19.05.2012 [22:00], Pilly, Povídky jednorázové, komentováno 2×, zobrazeno 1640×

Po dlhej dobe druhá časť. Bella s Edwardom odchádzajú a Emmett s Nessie vyrážajú. Idú naozaj sami?

Ráno o siedmej sme vyrazili na letisko. Ako som si včera myslel a mal pravdu, moji drahý súrodenci sa rozhodne nezaoberali šatami a kuframi, ale niečím úplne iným a tým pádom to musela urobiť Alice. Teda, nie je by jej to vadilo. Išlo predsa o oblečenie, nie?

Jediný, kto mal s Belliným a Edwardovým odchodom problém bola ich milovaná dcéra. Tej sa nepáčilo, že musí vstávať tak skoro a tak svojim rodičom pekne od pľúc povedala, že na letisko hádam trafia a ona sa nehodlá z postele ani hnúť.

Teda, tak malá a už tak drzá.

Nakoniec ju z postele vytiahla Rose a to keď jej sľúbila, že jej kúpi extra veľkú zmrzlinu. A tak sa moja ešte stále ospalá neter s miernymi problémami obliekla, naraňajkovala  a nastúpila do auta, pričom si nezabudla dva krát buchnúť čelo do dverí.

Po dosť hektickom ráne sme konečne vyrazili.

Edward a Bella sa na svoje druhé medové týždne očividne tešili, lebo nejakou nešťastnou náhodou zabudli dodržovať cestný poriadok a dokonca ich nič nedokázalo nerozhodiť. Ani to, ako sa nich Ness kričala. Pravdu povediac, začali mi trochu naháňať hrôzu. Stále sa iba usmievali a keby neboli upíri, prisahal by som, že sú nafetovaný. Takto som z toho mohol podozrievať len Jaspera, ale keď som uvidel ten jeho blažený výraz, došlo mi, že to je skôr naopak.

Presne som chápal tú Nessiiu neochotu, že nechcela ísť vyprevádzať rodičov. Aj ja by som dal všetko za to aby som tam vtedy nemusel byť. Lúčenie nebralo konca. Najviac to ale prežívala Esme, ktorá sa tvárila, ako keby sa už nemali nikdy vrátiť. Obe svoje deti objala niekoľko krát, pričom stále vzlykala a čerešnička na torte bola, keď im pripomenula, aby používali ochranu. Všetci na ňu pozerali ako na blázna a až vtedy jej došlo, že Bella vlastne otehotnieť nemôže.

Ja som dostal desať minútovú prednášku o tom, že nemám robiť blbosti. Podľa mojich súrodencov to zahŕňa nasledovné. Neskákať s ich dcérou zo striech, stromov alebo čohokoľvek vysokého, nekŕmiť ju nezdravými jedlami a to hlavne večer, neučiť sprosté slová ani žiadne iné čo by sa týkali tém pre ňu nevhodných, nepúšťať televízne programy, seriály ani filmy neprístupné do osemnástich rokov, nevystavovať  ju pri love nebezpečenstvu, ako napríklad dostať do blízkosti medveďa alebo inej vysokej zvery, s výnimkou jeleňou a nevariť jej nič, čo by bolo životu nebezpečné.

To je asi všetko. Možno hovorili ešte niečo ale ja som uprostred ich prejavu prestal dávať pozor a tak si to pamätám len veľmi matne.

Rozlúčka Belli a Edwarda s Ness tiež nebola najkratšia. Aj napriek tomu, že ráno na nich kričala a nechcela nikam ísť, teraz ronila krokodílie slzy a prosila, aby sa vrátili čo najskôr.

Esme ju musela od rodičov doslova odtrhnúť, aby sa vôbec dostali do lietadla.

Viem, že bolo sebecké cítiť radosť, že odchádzajú len preto, aby som ich dcéru mohol vziať na lyžovačku ale bol som proste rád keď nasadli do lietadla a ja som dostal voľnú ruku. Teda aspoň čiastočne, ešte mi to musí povoliť hlava rodiny, ale prvú časť plánu máme za sebou.

Ale jedna myšlienka mi nedala spávať. No, alebo lepšie povedané pokoj, keď že spávať nemôžem.

Asi by som mal poslúchnuť brata a naozaj nerobiť blbosti. Koniec – koncov, je to jeho dcéra a má právo o nej práva rozhodovať.

Znovu som si prebehol zoznam toho čo nemám robiť a našiel tam niečo čo som potreboval. Ha! Oni mi predsa nezakázali zobrať Ness na Aljašku. Takže to mám tým pádom dovolené.

Výčitky zmizli a hneď som sa cítil lepšie.

S Alice sme sa dohodli, že rodine oznámime náš plán, teda môj plán, až doma. To, že by mi to Carlisle s Esme nedovolili som si nepripustili. Kľudne zjem aj ten hnus pre ľudí, tuším sa to vola pizza, ale ja na tú Aljašku s Nessie pôjdem stoj čo stoj! A prečo mi na tom vlastne tak záleží? Za prvé, chcem sa zbaviť Pocitu na celé budúce storočie a celkom som sa začal tešiť aj na... sakra, ako sa to volá. No, tie dve dosky na ktorých sa stojí, to sú... jasné, lyže. Začal som sa tešiť na lyžovanie. Tak.

Druhý krát za posledné dva dni som zvolal poradu. Jasper tam už dokonca ani nechcel prísť lebo si myslel, že to jeden z mojich vtipov. Zvedavosť ale bola silnejšia a tak sa znudene usadil v kresle a tváril sa, že ho to vôbec nezaujíma.

„Takže. Ide o toto,“ začal som a pozrel sa na koberec. No fuj, dalšia blcha! Niekedy mám chuť toho čokla zaškrtiť. Ako napríklad teraz. No ale v veci.

„Chcel by som vziať Ness na Alijašku,“

Menovaná vypískla tak, že som skoro vyletel z kresla a sadla si mi na kolená. Tak už sme traja, ktorým sa ten nápad páči. Niekto ďalší?

„Načo tam chceš ísť?“ opýtal sa zmätene Carlisle. To sa za chvíľu dozvieš.

„Na lyžovačku,“

„A ty vieš lyžovať?“ zdvihol obočie.

„Nie?“ otočil som to na otázku a len čakal kedy príde to veľké ale.

„A Nessie vie?“

„Nie,“

„Tak v tom prípade je mi ľúto, ale ja ťa nemôžem pustiť samého,“ no výborne! Čo mám teraz akože robiť?!

„Veď nemusí ísť sám,“  vstal Jasper  a aj ja, osoba s veľmi nízkym IQ aj na človeka, nie to ešte na upíra, som skoro videl, ako mu to v hlave šrotuje.

„Jasper, Renesmeé sa nepočíta,“ vzdychol si otec a prevrátil oči, ako keby bol jeho syn blbý.

„Ale ja som nemyslel Nessie,“ poznamenal blbý syn urazene.

„A koho?“

„No seba, nie?“ rozhodil rukami ako keby to bol nad slnko jasný fakt. V duchu som sa zasmial, ale hned potom mi to došlo. Preboha! On chce ísť s nami! Ale nie! Ja chcem ísť sám!

Mám Jaspera rád, to je jasné ale jediné čo mi vadí je, že vaše emócie sa mu skoro nikdy nepáčia. A keď pôjde s nami, to budem  tie jeho sťažnosti počúval dvadsaťštyri hodín v kuse. Keď som totiž dlhšiu dobu od Rose mám trochu... ehm... rozhádzanú psychiku.

„A čo sa stalo, že sa ti tak zrazu chce ísť?“ spýtal som sa. Ale keď sa nad tým tak zamyslím, môže to mať aj pozitíva. Možno keď nás bude viac zodpovedných, tým myslím najmä svojho brata, Carlisle nás skôr pustí.

„Nie si jediný strýko, ktorý má rád svoju neter,“ odsekol Jasper a ďalej mi nevenoval pozornosť. No pardon! Ja si tu s tým dám prácu, všetko do detailu premyslím, ešte som aj uvažoval nad tým, že by som ho zobral zo sebou a chlapec tu na mňa bude drzí. Nie aby mi kľačal pri nohách a vychvaľoval do nebies, jemu sa ešte páčiť nebude! Tak to teda nie, takto sa nedohodneme.

„No. To by možno šlo,“ uvažoval Carlisle, pričom sa škriabal na brade. Aleluja! Keď nad tým začína reálne uvažovať, je to na dobrej ceste.

„Tak v tom prípade,“ ozval sa Jacob a vstal. Bože, čo ten zase chce?! „ak idú oni dvaja, tak ja tiež,“ oznámil ako hotovú vec a ja som skoro dostal infarkt. A to mi, prosím pekne, ani nebije srdce.

„A kto si to dovolil?“ otočil som sa na neho. Toto sa mi už naozaj prestáva páčiť. Už dvaja ľudia sa chcú priživiť na mojom skvelom nápade.

„Ja. Hádam mám právo ísť s Ness. Možno si zabudol, ale to ja som ten, kto sa k nej pripútal,“ toto je jeho typická výhovorka. To ja som sa k nej pripútal.

Jake mi nevadí. Môžem ho vystáť. Možno keby nebol vlkolak, mal by som ho celkom rád. Ale takto ho musím nenávidieť, už len z princípu.

„Tak to už je iná káva,“ pošúchal si ruky Carlisle „ak pôjdete všetci traja, pustíme vás,“

„Dohodnuté,“ ozvalo sa zborovo. Neviem ako sa to stalo, ale zrazu som mal Jaspera aj Jacoba oveľa radšej. Sú to predsa taký dobrý kamaráti. Skoro ako ozajstný bratia.

A tým sa porada skončila. Nebolo sa už o čom radiť, keďže rodičia nepovažovali za potrebné dávať nám nejaké príkazy, zákazy, rozkazy. Ich argument bol: Ide s vami Jasper, ten je zodpovedný, na všetko dohliadne. Zaujímavé, ako rýchlo sa z blbého syna stal zodpovedný syn. Ale úplne som s nimi súhlasil.

Nebola by to Alice, keby nevyskočila hneď ako nám Carlisle s Esme dali povolenie a hádajte čo išla robiť. Áno, hádali ste správne, vybieliť nákupné centrum.

Nessie bola od radosti celá bez seba, o čom svedčilo aj to, že ešte dve hodiny behala hore – dolu po schodoch a zastavila sa aj vtedy, keď zakopla a natiahla sa na zemi jak dlhá tak široká. Všetci  sme sa okolo nej zhŕkli a mňa až mrazilo pri pomyslení, že jej niečo stalo. Dobre, priznávam, mal som trochu sebecký dôvod, ale to ešte neznamená, že mi nezáleží na zdravý mojej netere.

Tá sa ale bez problémov postavila a na naše veľké prekvapenie, začala smiať, ako veľmi sa teší na sneh. Možno to bolo len šokom, ja sa v tom nevyznám takže neviem, ale v každom prípade som mal radosť, že ona má radosť. My sme proste taká šťastná rodinka!

Alice sa vrátila niekedy okolo pol druhej v noci a neoplývala práve dobrou náladou. Podľa jej sťažností by nakupovala dlhšie, ale už zatvárali. Vďakabohu. Keby tam bola ešte dlhšie, tašky by sa nám nezmestili do domu. Aj teraz bolo dosť problematické dostať sa z miestnosti do miestnosti. Pre upírov! No pochopíte to?

Síce som sa nikdy nelyžoval a vôbec sa v tom nevyznám, ale aj ja, taký nevzdelaný človek, som pochopil, že desať vetroviek a otepľovačiek na jeden týždeň naozaj nie je nutné. A to podotýkam, že len pre Nessie.

Tak a teraz si dáme trochu čísel. Čo nám vyjde, ak spočítame desať jej vetroviek a otepľovačiek, sedem Jacobovych, päť mojich a päť Jasperovych? Presne tak. Dvanásť kufrov, ktoré sa nedali zapnúť. Keď sa k tomu pridalo ešte ostatné oblečenie, bolo ich štrnásť. Potom sa ale zistilo, že dva z nich explodujú ak sa z nich niečo nevybalí, takže konečný počet bol pätnásť a jedna príručná taška.

Nastal ale ďalší problém. S toľkou batožinou nás nezoberú do lietadla, čo vlastne ani nie je nič prekvapujúce. To by potom muselo byť lietadlo veľkosti Ameriky.

A tak Alice ešte tú noc vybavila súkromné a to poriadne veľké.

Bolo to až neuveriteľné, ale žiadne iné komplikácie sa už nevyskytli. Zatiaľ. Nechcel som si ale kaziť dovolenku a tak sa prestal strachoval a iba sa tešil.

Hneď ako sa Nessie zobudí, vyrážame.

...

Tak fajn. Zmena plánu. Vyrážame hneď, ako sa Nessie, zobudí, naraňajkuje, oblečenie a učeše. Ale ani to nakoniec nevyšlo, lebo Alice si zmyslela, že nemôžeme ísť bez žehličky na vlasy. A kulmy. A špirály. Teraz sa len modlím, že to všetko zabalila Renesmeé. Aj keď nechápem, načo to takému malému dieťaťu bude. A tiež som bol na svoju sestru naštvaný, lebo nás tým dobalovaním akurát tak zdržala.

Takže sme z domu vyrážali o desiatej a to len preto, že pilot lietadla sa vyhrážal, že ak okamžite neprídeme, odletí bez nás. Peniaze síce dokážu zázraky, ale v niektorých prípadoch proste nestačia.

Jacob celú cestu frflal, načo mu berieme vetrovky a podľa jeho rečí som usúdil, že niečo ako otepľovačky jakživ nevidel.  On síce hovoril, že jemu zima nebude a akurát sa bude potiť a to, že by bolo divné, keby išiel na svah kde je mínus desať stupňov Celzia len s šortkách, pochopil až vtedy, keď mu to Jasper veľmi šetrne vysvetlil. Ja len dúfam, že ten monokel zmizne do vtedy, kým sa vrátime domov.

Na letisku sa mi potvrdilo, to čo som si myslel. Hovorí sa, knihu nesúď podľa obalu. No tento pilot bol na prvý pohľad pesimista od prírody. Desať minút na nás vrieskal, že on tu čaká už dve hodiny a mi sa za zatiaľ... použil jedno nevhodné slovo... bohvie kde.

Super. A on má riadiť naše lietadlo.

O pol hodinu a štyridsať osem nadávok na naše osoby neskôr, bolo všetko pripravené a mohli sme odletieť. Naša skupinka sedela na pohodlných sedačkách naozaj luxusného lietadla, na ktorom Alice rozhodne nešetrila. My s Jasperom sme hrali šach, ako sme sa neskôr dozvedeli, telka sa z nejakého neznámeho dôvodu pokazila, aj keď som prisahal, že na nej bola preliačina v tvare pästi. Ja mám síce dlhé vedenie, ale celkom rýchlo mi došlo, koho päsť to asi je.

„Zakývaj Ness,“ kázal Jacob, keď boli obaja prilepený nosmi k oknu.

„Veď tam nikto nie je,“ poznamenal Jasper a vyhodil mi koňa. Jake sa na neho urazene otočil, ako keby ich práve prerušil pri nejakej dôležitej činnosti.

„Je to dieťa a letí prvý krát. Tak nech má poriadny zážitok,“

„Tak to bude úžasná spomienka. Ako malá som kývala betónu. Radšej na to kašli a zjedz tú pizzu. Začína tu celkom páchnuť,“ síce Jacob nevyzeral práve nadšene, že musí skončiť túto fascinujúcu činnosť, ale pizzu s Ness zhltli jedna radosť.

Renesmeé z letu nakoniec nemala nič, lebo spolu so svojim vlkolakom ho celý prespali. Aké bolo ich prekvapenie, keď sme ich s Jasperom zobudili a oni zistili, že už sme na Aljaške.

Hotel bol... perfektný. Naše boli štyri izby, v každej kúpeľňa a ešte aj taká tá mini chladnička. Keby som to vedel, prinesiem si krv vo fľašiach. Predsa len, za týždeň už budem smädný a so stravovaním som to ešte celkom nedomyslel. Vlastne ja som na to nemyslel vôbec. Ale čo. Veď niečo sa nájde.

Moja ideálna predstava bola, obliecť a lyžovať. Ibaže keď som pozrel do Nessiinej izby, spala. A Jacob tiež. To im nestačilo v lietadle? Jasperovi sa môj nápad tiež nepozdával, jemu sa dnes už nikam nechcelo ísť. Môže byť vôbec upír lenivý? No, asi áno, lebo môj brat je a to poriadne.

Tak my sa prídeme lyžovať a nakoniec budeme tvrdnúť na izbe. Úžasné. Fakt skvelé.

...

„Emmett, ty sa úplne scvokol!“

„Čo zase?“

„Kedy si chcel povedať, že si na lyžiach v živote nestál?“

„Pokiaľ viem, tak ani ty nie!“

„Nie, ale ja som nás sem neťahal, keď nemám najmenšiu predstavu, ako sa vlastne lyžuje,“

„Tak prečo si potom išiel?“

„Lebo som bol v tom, že ty sa v tom vyznáš,“ vrieskal na mňa Jasper a ja som vôbec nevedel čo povedať.

Spolu s Jacobom a Nessie sme stáli na tom najväčšom kopci a keď si to tak zoberiem, nejaký pre začiatočníkov tu ani nebol. Zjazdovka bola ako zázrakom prázdna, čo bolo len dobre. Pri Jasperovom divokom gestikulovaní, ešte k tomu s palicami, by nejeden človek prišiel k úrazu.

A prečo sa vlastne tak rozčuľoval? Nejako som im zabudol povedať, že sa lyžovať vlastne neviem a dozvedeli sa to až vtedy, keď som ich vytiahol sem hore. Ale vďakabohu na mňa kričal len brat. Jacob sa stále škriabal, v otepľovačkách a vetrovke mu bolo trochu teplo a Nessie si pospevovala nejakú pesničku. Tak takto som ti to teda nepredstavoval.

„Ale prosím ťa, nemôže to byť zase také ťažké,“ povedal som pokojne a snažil sa na tých dvoch doskách otočil. Nešlo to vôbec  ľahko.

„Ešte si to ani neskúsil, tak mlč,“ zreval na mňa Jasper.

„No tááá! Ja už chcem ísť!“ netrpezlivo mávala rukami Ness a skvele mi tých hrala do kariet.

„Tak vidíš. To si už zabudol, že sme tu hlavne kvôli nej? Takže nehysterči  a trochu sa zabav,“ usmial som sa.

„Emmett, ja neviem. Je to dosť nebezpečné,“ ozval sa Jacob a pozeral sa na koniec zjazdovky. Nevyzeral práve odvážne.

„Hádam sa nebojíš?“

„Ja? Jasné, že nie! To len... kvôli Nessie. Čo ak si ublíži,“

„Neublíži. Má predsa dvoch milujúcich strýkov, ktorý na ňu dajú pozor,“ Jacob si dotknuto odkašľal, „aha, jasne. Zabudol som. Dvoch strýkov a jednu čivavu,“

„Kto ti je tu čivava?“ vyštekol. Obhajuje sa, že nie je pes a pritom tak hovorí.

Chystal som sa niečo povedať , ale moja neter ma predbehla.

„Prestaňte sa hádať! Ja sa chcem ísť lyžovať,“

„Tak na čo ešte čakáte? Počuli ste ju,“ povedal som, ked sa nikto nemal k činnosti.

„Fajn. Ale ked sa jej niečo stane, ja si to na triko neberiem,“ vyhlásil Jasper a s miernymi ťažkosťami sa postavil veľmi mňa.

„Tak to ani ja,“ súhlasil Jacob.

„Nemusíte. Stačí, ak si podiel viny priznáte aj vy,“ obaja pretočili oči a ja som začal mať zvláštne pocit, že som zase niečo nepochopil. No nevadí. Neskôr sa ich na to spýtam.

Na nič som už nečakal a spustil sa zároveň s Ness. Jasper s Jacobom tam stále stáli ako soľné stĺpy. Zbabelci.

„No tak, nebuďte baby,“ zakričal som, čo ich očividne urazilo, lebo sa zatvárili veľmi dôležito a konečne nás nasledovali.

Naozaj som nechápal, čoho sa všetci tak báli. Bola to hračka. Pomaly sme naberali rýchlosť, čo na tom bolo to najlepšie. Plne som si užíval ten úžasný pocit a velebil všetkých bohov, že nám sem Carlisle s Esme povolili ísť.

Išlo to lepšie ako som predpokladal. Najprv. A v tom to bolo. Dobrý bol iba začiatok.

Potom to už išlo rovnako ako my, z kopca.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1