06.01.2013 [20:00], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 7×, zobrazeno 2363×

Či Bella sľub dodržala a na druhý deň do školy prišla som nevedel. Pretože som tam nebol ja. Niekoľko dňový záchvat v lese si vyžiadal ďalšiu daň. Mohol som tušiť, že som príde. Že niečo tak veľké sa do poriadku nedá behom pár hodín. Ja som nad tým ale nerozmýšľal. Nezaoberal sa. Aj tak ma to ale neprekvapilo. Rovnako ako v ostatných veciach netýkajúcich sa anjela s čokoládovými očami som bol apatický. Bolo mi jedno, čo sa deje, kedy sa to deje, kde sa to deje. A aj to, že sa to vôbec deje. Všetko to boli len činnosti, ktoré prísť mali a tak prišli. Niečo, čo si nevyžaduje väčšiu pozornosť. Aspoň nie moju. Moja rodina si to ale nemyslela.

Samozrejme, že som nikomu nehovoril nič o tej bolestivej udalosti. Oni vedeli, že sa to stalo, lenže som im nepovedal s akou intenzitou. Zbláznili by sa. A aj ja vo svojej zúfalstvom otupenej mysli som si dokázal uvedomiť, že upírovi by sa nemali potrhať svaly. A to za žiadnych okolností. Iba ak násilím.

Carlisle by... šalel. Z toho, ako sa to mohlo stať a rozhodne by pomáhal aj fakt, že som jeho syn. Druhý dôvod, prečo som si to nechal pre seba ale značne prevažoval. Nedokázal som o tom hovoriť. Bolo to ešte stále príliš čerstvé. Ešte stále to veľmi bolelo. V deň, keď som sa tak veľmi tešil do školy, práve fyzicky.

Potrhané šľachy som chápal. Aj podráždenú sietnicu. Ale krv... to bolo samo o sebe veľmi vážne. Mne to ale nedochádzalo.

Stalo sa to zrazu, bez nejakého nezvyčajného pocitu popredu. Proste som sa zrútil na kolená a z úst mi začala prúdom valiť krv. Dávil som sa. Presne ako človek, len s tým rozdielom, že to bola iná potrava.

Nevnímal som to. Skoro som o tom nevedel. Len som čakal, kedy to prestane. Nechutné napísanie bolo nič v porovnaný s tým, čo sa dialo pred niekoľkými dňami.

Zdesené pohľady rodiny som videl len matne – to potom ako mi krv tiekla po celej tvári. Až v tej chvíli som si uvedomil, že už nekľačím.

Nikdy pred tým mi nedošlo, koľko litrov tekutiny sa do nás zmestí. A koľko jej môže žalúdok pustiť von. Pretože ma to nikdy pred tým nezaujímalo, rozhodne ma ani nenapadlo, že niekedy budem vracať niečo iné ako ľudské jedlo, ktoré sa mi nasilu dostane do tela.

Niekde hlboko som vedel, že by ma to malo viac trápiť. Oveľa, oveľa viac. Mal by som byť od strachu, čo sa so mnou deje, celý bez seba. Ja som ale nebol. Uvedomoval som si, že dávenie krvi nie je prirodzené. Došlo mi to. Ale ani toto, aj keď to bolo neviem ako vážne, si nezískalo moju pozornosť. V podstate mi na tom nezáležalo. V podstate mi bolo jedno, že sa... rozpadám.

Trvalo to dlho. Ak by som si to trúfol nejako bližšie odhadnúť, tak niekoľko minút. Krv sa nechcela zastaviť, stále mi jej z úst vytekalo viac a viac. A pritom jediné na čo som dokázal myslieť bola Bella. Len ona, nič iné. Chcel som aby tu bola. Aby tie ruky, čo ma chlácholivo hladia po čele boli jej a nie Esmine. Tak strašne som ju chcel vidieť. A najhoršie bolo to vedomie, že nemôžem. V taktom stave som sa nedokázal ani posadiť, na to niekam ísť. Bolo jej vôbec ľúto, že som neprišiel? Možno som to chcel. Znamenalo by to totiž , že jej nie som ľahostajný. Ona mne nebola, nikdy. Od prvej chvíli ako som ju videl, sa mi dostala do hlavy. Najprv do hlavy a potom aj do srdca. Len som ešte presne nevedel, aké postavenie tam má.

Odišlo to tak rýchlo ako prišlo. Prúd tekutiny sa zastavil a ja som cítil ako sa mi žalúdok vracia na pôvodné miesto. Lenže ani vtedy som sa nepostavil. Nemohol som. Fyzicky aj psychicky som bol na dne. Vyčerpaný. Myseľ ale prevládla nad telom. Strata bola väčšia. Pretože tú som ako jedinú vnímal. Každá minúta, ktorú som nebol s Bellou mi pripadala zbytočná. Nemala význam. Ako nič v mojej existencii. To len jedna osoba ho tam pomaly vracala. To ona bola dôvod, prečo som si zrazu nepripadal ako bábka ovládaná niekým iným. Občas. Ale aj to stačilo.

Bez nej bolo všetko tmavé. Vtedy nič existovalo. Presne tak to bolo v tom momente, keď mi krv lepila vlasy a viečka.

Len slabo som počul, že mi niekto niečo hovorí. Nevedel som kto. Nevedel som čo. A potom dotyk. Neviem ako som sa dostal do izby. Proste som tam zrazu bol. Bol to taký povedomí pocit. A ja som zrazu vedel, odkiaľ. V tom lese to bolo úplne rovnaké. Vypínalo mi vedomie.

Došlo mi, že ma niekto volá. Z času na čas som zachytil slovo a uvedomil si ton hlasu. Väčšinou to bolo moje meno, podfarbené takým strachom a starostlivosťou, aký som ešte nikdy nepočul. Asi ma to malo zasiahnuť. Asi by mi malo byť ľúto, že sa o mňa rodina tak bojí. Asi...

Lenže ja som to dokázal cítiť. Žiaden pocit viny. Nedokázal a nechcel. Práve vtedy to nebola moja priorita. A krv takisto nie. Smäd som necítil, tak prečo sa ním trápiť.

Bellin obraz som si všetkou silou vôle udržiaval pod pevne zomknutými viečkami. Prehrával som si jednotlivé momente, keď sme boli spolu. Všetky do jedného. Hľadal detaily, ktoré mi pred tým unikali. Sledoval tiene na jej tvári. To červenanie, nervózne úsmevy, žiaru v očiach. Všetko to, čo som na nej zbožňoval, na čom som sa stal závislým. Mierna bolesť, ktorá sprevádzala spomienky mi nevadila. Nebola taká silná aby mohla. Aj tak išlo len o ľútosť. Že nemôžem byť s ňou. Že neviem, kde je a čo robí. Zároveň som ale cítil radosť. Už len pri obyčajnej myšlienke. Keby som v tom momente vládať chodiť, neváhal by som a išiel za ňou. Len jeden pohľad. Len jeden...

Nakoniec ma ale ani taký živý obraz, akým sa Bellina tvár stala, nedokázal ubrániť pred výpadkami vedomia. Vedel som o troch. Či ich bolo viac som ani neriešil.

Koľko hodín, dní alebo aj mesiacov ubehlo som nevnímal. Nedokázal som. Po prvý krát ma to napadlo až keď som plne nabral vedomie a konečne sa nadýchol. Nebolelo to. Ani som sa z toho nedokázal tešiť. Možno som mal...

V ten deň som do školy neprišiel.

***

Všetci okolo mňa chodili po špičkách. Pýtali sa ako mi je, ubezpečovali, že nič nepotrebujem. Kontrolovali, či nezačnem zase vracať. Starali sa. Ale ani toto som nedokázal oceniť.

Carlislea to znepokojilo. Samozrejme. Pýtal sa, či sa nedeje ešte niečo nezvyčajné. Len som zakrútil hlavou. O strácaní schopnosti som mu nepovedal...

***

„Si v poriadku?“ ozvalo sa z druhého konca stola a úplne mi to pretrhlo nič myšlienok. Chvíľu trvalo kým som sa odhodlal zdvihnúť hlavu od šalátu v ktorom som sa bezcieľne prehraboval a zaostriť na Jaspera. V rámci možností.

Mračil sa. Zase ten znepokojivý pohľad ako už niekoľkokrát behom dňa.

„Nič mi nie je.“ Bežná otázka. Bežná odpoveď. Popravde som ani nevedel, či je to pravda. To čo sa vo mne odohrávalo... nedokázal som to presne pomenovať. Ani nejako roztriediť. A bolo mi to jedno. Ak by mi z úst zase vyvalila krv, pravdepodobne by som si to ani nevšimol.

„Nevyzeráš tak,“ zapojil sa Emmett a ja som k nemu lenivo otočil hlavu. Nechcelo sa mi to rozoberať. Nechcelo sa mi nič.

„Prečo myslíš?“ opýtal som sa viac menej len preto, že som musel. Keby som to neurobil, vedeli by, že sa niečo deje. Radšej bezcieľny rozhovor k ktorého si nebudem nič pamätať ako ďalšie otázky na moje vnútorné rozpoloženie.

Lebo to teraz nebolo najlepšie. Bella sa tu ešte neobjavila. Bol takmer koniec prestávky a ona sa tu neukázala. Ani som nemusel poobzerať okolo aby som vedel, že je to tak. Jej vôňa by ma na to upozornila. Lenže som ju necítil. A to mohlo znamenať je jedno – nie je tu.

„Pozri sa na seba,“ povedal a ukázal na mňa ako keby sa tým všetko vysvetľovalo, „sedíš tu ako telo bez duše.“

„To bude možno tým, Emmett, že to tak naozaj je,“ odsekol som podráždene. Takéto poznámky som nikdy nemal rád. Ale len málo kedy ma dokázali aj zasiahnuť. V posledných rokoch. Toto bola taká chvíľa.

Bol som nervózny. Na všetkých a na všetko okolo. Sklamanie, že tu Bella nie je sa miešalo so skoro iracionálnym strachom, že sa jej niečo stalo. Nemal som sa prečo báť. Naozaj nemal. To, že neprišla na obed ešte zákonite neznamenalo, že nie je v poriadku. Boli tisícky ďalších možností. Moje podvedomie si ale automaticky vybralo tú najhoršiu.

Možno to nemalo robiť. Možno by mi nemalo záležať na niekoho koho poznám a zároveň nepoznám len niekoľko dní. Lenže to tak bolo a ja som to nehodlal meniť. Nikdy som to nehodlal meniť.

„Edward...“

„Nič mi nie je, Rose. Som v poriadku. Nerob s starosti.“ Utol som ju skôr ako mohla dopovedať a tým dal jasne najavo, že sa o tom ďalej nechcem rozprávať. Ibaže toto bola Rosalie. Moja výbušná sestra Rosalie.

„Nemám si robiť starosti? Ešte včera bola celá obývačka od krvi, ktorú si v sebe mal udržať aj keby sa dialo čokoľvek a dnes očividne tiež nie si vo svojej koži a chceš aby som sa nebála? Som tvoja sestra, mám na to právo a nehovor mi, že nie,“ syčala na mňa skrz zaťaté zuby.

„To ani nerobím,“ odpovedal som bezducho a vlastne ju ani nevnímal. Ani ten stôl do ktorého som nechtom vyrýval čiary. Hnev odišiel rovnako ako prišiel a zase to bolo rovnaké, nevidel som dôvod, prečo zaberám miesto na tejto planéte. Nevadilo mi, že som vracal krv. Jediné, čo som bol schopný cítiť a čo mi nebolo jedno, bola Bella. Krátke filozofovanie nad tým, prečo tu nie je a silná potreba vidieť ju. Rozhodne som ale nemal v úmysle ju hľadať. Chcel som, naozaj veľmi. Lenže som nemal právo. Nemôžem ju len tak prenasledovať.

„Edward?“ Inštinktívne som sa otočil za svojim menom a akoby protizvuková bariéra okolo mňa sa rozbila. Všetky hlasy mi zaraz doľahli do vedomia. Boli hlasné. Bolela ma z nich hlava.

Jasper ma sledoval so stiahnutým obočím a zmätenými očami. Nechápal som prečo. Ibaže keď mu pohľad prebehol zo mňa na stôl, presnejšie tam, kde som ničil školský majetok, došlo mi to. Vlastne som si ani neuvedomil, čo robím alebo píšem. Až pokiaľ som to plne pri zmysloch neuvidel.

BS

Bella Swanová. Ozdobné iniciálky doslova svietili vyryté hlboko v dvere. Chvíľu som na ne len pozeral, prekvapený, prečo som to vlastne urobil. O odpoveď som ale nestál. Tie písmená ma hypnotizovali a zaujímali, vážne zaujímali. Nie ako chvíľkové precitnutie z temnoty. Toto bol čistý a neriedený záujem. Už len preto, že boli začiatkom jej mena.

Pohľadom som každé z nich prechádzal po milimetri a hľadal nedostatky. Lenže toto bola upíria práca, žiadne sa nájsť nedali.

„Kto je to?“ ozvala sa Rosalie a tak ma vytrhla z pozorovania dosky stola. Dezorientovane som zažmurkal a konečne sa nadýchol, naozaj neviem po akej dobe.

„Nikto,“ odpovedal som rýchlo, možno až veľmi.

„No niekto určite. Sú to iniciály. Koho?“

„Nikoho Rosalie. Žiadne iniciálny, len písmená. Nič to neznamená.“ Zrazu som cítil, že už tam nemôžem zostať ani minútu. Rýchlo som vstal a na nedojedený obed kašlal. Ten ma teraz zaujímal najmenej.

Cítil som pohľady rodiny, keď som so sklonenou hlavou vychádzal z jedálne a na chvíľu zavrel oči a zadržal dych. Nevedel som, čo chcem ani čo sa chytám urobiť. Jediné čo som si uvedomoval bolo, že Bellu potrebujem vidieť. Ako keby od toho závisel môj život.

Možno práve kvôli nulovému záujmu som si nevšimol, že oproti mne niekto ide. Uvedomil som si až keď došlo k zrážke. Prekvapene som sa nadýchol a zažil ďalší šok. Tá vôňa...

Stihol som ju zachytiť skôr ako spadla. Automaticky som zatiahol ruky a chytil ju za predlaktie. Ten dotyk bolo to najintenzívnejšie, čo som kedy cítil. Aj cez bundu jej pokožka pálila a drobné elektrické výboje si prerážali cestu do môjho tela, pričom sa sústredili do jedného miesta, srdca.

Bella si rýchlo odhrnula záplavu hnedých vlasov z tváre a zdvihla ku mne hlavu. Už som si zvykol, že sa jej pery vždy stočia do O. Vlastne som to tak nejako čakal. Zrenice sa jej rozšírili a dych zrýchlil, cítil som to viac ako dobre, pretože sa neodtiahla. Stále som ju držal a nevyzeralo, že by jej to vadilo.

„Ahoj,“ povedal som bez rozmyslenia a zrazu sa cítil spokojný. Voľný. Ako keby tá ničota, čo ma celých niekoľko rokov prenasledovala a vždy chytila, teraz povolila. Mohol som sa zhlboka nadýchnuť a nebolelo to, mohol som sa sústrediť na jednu vec a ono to išlo. Svet sa mi zase otvoril a betónová stena v hlave popraskala. Aspoň tak som sa cítil. Cítil som niečo, čo hraničilo so šťastným.

„Ahoj,“ vydýchla ešte stále zarazene a potom prudko zažmurkala, „prepáč, nechcela som. Nepozerala som sa na cestu, fakt prepáč...“

„Nie, nie je to tvoja vina. To ja som ťa nevidel.“

„To síce nie, ale keby som hľadela pred seba a nie na zem...“

„Bella, nemôžeš za to. To ja by som sa mal ospravedlniť.“

„Ale ja...“

„Bell,“ použil som prezývku. Po prvý krát som ju oslovil prezývkou a to som to pôvodne ani neplánoval. Bella zatvorila ústa a zostala na mňa pozerať, „čo keby sme sa dohodli, že za to môžeme obaja?“ Navrhol som a usmial sa. Tento krát som sa ale nemusel nútiť. Stalo sa to samo.

Bella na napodobila a čokoláda v jej očiach zmäkla. A zrazu sa to proste stalo. Pohľadom som sa zasekol na jej ústach, ktoré boli zvlnené v úsmeve. Všetko okolo zmizlo a zostala len tá chvíľa. Nič viac, nič menej. Len okrajovo som si uvedomil, že sa mi zrýchlil dych. Moju plnú pozornosť mala len jedna vec, malinové pery, ktorých kútiky pomaly klesali a to keď si Bella všimla, čo sa deje.

Spev sirén nebol nič v porovnaní s týmto. Niečo ma k nej ťahalo. Neviditeľné lano, ktoré bolo až veľmi pevné na to, aby sa dalo pretrhnúť. A to som ani nechcel. Nič som nechcel, len byť jej bližšie, uistiť sa, že je skutočná. Že nie je len výplod mojej fantázie, že nadobro nestrácam rozum.

Len slabo som si uvedomoval, že som sklonil hlavu. Aj keď iba o pár milimetrov. Myseľ zase nebola v spojený s telom, tento raz ale v tom dobrom slova zmysle.

Bella dýchala oveľa rýchlejšie ako normálne. Periférne som si všimol, že jej pohľad behá od mojich očí k ústam.

„Nebol si tu.“ Jedna tichá veta nalomila ticho, ale dokázala ho úplne zničiť. Pochyboval som, že by to zvládlo niečo iné ako apokalypsa.

Presne som videl ako artikuluje. Ako hýbe perami tak, aby vytvorili jednotlivé písmená. Všetko som to do detailu videl. A fascinovalo ma to.

O ďalší centimeter bližšie a už som skoro cítil to teplo, čo z nej vyžaruje.

„Nie.“ Pokyn k hovoreniu vyslalo telo samo, myseľ s tým nemala nič spoločné.

Bella preglgla. To ma donútilo okúzlene vydýchnuť. Srdce jej bilo rýchlejšie a pery, rovnako ako tvár sa začali prekrvovať. Bola to tá najkrajšia červená, akú som kedy videl.

„Čo sa to...“

„Ja naozaj...“

„Myslíš...“

„Možno...“

Nič z toho nedávalo najmenší zmysel. Vzájomne sme sa prerušovali ešte skôr ako ten druhý stihol dokončiť. Ja som toho ale ani nebol schopný. Bella sa nervózne uchechtla, s očami stále sledujúcimi moje ústa.

„U nás asi normálny rozhovor nehrozí, že?“ Nevyzeralo, že by si uvedomovala, čo hovorí. Ja som si zase skoro neuvedomoval, že vôbec niečo hovorí.

Boli to len dva centimetre čo nás delili. Len dva centimetre, aby som zistil, aké je to zase sa cítiť živý.

Bella mala privreté oči. Jej dych sa mi otieral o tvár, tá statická elektrina sa nedala ignorovať. Nechcel som ju ignorovať. Neschopný čohokoľvek, som si momentálne uvedomoval len to, že sa chcem cítiť živý. Že chcem vedieť, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú a viac ako silný pocit mi vravel, že práve tu je odpoveď. Že ma od nej delia len centimetre.

Ešte bližšie.

Jeden a pol... som si stopercentne istý, že Bella mi už nikdy nebudem ľahostajná.

Jeden... ten pocit je tak povedomí...

Pol... poznám ho...

Zvuk zvončeka bol ako vedro studenej vody. Keby mi ešte stále bilo srdce, pravdepodobne by som dostal infarkt. To nepríjemné bzučanie prasklo mydlovú bublinu okolo a nás zase vrátilo do reality.

S Bellou sme od seba odskočili ako po zásahu prúdom a len na seba zarazene zostali pozerať. Vyľakaný tým absolútne nečakaným prerušeným a prekvapený tým, čo sa skoro stalo.

„Ja... už musím ísť,“ vykoktala a rýchlo sa otočila k odchodu.

Nebol som schopný ju zastaviť, nebol som schopný sa ani pohnúť. Všetko sa vo mne miešalo, nič nedávalo zmysel. Cítil som sa ako na horskej dráhe, raz hore nohami, potom zase normálne. Celý vesmír sa mi točil, premiešaval, upratoval. Menil. Jedným som si bol ale istý. Belline iniciálky som nenapísal bezdôvodne.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!