08.11.2012 [20:45], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 6×, zobrazeno 2182×

Sophie by to nechcela!

Dva dni. Boli to len dva dni od doby, čo som znovu stretol svojho osobného anjela a len sa utvrdil v tom, že bez nej bude existencia ešte neznesiteľnejšia ako doteraz. A od vtedy sa Zem točila obrátene. Môj život sa začal obracať o stoosemdesiat stupňov, pričom sa zmenilo tak veľa vecí ako za posledných desať rokov nie. Nemohol som presne povedať aké. Nemohol som ich chytiť, ale vidieť. Ale aj tak som cítil, že niečo je inak. Lepšie.

Bellu som z hlavy nemohol dostať ani keby som chcel. A ja som nechcel. Bola moja spása, len s ňou som sa prestal cítiť tak... ako keby som ani nebol. Stačil jediný pohľad a ja som zrazu vedel, prečo zaberám miesto na tejto planéte.

Niekoľko krát som sa pristihol, že za možnosť pozerať sa jej aspoň chvíľu do očí by som si celú tú hrôzu posledných rokov prežil znovu. Stále ma to neomrzelo. V tej čokoládovej hnedej som vždy našiel niečo nové. Mohol som sa tam pozerať niekoľko hodín v kuse a neprestalo by ma to baviť. Jej oči boli to najkrajšie, čo vôbec existuje. Mali hĺbku a odrážal sa v nich ďalší svet. Štvrtí priestor. Plný tajomstiev, ktoré ma tak lákali. A ja som ich mal možnosť odhaliť.

Bella sa mi nevyhýbala. Nie tak ako by jej pud sebazáchovy mal kázať. Tá sebecká, ale totálne šťastná časť vo mne za to bola neskutočne rada. Vždy keď sa objavila vo dverách triedy mi pripadalo, že lietam.

Veľa sme nenahovorili. Vlastne sme sa nerozprávali vôbec. Ani to vlastne nebolo treba. Dokázala sme sa dorozumieť bez slov, stačili oči. Každý úsmev, zamračenie sa alebo červenanie bolo viac ako tisíc rozhovorov. Tie ani nedokázali presne vyjadriť, čo sa naozaj dialo. Tá atmosféra, ktorá medzi nami panovala bola taká... sladká. Ako cukrová vata. Aspoň ja som to tak cítil. A v tej chvíli som nepotreboval ku šťastiu nič viac. Bella mi stačila, aby som mohol odolávať gravitácii.

Žiadny záchvat. Od nášho druhého stretnutia som nemal žiadny. To ale neznamenalo, že bolesť pominula. Síce sa teraz všetko točilo okolo Belly, tie pocity, ktoré sa vo mne nahromadili za desať rokov, nemohli zmiznúť len tak. Vedel som to. Momentálne ma to ani veľmi netrápilo. Lepšie povedané, nebolo to mojou prioritou. Prázdnota a zúfalstvo sa usadili niekde na okraji mysle. Dokázal som ich tam vytlačiť a tak veľmi nevnímať. Vlastne, Bella to dokázala.

Nemal som predstavu, čo cítim. Čo k nej cítim. Všetko mi to bolo také povedomé, ale nedokázal som si vybaviť názov ani príčinu. Vedel som, že už sa to raz stalo. Lenže mi to pripadalo strašne dávno na to, aby som si to dokázal presne vybaviť.

Ibaže dávno je ale veľmi relatívny pojem. A zvlášť vtedy, keď mi každá sekundu pripadá ako hodina. Tak ako prvé roky po tej udalosti. Tie ďalšie som už čas ani nevnímal. Nemal pre ma žiadnu hodnotu. Bolo to proste len dávno. Sophie bola dávno. Pretože nebola so mnou.

Ale Bella... s tou ako keby sa čas znovu rozbehol. Uvedomoval som si ho. A aj to, že vždy keď nie sme spolu, plynie neskutočne pomaly. A keď sa jej pozerám do očí, zastaví sa úplne.

***

„Čo je s tebou?“ ozval sa Emmett z vedľajšej pohovky a ja som na neho dezorientovane otočil. Chvíľu trvalo kým som si uvedomil, kde som, s kým a že sa to vlastne pýta mňa.

„Nič,“ odpovedal som zamračene. Nechápal som, o čom hovorí. Na myšlienky ostatných som sa stále nedokázal napojiť. A pomaly som začínal mať pocit, že to už ani nikdy nezvládnem...

„Ale áno, niečo áno. Si taký... zvláštny.“

„Nie som.“ Pokrútil som hlavou. A mal pravdu. Nič sa nezmenilo. Apatia zostala, smäd som stále necítil. A bolesť sa nezmenšovala, len ustúpila. Všetko bolo tak ako pred tým.

„Si. Celý... žiariš.“ Zamračil sa, ale oči ho prezradili. Rozhodne z toho nebol nešťastný. Práve naopak, z jeho až veľmi čitateľnej tváre sa dalo presne poznať, čo si o tom myslí. A on bol rád.

Význam slov mi došiel až po chvíli.

„Prečo myslíš?“ Môj dutý hlas rozhodne nenasvedčoval tomu, že by som súhlasil. Aj keď... niečo sa s ním naozaj zmenilo. Ten prázdny tón ako keby sa začal plniť. Alebo som to možno počul len ja. Nejako výrazne sa ale aj tak nezmenil. Bezfarebný, bezduchý. Pre mňa taký charakteristický.

„Neviem. Ale je to vidieť,“ vysvetlil a pri tom si ma prezeral ako zvieratko v ZOO. Bol som taký zamestnaný svojimi myšlienkami, že mi to ani nevadilo. Koniec koncov, posledné roky mi nevadilo nič. Skoro.

„Len sa ti to zdá,“ namietol som a pri o tom skoro nevedel. Uvedomovala si to len malý časť môjho mozgu.

„Nezdá.“

„Ale áno. Vidíš veci, ktoré chceš vidieť.“

„Vieš dobre, že upíry nemôžu mať halucinácie.“

„Veď to ani nehovorím. Ty si len namýšľaš, že sa niečo mení.“

„Edward, ja som si tým istý. Vidím to.“

„Nie, nevidíš.“

„Ale áno.“

„Nie.“

„Hádaš sa.“

„No a?“

„Nehádaval si sa.“

„Som nervózny.“

„Nebýval si nervózny!“

„Emmett, nechaj to tak. Ja ťa prosím,“ zaúpel som zúfalo. Ako keby som práve umieral a dochádzal mi kyslík. Presne tak som totiž znel. Hlasivky neboli zvyknuté vyprodukovať toľko slov. A teraz ich bolo viac ako za posledný mesiac dohromady.

Bolelo ma hrdlo. Ale nie tým klasickým, smädným spôsobom. Nič nepálilo. Proste som mal pocit, že sa mi trhá napoly. Musel som prestať dýchať.

Emmett otváral ústa, že niečo povie, ale keď sa mi pozrel do zmučených očí a zaťatých pästí, radšej ich zavrel. Vtedy to bolo to najlepšie, čo mohol urobiť.

„Má pravdu, nechaj ho,“ ozval sa zo schodiska Alicein hlas. Ani som tam neotočil hlavu. Nestálo to za to. „Keď nám to bude chcieť povedať, tak povie.“ A pritom sa na mňa usmiala. V poslednom čase to robila stále.

Práve preto som si bol prakticky istý, že o tom vie.

***

Zazvonilo. Doslova som hypnotizoval dvere a nevedel sa dočkať chvíle, keď sa v nich objaví. Preto som do triedy prišiel o desať minút skôr. Aby som tú chvíľu nepremeškal.

Videl som to už niekoľko krát. Ako vojde, s hlavou sklonenou a náručou plnou kníh. Stále mi to ale pripadalo fascinujúce. Krásne. Jej chôdza bola trochu nemotorná, ale presne v tom bolo to kúzlo. Vďaka tomu mi pripadala ako tanec. Krajší ako balet a ladnejší ako upíria chôdza. Bola jedinečná. Originál, ktorého kópia sa nedá urobiť. Lebo presne to Bella bola. Niekto, komu sa nikto nepodobá.

Počul som ju ešte skôr ako prišla. Jej kroky dopadajúce na podlahu a pravidelné dýchanie. Proti jej vôni som bol už úplne imúnny. Teraz mi pripadala ako všetky ostatné. Nijako. Necítil som ju. Vlastne áno, ale bez tej túžby vysať jej všetku krv z tela. Dýchal som ju s radosťou ako ten najkrajší parfum.

Celý som sa napol a skoro cítil ako sa mi zrenice rozšírili očakávaným. Všetky moje myšlienky sa výnimočne sústredili na jednu jedinú vec.

A potom vošla. Krásna ako Afrodita, krehká ako snežienka. Tá jej plachosť ma lákala. Aj za ten krátky čas, čo sem chodím som si stihol všimnúť, že sa hneď neotvorí každému. O to viac to pre mňa znamenalo. Mne tú možnosť dala. Bez slov mi o sebe povedala všetko.

Na stotinu zastala a zhlboka sa nadýchla. Ako keby si dodávala odvahu. Človek by nemal šancu si to všimnúť. Ale ja áno.

Celou cestou k lavici sa na mňa nepozrela. Ani minule to neurobila. Jasne som ale videl, že ju stojí veľkú námahu nechať hlavu sklonenú.

Obrátil som tvár k učivu. Nechcel som pútať väčšiu pozornosť ako teraz. Lebo keby mali ľudia podozrenie aspoň trochu sa približujúce pravde a hrozilo by naše odhalenie, museli by sme odísť. A to by znamenalo len jedno, prestať sa s Bellou stretávať. Iba táto myšlienka mi pomáhala nechať hlavu sklonenú a nesledovať ju ako božie zjavenie. Aj keď ním očividne bola. Aspoň pre mňa áno.

Nikdy som si neuvedomil, aký úžasný je upírí sluch. Nikdy mi totiž až tak veľmi nepripadalo, že na ňom závisí môj život. Momentálne mi vynahradzoval to, že sa na Bellu nemôžem pozerať a vďaka nemu som si mohol urobiť dokonalý obrázok jej činností.

Sadá si.

Tašku vyhodí na lavicu a začne sa v tej prehrabovať veci.

Jedna učebnica, druhá, tretia. Presne som rozoznal, ktorú som jej minule podával. Nie len podľa vône. Vždy ju totiž držala dlhšie ako ostatné.

Niečo hľadá v batohu. Rýchlosť jej pohybov sa zvyšuje a srdce zrýchľuje. Panikári. Tak veľmi sa chcem pozrieť prečo, ale nemôžem.

Opiera sa o stoličku a podľa zvuku rozrážajúceho vzduchu viem, že krúti hlavou.

„Nie, dnes nie,“ šepká si sama pre seba. Tak potichu, že nikto iný to nemá šancu počuť.

Chvíľu sa nič nedialo. Bella sa nehýbala, ale srdce jej bilo stále rýchlejšie. Dych sa prehlboval. A vtedy som to nevydržal.

Aspoň periférne som sa na ňu pozrel. Iba sedela a pozerala pred seba. Dostal som nutkanie sa jej opýtať, čo sa stalo. Lenže hneď potom prišli obavy. Nebude si myslieť, že ju sledujem? Nemal by som to nechať tak?

Na chvíľu som sa zarazil. Nikdy som takéto veci neriešil. Vlastne... nikdy som nemusel. A ani mi veľmi nezáležalo, čo si o mne ľudia budú myslieť. Ibaže Bella... to je niečo iné. S ňou je to niečo iné. To ona začala liečiť moje roztrhané vnútro, s ktorým by si ani ten najskúsenejší chirurg nevedel dať rady. A pritom ani netušila, že to robí.

Moja sebecká časť nakoniec vyhrala. Pozrieť sa na ňu a ešte keď mám taký dobrý dôvod...

„Čo sa deje?“ Otočil som na ňu hlavu. Bella sa zarazila a zdvihla ku mne oči. Prekvapené, že som ju vôbec oslovil a užasnuté.

Koľkokrát som si povedal, že nabudúce, keď uvidím tú roztopenú čokoládu, nenechám sa ňou vtiahnuť. Aj keď ma to vždy tak lákalo... bolo tu veľmi veľa ľudí. Dával som si toto predsavzatie a niekde v hĺbke duše si bol istý, že ho poruším. A teraz som sa o tom len presvedčil.

Ani som sa nestihol brániť. Žiadny náskok, nič. Proste hneď ako tú tmavú hnedú uvidel som bol v koncoch. Nevedel som o sebe. Ťahala na stále hlbšie a hlbšie a ja si nebol istý, či ešte stále sedím v triede plnej ľudí, alebo som sa už dávno prepadol kto vie kam.

Letel som, možno naozaj, možno to bola len predstava. Gravitácia v Bellinom svete neznamenala nič. Len slovo bez významu. Pokojne som ho mohol vyškrtnúť zo slovníka. Lebo stav bez tiaže bol rozhodne lepší.

Červená, oranžová, žltá, zelená, modrá, fialová. Všetky tieto farby tam boli, v tom svete za bránou Belliných očí. Boli v tej hnedej, síce ich nebolo vidieť, vedel som, že tam sú. Dúha. Prepletala sa medzi jednotlivé pásiky čokolády a bola nekonečná. Liala do mňa šťastie, strieborné ako jednorožce z rozprávok. Ľahké a krehké, pritom sa nedalo rozbiť, lebo nebolo pevné. Presne ako nazačiatku. Presne ako pri prvom stretnutí, keď som nemal myseľ zahalenú červenou látkou a videl to, čo tam naozaj bolo. Tú hĺbku. Rozprávku.

Bella pár krát zažmurkala. A vtedy bol koniec. To neviditeľné zlaté lano, ktorá nás spájalo, neviditeľná ruka prestrihla.

Zase som bol pri zmysloch. V rámci možností. Zase som dokázal rozumne uvažovať a uvedomiť si, čo sa stalo. Aj keď sa to nedalo presne popísať.

Musel som sa presvedčiť, že naozaj sedím a nevznášam sa. Chvíľu som si naozaj nebol istý, či to tak nie je. Vlastne to tak bolo so všetkým. Trvalo kým som sa vrátil do tohto sveta a priestoru.

„Nič, všetko je v poriadku,“ povedala zrazu Bella a ja som sa zamračil. Nemal som predstavu o čom hovorí. Došlo mi to až o pár sekúnd. Ja som sa jej vlastne na niečo pýtal.

Len som prikývol. Na viac som sa nezmohol a zase sa otočil k textu, ktorý som predstieral, že čítam. Tento krát v podstate dobrovoľne. Musel som sa spamätať. Stále mi pripadalo, že jedna časť môjho mozgu je niekde úplne inde.

Očami som nehýbal a stále pozeral na to istá slovo. Bolo mi to ale jedno. Regenerácia mysle bola dlhá záležitosť. Zvlášť, keď som bol vytrhnutý z tohto vesmíru a potom sem zase vhodený. Nie, že by mi to vadilo.

„Vlastne...“ ozval sa hlas vedľa mňa. Ten najkrajší, aký som kedy počul. Ešte som si úplne nezvykol na jeho krásu. Točila sa mi hlava, vždy, keď som ho počul.

Rýchlo som sa otočil Belliným smerom. Fakt, že ma oslovila mi do celého tela vypustil motýle. Lietali medzi striebrom a získavali od neho farbu. Bol to neskutočný pocit.

Bella nervózne behala očami po miestnosti a vrtela sa. Chvíľu bolo ticho, kým sa znovu nenadýchla a jej krvavo červené pery sa netvorili.

„Ja som... nemám ceruzku. Mohol by si mi nejakú... požičať? Prosím,“ dodala rýchlo. Ako keby nevedela, že by som jej ju pokojne dal hneď po prvej vete. Teda... ona to naozaj nevedela.

Usmial som sa. Bella sa okamžite začervenala. Robila to vždy, keď som sa usmial ma ňu.

„Samozrejme.“ Prikývol som a otvoril peračník. Ceruzka bola to najmenej, čo som jej mohol dať. Popravde? V tejto chvíli bolo jej aj moje srdce. Tak nejako vo mne zase začalo rásť presvedčenie, že ho naozaj mám. Keby nie, nemohol by som tam predsa nič cítiť.

Bella sa trhane nadýchla a roztrasenými rukami si odo mňa zobrala v tomto momente takú dôležitú vec.

„Ďakujem.“ Pokúsila sa usmiať. Podarilo sa jej to, aj keď len málo. Pre mňa to malo nevyčísliteľnú hodnotu. Väčšiu ako diamanty. Pretože nový vesmír, ešte k tomu svoj vlastný, nenájde človek každý deň.

***

Sedela vedľa mňa a písala do zošita.

Pričom držala moju ceruzku.

Vo svojej ruke.

To ňou si podvedome prechádzala po dolnej pere keď rozmýšľala. Mojou ceruzkou.

Nemohol som si pomôcť. Proste som bol... rád. Áno, bol som rád, že má nejakú moju vec. Aj keď len úplne bezvýznamnú. Len to vedomie bolo niečo neskutočné.

Stále som sa na ňu nenápadne pozeral. Fascinovalo ma sledovať, ako uvažuje. Ako počúva výklad učiteľa a zapisuje si poznámky. Mohol by som ju sledovať hodiny. A Bella to vedela. Uvedomovala si, že ju niekto pozoruje. A vedela aj to, že som to ja. Ibaže nevyzerala, že jej to vadí. Ona totiž robila to isté. Keď si myslela, že ju nevidím. Celého si ma prezerala. Vtedy som mal čo robiť, aby som sa neusmial.

Už som vedel, že som sebec. Momentálne mi to ale bolo jedno. O ten dobrý pocit, že viem, že jej nie som ľahostajný, som nechcel prísť. Bol hrejivý a ľahký. V hrudi mi vypúšťal ohňostroj. A ja som ho sledoval a usmieval sa.

Zazvonilo. Ľudským tempom som dopísal vetu a práve vtedy sa mi pred očami objavila ceruzka. Moja a držali ju jej prsty.

Pozrel som sa na Bellu. Zase bola nervózna.

„Ešte raz ďakujem,“ povedala a nechala ruku zatiahnutú. Jasné gesto, že mi vracia, čo je moje. To som ja ale nechcel.

„Nechaj si ju. Keby si si aj nabudúce zabudla.“ Snažil som sa usmiať. Nevedel som, či sa mi to podarilo.

Bella sa oči rozšírili prekvapením a musela zažmurkať.

„Ja... ďakujem,“ vykoktala rozpačito a ešte raz sa na mňa pozrela. Potom odišla. Vyvedená z miery a stále taká krásna.

Ja som si náš rozhovor celý znovu prehral. Koľko krát mi dnes už poďakovala? Tri. Trikrát. A pritom som to ja, kto by to mal vysloviť. Určite to niekedy urobím. A nie len raz. Za to, že mi zase vdychuje život sa nedá dostatočne poďakovať.

***

Sedel som v obývačke a pozeral na telku. Prvý krát za niekoľko týždňov som si naozaj uvedomoval, že tam je. Ale aj tak som ju úplne nevnímal. Moje myšlienky boli niekde úplne inde, u Belly. Nemohol som ju len tak vypustiť z hlavy. To proste nešlo. A ešte k tomu... ja som nechcel. Už teraz som sa nemohol dočkať zajtrajška. Keď ju zase uvidím.

„Konečne,“ vydýchol úľavne Jasper po mojej pravici. Posledné dva dni sme spolu trávili oveľa viac času. On tú zmenu cítil. A rozhodne pre neho nebola nepríjemná.

„Čo je?“ opýtal som sa ho a zamračil sa.

„Konečne to nie je také... neznesiteľné. Byť v tvojej prítomnosti,“ vysvetlil spokojne.

„Ja viem.“

„Ale stále neviem, čo to spôsobilo. Najvýraznejšie to je, keď si v škole.  Najprv som si myslel, že je to prostredím, ale potom... neviem. Každopádne tie pocity... to je niečo neuveriteľné.“

„Ja viem,“ zopakoval som. Lebo ja som to rozhodne vedel.

„Čo sa zmenilo?“ spýtal sa a bolo počuť, že ho to naozaj zaujíma.

„Okrem toho, že si už nepripadám ako duch celých dvadsaťštyri hodín v kuse?“

„Tak inak. Kto to zmenil?“

Len som pokrčil plecami. Nechcel som aby to vedel. Ešte nie. Raz áno, raz im to všetko poviem. Len nie teraz, keď ja sám neviem, čo sa so mnou vlastne deje.

A vtedy to prišlo. Ako blesk z čistého neba, proste len tak, z ničoho nič. Zdvihlo sa tsunami, tornádo, zemetrasenie, cyklón. Všetko sa triaslo ale len vo mne, všetko sa rúcalo, ale len v mojom tele.

Mohol som to tušiť. Boli to už dva dni. Bolo jasné, že to čoskoro príde. Len ja som to nepredvídal. Úplne som zabudol, že toto bude pravdepodobne už navždy mojou súčasťou.

Záchvat.

Celý som sa napol, svaly v tele mi išlo roztrhnúť. Bolesť sa ako miniatúrne kusy skla zarezávala do mäsa a pálila viac ako jed. Kosti sa mi štiepili, bolesť mi oddeľovala kostnú dreň od zvyšku. Mozog... ten sa varil. Dosiahol najvyššej možnej teploty, topil sa. Hlava mi treštila, všetko sa chvelo a ten tlak... pripadalo mi, že sa mi za chvíľu rozletí lebka. Toto predsa nemôže nič vydržať.

Jedna bomba. A ďalšia. Ďalšia. Ďalšia. Nezastavovali sa, padali rýchlejšie, presnejšie a to práve na miesto, ktoré sa začalo obnovovať, ktorého rany sa pomaly zaceľovali, ktoré malo reálnu šancu na uzdravenie... srdce. Bolesť mi ho ničili, žalúdok sa mi sťahoval, chcelo sa mi vracať...

Nervové zakončenia kričali, vzduch mi až bolestivo narážal do pokožky, svetlo ma rezalo do očí a zvuky spôsobovali tisícky obrovských explózií... a prišli spomienky. Tie najhoršie, ale zároveň krásne, bolestivé a predsa také úžasné, pretože už sa nikdy nestanú, sú to len spomienky, obrazy minulosti, takej dokonalej, že to ani nemohla byť pravda a predsa bola, viem to... Sophie. Ona bola hlavnou postavou v mojej perfektnej a potom aj hroznej minulosti...

Zavrel som oči. Farby mi ale prenikali aj cez viečka a to som si myslel, že to nejde.

„Prestaň,“ ozval sa ston vedľa mňa. Nedokázal som sa otočiť, ani odpovedať, lebo keby som otvoril ústa, vyšiel by len srdcervúci krik.

„Prestať, sakra!“ zakričal Jasper. Viečka som k sebe tlačil ešte silnejšie a mal detinskú potrebu si zapchať uši.

„Edward, prestaň! Prestaň! Prosím!“ Donútil som sa otvoriť oči. Jazz kľačal na zemi, krútil hlavou a celý sa triasol. Dlane na ušiach.

Zvyšok rodiny stál pri stene a zdesene pozorovali to, čo sa práve dialo.

„Nemôžem,“ zasyčal som pomedzi zuby. Mal som pocit, že si ich zlomím.

„Môžeš. Musíš!  Toto musí prestať, nemôže to pokračovať,“ stonal.

„A čo mám podľa teba robiť?“ zakričal som už naštvane. Varila sa vo mne krv – ak som teda v tele nejakú mal.

„Prestať sa trápiť.“

„To nejde!“

„Ide! Sophie by to nechcela, Edward, Sophie by nechcela, aby si takto trpel!“

A v tej chvíli som definitívne stratil nervy. Kypel vo mne hnev zmiešaný s bolesťou a Jasper zasiahol to najcitlivejšie miesto.

Ani neviem ako, zrazu som stál a vyštartoval po ňom. Svojho vlastného brata som chytil pod krk a prirazil ho v stene.

Nebránil sa. Alice vystrašene vykríkla, ale nič neurobila. Nikto nič neurobil. Vrčal som Jazzovi do tváre a bolo mi to jedno.

„Už nikdy - nevyslovuj – jej - meno,“ precedil som cez zaťaté zuby. Bolo toho na mňa moc, bolesť, hnev, musel som proste odísť.

Jasper sa zosunul na zem a ja som už nestál tam, kde pred chvíľou.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  Jalle (27.11.2012 18:55)

prepáč, za moje meškanie, ale úplne som zabudla, že čítam túto poviedku ta skleróza a ja že čo si Bella také dôležité mohla zabudnúť, ceruzku to ma vôbec nenapadlo veľmi sa mi to páčilo a idem ďalej

4)  Pilly (10.11.2012 14:40)

eMuš, to vieš, jednorižce má každý rád dakujem ale bojím sa, že na okno si budeš musieť ete chvíľu počkať

NeliQ, Ajvi,

3)  Ajvi (08.11.2012 21:14)

fnuk...

2)  NeliQ (08.11.2012 20:59)

Ach, och, bože, úžasná kapitola. Už sa teším, ža sa dostaneme k viacerým a hlavne obšírnejším rozhovorom medzi nimi dvomi. Ale ten koniec. Bože, on tak trpí, je to strašné, to čítať. Fňuk, hádam sa z toho raz dostane. ONA ho vylieči

1)  eMuska (08.11.2012 20:47)

ou, bejby! neuveriteľné, skoro som nemohla dýchať, perla na perle! CERUZKÁÁ!
Edward na nej vidí jednorožce, jo? (prepáč, trochu súkromno-verejný vtip)
btw. sloveso - sloveso - spojka - čiarka. neignorujme, že 1 veta sa rovná 1 slovesu.

som očarená! teším sa na pokračoanie! dúfam, že Edward vbehne Belle do izby, aby sa zachránil... a nerozmláti jej ju.

1