12.10.2012 [21:00], Pilly, ze série Filozofia zamilovaných, komentováno 8×, zobrazeno 2311×

Bolí to. Bože, tak strašne to bolí...

Od môjho návratu uplynulo niekoľko týždňov. Ja som to tak ale nevidel. Všetko bola jedna, nekonečná noc, keď sa mesiac schováva za mrakmi. Vedel som, že už nikdy nevyjde.

Nekonečná temnota. Nov.

Ibaže pre mňa také bolo všetko. Každá minúta, každú jednu udalosť. Naučil som sa robiť veci a pritom o nich ani nevedieť. Nemal som na výber. Odišla Sophie, odišlo moje slnko. Moje srdce.

Naivná snaha rodiny pomôcť mi zase začať vnímať svet okolo sa ukázala nemožná hneď druhý deň. Neviem, čo čakali. Možno, že sa prestanem cítiť tak prázdny, keď som s ľuďmi, ktorým na mne záleží. Možno, že moja láska k nim ma z toho dostane. Iba ja som od začiatku vedel, že je to len prianie. Tak krásne prianie, ktoré ale nemôže byť skutočné. Na to až veľa vecí z môjho vnútra chýbalo. Všetko chýbalo.

Snažili sa. Naozaj veľmi, lenže zbytočne. Nič nepomáhalo. Rodinné večeri, spoločné pozeranie telky. Bol som ako robot. Urobil som, čo mi povedali a mohlo to byť čokoľvek. V tých svetlejších okamžikoch som dokázal odporovať. To bolo ale naozaj málo keby. Na nič viac som sa nezmohol. Nedokázal som sa im odvďačiť za ich snahu a pomoc. Aj táto vec, presne ako všetko ostatné, plynula okolo mňa. Nebol som jej súčasťou. Len kulisa, ktorá mená vo svete väčší ako dekoračný význam. A mne na tom nezáležalo. Na čo aj byť niečo viac. Keď mi vždy to hlavné, najpodstatnejšie bude chýbať.

Za dva mesiace som mal osem záchvatov zúrivosti. Prvý krát v dome. Rodina ma nechcela pustiť do lesa samého. Nemal som dosť síl aby som im to vysvetlil. Zdravého rozumu som sa držal už len pár nitkami. Bolesť mi ochromovala hlasivky, mozog, všetko. Zostali len pocity, tie najhoršie a najzúfalejšie. Nedokázal som vymyslieť jednu súvislú vetu. A tak si to odnieslo zariadenie domu. Až vtedy pochopili, že v takýchto chvíľach potrebujem voľné priestranstvo a samotu. Od vtedy mi nebránili.

Jasperove slová mi behali vo rozume každý deň. Vtedy, keď som nazbieral aspoň trochu psychických síl a donútil sa myslieť. Nerobiť všetko automaticky. Aj keď tomu sa úplne nedalo zabrániť.

Hovoril, že môžem začať od znova. Blbosť. Vedel som to ja, vedel to on. A už aj všetci ostatný.

***

Ležal som na sedačke a pozeral do stropu. Len tak, bezdôvodne. Všetko bolo bezdôvodné. Malo vôbec ešte niečo dôvod? Príčinu? U mňa určite nie.

Nevedel som, koľko tam ležím. Možno aj dni. Striedanie dňa a nocí som si tiež už poriadne neuvedomoval. Vlastne som si vôbec nevšimol, že sa zotmelo.

Cítil som sa rovnako prázdny ako roky pred tým. Tento krát ale výnimočne bez bolesti. Len na pár sekúnd možno minút. Nestávalo sa to často. A ja som sa z toho ani nedokázal tešiť. Radosť bol pre mňa už dávno mŕtvy pojem.

Tú ničotu vo mne som cítil skoro fyzicky. Ako mám prázdnu každú bunku, každý mŕtvy orgán. A hlavne srdce. To predovšetkým.

Zhlboka som sa nadýchol. Možno prvý krát po niekoľkých hodinách.

Zase to začalo. Zúfalstvo. Blížilo sa, ako šedá hmla a zaplavovalo ma. Vyplňovalo. Bolelo. Tak strašne bolelo.

Zaťal som ruky do pästí. Už dávno som prestal dúfam, že to raz prestane. Moje blúdenie vo večnosti začalo, keď Sophie odišla.

Matne, len okrajovo som si uvedomil, že dole niekto zúfalo zastonal. Jazz. On to mal obzvlášť ťažké. Prežívať všetko to, čo ja. Ale aj tak som pochyboval, že to chápe. Že jeho dar dokáže pojať všetku tú bolesť. Nemožné. Absurdné.

Nedokázal som sa cítiť vinný za to, že svojmu bratovi tak veľmi ubližujem. Na to som to až veľmi nevnímal. Na to mi to bolo až veľmi jedno.

Ozvalo sa zaklopanie. Oveľa silnejšie ako by potreboval aj človek. Ostatný sa už naučili, že si všímam len naozaj málo. Keby na to drevo zabúchala v upírej frekvencii, určite by som to nepočul.

„Ďalej.“ Automatická reakcia. Keď niekto zaklope, vyzvať ho dnu.

Nevedel som, kto vošiel.

Očí som mal zavreté. Nadýchnuť som sa nedokázal. Až veľmi som sa bál, že sa mi rozletí hrudník. Lebo tá bolesť neprestávala. Naopak, naberala na intenzite. Vlastne som mučil sám seba. Zväčšovali ju práve obrazy, ktoré sa mi premávalo pod viečkami a ktoré som nechcel zastaviť.

Sophie pri mori, keď sme mali našu druhú spoločnú dovolenku.

Sophie vo fast foode, keď mala nos roztomilo zašpinený od kečupu. So smiechom som jej ho zotrel a ona sa usmiala.

Sophie ako leží v posteli a je zakrytá len tenkou plachtou. Naša prvá spoločná noc. Spí. Viečka sa jej trochu chvejú pod náporom snu a kútiky úst sa občas vyhupnú do hora. Vychádzajúce slnko sa jej hrá na bledej pokožke a vytvára medové odlesky vo vlasoch. Je tak krásna. Tak krásna...

Na remeni som ucítil dotyk. Pripadalo mi, ako keby som bol s tou bolesťou ešte citlivejší. Zraniteľnejší. A vlastne to tak bolo. Stačil by drobný závan vetra, úplne malý a rozsypal by som sa na kúsky.

Prudko som otvoril oči. Sophie zmizla. Tá nádherná ilúzia bola preč. A zostala len realita. Krutá a neľútostná, vyžívajúca sa kopaním do ostatných. Rozdrvením ich na kusy. A ešte sa pri tom smiala. Šťastné...

Až teraz som si uvedomil, že sa celý chvejem. Bolesť mi dala ďalšiu facku, tento krát ešte silnejšiu. Rozprskla sa mi telom a zaletela aj do toho najzastrčenejšieho kúta. Bola ako atómová bomba. Zničila všetko, čo je stálo v ceste a aj keď nič nezostalo, ona niečo našla a zrovnala to so zemou... Stále znova a znova. A bude aj naďalej.

Dýchal som zrýchlene a okrem toho sa vôbec nehýbal. Ako paralyzovaný. Ten pocit, že vybuchnem nezmizol. Vlastne to bola to dosť lákavá predstava. Nebiť. Lenže som vedel, že bolesť by išla so mnou. Zahryzla sa mi hlboko do mäsa a postupne ešte hlbšie. Presne ako teraz. A ja som sa nemohol ani pohnúť. Len ticho trpieť. A zmieriť sa s tým, že to nikdy neskončí...

Alice ma pohladila po paži a tým na seba upútala pozornosť. Pozrel som sa na ňu a musel vyzerať ako šialenec. Lenže mne to vôbec nevadilo.

„Edward,“ zašepkala opatrne a s ľútosťou sa mi pozrela do očí. Bolo tam všetko. A prevládala starosť. Bála sa o svojho brata a nechcela aby som trpel. Prísť na to si ani nevyžadovalo schopnosť čítať myšlienky.

Bola to spontánna reakcia. Proste ma to premohlo, všetko to zúfalstvo a beznádej. Vrhol som sa jej okolo krku a silno ju objal. Ona mi to oplácala.

Už som to nemohol vydržať. Bolo toho tak veľa... rozplakal som sa. Tak veľmi ako je to u upíra možné.

***

Prešlo to až večer. Od Esme som sa dozvedel, že po presne piatych hodinách. Pre niekoho strašne dlhý čas, pre mňa nič. Nič mi to nehovorilo. Proste len nejaký úsek. Nič viac.

Požiadal som Alice aby odišla. Potreboval som byť sám. Fyzicky. Psychicky som už dávno bol. Celých desať rokov.

Mal som zúfalo snahu niečo robiť. Len aby som aspoň chvíľu nemusel myslieť na svoju lásku. Lebo to bolo na nevydržanie.

Skúsil som si čítať. Rómeo a Júlia. Kedysi moja obľúbená kniha. Teraz, len hŕstka papierov daných dohromady. Pomaly som si nedokázal pospájať písmená. Ako keby som sa to len učil. Ako keby som to zabudol...

To bol ale len jeden problém. Vôbec som sa nedokázal sústrediť. Ten príbeh, čo dokázal každého vtiahnuť do deja hneď po prevej strane... to kúzlo bolo preč. Už neexistovalo.

Knihu som len tak držal a pozeral na jeden, stále ten istý, riadok. Neuvedomoval som si to. Moja myseľ bola inde a predsa nikde. Tak vzdialená mne samému.

Shakespeare už mne mňa nebol zďaleka tým, čím kedysi. Sophie by ho ale ešte dokázala oceniť. Ona jeho príbehy zbožňovala...

Prudko som sa postavil a nechal drahý zväzok nešetrne padnúť na zem. Ozvalo sa buchnutie a skôr ako sa niekto zdola stihol spamätať, vyskočil som von oknom. Skoro inštinktívne.

Začínalo to. Dnes už druhý krát. Nie, nebol som tak naivný, aby som si myslel, že som si svoju dávnu pre dnešok už vybral. V to som sa neodvážil a ani nechcel dúfať. Znamenalo by to sklamanie. Rozhodne by nebolo prvé...

Bežal som lesom a nohy prekladal úplné automaticky. Ľavá, pravá. Nádych, výdych. A odznova.

Neviem, čo som sa tým snažil dosiahnuť. Ako keby som mal v sebe dve osoby. Tá jedna o všetkom rozhodovala a riadila a tá druhá... tá sa len pozerala. A nezaujímalo ju, ako film skončí.

Najpravdepodobnejšia možnosť bola, že som proste len chcel utiecť pred bolesťou. Tá sa mi ale stále lepila na päty. Kdekoľvek som pohol. Bola so mnou. Môj večný spoločník. Moje osobné peklo na zemi...

Zastavil som až na malej lúke. Neplánoval som tam ísť. Proste sa to stalo. Vlastne som ani nevedel kde som sa dostal. A nijak sa to nesnažil zistiť.

Nohy ma už neuniesli. Ako keby boli vysilené. Nevyčerpateľné svaly zničené bolesťou. City. Jediný nepriateľ upíra.

Zvalil som sa do mokrej trávy a pre nejakého človeka by som určite vyzeral ako mŕtvy. Oči zavreté, dych žiadny. Ani tlkot srdca. Ono nie len že nebilo. Ono ani nebolo...

Prial som si zaspať. Ponoriť sa do šíre snov a na niečo ako je realita zabudnúť. Byť vo svojom vlastnom svete. Šťastný, so svojou milovanou osobou. Tak prečo to, sakra, nejde?!

Oči som otvoril až keď mi na tvár dopadla prvá kvapka. Pršalo. Oblaky boli tmavo šedé a skoro hrozivo sa prevaľovali po oblohe. Presne odrážali moje vnútro. Temné a ťažké. A predsa tak prázdne...

Pršalo čím ďalej tým viac. Na búrku to ale nevyzeralo. Pripadalo mi, že mi nebo chce vynahradiť slzy, ktoré ja nemôžem preliať. Ibaže to by sa museli vyliať oceány, aby aspoň čiastočne nahradili to, čo by som chcela aby mi mohlo tiecť z očí.

Sledoval som oblaky a na všetko okolo sa vykašľal. Nemusel som sa vôbec snažiť. Išlo to úplne jednoducho. Vypnúť. Plávať v ničote a nechať sa obmývať zúfalstvom. Bolo to také jednoduché. Ani som sa tomu nesnažil zabrániť. Za tie roky ma to až veľmi oslabilo.

Oči som zase zavrel.

Možno preto som si ich nevšimol. Preto a pretože som bol v inom svete. Vlastne som tam stále, len vždy s inou intenzitou.

Až keď sa ozvalo zdvorilé odkašlanie, uvedomil som si, že niekto pri mne je. Nemal som energiu na to, to zisťovať. Pre mňa za mňa, človek, čo ma náhodou našiel, alebo upír, ktorý sa ma chystá zabiť. Nech si poslúži. Je mi to jedno.

„Edward,“ ozvalo sa, keď som nedal nijako najavo, že o ich prítomnosti viem. Na čo aj.

Okamžite som spoznal Rosaliein hlas. Ona ho mala nezameniteľný. Ale poznám krajší. Poznal som...

Stále nič. Ani som sa nepohol.

„Edward!“ vykríkol Emmett skoro panicky. Chytil ma za ramená a trochu so mnou zatriasol.

Unavene a skoro lenivo som odlepil viečka od seba a pozrela sa na neho. Tváril sa mierne hystericky.

Všimol som si, že tu stojí aj Alice s Jasperom.

„Ja počujem,“ povedal som bez akéhokoľvek zafarbenia hlasu. Tá prázdnota už nikoho neprekvapila.

Emmett si úlavne sadol a ostatní si tiež viditeľne vydýchli. Aj toto na mňa dopadalo ako keby cez stenu. Netýkalo sa ma to.

„Toto nám už viac nerob. Vieš ako ste sa báli čo s tebou je?“ Skoro vyčítavo sa opýtal môj menej inteligentný brat. Ani ma to nedokázalo naštvať. O urazení nehovorím.

Znovu som otočil tvár smerov z nebu, z ktorého stále padali náhrady za moje slzy a zavrel oči. Neodpovedal som.

„Ty sa ani neohradíš? Niečo v zmysle, jasné, že počujem ale nechcem reagovať?“

„Počujem, ale nechce sa mi reagovať,“ povedal som poslušne. Len na pol som si uvedomoval, čo vlastne vypúšťam z úst. Zase som sa prepadal som svojho vlastného sveta, svojho osobného pekla, kde strávim zvyšok večnosti. Ani som sa tomu nesnažil zabrániť.

„Prečo si išiel práve sem?“ spýtala sa Alice a asi ma chcela priviesť na iné myšlienky. Lenže ja som myslieť nedokázal.

„Neviem.“ Okrem toho drobného pohybu pier, ktorý som ani necítil, som neurobil nič.

Videl som Sophieinu tvár. Ako sa šťastne usmieva a zamilovane mi pozerá do očí. Bolesť narastala. Bál som sa, že vybuchne. Ale nedokázal som ju zastaviť.

„Je tu pekne,“ poznamenala moja sestra ako keby mimochodom. Slová som skoro nevnímal. Fantázia sa až veľmi miesila s realitou.

„Nezdá sa ti?“ Chcela aby som odpovedal. Mal som odpovedať.

„Celkom.“ Môj hlas bol stále prázdny. Čudoval som sa. Mal by sa lámať. Ale už dávno som vedel, že sa na nič nemôžem spoliehať. Nijaký pevný bod neexistuje. Pokiaľ nie je Sophie, tak nie.

„Tieto kvetinu rastú len na veľmi málo miestach. Sú veľmi vzácne.“

„To je dobre.“

„Myslím, že by sme mali prispieť na ich ochranu. Čo na to povieš?“

„Fajn.“

„Možno je nejaká organizácia.“

„Fajn.“

„Pomôžeš mi ju nájsť?“

„Fajn.“

„Tak dosť!“ ozval sa zrazu prudký výkrik. A vtedy ako keby ma niekto potiahol za ruku a vytrhol z tohto času, miesta, sveta, galaxie. Z toho, ktorý sa mi tak veľmi prelínal z tou pravou, až som nevedel rozlíšiť, v ktorom Alice hovorila. Alebo to bola len halucinácia?

Sophie zmizla. Len bolesť zostala.

Prudko som otvoril oči. Inštinktívne, keď som počul krik.

Rosalie stále asi dva metre odo mňa a tvárila sa, ako keby išla zabíjať. Mal som sa báť? Asi. Bál som sa? Nie.

Bolo vidieť, že je naozaj naštvaná. Trochu som sa zamračil. Nechápal som prečo. Aký ma k tomu dôvod. A prečo si myslí, že by som stál o to, to vedieť. Keď už nejavím záujem o nič ostatné.

„Dosť! Okamžite prestaň!“ vykríkla znovu a ja som si len matne uvedomoval, že na mňa ukazuje prstom. Ale zase ma to nijako netrápilo. Pripadal som si ako prázdna škatuľa. Nie len pripadal, ja som ňou bol.

„Rose...“

„Nie, Alice! Musí s tým skončiť! Ja sa na to už nemôžem pozerať!“ Prvý krát som v jej hlase okrem hnevu vedel rozpoznať aj niečo iné. Bolesť.

„Na čo presne?“ opýtal sa opatrne Emmett.

„Na to, ako si kazí život! Takto to ďalej nejde,“ otočila sa na mňa, „my sa všetci snažíme, aby si to mal čo najľahšie, aby si znovu... vnímal. Ale ty... tebe je to jedno! Vôbec nám nepomáhaš! To ti na tom nezáleží? Nechceš začať od znova? Aspoň malé úsilie... aspoň niečo! Tak sa už, sakra, pozbieraj!“

Stíchla. Všetko stíchlo. Ako keby nie len moji súrodenci ale aj les čakali na moju reakciu.

A tá prišla.

Rosalie udrela na citlivú strunu. Na to, čo už som vedel, že je dávno stratené.

Pomaly som sa posadil. Bol som nahnevaný. Ibaže teraz... po prvý krát som aj svoje pocity cítil len okrajovo. Ako za sklom...

„Áno, Rose, máš pravdu,“ malý záblesk nádeje. Jedna myšlienka na to, že mi prehovorila do duše, „je mi to jedno. Ty nemáš predstavu aké to je. To sa povie jednoducho, postaviť sa a ísť ďalej. Znie to úplne primitívne, ľahko. Lenže nezistíš aké je to ťažké, pokiaľ naozaj nespadneš. Nevyčítaj mi, že sa nesnažím. Ja už nemám prečo, Rosalie. Môj život nemá zmysel a ja to viem. Tak prečo sa držať falošnej nádeje? Aby ma to potom ešte viac zničilo? Myslíš, že toho ešte nemám dosť? Že už to aj tak veľmi nebolí? Že mám ešte chuť a energiu biť sa s celý svetom? Ja nejdem proti osudu. Na to nemám. Nestojím o ďalšiu bolesť. Viem, že príde, viem to. A ten chvíle sa dennodenne bojím. Každý – jeden – deň,“ precedil som skrz zaťaté zuby, „stále dokola. Stále silnejšie. Ja už nevládzem, Rosalie! Som na dne! Úplnom a totálnom a nikto ma z tadiaľ nedostane. Nemôžem... nedokážem ísť ďalej. Tak ma, prosím, nenúť!“

Moja zúfalá prosba sa rozľahla lúkou.

Zničene som sa zvadil do trávy a tvár si zakryl dlaňami. Zhlboka som dýchal. Každý jeden nádych šialene bolel. Neviditeľná ruka mi prikladala na hruď do biela rozžeravené kov. A stále dokola vypaľovala novú dieru do miesta, kde ešte pred rád rokmi bolo srdce. Nebilo. Len bolo.

Rana nemala šancu sa zahojiť. Bola až veľmi roztrhaná na to, aby sa niekedy zacelila. Na to bolo neskoro.

Nevedel som ako zareagovali moju súrodenci. Nevedel som, či odišli alebo zostali. Nebol som schopný nič vnímať. Dokonca ešte menej ako inokedy.

Po tak dlhej dobe som dostal von všetko, čo vo mne bolo. Aspoň slovne. A neuveriteľne to bolelo. Staré a už toľko krát otvorené rany sa potrhali znovu. Nemal som na výber. Nemohol som tomu zabrániť. Už nikdy. Len čakať, keby mi život priloží na prsia ďalší horúci drôt. A v tichosti to pretrpieť.

Viem, že kapitola za moc nestojí, ale snaha bola a to naozaj veľká. Takže mám jednu prosbu. Ked ma budete chcieť ukameňovať, vyberajte, prosím, menšie kamene. Dakujem za pochopenie.

A ešte jedno veľké díki za komentáre pri minulej kapitole. Veľa pre mňa znamenajú.

Vaša Pilly

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

7)  Jalle (04.11.2012 13:15)

krásne vety, najmä tie o jeho srdci

5)  eMuska (13.10.2012 21:52)

joj škoda... prepáč, uznávam, že som to podala dosť šialene... len mi niečo napadlo a som zvedavá, či to napadne aj tebe a zasadíš to do deja Ak hej, dám ti vedieť, že sme sa zhodli

4)  Pilly (13.10.2012 20:02)

eMuš, úprimne? Nemám nejmenšie tušenie o čom hovoríš co je kde? čo si myslíš? čo mi povieš? ja to nechápem! ale dobre, budem trpezlivo čakať a dúfať, že sa to dozviem. Inak, som rada, že sa ti kapitola páčila. Ešte neviem, koľko presne bude trpieť ale už sa pomaly blíži jeho spása
LadyS, máš pravdu, Rosalie by dobrý psycholog nebola. Ibaže ona len nechce aby jej brat trpel, chce ho znovu postaviť na nohy a z tej všetkej snahy (ktorá je očividne k ničomu) je zničená, takže jej trochu rupli nervy
Ajvi, ja viem, prečo ťa mám tak rada ty sa pokojne necháš ohadzovať kameňmi, pre takého začiatočníka ako som ja dakujem, naozaj som nevedela, či sa ti kapitola bude páčiť, takže som rada, že moje obavy boli zbytočné dalšiu kapitolu sa pokúsim napísať čo najskôr

3)  eMuska (13.10.2012 12:13)

joj, som sa až potešila, keď som si všimla, že ma dnes čaká FZdvojka! A bolesť, ktorú opisuješ - mala som strach, že ju ani nedokážem pojať, že ty ju nedokážeš pojať a budeš sa točiť v patetických kruhoch. Milo si ma však prekvapila a musím povedať, že si sa s tým celkom fajn popasovala. Inak napadla mi taká vec k deju, nepoviem ti aká, iba sa zmienim, že tu je, a ak som sa trafila a ty naozaj spravíš to, čo si myslím, tak ti to potom poviem. dúfam, že si tomu rozumela. ďakujem za dnešok a teším sa na trojku!

PS: Nenechaj ho už veľmi trpieť, dobre?

2)  LadySadness (12.10.2012 23:30)

smutná-zúfalá-boľavá-neznášam tieto pocity, chudák chlapec
Rosalie by sa ako psychológ neuživila

1)  Ajvi (12.10.2012 21:51)

Pokud tě hodlá někdo kamenovat tak má smůlu! stojím před tebou! já tě nedám. Kapitola byla bezchybná. Plná emocí a bolesti.. uff.. silný kalibr. Jsi naozaj dokonalá... Prosím rychle další kapitolu..

1