22.10.2012 [08:00], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 8×, zobrazeno 2285×

Ako sa volá?

Domov som sa nevrátil. Nemohol som, pokiaľ som nechcel zničiť všetko, čo by mi stálo v ceste. Ešte stále som nad sebou nemal dostatočnú kontrolu. A nebol som ani tak ďaleko, aby ku mne nedoliehala jej vôňa. Nadýchnuť som bál. Nebol som si istý, či by som to vydržal a neskočil jej po krku. Moje sebaovládanie viselo na vlásku a hrozili, že aj ten sa za chvíľu pretrhne. Túto až nebezpečne pravdepodobnú teóriu len podčiarkovalo to, že bitie srdca, ktoré pumpovalo tú najsladšiu krv na svete, mi bohato vynahradzovalo to, že som ju necítil. Ten zvuk ma dráždil a ja som mal potrebu prikryť si uši dlaňami. Alebo ešte lepšie, zrýchliť. Lenže som nemohol, pokiaľ som na seba nechcel pútať pozornosť. A to som nechcel. Už aj tak toho videla viac ako dosť.

Jediná možná úniková cesta bol les. Ideálne. Zamieril som tam takmer bezmyšlienkovite. Väčšina môjho mozgu sa totiž stále sústredila na pravidelný rytmus vyjúceho srdca, ktorého zvuk pomaly slabol. Ale ani zďaleka nie tak rýchlo, ako by som si želal. Musel som vynaložiť všetky zvyšky síl aby som sa neotočil a ne išiel späť k nej. Nezaboril zuby do jej hrdla a...

Potriasol som hlavou. Nie na to nemôžem myslieť. Nie pokiaľ si chcem udržať zdravý rozum a pálenie v krku na znesiteľnej úrovni. Nechcem byť vrah. Nemôžem byť vrah. Sophie by to nechcela...

Hneď sa som sa dostal dosť ďaleko na to, aby ma videla, rozbehol som sa. A bežal a bežal. Bez nejakého väčšieho cieľu a predsa nejaký bol. Len som ešte neprišiel na to aký.

Smäd neustupoval. Možno práve naopak, zväčšoval sa. Nedokázal som ale s istotou povedať, čo je to naozaj tak. Pripadalo ako keby som bol rozštiepený. Jedna moja časť sa zaoberala túžbou po krvi a druhá narastajúcou bolesťou v hrudi. Tá bola ale teraz v pozadí, čomu som len ťažko uveril. Prvý krát neprevládala nad mojim telom a mysľou. Nedokázal som sa z toho ale tešiť. Za prvé som vedel, že to dlho nepotrvá a zase zaútočí v plnej sile a za druhé, biologická potreba bola silnejšia. Po toľkých týždňoch som zase cítil, že som smädný. Pripadalo mi to divné. Také... cudzie. Proste som si odvykol od toho, že musím piť.

Zvieratá mi už nepripadali len ako niečo, čo behá po lese. Znovu som sa na ne pozeral ako na jedlo. Aspoň čiastočne. Ich krv ma ani zďaleka nalákala tak ako by mala. Lenže vďaka smädu mi bolo jedno, čo budem piť. Proste som sa musel najesť. Ak som nechcem zabiť ju.

Chytil som prvého jeleňa, na ktorého som narazil. Väzy som mu zlomil behom chvíle a rovno sa mu zahryzol do krku. Nemal chuť ani náladu na nejaké hry.

Krv bola ako balzam. Kĺzala mi dolu krkom a s každým jedným glgom som cítil, ako smäd ustupuje. Až sa nakoniec vrátil na ten istý bod ako ráno. Necítil som ho. Možno som ešte nebol úplne sýty. Každopádne som o tom nevedel.

Mŕtve telo som nechal hodená na zemi. Neobťažoval som sa ho odpratať. Teraz na to nebol čas. Keďže už krv nebola tým najdôležitejším v rebríčku hodnôt, do popredia sa dostali iné myšlienky. A ako naschvál všetky naraz.

Miesili sa jedna cez druhý a ja som nemal silu na to ich zastaviť. Zase som si pripadal strašne slabý a bezmocný. Ako bábka v divadle. Nemôže robiť to, čo sama chce. Musí sa prispôsobovať tomu, kto drží povrázky.

Nechal som si zmätené obrazy lietať mysľou a len čakal, keby to skončí. Vedel som, že nie skoro. Na to ma osud až veľmi nenávidel.

Bolela ma hlava. Áno, presne tak. Doslova mi v nej treštilo. Jednotlivé hlasy sa navzájom prekrikovali a všetky hovorili niečo iné. Obrazy, spomienky, myšlienky a pocity sa bleskovo striedali a ja som ich ani nestíhal registrovať.

Svaly som mal napäté. Bolo toho tak veľa. Ako keby som mal v mozgu niekoho iného. Niekoho, kto to všetko ovládal.

Chcelo sa mi kričať. Proste len tak, úplne bezdôvodne. Pery som mal ale pevne stisnuté. Nelogicky mi napadlo, že ak vydám čo i len na najslabší zvuk, bude to ešte horšie. A to som nechcel.

Z ničoho nič sa mi pod viečkami vynorila jej tvár a vytlačila všetko ostatné. Všetko, totálne. To sa mi stávalo len pri jednej osobe. Ale tá to tento krát nebola.

Jej vystrašené hnedé oči sa pozerali rovno mojich. Videl som svoj obraz. Jedným slovom, šialený. Vtedy, keď pred mňa bola jej krv dôležitejšia ako čokoľvek iné som si ani neuvedomil aká je vydesená. Bolo mi to jedno. Lenže teraz... teraz som to videl. Tie strachom pootvorené pery a vyvalené oči. Mierny tras, ktorý si ona sama nemala šancu uvedomiť. A za to som mohol ja. Len ja.

Slabé pichnutie k hrudi, ktoré som cítil hneď som to uvedomil ma len utvrdilo v tom, že je to... zlé. Že by sa ma nemala báť. Alebo skôr mala? Som upír, ľudia sa ma musia báť. Ale ona... ja som... nechcel aby zo mňa mala strach. Doslova som to nechcel.

Nevedel som, prečo to cítim. Nemal by som. Je to úplne cudzie dievča, ktoré keď som spoznal, chcel som ju zabiť. Pokojne som sa mohol vyhovoriť na silný sklon všetkých chrániť. Vedel som, že ho mám. Zistil som to u Sophie.

Hlboký nádych a zmizlo to. Záblesk bolesti prešlo rovnako tak rýchlo ako prišlo.

Áno, pokojne by to tak mohlo byť. Proste je len jedna z mnohých u ktorých sa tento môj... pud prejavil. Lenže voči nej mi to pripadalo tak nejako... ne fér. Ako keby to tak nebolo. Ako keby za to mohlo niečo viac. Čo som ale nedokázal povedať.

***

Z lesa som odišiel až keď sa zotmelo. Alebo možno skôr. Neviem, nejako som si to neuvedomil. Vlastne až v polovici cesty mi došlo, že zašlo slnko.

Do domu som nevošiel dvermi. Skoro nikdy som to nerobil. Znamenalo by to, že som by mohol stretnúť niekoho z rodiny a odpoveď na otázky. Nechcem som s nikým hovoriť. Hlasivky ako keby ma ani nepočúvali. Odmietali čokoľvek vysloviť. Musel som sa nútiť k tomu, aby som hovoril.

Vyšvihol som sa cez okno rovno do svojej izby a sadol si. Automaticky. Nechcem som robiť nič. Len necítiť. To bolo jediné, o čo som posledné roky stál.

Alice tento krát neklopala. Proste mi vtrhla do izby. Ani som sa nenaštval. Nejako extra mi na tom nezáležalo.

Len matne som si uvedomil, že ma objala. Nijako som nereagoval. Ešte stále mi to úplne nedošlo.

„Edward, prepáč. Mňa to tak mrzí,“ vzlykala. Nechápal som prečo a ani sa nesnažil to zistiť, „videla som to veľmi neskoro. Nestihli by sme tam včas prísť aby si nič nevšimla. Odpusť mi. Je to moja vina. Keby som sa o tom dozvedela včas, nikdy sa to nemuselo stať.“

Tak nejako trhane som pochopil o čom hovorí. A aj to, že by som mal niečo urobiť.

Jemne som ju pohladil po chrbte.

„Alice, nemôžeš za to. Netráp sa. Nič sa nestalo, všetko je v poriadku.“ Počul som sám seba ako ju utešujem. Môj prázdny a značne zúfalý hlas tomu ale veľmi nepomáhal.

„Nie je! Hrozne si trpel, to bolo vidieť. Byť blízko človeka, ktorý ti tak strašne vonia a nezabiť ho, to chce veľké sebaovládanie. Ale ti si to dokázal! Som na teda tak hrdá, braček, tak hrdá.“  Stále vzlykala. Pomaly som nevnímal, čo hovorí.

„To nič nebolo.“ Vlastne som nevedel na čo odpovedám. Možno preto ma zarazilo, keď sa odtiahla a prekvapene na mňa pozrela.

„Nič? Ako to myslíš, nič? Nezabil si ju! To by skoro nikto nedokázal a ty hovoríš ako keby to bolo niečo úplne ľahké! Nepodceňuj sa tak,“ vyčítala mi. Ani sa ma to nedotklo.

„Alice, ja sa teraz naozaj nechcem baviť o tom, aké mám sebaovládanie. Prosím, už to nevyťahuj.“ Prosil som zúfalo. Nechcel som na to myslieť. Vtedy sa mi vždy vybavili výčitky z toho, že sa ma ona bála. Nechápal som prečo to cítim. Stále.

Moja sestra prikývla.

„Dobre.“

Nastalo ticho. Nebolo trápne. Každý sme sa ponorili do vlastných myšlienok a rozmýšľali. Alebo skôr Alice rozmýšľala. Ja som len... bol. Tu a teraz a nič viac. Iba som exitoval. Ako už dlho.

Tmavo hnedé oči som ale úplne vypustiť nedokázal. Bez pozvanie sa mi vtierali pod viečka. A strach v nich neustupoval. To ma trápilo najviac. To, že jeho zdrojom som ja. Prial som si jej dokázať, že to tak nie je. Že jej nechcem ublížiť. Už nie. Že chcem, aby sa tie teplé oči usmievali. Nie báli.

Trhlo ma. Z ničoho nič. Na chvíľu ma prekvapilo na čo myslím. Ako na ňu myslím. A že vôbec. Nemal by som.

Vlastne, všetci by nemali kopu vecí. A predsa ich robia.

„Ako sa volá?“ vyhŕkol som bez rozmyslenia. Rovnako ako všetko ostatné.

„Kto?“ Alice sa na mňa dezorientovane otočila a nakrčila obočie.

„Ona.“

Chvíľu sa ešte mračila, ale potom evidentne pochopila. Čelo sa jej vyrovnalo.

„Bella. Swanová. Občas sa s ňou stretnem v škole. Je milá ale veľmi plachá,“ hovorila a cítil som, že ma sleduje. Ja som ale pozeral do steny. A rozmýšľal? Áno, možno...

Takže Bella.

Pri tom mene sa mi okamžite vybavili jej čokoládové oči.

Sladká Bella.

***

Ďalší týždeň bol iný. Cítil som to. Iný, ale predsa taký istý. Prázdny, to áno. Ako celá moja existencia. Už som si na to zvykol. Preto ma tak prekvapilo, keď sa pridalo aj niečo iné. Nie, rozhodne to tú ničotu nevyplnilo. Ako keby ten... pocit ani nebol vo mne. Len stál vedľa a držal ma. Preto som ho cítil.

Neviem, čo to bolo. A kde to vzalo. Rozhodne to ale niečo zmenilo. Ešte som presne nevedel čo. Ibaže som cítil, že to tak je.

Teplé a jemné. Divné prirovnania ale dokonale to vystihovalo to, čo mi od tej udalosti nedalo pokoj. Nie že by mi to vadilo. Naopak, neprekážalo mi to. Aj keď som to nechápal. Každopádne to ale nedokázalo napraviť škody posledných desiatych rokov.

Bella sa mi do mysle vkrádala čím ďalej tým častejšie. Keď som to najmenej čakal, pred očami sa mi zjavila jej tvár. Niekedy aj úmyselne. Možno len vďaka tomu boli chvíle, keď som umieral psychickou bolesťou trošku znesiteľnejšie. Niečo mi hovorilo, že to tak je. Ale ja som rozdiel nevidel.

Čo mi ale vadilo najviac bolo, že na Bellinej tvári nikdy nebol úsmev. Ani v mojej hlave ani v skutočnosti. Trápilo ma to. Čím ďalej tým viac som nechcel aby sa ma bála. A čím ďalej som jej chcel dokázať, že k tomu ani nemá dôvod. Jej krv mi síce voňala lepšie ako ktorákoľvek iná ale bol som si istý, že jej neublížim. Už len tá predstava sa mi priečila. Teraz.

Chuť znovu ju vidieť som si uvedomil iba pred dvoma dňami. Mal som ju už dlhšie, ale až vtedy som pochopil, čo ten nutkavý pocit vlastne znamená. A aj to, že to neprichádza do úvahy. Keď ma videla naposledy, bolo zo mňa monštrum. Určite niečo tuší. Nemôžem riskovať naše odhalenie tým, že sa s ňou ešte niekedy stretnem. Môže sa zvrtnúť veľa vecí. Môže kedykoľvek zistiť, čo sme zač.

***

„Edward!“ Donieslo sa ku mne ako keby z diaľky. A pritom Emmett sedel hneď pri mne.

Dezorientovane som sa na neho otočil a až vtedy si uvedomil, že som v obývačke. Ako som sa tam dostal, neviem.

„Čo je?“ opýtal som sa aj keď ma to vôbec nezaujímalo. Zatváril sa dotknuto a spustil.

„Ako, čo je? Rozprávam sa s tebou – no, respektíve vediem monológ – už dobrých desať minút a ty nič. Aspoň sa zapoj.“ Urazene si založil ruky na hrudi. Sledoval som ho bez najmenších výčitiek. Na to sa ma všetko až veľmi netýkalo.

„Nechce sa mi,“ odbil som ho. Naozaj som nemal náladu. Teraz ešte menej ako zvyčajne.

„Ale tebe sa nechce nič! Ani pozerať telku – na to som sa ťa, mimochodom, tiež pýtal – ani ísť behať. Tak čo teda chceš robiť?“ Zúfalo rozhodil rukami.

„Nič.“ Jednoduchá odpoveď na jednoduchú otázku.

„Nič. Že nič,“ mrmlal si Emmett popod nos. Ja som sa zase ponoril do svojich vlastných myšlienok.

Boli okamihy, keď som na Sophie mohol myslieť bez toho, aby to tak veľmi bolelo. Bolesť úplne nezmizla ale v takýchto jedinečných momentoch bola znesiteľná a podstatne menšia.

Videl som ju. Jej anjelskú tvár, s ktorou si musel dať Boh naozaj veľa práce. Blonďavé vlasy husto pretkané hnedými pramienkami. Mali tú najjemnejšiu štruktúru akú som kedy cítil. Pery, tak dokonale vykrojené. Keď sa hnevala, vždy tú spodnú o nepatrný kúsok vystrčila. Mala síce bledú pokožku ale nikdy sa nečervenala. Dokonca ani v zime nemala ružové líca. A nakoniec oči. Tak hnedé. Vždy sa na mňa pozerali s láskou. Nebála sa ma aj keď vedela, čo som zač. Nikdy sa nebála.

Keď zrazu sa obraz zmenil. Sophieinu tvár pomaly ale isto nahradila tá Bellina. Ani zďaleka ale nebola taká jasná.

„Chcem ísť do školy,“ vyhŕkol som do ticha a tento krát to bolo ešte nepremyslenejšie než kedykoľvek pred tým. Spontánny a nebezpečný nápad.

„Tá je teraz ale zavretá, môj milý,“ oznámil mi Emmett ešte stále urazene. Zavrtel som hlavou.

„Nie. Ja do nech chcem chodiť. S vami.“

„Zbláznil si sa?!“ vykríkol vyplašene a vyskočil na nohy. Zamračil som sa.

V ten moment tam stál už aj zvyšok rodiny. A tvárili sa rovnako prekvapene ako môj brat.

„Edward, to myslíš vážne?“ Ubezpečoval sa Carlisle. Prikýval som.

„Úplne.“

„Ale veď to je totálne šialené!“ jačal hystericky Emmett.

„Mne to pripadá ako dobrý nápad.“ Postavil sa na moju stranu Alice a usmiala sa.

„Áno, konečne by si sa mohol sústrediť na niečo... iné.“ Opatrne dokončila Esme. Teraz som ju ale nevnímal, čo hovorí. Sústredil som sa len na jednu vec. Zase ju uvidím.

„To je úplná blbosť! Veď sa tvári ako zombie, to si myslíte, že to nikomu nebude pripadať divné?! A čo ak tam dostane ten svoj záchvat?! Ako nič v zlom braček, ale... preboha!“ vykrikoval môj brat.

„Zvládnem to,“ uisťoval som ho, „nič sa nestane, neboj. Potrebujem trochu... zmeniť prostredie.“

Chvíľu bolo ticho. Všetci o tom rozmýšľali. Až nakoniec Carlisle slabo prikýval a ja som vedel, že mám vyhraté. Každému na tvári boli vidieť obavy, ale neodrádzali ma. Na to boli až veľmi radi, že sa chystám niečo... podľa nich zmeniť. Ja som o tom ale pochyboval. Na to je  pokazených až príliš veľa vecí.

Sophie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  Jalle (04.11.2012 14:24)

krása

4)  Pilly (22.10.2012 20:22)

Dakujem Vám, naozaj strašne moc. Vaše komentáre mi neuveriteľne pomáhajú v písaní

3)  eMuska (22.10.2012 19:53)

juch, juch, juch!

musím sa ti priznať, že sa cítim naozaj nepatrične... ja sa akože teším na školu?

2)  Ajvi (22.10.2012 10:10)

DOKONALOST!!!

1)  NeliQ (22.10.2012 08:46)

Krásna kapitola. Páči sa mi, ako úžasne popisuješ Edwardove pocity. Konečne sa začína dostávať z depresie - to sa mi páči. Teším sa na školu a ako bude na neho Bella reagovať

1