21.01.2011 [20:00], Astrid, Povídky jednorázové, komentováno 22×, zobrazeno 6390×

Echo

 

Časť 2

 

Otočil som auto a hnal sa naspäť domov, ale v poli cesty som dupol na brzdu. Už som vedel kde je. Vytočil som šerifovo číslo.

„Black, prosím?“

„Šerif. Tu Cullen.“

„Zdravím, doktor. Stalo sa niečo?“

„Billy, mám silné podozrenie, že Bella Swanová je teraz niekde v rezervácií. Myslím, že sa môže pokúsiť o samovraždu.“

„Čože! Bože! Dobre! Edward, pošlem tam hliadku. Naši chlapci vedia, že máš vstup povolený, čiže, ak by si tam išiel...“

„Viem, Billy, pošli hliadku. Idem tam.“

Auto som nechal odstavené na kraji lesa. Do La Push to bolo cez dvadsať míľ a po vyfrézovanej vozovke by som tam šiel najmenej hodinu. Rozbehol som sa tichým lesom. Prenasledovali ma strašné myšlienky. Neusporiadane sa búrili jedna proti druhej. Cítil som, že tam išla, nemala kam inam ísť. Boli Vianoce, musela ísť za ním –  tam na to miesto, kde zahynul. Ja by som urobil to isté, ale ona chcela iste spraviť toho omnoho viac.

Zľahka som zacítil jej vôňu, ktorá sa ale absolútne nezintenzívňovala. Čiže to znamenalo jedno; buď odišla, alebo skočila do mora.

Nie, tú druhú alternatívu som si nechcel pripúšťať. To ja som ju poslal preč s klamným dojmom, že je len hysterická. Ale ona nebola v poriadku a vlastne to ani  nebola ona. Bože...

„Bože!“

Zostal som stáť na brehu pokojnej hladiny oceánu. Z diaľky som počul sirénu policajného auta, išli sem. Dobré, nech sa pohnú.

Na parkovisku stálo jej auto, od ktorého sa vinula úzka cestička jej stôp, akoby šla priamo ku mne. Vyšliapané miestočko vedľa mňa prezrádzalo, že tú chvíľu stála. Sledoval som jej stopy, viedli smerom k útesu a poza neho. Vybehol som jej stopou hore a mylne si nahováral, že ju ešte cestou hore zastihnem.

Nikdy mi nebolo zima, ale dnes to bolo inak, dnes mi mráz zaliezal pod nechty, kolená sa mi chveli strachom – v živote som sa tak nebál. Mal som pocit, že keď pohliadnem do oceánu, zmením sa na umierajúceho človeka.

Pozrel som sa na horizont a prebehol pole zamrznutej zátoky. Nič som nevidel, tak som v pásoch ešte raz prechádzal vodnú hladinu. Čosi som zahliadol, bol to jej šál, bez rozmyslu som skočil do vody. Potopil som sa a snažil sa započuť jej srdce nesúce sa vodou, ale nič ani neťuklo, iba kosatky naľakane zavelili na odsun.

Doplával som k nej, nedýchala, srdce len šelestivo fibrilovalo, ako ho ľadová voda pomaly zastavovala. Nadvihol som ju vo vode a k smrti sa bál urobiť prekordialny úder. Nikdy som neudrel človeka a odhadnúť silu bolo tak ťažké, ale nemal som čas teraz o tom premýšľať koľko rebier jej môžem zlomiť.

„Pane Bože, stoj pri nej... Bella, dievčatko... ja nerád.“  Vzoprel som sa s ňou nad hladinu vody a päsťou jej udrel do hrude, srdce nereagovalo. Udrel som znova. Srdce nepatrne nadskočilo, ale fibrilovalo ďalej.

„Toto mi nemôžeš urobiť! Nie teraz, keď som ťa našiel! Prosím! Poznal som to! Už áno! Bella!“

To zúfalstvo ma ťahalo ku dnu spolu s ňou. Zdalo sa mi, že neviem plávať, ako keby som uviazol v nejakej rybárskej sieti. Voda bola pre ňu studená, veľmi studená.

Ťahom som s ňou začal plávať k brehu. V hlave sa mi premietali všemožné výpočty, ako dlho je vo vode a či ju dokážem takú podchladenú oživiť. Musia sem poslať vrtuľník, sanitka sa sem nemôže včas dostať so zahrievacou dekou. Vytiahol som ju na zasneženú pláž. Môj mobil nefungoval, voda ho zničila. „Bože, ak existuješ... !“

„Prosím, prosím, preber sa!“ Ďalší úder do jej hrude. „Zobuď sa! Zaplatím čokoľvek... Čokoľvek, čo budeš chcieť, len prosím, nech začne biť!“

Policajné auto s flekom zabrzdilo, div že nevletelo rovno pred nás na pláž. Vystrašený mladý policajt dobehol ku mne, lenže ruky sa mu nervózne rozklepali a začal vykazovať známky premeny.

„Počúvaj ma, ty psisko! Ak sa neovládneš, tak vez, že ťa zabijem! Teraz, hneď a tu! Je mi všetko jedno. Je ti to jasné!!?“ Môj hlas sa niesol útesom asi v desiatich ozvenách, ale klepať sa prestal.

„Billy nás poslal, čo mám robiť?“ zadychčane so seba vypravil a treštil na mňa veľké oči.

„Volaj Port Angeles, nech pošlú záchranný vrtuľník a zahrievacie deky. Veľa zahrievacích dék! A teraz z auta prines všetko, čo tam máte, čokoľvek! Rýchlo!“  Začal som s resuscitáciou. Jej nahá hruď bola čoraz sinastejšia, položil som ju na podložku, čo po mne ten mladý policajt hodil.

„No tak, poď... Poď!“

Z diaľky som počul helikoptéru, ako jej štartuje rotor, bola stále ešte v Port Angeles.

„Jedna, dva, tri, štyri, päť... nádych...“

Náhle sa mi naskytli v mojom zabratom vedomí dva paralelne pohľady. V tom prvom som fyzicky vnímal čas a snažil sa ju oživiť a v tom druhom som sa iba díval do jej mokrej tváre a bezmocne sledoval, ako sa mojim snažením oživiť ju len pohybuje nepatrne zo stany na stranu.

Kruté zistenie, poznať na vlastnej koži, čo to čas vlastne je. Tak rýchly a neúprosný. Nikdy neprestávajúce točiace sa smrteľné vákuum, prázdny tikavý sen, odbíjajúca ničota...

Prebral ma až pristávajúci vrtuľník, listy rotoru dunivo brnčali plážou.

„Rýchlo, čo sa stalo? Odstúpte!“ Odstrčil ma doktor.

Lekárovi zo záchranky som rýchlo povedal, čo sa stalo a v pokľaku zaborený v mokrom snehu som to všetko opodiaľ pozoroval. Než stihol skríknuť: „Defibrilátor!“ Bola už zaintubovaná.

„Ambuvak! Tri miligramy adrenalínu, každé tri minúty...  Rýchlo, nabiť na tristo!“

V ušiach sa mi ozvenou nieslo uponáhľané počínanie záchranárov, s tvárou v dlaniach som tam kľačal v kaluži vody, čo stekala z môjho oblečenia a namŕzala na manžetách slanej košele. Ona sa snáď na tento svet už nechcela vrátiť! A prečo aj... ? Kvôli mne? To asi nie, keď som si to veselo rozdával s jej sestrou. Mal som chuť si vyšklbať vlasy, tam skrútený a modliaci sa k tomu, ktorému som toľko toho vyčítal, sklamal som na plnej čiare.

...

Jeden okamih... Počul som to aj ja. Srdce vyvieravo udrelo a so šelestom cez seba potiahlo stuhnutú krv.

„Máme ju!“ Majú ju... ! „Dve jednotky Kordarónu, pomaly... Naložte ju, odchádzame.“

„Áno...“ Vydýchol som do snehu, čelo opreté o špinavú zem podo mnou. Na štyroch som tam ostal zložený a bolo mi do plaču, vzlykal som tam ako také malé dieťa.

„Doktor, mám tu jedno miesto na palube... Chcete ísť s nami? Poďte!“ chytil ma za rameno doktor zo záchranky. Zozbieral som sa zo zeme a dusil v sebe všetky emócie nutkajúce ma plakať.

Dnes žiadna smrť nevyhrala.

...

„Medik dvadsaťšesť Port Angeles, pre Medik jeden Seattle. Smer First Hill. Predpokladaný prílet o dvanásť minút.“ Pilot vytiahol stroj hore. Vypnuto som sledoval jeho počiny.

Díval som sa na miesto, kde ležala. Kruh zmätočných stôp v bahne so snehom. V zátoke sa dvíhal príliv. Sychravé mraky nás pohlcovali a my sme do nich stúpali, až nebolo skoro nič vidieť.

Načiahol som sa ponad ruky sestričky, čo jej pripevňovala kanilu k infúzii a pohladil jej studené čelo.

Počuješ ma, Isabella Swanová... Budeš v poriadku, budeš v bezpečí, už ťa nikdy nespustím z očí. Už nikdy ti nik neublíži, lebo budem stále s tebou.

...

Následné dva dni som strávil v nemocnici, nik nevedel zohnať jej príbuzných a ani žiadnu Paris. Náčelník na mňa pozeral ako na idiota, vraj že žiadnu Paris Swanovú v počítači nemajú. Ja som bol ale presvedčený o opaku, len som nechcel Bellu v žiadnom prípade opustiť. Čakal som na primárku a na to, čo povie neurológ, lebo Bella sa ešte doteraz neprebrala  z bezvedomia, čo neveštilo nič dobré. Pozoroval som ju cez sklo jis-ky. Vyzerala tak krásne, akoby len spala.

Niekto mi potriasol ramenom. "Edward? Si tu? Tak, tu je tá jej správa. Chcel si ju vidieť. Počkaj, toto tam ešte dopíšem.“ Caroline, moja priateľka a primárka na pohotovosti v Seattli.

„Na jis-ke už nemusí byť, ale pochybujem, že sa preberie. Teraz som hovorila s neurológom, povedal, že jej EEG vykazuje len patologické hodnoty.“ Začalo sa mi zle dýchať. Caroline, prešla prstom správu.

„Á áno... Dávaj pozor! Myslím, že máme dôvod prečo to urobila.“

„Prečo?“

„Testy ukázali, že je gravidná. RIA test budem mať až zajtra, ale myslím, že je v prvom mesiaci gravidity. Čiže... veľmi nepatrné výsledky. Hm... tak zajtra ti dám presne vedieť. Myslím, že to vedela, asi preto to urobila. Ozaj... Neutopil sa jej náhodou na jeseň syn? Bol to strašný prípad. Nechcela chlapca opustiť, musela ju vtedy vyniesť ochranka z márnice.“ Stiahol sa mi žalúdok ako to povedala a po sto rokoch som mal zrazu pocit, že sa povraciam.

„Áno...“ vyliezlo zo mňa ledva.

„Chudinka...“ Caroline na ňu hľadela cez sklo z chodby.

Ona je tehotná? V prvom mesiaci? Však... to som jej vtedy hral na klavír. Bola vtedy u mňa - tak iná - vtedy iba jediný krát to bola ona! Musel som sa o niečo oprieť. Rozkašľal som sa, mal som pocit, že ma niekto neviditeľný škrtí.

„Si v poriadku?“ Caroline sa otočila znova ku mne.

„Čo?“ Nebol som schopný komunikovať.

Zadíval som sa na Bellu cez to sklo tiež a chcel usmrtiť svoju predstavivosť. Zavrel som tuho oči a nechcel už nič vidieť, už nič cítiť. Možno je lepšie, keď teraz spí. V tú chvíľu som chcel, aby všetko ovládol spánok.

„Si v poriadku? Mám tu ešte jedného pacienta, musím ísť. Stav sa potom na kávu.“ Nejasne som počul, že Caroline čosi hovorí, ale absolútne som nerozumel jej slovám. Naklonila sa ku mne a drgla do mňa. „Edward, si v poriadku?“

„Som ok. Som v poriadku. Všetko je poriadku. Ospravedlň ma, Caroline.“ Vybehol som na schodisko a oprel sa o dvere, aby ich nik nemohol otvoriť. Musel som zhlboka dýchať, nakoniec mi došlo, že znova plačem.

Ako som mohol byť tak hlúpy. Časť viny je aj moja. Nevidel som, necítil som. Bol som zaslepený, plytký, sprostý chlap čo myslí iba na jedno a ona sa pritom potýkala so smrťou a bezmedzným zlom.

Hlupák Edward Cullen si vždy myslel, že on je samotné zlo. Blbosť! Zlo je všade okolo mňa a ja som tak zaslepený sám sebou, že ho nevidím! Som zúfalá existencia, horšia než praobyčajné nič.

 

¤¤¤¤¤

 

 

Forks, dom Isabelly Swanovej - v ten istý večer.

Dvere sa opatrne otvorili. Teraz som to mohol vidieť na vlastné oči. Naraz sa tie rozdiely stali pre mňa zreteľnejšími, bili totiž výstredne do očí. Táto žena bola cudzia, leskla sa na svojej podstate silnou jagavou farbou. Na jazyku som zacítil slanú vôňu jej potu, číšil z nej čistý sex a ešte aj ja. Jej telo voňalo mnou, akoby som stál sám oproti sebe. Ako to, že ma to nikdy pred tým nenapadlo? Bella voňala inak; nehou a nie mnou. Táto žena oproti mne stála; tak uveriteľná, že je pravdivá, že je to ona. Zmýlil som sa. Poplietol som si mániu s radosťou. Chybu s koketnosťou a inštinkt s chtíčom. Posral som to.

...

„Ahoj, doktor, máš krásne oči...“ Toto mi už raz niekto povedal. Pripomenulo mi to jedno z našich sedení, vtedy sa to všetko vlastne zmenilo. Nieže by som sa vtedy chcel lepšie pozrieť pod povrch veci – čo som mal spraviť, ale radšej ma zaujímalo ako sa jej dostať pod sukne.

„Poď dnu. Pečiem tortu...“

Vstúpil som pomaly dnu a to, čo sa mi naskytlo pred očami vyzeralo strašne. Dom bol z vnútra úplne doničený, neuprataný, všade sa povaľovali krabičky od sedatív. Na zemi bolo vyliate mlieko, ktoré páchlo na celý dom.

V tomto Bella žila?! Zavrel som oči a prehltol trpkú zlosť.

...

Od začiatku som vedel, že sa v jej živote niečo zásadné stalo, ale až teraz mi došlo; kto je ten vyšinutý. Kto to tu celé od smrti ich otca riadil a pohrával sa. Zhrozene som sa na ňu pozrel. Nebol som jediný komu tiež niečo docvaklo.

„Kde tá mrcha je?“ spýtala sa s hnusom v tvári.

„To hovorí kto?“

Odpoveďou mi bol len jej vyšinutý smiech. Napadlo ma, že by som sa mohol niečo dozvedieť o prípade, tak som ovládol chvíľkovú chuť zabiť ju a zvolil iný tón. Nesmel som ju osloviť menom, nebol som si istý, či vie vôbec koľko toho viem.

„Hovoríš mrchu? Polícia ju našla v La Puch opitú na mol.“ Nič lepšie mi nezišlo na um. Neveriacky na mňa pozrela, potom sa tomu hystericky rozosmiala.

„Ahá, áno... celá ona. To robí vždycky, keď si zabudne dať lieky.“ Zaregistroval som jej prázdny pohľad - s prehľadom klamala, jej srdce to zreteľne prezrádzalo. Musel som pritlačiť.

„Ako to bolo so Seanom?“ Zasekla sa v pohybe.

„Neviem... Čo máš na mysli? Malý Sean... tak ten je teraz v škole,“ zapriadla akoby nič. Stál som zoči-voči vyšinutej psychopatke.

„Sú prázdniny...“ nenápadne som nadhodil, rozosmiala sa nahlas a zúrivo si hrýzla pritom nechty. Čiže už sme nemuseli chodiť okolo horúcej kaše.

Namierila si to do kuchyne, nasledoval som ju ďalej do domu. Nechápal som ako mohli existovať v takýchto podmienkach. Naraz som ostal ale zarazene stáť. V miestnosti vedľa kuchyne stála posteľ s kovovým rámom a na jeho čele mala pripevnene popruhy s remeňmi. Z hrude sa mi začalo drať čosi, čo som už sedemdesiat rokov necítil a myslel si o tom, že je to nadobro pochované niekde hlboko vo mne.

Zbadala, že sa tam dívam, zaváhala, nenápadne otvorila zásuvku vybrala odtiaľ čosi. Udrel mi do nosa kyslý pach kovu. Už nebolo čo riešiť, vedel som čo chcela urobiť.

„Polož tu zbraň, Paris,“ Snažil som sa hovoriť pokojne.

„Ty máš tiež nejakú, keď mi tu ideš určovať podmienky?“ otočila sa ku mne a mierila mi priamo do tváre, reflexne som nadvihol ruky pred seba.

„Dobre, Paris, pokoj. Keď ma chceš teraz zabiť, tak mi aspoň prezraď ako to bolo so Seanom... Utopil sa? Ako to bolo, Paris?“ Hm... ?“ Pomaly som sa blížil k nej, vypadala akoby jej unikala pointa.

„Neoslovuj ma, Paris!!“ zajačala.

„Tak, ako to bolo? Kto bol v tom člne so Seanom?“ Šialený pohľad jej zmenil tvár na mrzkú. Toto nebolo to dievča, čo som poznal na našom prvom sedení.

„Padol tam...“ vysúkala zhnusene zo seba.

„Prečo tam padol, Paris? Kto s ním bol v tom člne?“

„Ten malý panghart tam padol sám!“ rozhodila rukami a nervózne si hrýzla pery.

„Tak prečo ste ho nevybrali z vody? Stalo sa to pri brehu? Bola tam Bella s tebou?“

„Preto! Ona prišla potom.“

„Prečo, Paris? Bella by mu pomohla, ona nechcela aby umrel. Vieš čo sa stalo v ten deň, Paris?“

„Bella? Tá hus nevie ani plávať. Hm...“ rozosmiala sa hystericky znova.

„Paris, ona to videla? Ty si nechala toho chlapca... utopiť sa?"

„Nie spadol tam sám... Ja, až potom...“ Jej tvár sa naraz divne zmenila.

„Čo, Paris?“

„To, ako sa topil... Bolo to... ja som si nemohla pomôcť. Chcela som to vidieť..“

Jej slová zneli ohavnou ozvenou v mojej hlave. Teraz mi to už bolo jasné. Paris nechala chlapca utopiť sa a deti z La Push to videli, preto to polícia vyšetrovala.

To, čo Paris spáchala, dalo by sa to zlúčiť s diagnózou schizofrénie, ale aké ďalšie následky to malo? To, že chodila na sedenia ku mne miesto nej... tak to nemala robiť.

Stál predo mnou hotový obraz psychopata. Mohol som sa snažiť jej pomôcť, ale čosi sa vo mne vzpriečilo, keď som si Bellu predstavil ako stojí na brehu a plače a prosí svoju sestru, aby toho chlapca vybrala z vody von... Moje nehybné srdce sa bolestne zovrelo, pozrel som pred seba a zrazu videl len to... Kedysi som tomu hovoril aj ja to.

„Paris, poď ku mne, objim ma. Poď. Niečo ti poviem. Ja mám tiež jedno tajomstvo.“ Usmial som sa na ňu, jed bolestne pulzoval v ďasnách.

Objala ma, zhlboka som nasal do nosa zvádzavú esenciu. Nechala si vziať z ruky zbraň. Žiadna presila, žiadne zábrany, nevedela nič.

„Paris, pozri sa na mňa...“ Pozrela sa, v jej očiach som zahliadol strach. Srdce sa rozpumpovalo. Začala sa trhať z mojej náruče, pritlačil som ju viac k sebe. Nevedel som prečo sa snažila zrazu brániť, ale až po pár sekundách som zistil, že z hrude mi uniká nahlas dunivé vrčanie. Rozkričala sa na mňa, prosila, vyhrážala sa, nič nepomohlo.

„Si moja, Paris... Však to si chcela, nie?“

Pohrýzol som ju, asi nemala vôbec predstavu čo sa deje. Pohrýzol som ju hlbšie ešte raz, jed začal účinkovať. Prekvapene sa na mňa pozrela a rozkričala sa bolesťou.

„Ja viem, teraz to bolí... Chceš aby to prestalo, Paris?“ Držala si rukou krk a kvílivo vzlykla: „Áno.“

„Tak, dobre, ako chceš.“

...

Áno, zabil som Paris Swanovú, zlomil som jej väz a nemrzí ma to. Už som to párkrát spravil – zabil človeka. Zabíjať je ako umierať, je to to isté. Nepatrná chvíľka – malý okamih vypätia a je po všetkom. Možno ma raz Boh konečne potrestá, ale nie prostredníctvom nej. Len nie prostredníctvom nej...

 

¤¤¤¤¤

 

„Už je v kóme dva mesiace, Caroline.“ Stál som pred dverami jej izby na oddelení komatických stavov v sanatóriu kam ju pred mesiacom previezli.

„Edward, ja neviem čo povedať. Je mi to ľúto. V tomto je medicína bezradná. Daj jej čas, možno...“ Caroline sklopila pohľad. „Musím ísť, čakajú ma na vizitu.“

„Iste, Caroline. Ďakujem ti za všetko. Ja tu ešte ostanem. Počkám...“ Ešte počkám. Pokiaľ sa nepreberie, počkám...

Čakanie spravilo z mojej večnej existencie neznesiteľný očistec a to som čakal ešte len krátko. Nevedel som, že čakať je tak ťažké, ale ja som bol rozhodnutý byť pri nej a trpezlivo čakať. Čakať na ňu - na lásku – našu lásku.

 

¤¤¤¤¤

 

Bella sa dodnes neprebrala. Carlisle sa ujal jej prípadu, ale jeho vyjadrenia boli pre mňa zdrvujúce. Lekári očakávali samovoľný potrat, Carlisle ten nie. Ten čakal, že umrie zase ona, lebo to, čo v nej rástlo nebolo ľudské.

...

Kdesi cestou z nemocnice sa rozplynul môj sen a ostala iba holá pravda. Prihováral som sa, prosil, plakal, čokoľvek. Ale slová nič neznamenali.

„Bože, milujem ju a bolí to... ! To, že ju strácam...“

 

Koniec

 

 

---

časť prvá

 

moje poviedky

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

1 2   »

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!