20.10.2012 [18:45], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 5×, zobrazeno 2258×

Neurobíš to! Nesmieš...

Taká čierna...

Jej vôňa ma zasiahla totálne nepripraveného. Hneď ako dotkla mojich čuchových buniek, nervové zakončenia stonali.

Nebol treba žiadny rozkaz. Moje telo jednalo automaticky.

Myseľ sa vyprázdnila behom stotiny. A ja som zase cítil to, čo som myslel, že už nikdy nebudem. Inštinkty konečne reagovali správne.

Neznesiteľné pálenie v krku sa zrazu vynorilo po mesiacoch temnoty a pochodeň sa rozhorela naplno. Oveľa silnejšie ako som bol zvyknutý. Pripadalo mi, že mi krk musí zhorieť. Toto predsa nemôže vydržať a zostať neporušený.

Pamätal som si pach každého jedného človeka, ktorého som za svoju existenciu cítil. Ich chuť ešte lepšie. Ale toto... vôňa toho dievčaťa bolo niečo neporovnateľne lepšie. Bol som si istý, že aj keby som zmiešal všetku krv sveta, nedostal by som takú božskú kombináciu.

Mozog dal všetkým morálnym zábranám stopku. Nezaujímalo ma, že už nechcem zabíjať ľudí. A ani to, že si to neskôr budem vyčítať. Išlo mi len o krv. Po ničom som nikdy netúžil viac. Alebo možno...

Niekde hlboko som vedel, že pre mňa bola ešte jedna, oveľa dôležitejšia vec. Nedokázal som si ale spomenúť. Nedokázal som sa sústrediť.

Týral som sám seba. Áno, to bolo najlepšie pomenovanie. Masochisticky som sa nadychoval stále znova a znova. Tá vôňa bola niečo, čoho sa proste nedalo nabažiť. Ako droga. Telo si pýtalo viac a ja som vedel, že za chvíľu mu budem musieť dať to, po čom túži.

Chcel – som – krv. Momentálne nič iné. Len sa prisať na tú lákavú tepnu a všetko ostatné vypustiť. Riadiť sa len a len pudmi.

Keď tak božsky vonia, ako musí asi chutiť?

To bola jediná rozumná myšlienka, ktorú som dokázal sformulovať. A práve teraz ma odpoveď na ňu zaujímalo zo všetkého najviac.

Bitie jej srdca ma neuveriteľne dráždilo a doliehalo ku mne jasnejšie ako inokedy. A ono ako keby to vedelo. Rozbehlo sa ešte rýchlejšie.

Pozeral som jej do očí. Bola som si istý, že tie moje musia byť šialené. Čierne, studené a hladné. To predovšetkým.

Každých pár sekúnd mi pohľad utiekol k pulzujúcej žile na natiahnutej ruke. Stále bola privravená zdvihnúť knihu, ktorú som držal ja. Z plnej moci jej očí som sa ale nedokázal oslobodiť. Čokoládové a tak teplé. Tak povedomé...

Mohol som robiť čokoľvek, nespomenul som si, kde som ich už videl. Vlastne ma to ani veľmi nezajímalo.

Začínalo to byť neznesiteľné. Tak úžasnej vôni som nemohol vzdorovať večne aj keby som chcel. A ja som nechcel...

Priblížil som sa. Len o pár milimetrov a ona si to pravdepodobne ani nevšimla. Stále ma iba šokovane sledovala.

Čím som bol bližšie tým jasnejšie to bolo. Tým zreteľnejšie. Jej krv mi... spievala. Počul som to. Úplné som počul, ako ma k sebe volá. Láka. Ako siréna. A ja som sa ani nebránil. Po toľkých rokov utrpenia som mal predsa právo byť aspoň na pár sekúnd šťastný, nie? Áno, rozhodne áno...

Už som to chcel vzdať. Dovoliť démonovi nech nado mnou prevezme kontrolu. Aj tak som bol na pol šialený.

A vtedy sa to stalo.

Sophieina tvár sa mi pred očami objavila tak jasno ako ešte nikdy pred tým. Videl som ju, ako keby stála rovno predo mnou. A tie oči... zrazu som vedel, odkiaľ ich poznám. Moja láska na mňa pozerala len o odtieň bledšími. Mojimi milovanými.

Na chvíľu som stratil prehľad o tom, čo sa fanzácia a čo realita. Hranica medzi nimi zmizla. Zabudol som na smäd.

Sophie sa neusmiala. Tvárili sa úplne vážne, skoro ublížene. Ale tá láska jej z očí nezmizla.

Nie.

Bolo to jediné čo naznačila ústami. Úplné to ale stačilo. Zrazu som vedel, že ju musím poslúchnuť.

Prebral som sa. Už mi bolo jedno, ako krásne vonia krv hneď oproti mne. Nemohol som ju zabiť. Skrátka nemohol.

Nasilu som zadržal dych a knihu, ktorú som mal stále v ruke, hodil na zem. Musel som sa odtiaľto dostať a to čo najskôr. Ešte pred tým, ako mi myseľ znovu opantá lovecké šialenstvo.

Posledné čo som videl pred tým ako som utiekol bol pár prekvapených očí farby horkej čokolády.

***

Kľačala som na chodníku a nedokázala sa pohnúť. Stále som bola tej istej polohe ako pred pár sekundami, keď sa tu tak zrazu objavil on. Alebo to boli hodiny? Ťažko povedať...

Ani som si neuvedomila, že neustále pozerám na miesto, kde sa stratil medzi stromami. Len som tam bez akého koľ vek dôvodu zízala a snažila sa spamätať. Hlava nebola schopná dať si všetko dohromady. Chvíľami mi pripadalo, že to bol len sen.

Jeho pohľad som mala ale vypálený do sietnice. O mozgovej kôre nehovorím. Taký tmavý... Bola som si istá, že niečo také čierne som ešte v živote nevidela. To ani nemôže byť prirodzené.

Cítila som, že sa mierne chvejem. Pravdepodobne strachom. Šokom.

Zhlboka som sa nadýchla. Išlo to ťažko ale podarilo sa. To ma trochu prebralo. Čerstvý vzduch v pľúcach pomohol.

Otočila som hlavu a pozrela sa na knihu, ktoré ležala pohodená na chodníku. Ani som si neuvedomila, že naťahujem ruku aby som sa dotkla miesta, kde ešte pred chvíľou boli jeho prsty. Živo som si ich tam vedela predstaviť. Vlastne jeho celého. Ostré rysy, bronzové vlasy a karamelové oči, ktorá sa behom chvíli zmenili na čierne. Nezdalo sa mi to len? Nie, určite nie. Videla som to. Oni doslova zmenili farbu.

Ale aj napriek tomu, že vyzeral ako boh z legiend, bolo v ňom niečo... iné. Cítila som to. Mal to všade okolo seba. Ako auru.

Chlad. To bolo najvýstižnejšie. Presne ako socha. Krásny a studený. Strašidelný.

Mohla som si klamať ako som chcela, samu seba som oblafnúť nedokázala. Bála som sa ho. Keď sa na mňa tak pozeral... ako predátor na svoju korisť. Vtedy to bol len strach nič iné. Vlastne... možno. Bolo to ako hypnóza. Odkývala by som mu všetko svete. Nech by to bolo čokoľvek.

„Slečna? Ste v poriadku?“ ozval sa hlas. Automaticky som sa za ním otočila a uvidela staršiu ženu ako na mňa starostlivo pozerá. To ma prebralo. Rýchlo som zdvihla knihu a strčila si ju do tašky. Postavila som sa a oprášila si kolená.

„Áno, v úplnom,“ odpovedala som a hneď sa otočila. Mala som potrebu bežať, len aby som sa domov dostala čo najskôr. Na čítanie som teraz nemala myšlienky. Nie po tom, čo sa stalo.

Celú cestu som sa obzerala. Bol síce deň ale aj tak som sa nemohla zbaviť pocitu, že ma niekto sleduje. Vtedy sa mi automaticky vybavili jeho čierne oči.

Keby som si nebola istá, že sa prerazím o vlastné nohy, rozbehla by som sa. Takto som si dovolila len rýchlu chôdzu.

Dvere od domu som za sebou s obrovskou úľavou zabuchla a oprela sa o ne. Srdce mi zase bežalo rýchlosťou zvuku a dych sa zasekával. Z časti za mohla aj fyzická záťaž.

Zavrela som oči a myslela, že to pomôže. Chyba. Okamžite som ho videla. Ten jeho lačný výraz. Ako keby som bola jeho obed...

Viečka som od seba rýchlo odtrhla a zavrtela hlavou v naivnej predstave, že z nej vyženiem všetky myšlienky.

Skopla som topánky a zamierila do kuchyne. Plán bol nasledovný. Najesť sa, oprchávať a urobiť to, čo nerobím skoro nikdy. Pozrieť si telku. Niečo zaujímavé. Aby som nemusela myslieť. Charlie nebol doma, takže futbal ani iný šport to určite nebude.

Keď zazvonil telefón, vystrašene som vykríkla. Nie, ja som skôr hystericky zajačala. Strach ešte úplne nezmizol a bolo mi jasné, že sa tak skoro ani nestane.

S roztrasenou rukou (aj keď som vedela, že sa nemám čoho báť) som hovor prijala.

„Prosím?“

„Ahoj, Bell.“ Všetky svaly sa mi uvoľnili, keď som počula ten známi hlas. A deň bol hneď ružovejší.

„No ahoj. Dlho si sa neozval.“ Obvinila som ho s úsmevom. Iné myšlienky, to je presne to, čo potrebujem.

„Ja viem, prepáč. Mal som veľa práce s autom, tá stará šunka sa zase pokazila a ešte do toho otec ochorel, takže nebol čas.“

„Ochorel? Prečo o tom neviem?“ opýtala som sa zarazene.

„Charlie ti to nepovedal?“ Jake znel rovnako šokovane ako ja.

„Nie. Asi zabudol. Ale to je vlastne jedno, už je mu lepšie?“ zaujímala som sa.

„Hej, teraz už hej. Bola to len chrípka, nič vážne. No ale prečo vlastne volám. Nemohol by som sa zastaviť? Doma je nuda, všetci chalani spia.“

„Spia? Veď sú tri poobede.“ Prekvapene som sa pozrela na hodinky.

„Tak teda nie všetci, niektorý majú dlhý rozhovor s novou kamarátkou záchodovou misou,“ zasmial sa. A ja som nechápala ešte viac.

„O čom to hovoríš?“

„Potom ti to poviem. Takže môžem prísť?“

„Jasné, že môžem.“

„Výborne. Za chvíľu som tam.“ A zložil. Ešte niekoľko minút som zamračene pozerala na stenu, telefón stále pri uchu. Čo to malo byť?

Spamätala som sa rýchlo a okamžite vedela, čo musím urobiť. Ďalšia, tento krát väčšia porcia špagiet letela na tanier okamžite. Vedela som, že Jacob bude hladný. Niekedy fakt nechápem, kde sa to do neho všetko zmestí.

Čakanie som si skrátila vlastným jedlom. Lenže tak vznikol ten problém. Nemala som čo robiť a myseľ to využila. Jeho oči som videl všade. Bolo to ako horor, na ktorý nemôžete prestať myslieť ešte niekoľko hodín, prípadne aj dní.

Toto ale nebolo len o strachu. Bála som sa, to áno, ale bolo tam aj niečo viac. Niečo, čo som nerozumela. Rozhodne som ale mala nutkanie vidieť ho znovu. Tento krát na dlhšie. A zistiť, prečo je v pozadí tej temnoty tak hlboké zúfalstvo, ktoré si ale všimne len naozaj dobrý pozorovateľ. Ja som tú hĺbku ale zbadala okamžite.

Ozval sa zvonček. Trochu ma trhlo, ale hneď na to som si uvedomila, kto zvoní. Niekoľko krát som zažmurkala a išla otvoriť.

Jacob tam stál ako zvyčajne, ruky vo vreckách a na tvári úsmev. Opätovala som mu ho. Jeho dobrá nálada bola nákazlivá.

„Tak rád ťa zase vidím,“ vyhlásil úprimne a kamarátsky ma objal. Zasmiala som sa a ustúpila z cesty aby mohol vojsť. Vyzul si tenisky a okamžite sa začal rozhliadať.

„Tak, čo je na obed?“ Pošúchal si ruky. Musela som sa uškrnúť.

„Raz nás zruinuješ, vieš o tom?“

„Viem. Preto to musím využiť pokiaľ je čas.“

Už na nič nečakal a pokračoval v hľadaní svojho cieľu. Netrvalo mu to dlho. Hneď ako uvidela špagety, oči sa mi rozsvietili a spokojne mľaskol. Tanier si zobral a s ním zamieril ku stolu. Posadila som sa oproti a sledovala ho.

„Tak už mi to vysvetlíš?“ Vyzvedala som.

„Čo?“ opýtal sa nesústredene s plnými ústami. Dobre, chápem. Najprv jedlo, potom ostatný.

„No, prečo je každý zalezený v posteli alebo na záchode.“ Jacob sa zasmial, až som sa zľakla, že sa udusí. Ale nemodral a to je dobre.

„To vieš, alkohol.“ S úsmevom si hrane povzdychol

„Vy ste pili?“ vyvalila som oči.

„Nie. Kúpili sme si pomarančový džús a oficiálne ho vyhlásili za tequilu,“ povedal sarkasticky. Úškrn som mu vrátila a on rezignoval, „mali sme oslavu. Jaredove narodeniny.“

„On nemal narodeniny.“ Podozrievavo som prižmúrila oči.

„Ale za pár mesiacov bude,“ poznamenal inteligentne s výrazom objaviteľa stroja času.

„Lepší dôvod ste si nenašli?“ Neupustila som si rýpnutie. V Jakeom bolo všetko ta strašne jednoduché.

„Pre utíšenie výčitiek svedomia to stačilo.“ Pokrčil plecami ako keby tým bolo všetko vyriešené.

„Ale prečo keď je ostatným tak mizerne, ty vyzeráš úplne v poriadku?“ Nadvihla som obočie. Toto mi naozaj nešlo do hlavy.

„Viem keby prestať.“ Zazubil sa a nabral si ďalšie sústo. Významne som sa na neho pozrela, čím som dala jasne najavo, že mu neverím ani slovo.

Jake prevrátil oči a prehltol.

„Dobre teda, no. Ráno som do seba nahádzal toľko tabletiek, že by to zložilo aj koňa,“ oznámil mi úplne pokojne.

Vytreštila som oči.

„Ty si sa úplne zbláznil?!“ vypískla som vystrašene a mierne hystericky. Čo ho to napadlo, jesť lieky ako sa mu zachce?! Ak sa mu niečo kvôli jeho blbosti stane, zabijem ho. Dobre, to asi nie, vzhľadom na jeho výšku, ale pokojne na neho pošlem Charlieho!

„Pokoj, Bell. To bolo len obrazne povedané. No tak, usmej sa trochu. Nemusíš všetko vidieť iba čierne.“

Čierne...

To slovo sa mi ozývalo v hlave, ako keby som tam mala tisícky malých zvončekov. A automaticky sa mi vybavilo niečo, čo som s čiernou spájala iba od dnes ale aj tak veľmi úzko.

Zase tie oči. Nemohla som jeho tvár dostať z hlavy. Pamätala som si všetky jej detaily.

Ani som si neuvedomila, že som napla svaly a zhlboka sa nadýchla. Moja plná pozornosť teraz patrila iba jednej jedinej spomienke.

„Bells? Si v poriadku?“ Cez neviditeľnú stenu predstáv prenikol Jacobom hlas a tým ma vytrhol z myšlienok. Zažmurkala som a stretla sa s jeho zamračeným pohľadom.

„Áno. Áno, je mi dobre,“ odpovedala som hneď a sklonila hlavu. Nechcela som aby videl, že sa niečo deje. Je síce môj najlepší kamarát, ale pripadalo mi, že toto nemá vedieť.

„Naozaj? Nič ti nie je?“

„Neboj sa, nič.“ Odhodlala som sa mu pozrieť do tváre. Jeho oči ma skenovali a to poriadne dlho. Zdalo sa, ako keby mi videl až na dno duše. A práve teraz to bolo veľmi nepríjemné.

„Ako sa má Susan?“ vyhŕkla som v snahe zmeniť tému. Jake sa náhle prebral. Narovnal sa ale vôbec nevyzeral, že moje... zamyslenie hodil za hlavu.

„Dobre.“

„Prečo nie si s ňou?“ Povzdychol a zrejme pochopil, že s ním teraz nechcem riešiť môj zdravotný stav.

„Je u rodiny v Európe. Jej sesternica maturuje.“

Susan, Jacobova priateľka a ako on hovorí spriaznená duša. Keď to vyslovuje, vždy sa tajomne usmievala a ja nikdy nechápem prečo. Stretli sa asi pred pol rokom a bola to láska na prvý pohľad. To videl každý. Boli pre seba stvorený a všetci im to priali. Sú proste dokonalý pár, to nemôže nikto poprieť.

„Aha. Dobre.“ Nič lepšie ma nepadlo a ďalšie námety na konverzáciu neprichádzali, takže som sa radšej zdvihla a išla umyť riad. Vlastne to bolo aj z iného dôvodu, nechcela som aby videl môj trochu zasnený výraz.

„Bell? Keby sa niečo dialo, povieš mi to, že?“ Uisťoval sa po chvíli so starosťou v hlase. Aj keď som jeho výraz nevidela, vedela som si ho predstaviť.

Otočila som sa.

„Ty dobre vieš, že povedala. Sme najlepší kamaráti, nemáme nijaké veľké tajomstvá.“ Usmial sa. Možno sa mi to len zdalo, ale niečo tam bolo. Niečo... viac.

„Nie. Nemáme.“ Potvrdil ale pritom sa na mňa nepozeral. Znel celkom smutne.

Zamračila som sa. Ale aj keby som chcela, nemôžem mu vyčítať, že mi niečo tají. Ja jemu tiež. Ale veď predsa... to na tej ulici nebolo nič strašné. Len som sa náhodou stretla so zvláštnym chlapcom, to je normálne. Ľudia sú všelijaký, nie je na tom nič divné. Možno je chorý, ale voľačo také. Každopádne, nie je to situácia, ktorá by sa mi mala navždy uložil do pamäti, nie? Iba ak by nemala... prečo tam stále ešte je? A mala som taký zvláštne pocit, že aj dlho bude.

Tak o tejto kapitole môžem s čistým svedomím povedať, že nie je vôbec dobrá. Neviem prečo ale písala sa mi ťažšie ako čokoľvek iné. Dúfam, že mi to odpustíte a zbrane nebudú potrebné :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  Pilly (21.10.2012 13:48)

eMuš, ja som na gramatiku nikdy veľmi nebola, to ti potvrdí každý kto ma pozná ale dám si na to pozor, prisahám inak som rada, že sa ti páčilo
Ajvi, ty si proste zlato, čo viac dodať dakujem

2)  Ajvi (21.10.2012 08:22)

krásnéé

1)  eMuska (21.10.2012 00:37)

zbrane nebudú potrebné, pozor na chybičky, konckovky a podobné zákerné srandy, ktoré si uzurpujú čitateľovu pozornosť... ale veľmi sa mi to páčilo. som zvedavá, čo bude s Edwardom a jeho láskou k Sophie. To je až psychická závislosť a jej sa tak ľahko nezbaví.
Džús prekrstený na tequilu bol highlight! rozhodne!
ľúbilo sa mi to, smelo pokračuj!

1