19.01.2011 [22:37], Astrid, Povídky jednorázové, komentováno 18×, zobrazeno 4194×

 

Echo

 

Časť prvá

 

Na pláži v La Push sa utopil štvorročný chlapec. Polícia tvrdí, že ho jeho matka nechala spadnúť z člna a následne mu nepomohla z vody von. Tak znejú dohady úradov.

Vtedy som to mal vyšetriť - vlastne vyšetriť ju, jeho matku - Isabellu Swanovú.

 

 

¤¤¤¤¤

 

 

1.12.

Pustil som si diktafón a narýchlo prebehol staršie záznamy prípadu Isabelly Swanovej.

...

„Záznam z desiateho novembra.“

„Hovoríte, že máte strach. Tak... Môžem pokračovať? Viete mi vysvetliť, z čoho pramení tá vaša panická úzkosť? Pani... pani... prepáčte," brblal som, musel som sa pousmiať. Však som ho vedel... „Swanová?“

„Stačí len Bella, hovorte mi iba Bella.“

"Dobre, Bella."

Vstriecne hanblivo sa pousmiala tiež - odzbrojilo ma to vtedy hneď na prvý pohľad. A ten jej nežný hlas... Pamätám si, ako to znelo, keď sa mi predstavila. Neexistovala možnosť, aby tá žena niekoho zabila a už vôbec nie svojho syna. Chyba bola iba to, že jej jedinej som nemohol čítať myšlienky a to ma viedlo spätne k tomu, stať sa znova tým, čím som bol - psychológom.

Pracoval som pre okresnú políciu s delikventami a vrahmi, v Port Angeles som mal ambulanciu. Žiadna námaha - jednoduché vidieť tým previnilcom do hlavy. Ale ona... ona bola iná. Musel som, ale aj chcel som byť v jej prítomnosti ľudský, iný, súcitný, tak, ako dobrí ľudia – niečo v tom zmysle. Umrel jej syn, to je niečo iné, čosi, čo ja nikdy neprežijem - myslím tu bolesť. A aj keby bola vinná, nejako to bolo pre mňa dôležité, aby už netrpela.

...

Po dlhej dobe som musel čítať v očiach, v mimike jej v tváre - krásnej tváre. Učarovala mi na prvý pohľad, to sa mi so ženou ešte nikdy nestalo. Mojich pár smiešnych vzťahov nestálo za nič, vždy v tom bolo niečo nečisté – sexuálne, ale teraz som skrátka cítil, že je to iné – prosté, čisté. Na sex som ani nepomyslel – obrazne povedané.

...

Díval som sa... A pri pohľade na ňu hľadal ten pravý dôvod tej silnej príťažlivosti. Oná krása ako stvorená renesančným majstrom – klenutá, nehybná, nevinná; v kockovanej flanelke z Walmartu. A ešte k tomu nádherne voňavá. Sama, iba tak sedí a hľadí z okna. Len sa dotknúť ako vo sne alabastrovej pokožky potriesnenej sladkou krvou a pritom hľadieť do smutných očí. Byť tým majstrom, ktorý sa dotýka jej pŕs, jej stehien a potom... dal by som jej dušu. Túžil som a hladne prahol po jej dotyku.

Cítila, že je niečo inak, poznal som to. Mal som totižto v hlave vbudované svoje vlastné EKG. Každá najmenšia palpitácia jej srdca ma nútila jej povedať niečo krásne, alebo sa na ňu aspoň usmiať. Stálo ma veľa úsilia to neurobiť – fascinovala ma.

Potili sa jej dlane, jej pohyby rúk a to, ako sa snažila predo mnou skryť, že si hryzie nechty, drobné okúzľujúce zistenia. Díval som sa ako dýcha, ako v nej prúdi život. Pulzovala v mojej blízkosti a nevedela kto ja vôbec som. Úchvatný pocit. Ako nôž a hodváb, ale nemôžu sa nikdy dotknúť.

...

Po prepustení z dvojtýždňovej hospitalizácie na psychiatrií musela chodiť dvakrát týždenne ku mne do ordinácie na sedenia. Jej obhajca čakal na môj verdikt a prokurátor tiež. Nikto nechcel predsa lynčovať nešťastnú matku, ktorá prišla o dieťa. Bál som sa zistiť pravdu, ktorá by jej ublížila.

...

„Záznam z trinásteho novembra.“

„Bella, tak mi teraz povedzte... vlastne by som chcel vedieť... na čo myslíte práve v tento moment?“

Pamätám sa, ako sa zamyslela a potom mi to bezcitne vmietla do tváre.

„Na ten deň, keď zomrel môj syn...“

„Váš syn... Je mi to ľúto...“

Mlčali sme dobrých pár minút než som sa odvážil niečo znova opýtať a nebola to správna otázka.

„Ako sa volal váš syn?“ Neodpovedala, len mykla hlavou v zmysle; že nie.

V papieroch stálo; Sean Ch. Swan. Nechal som to. Nechcela to meno vysloviť, chápal som ju.

Naše schôdzky sa stali dvakrát do týždňa pravidlom. Pripadalo mi zvláštne to, čo robila. Vždy sa správala inak. Niekedy sa mi zdala odhodlaná zabudnúť, že chce byť milá, zábavná, dokonca zvodná a inokedy mi pripadala zraniteľná ako malé dieťa. Oboje tie jej podoby ma vnútorne priťahovali a neskutočne ničili. Nemohol som s tým nič robiť, iba dodržovať profesionálny odstup.

...

„Záznam šestnásteho novembra.“

„Bella?“

„Áno...“

„Čo by ste si pre seba a svoj... povedzme, plnohodnotný, život priala?“

„Neviem asi... zmazať minulosť, naučiť sa zabúdať. Nie... Priala by som si, aby môj syn bol živý a nežil večne, ako mi to tvrdí pater Shefild.“

„Čo si myslíte o večnom živote? Myslím, ak by ste mali tú možnosť?“

„Hm... Nemohla by som žiť večne s vedomím, že Sean je mŕtvy... nechcela by som to.“ Prudko sa otočila akoby ju niečo popálilo, keď vyslovila jeho meno. Rozplakala sa.

„To nič. Tu, vezmite si toto.“ Podal som jej vreckovku, ktorú mi potom vrátila. Doteraz ju mám aj s jej slzami pri sebe.

Vtedy sa nášmu hovoru smutne zasmiala a napokon ostala prepadnuto plakať. Plač je z terapeutického hľadiska ventil, ale mňa to veľmi bolelo vidieť ju tak smutnú. Nechcela večnosť, kto by ju chcel – je to zbytočná situácia – tá moja hlúpa večnosť. Skoro som sa rozosmial nahlas ja, nad tou krutou iróniou osudu.

Nezabudnem na náš ľahký dotyk, keď som jej podával tú vreckovku. Vtedy ma napadlo, že ja by som jej dokázal pomôcť, teda, bol to len neprofesionálny nápad. Chcel som jej pomôcť. Nie, nechcel... Chcel som ju a iba pre seba. Prenasledoval ma frustrujúci pocit z mojej neprofesionality, že sa nevyznám v sebe a ani v osobe sediacej proti mne, ktorá ma k tomu ešte akýmsi chorým čarom priťahuje.

...

„Záznam z devätnásteho novembra.“

V ten deň prišla nahnevaná, že jej sekretárka zmenila termín návštevy a dožadovala sa aj tak sedenia.

„Ste doktor? Či... psychológ?“ Bola tak drzá. „Máte krásne oči, doktor.“

„Ďakujem... A čo myslíte, že by som mohol byť?“ Odpoveďou mi bol koketný smiech.

„Neviem. Predstavovala som si vás inak.“ Divné, ako postavila odpoveď.

Neskutočne ma priťahovala, snažil som sa chladne uvažovať. Ten jej prudký jas a živosť a napokon aj tá vzácna anjelská jemnosť. Áno, bola tam evidentne porucha osobnosti, ale to nemenilo na veci fakt, že táto žena mala tajomstvo a isté čaro, ktoré ma priťahovalo ako magnet. Z profesionálneho hľadiska som bol presvedčený, že tie schizoidné stavy patria do jej anamnézy.

...

„Záznam z dvadsiateho novembra.“

„Bella, chcel som Vám navrhnúť...“

„Môžete mi tykať, doktor,“ zmyselne zapriadla, s úsmevom som dokončil vetu.

„Že by si navštevovala môjho kolegu, je to dobrý... špecialista a my by sme sa mohli...“ (stretávať a mať sex... pokojne mať aj divoký pomer). Chcel som to nejako slušne sformulovať. Vtedy ma po prvý raz pobozkala. Len tak vstala od stola a urobila to. Neostal som jej nič dlžný. Ten sladký bozk som jej oplatil viackrát.

To, ako som ju pozval na našu prvú večeru, už na diktafóne nemám. V ten večer sme obaja skončili na Carlislovej loveckej chate neďaleko zálivu.

...

Žila kdesi vo Forks aj so svojim otcom, poznal som ho len z videnia, niekto spomínal, že ochorel, ale to bolo všetko, čo som vedel. Predtým býval miestnym šerifom.

Okolité lesy sa stali mojim lovným revírom, čiže som to tam dobre poznal. Keď som ju po prvý raz pozoroval, bola sama doma. Ale jej chovanie sa vymykalo, zdalo sa byť úplne iné. Rozprávala sa s voľajakou inou osobou menom Paris. Z jej slov som vyrozumel, že Paris je jej sestra, ktorá tam s ňou ale v dome nikde nebola. Veľa vecí sa mi tým ozrejmilo.

...

„Záznam z dvadsiateho tretieho novembra.“

„Bella, povedz mi čosi o Paris, je to tvoja sestra, v papieroch je o nej zmienka. Kde je teraz tvoja sestra?“ Žiadnu zmienku o akejsi Paris som nemal.

„Doktor, vraveli ste, že mi odporučíte iného špecialistu.“ Nahnevane sa postavila a chcela odísť, to som nemohol dopustiť. Akási zlosť, čo z nej pramenila, ma dráždivo popudzovala.

„Tak, kde je Paris? Viem, že si s ňou včera hovorila.“ Ostala na mňa zmätene pozerať.

„Paris?“ Znova ten strach v očiach. Kde sa stala chyba?

„Povedz mi... Zabila Paris tvojho syna?“

„Nie, nie... nie! Neviem... Paris... neviem, ako by mohla... Ja žiadnu Paris nepoznám.“

Po tomto excese som ju musel ešte polhodinu upokojovať. Bol som presvedčený, že som čosi opomenul, že niečo dôležité mi uniká. O pár dní neskôr mi ale povedala, že jednu Paris pozná, že si sem tam telefonujú a je jej nepríjemné o tom hovoriť. Prebehol som si to celé ešte raz. Áno, bolo možné, že s tou Paris vtedy telefonovala, ale prečo na to tak popudlivo reagovala? Povedal som si, že to zistím.

Nahrávky našich sedení mi nepomáhali, iba potvrdili, že Isabella Swanová má s najväčšou pravdepodobnosťou posttraumatické schizoidné stavy a nie schizofréniu a ešte aj to: Že ja som sa na jej prítomnosti stal vyslovene závislý. Tak nejako by mohla znieť moja správa pre Port Angeleskú políciu. Otázka znela: Kto trpel stratou úsudku viac - ona, či ja?

 

 

¤¤¤¤¤

 

 

1.12.

Vypol som diktafón a prestal myslieť na nejakú Paris, každý z nás má svojich démonov. Teraz ma čakala jedna z tých lepších... intímnejších schôdzok. Správu pre sudcu som sa rozhodol dopísať až keď sa vrátim.

...

Večerný Port Angeles zapadol čerstvým snehom, v zátoke sa trblietali na hladine svietiace olihne a krabia sezóna vrcholila – čo viac si priať? Pozval som ju do jednej z tých premrštene drahých reštaurácií, kde máte pocit, že čašník má vyššie vzdelanie ako vy. Dokonca som si objednal servis. Chatka v zálive sa stala mojim útočiskom. Vírivka čakala zohriata. Nebránil som sa tomu. Dať sa len tak uniesť, trocha si večnosť užívať. Žiť...

Keď sme vošli do vyhriatej chaty, zamierila rovno ku klavíru. Uchvátene som ju pozoroval. Jej ladnosť  pohybov, nevinnú krásu, vôňu rozpakov a rozochvené dýchanie.

Priložil som zápalku k drevu, oheň vzbĺkol len pre nás.

„Chceš, pustím hudbu.“ Nesmelo sa na mňa usmiala, obom nám bolo jasné, čo bude nasledovať a ja som to chcel...

Posadil som ju na klavír a vkliesnil sa medzi jej stehná. Jej chodidlá sa dotkli klávesov, vysoké tóny zvláštne zazneli. Tak podobné by som ich zahral asi aj ja, opatrne a jemne. Zneli tak isto ako žiarila jej kúzelná aura.

V ten večer som chcel byť odviazaný, ibaže ona, naopak odo mňa, mi pripadala znova ako na začiatku, vtiahnutá do seba. O to viac som stál aj o ten najletmejší dotyk. Chytil som jej hebkú pätu a položil ju na trocha nižšie tóny, stlačila ma medzi svojimi kolenami.

„Pusť ma k sebe. Roztiahni nohy, Bella.“

Sklonil som hlavu. „Dala si si dole leukoplast?“ Dvihol som jej útly členok, včera ho tam ešte mala.

„Leukoplast? Nerozumiem...“

„Nechaj to, šššt.“ Pobozkal som ju.

Dlhé šaty vyhrnuté k až bedrám, obnažené oblé stehná ma vťahovali na to správne miesto samé. Saténové ramienko skĺzlo a odhalilo drobný prsník. Vábivý ako kvapka krvi.

Vyzliekol som ju, dvoma prstami zahral Moonlight. Rúžové pery pootvorené čakali, tak jemné a tak voňavé. Kúzelná, nádherná a plachá.

Roztrasenou rukou mi nešikovne rozopínala gombíky na košeli a jej zrýchlený dych presýtený vôňou z očakávaného, akoby sa so mnou po prvý raz mala milovať, mi zmyselne učaroval - pôsobila tak zraniteľne. 

Cítil som svoju nadvládu a veľmi silno to na mňa vplývalo a navyše to pôsobilo ako lahodné afrodiziakum. Ale nemohol som si ju vziať len tak, ako po tej našej prvej večeri, rýchlo a besne. Nie... toto muselo byť iné.

...

„Poď ku mne. Budem jemný.“

Pôvabná Bella, dotýkaj sa ma, nech môžem dýchať... „Si tak krásna.“

Ak by som nevedel, že už mala dieťa, tipoval by som, že to robila so mnou prvý krát.

„Chyť sa ma-" Hlas sa mi zadrhol.

-Bella...“

Krásne telo sťažka povolilo, akoby som ho defloroval po prvý raz, akoby som v nej ešte nikdy predtým nebol. Nežné ústa vzdychli bolesťou, keď som sa ju snažil prispôsobiť svojej veľkosti. Bolelo nás to oboch. Jej okamžitý orgazmus ma skoro strhol so sebou, ostal som v nej nehybne stáť. Strnulý v kŕči som sa snažil nevyvrcholiť hneď, vedela to, prestala sa hýbať. Stretli sa nám pohľady.

Ahoj, víla z iného sveta.

Vzdychol som.

Ako ma urobíš? Hach...

Nežný úsmev a zmámený pohľad mi dovolil sa pohnúť, sústredil som sa na jej oči. Pevne ma chytila a silno sa držala, a ja som všetko cítil a miloval sa s ňou ako ešte nikdy predtým. Silno. Mocne. Dokonalo.

Dlane chvátavo privlastňujúce a jej pery sladké a lákajúce. V opare presýtenej erotickou vôňou som bolestne vstrebával šialenú túžbu. Nevedela, nechcela skrotnúť.

A potom, na pár okamihov som uzrel tú nádhernú auru dotýkajúcu sa môjho tela a ona si ma v sebe stiahla, že som tentoraz, po prvýkrát v mojej existencii, zostal zovretý bolesťou z precitnutia, že niekoho milujem.

Bolesť odznela v trhavom uvoľnení a ona prehnutá do oblúku ma pustila z opojného objatia a nechala ma napospas myšlienkam.

Si moja farba noci, Isabella Swanová, a ja som sa dnes do teba zamiloval.

...

Naše sedenia skončili, sudca čakal na moju správu a my sme sa stretávali ďalej.

 

 

¤¤¤¤¤

 

 

25.12.

Ráno v prvý deň Vianoc som sa snažil dokončiť si rýchlo papiere pred obedným lovom. Naši priatelia prisľúbili, že si s nami zalovia v okolí, aj keď sa bratov kamarát Peter s nechuťou vyznal, že zvieracia krv je pre neho čosi, ako kedysi zlomené víno a že sa ho napil za svoj ľudský život už dosť.

Ktosi naliehavo búšil do dverí. Zišiel som schody, Rosalie otvorila a škaredo niekoho vyháňala z terasy domu.

„Zavolajte si jeho sekretárke! Sú Vianoce! Mohlo vás to napadnúť a netrepať sa sem v takomto počasí.“

„Rosalie, nechaj nás...“ Odstrčil som ju zo dverí, zúrivo na mňa pozrela a v myšlienkach trvala na tom, nech vypadne.

„Čo tu robíš? Mala si najprv zavolať.“ Vyšiel som von na terasu.

„Ja... musím ti niečo povedať...“ Tvárila sa veľmi ustráchane, v jej očiach som zahliadol výčitku. Nechápal som, prečo prišla. Vedela, že ku mne nemá jazdiť, dohodli sme sa tak. Mala mi zavolať, ale... niečo bolo inak.

„Čo také? Hovorili sme spolu dnes.“

„Čože? Nevidela som ťa od toho dňa, čo som bola u teba... Iba mi môj advokát povedal, že sudca už od teba všetko má. Myslela som si, že sa ozveš, že...“ Potriasla hlavou, dívala sa do drevenej podlahy a asi chcela nájsť tie správne slová, odmlčala sa. „To je jedno... Vlastne ani neviem, načo som sem išla.“

„O čom to hovoríš? Čo sa ti to stalo?“ Nechápal som to, vôbec.

„Prečo mi teda tvoja sekretárka pred pár týždňami volala, že si odcestoval?“

„Odcestoval? Bella, neviem, o čom to hovoríš... Prečo by ti moja sekretárka niečo také oznamovala? Dnes som s tebou už telefonoval a ja som nič... Teda, žiadne sedenia  som nezrušil. Odcestoval som, to áno, ale iba na dva dni... Čo to má spoločné s nami? Hovoril som ti, že mi máš zavolať na mobil, ak by si niečo potrebovala a okrem toho, tu nemôžeš teraz ostať. Mala by si sa vrátiť domov za otcom. Ja ti večer zavolám. Stretneme sa neskôr.“

„Nemám číslo na tvoj mobil. A vieš čo? Nechaj si tie keci. Nechcem vedieť, prečo si to spravil a odtajil sa mi. Ja viem... chápem. Kto by stál o takú psychopatickú hus ako som ja, že? Viem, že si to myslíte všetci.“ Tvárila sa ako šialenec a s úškrnom dodala.

„A vtedy to u teba, tak to bola veľká chyba...“ Stál som ako obarený. Venovala mi ešte jeden smutný pohľad, ktorý som už tak dlho nevidel a sklesnuto nasadla do svojho auta. Naraz sa ale zastavila, stiahla okno na aute, čakal som, čo povie. Znelo to, akoby mi to vyčítala.

„A okrem toho... môj otec je už dva roky mŕtvy.“

„Čo?“ Nevedel som, čo dodať. Tak som tam ako taký blbec ostal len stáť a zmätene na ňu civel. „Aha... To mi je ľúto... Teraz, prosím, počkaj doma, dokým ti zavolám, áno? Nemôžem to teraz vysvetliť, proste len počkaj a ja ti zavolám. Áno?“

„Iste...“ s trpkým úsmevom odsekla.

Zatiahla vŕzgajúce okienko rozmláteného Chevy a pomaly sa mi strácala za odbočkou z vyfrézovaného snehu. Nemohol som ju pozvať dnu a ani s ňou odísť, Jasper s Rosalie by to nestrpeli a okrem toho k nám prišli na sviatky priatelia, ktorí nesvätia život ako my, čiže... to bolo nemožné. Na také čosi by som sa musel pripraviť, ako bolo jej zoznámenie s mojou rodinou.

...

Šokovaný som sa vrátil do svojej pracovne a premietal si náš absurdný rozhovor. Spravil som chybu, mal som ísť s ňou.

„Do riti!“

Niečo tu nehralo. Čosi, niečo ako zhrýzavá myšlienka mi blúdila hlavou. Čo to povedala? Že mi musí niečo povedať... a... počkať! Jej otec!

„A okrem toho, môj otec je už dva roky mŕtvy...“ zopakoval som to, čo povedala nahlas.

To nie je možné, však... Nikde v papieroch som nevidel zmienku o tom, že jej otec je mŕtvy! Bol som presvedčený, že spolu žijú. Tak potom! Kto bol v tom dome, keď som stál vtedy pod jej oknami!?

Pre Boha! Zamrazilo ma.

Ona sa vtedy nerozprávala sama so sebou.

Schmatol som kľúče od auta, nemohla byť ďaleko. Do Forks to bolo pár minút jazdy autom. Letel som ako blázon poľadovicou, už som ju musel minúť, určite som ju musel minúť! V takomto počasí nemohla isť rýchlejšie ako ja. Auto pred jej domom nestálo, rozhodol som sa počkať. Rozvibroval sa mi mobil, volala Alice.

„Alice?“

„Edward, ja neviem, čo sa deje. Ale mám zvláštne videnia s jednou tvojou pacientkou. Lenže divné je, že tu teraz stojí pred dverami, ale ja ju vidím aj úplne niekde inde. Počuješ ma?“ šepkala zdesene až jej preskočil hlas. Prešiel mi po chrbte mráz, pravdepodobne toto bude jedna z tých osudových otázok.

„Alice, aké má auto tá, čo je u nás doma?“

„Táto čo je tu, má zelený Ford Taurus, a tá, čo je niekde v lese, aspoň myslím, že je v lese ,vystúpila z nejakej červenej dodávky. Čo... čo to má znamenať, Edward?“

„Alice, snaž sa vidieť čo najviac. Viem, čo to znamená.“

V ten moment ma omylo. Precitol som v krutú pravdu. Bella Swanová má sestru – pravdepodobne identické dvojča a ja som korunovaný idiot, že som si to absolútne nevšimol.

...

Otočil som auto a hnal sa naspäť domov, ale v poli cesty som dupol na brzdu. Už som vedel, kde je, vytočil som šerifovo číslo.

„Black, prosím?“

„Šerif, pri telefóne Cullen.“

„Zdravím, doktor... ako vám môžem pomôcť?“

„Billy, mám silné podozrenie, že Bella Swanová je teraz niekde v rezervácií. Myslím, že sa môže pokúsiť o samovraždu.“

...

---

časť druhá

moje zhrnutie

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

1

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!