala a nedôverčivo si ju premeriavala.

„Čo keby som ti povedala, že nemám tušenie ako sa to obúva?“ opýtala sa a zdvihla ku mne oči.

„Povedal by som ti, že ti s tým kludne pomôžem.“ Usmial som sa a ona tiež. Prikázal som jej sadnúť si a vyzul jednu topánku. Elektrina mnou prebehla znovu, intenzívnejšie. Opatrne som jej obul korčuľu a všetko pozapínal tak aby sa jej nevyzúvala. Hľadel som síce iba na to, čo robím ale aj tak videl a predovšetkým cítil, že Bella sleduje moju tvár. Možno práve preto sa začervenala, keď som zdvihol hlavu a stretol sa s jej skúmavým pohľadom. Snažil som sa tváriť, že som si krv nahrnutú v jej tvári nevšimol. Neúspešne. Úsmevu som zabrániť nedokázal.

To isté som spravil aj s druhou korčuľou a potom sa posadil, aby som si obul tie svoje. Za celý svoj život som sa korčuľoval len pár krát ale nikdy mi to nerobilo žiaden veľký problém. Upíri majú úžasnú koordináciu.

Bella sedela vedľa mňa, nohy natiahnuté pred seba, ruky položené na stehnách a s hlavou otočenou mojim smerom vyzerala neuveriteľne roztomilo. Ako bábika.

Postavil som sa na ľad a otočil sa smerom k nej. Nemotorne sa ma snažila napodobniť.

„Ukáž.“ Natiahol som k nej obe ruky a Bella sa ich chytila. S hlbokým nádychom sa zaprela do zeme, ja som trochu potiahol a s hysterickým zapišťaním zrazu stála predo mnou, pevne sa držiac môjho predlaktia.

Musel som sa pobavene zasmiať. Bella sa zamračila.

„Hovoril som ti, že to neviem.“

„Hovoril som ti, že sa to naučíš.“

„Ale smeješ sa,“ obvinila ma ale s kútikmi trhajúcimi od potlačovaného úsmevu to veľmi vážne neznelo.

„Tiež by si sa smiala, keby si videla moje začiatky.“

„Nešlo ti to?“

„Blázniš? Stačil jeden krok na to, aby som si rozbil nos.“ Nebol som nijako nadšený z toho, že jej klamem, aj keď to v podstate bola len nevinná lož na zdvihnutie sebavedomia. Ale keď sa Bella rozosmiala, pocit viny sa skoro stratil. Vyzeralo to, že svoj účel to naozaj splnilo.

„Mám takú tušenie, že skončím rovnako.“

„Prečo?“

„Pretože slová šport a Bella Swonová nikdy nenájdeš v žiadnej vete hovoriacej o úspechu.“

„Neboj sa, pôjde ti to. Len musíš udržať rovnováhu.“

„To nie je práve moja silná stránka,“ poznamenala a sústredene sa pozrela na svoje nohy. Pevnejšie zovrela moje ruky, čo mi vystrelilo príjemné teplo do celého tela a urobila prvý váhavý krok vpred. Okamžite sa zakolísala a keby som ju nedržal, skončila by na zemi.

Bellino srdce sa rozbehlo dopredu. Bolo vidieť, že začína panikáriť.

„Neboj sa, držím ťa,“ ubezpečil som ju.

Zdvihla ku mne hlavu a prikývla.

„Dobre.“ Až keď som ma ovial jej dych, uvedomil som si ako je vlastne blízko. Veľmi blízko. Tak veľmi, že sa mi opiera o hruď a moje ruky sú na jej páse.

Všetko okolo zrazu prestalo existovať. Nebol nijaký svet, len my dvaja, práve tu a teraz. Pozeral som Belle do očí a tá krásna čokoládová hnedá ma unášala ďalej a ďalej od reality. Vnímal som akurát tak teplo prechádzajúce cez vetrovku a obtierajúce sa o moje dlane. Jej rýchlo bijúce srdce, ktoré som cítil len kúsok od toho môjho, mŕtveho. A vôňa, ktorá nás oboch obkolesovala a tým uzatvárala do dokonalej striebornej bubliny, kde nemohol vstúpiť nikto iný.

Bella vydýchla a vzduch sa obtrel o moju tvár. Oči mi automaticky skĺzli na jej pootvorené ústa.

Chcel som ju pobozkať.

Tá túžba prišla tak rýchlo a po tak dlhej dobe, že keby som sa nezaoberal úplne inými vecami, určite by ma to prekvapilo.

Vlastne ani neviem ako, zrazu som sa skláňal, čím ďalej tým bližšie k Bellinej tvári a jej perám. Tento krát nás nemal kto vyrušiť. Obaja sme to vedeli.

Ešte som si stihol všimnúť, ako zavrela oči. Potom sa už naše pery dotkli a vo mne vybuchol gejzír emócii, ktoré som ani nedokázal presne pomenovať. Hlavným aktérom bolo ale šťastie, také veľké ako keby sa mi vynahrádzali všetky uplynulé roky, ktoré som prežil len v utrpený. Rozlievalo sa mi v tele a napĺňalo každú bunku, celú neexistujúcu dušu. Po tak dlhej dobe som sa zase vznášal a nič mi nechýbalo, stačilo, že Bella je tu so mnou. Viac som nechcel. Proste som si bol istý, že toto je dôvod prečo som tu, prečo vlastne existujem. Ona. Bella.

Desať bolestivých rokov sa zrazu oddelilo od súčasnosti. Nedalo sa to presne popísať. Skrátka som vedel, že všetka tá temnota a utrpenie sa ma už netýka. Že je to len a len minulosť.

Ja viem, že to trvalo. A naozaj sa ospravedlňujem, lenže múza sa rozhodla vziať si dovolenku (bez súhlasu :D ) a odmietala sa vrátiť. A nechcela som písať keď sa mi nechcelo, pretože by sa to poriadne odrazilo na kvalite. Čiže sa ešte raz ospravedlňujem za čakanie a sľubujem, že kapitoly budú pribúdať rýchlejšie.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

9)  Pilly (29.03.2013 17:45)

Všetkým vám ďakujem takéto komentáre vždy potešia a žiaden strach, na ďalšej kapitole sa už pracuje

5)  Jalle (29.03.2013 11:29)

pekná kapitola
dúfam, že ďalšia kapitola pribudne skôr ako zabudnem čo sa stalo v tejto

4)  NeliQ (29.03.2013 05:35)

júúj konečne a ešte k tomu taká krásna kapitolka. Teším sa

1)  eMuska (28.03.2013 20:39)

ja som absolútne nadšená! nádherný kúsok romantiky a posledný sneh, hmm, to sa mi páči! teším sa na pokračovanie!

1