26.02.2015 [13:30], Samejzeea, Povídky na pokračování, komentováno 3×, zobrazeno 1586×

„Život ti nedáva ľudí, ktorých chceš. Dáva ti ľudí, ktorých potrebuješ: aby ťa ranili, aby ti pomohli, aby ťa milovali, aby ťa opustili, aby z teba urobili osobu, ktorou ti bolo súdené byť."

 

Jeden menej známy človek raz povedal: „Život ti nedáva ľudí, ktorých chceš. Dáva ti ľudí, ktorých potrebuješ: aby ťa ranili, aby ti pomohli, aby ťa milovali, aby ťa opustili, aby z teba urobili osobu, ktorou ti bolo súdené byť." Ten, kto to vyslovil, nech to bol ktokoľvek, bol človekom bohatým na hlboké myšlienky. Ľudia nad týmto výrokom museli neustále premýšľať, či je to skutočne tak, alebo je to len výplodom nejakého bláznivého vedca, neskôr jedným z najznámejších objaviteľov. Človek riadiaci sa citátmi zvyčajne aspoň na malú chvíľu pocítil, že by život nemusel byť až taký zlý, ako sa javí. Robilo to ľudí šťastnejšími.

On ale stále nechápal podstatu šťastia. Hoci ju toľkokrát videl v očiach jeho dcéry, keď po ňu prišiel do škôlky, alebo keď jej daroval hračku, ktorú si dlho priala, či šli spolu iba tak do cukrárne, aby spolu opäť strávili nejaký čas. Jeho problémom bolo, že si svoj život nemal s kým užívať. O žene, ktorá mu porodila dcéru si myslel, že bude tá pravá, žiaľ, sklamal sa. Pri prvej príležitosti mu ju nechala, nadávala mu, že to spravil všetko iba preto, aby ju zničil a ušla s nejakým muzikantom. Taký bol ich osud lásky. Tá niekedy stroskotáva...

„Lilly, kde si?" vykríkol na záhradu, kde sa údajne mala hrať jeho dcérka. Lilly sa podobala na svoju matku, ale povahou a súcitom ku všetkému živému bola po ňom. Okrem toho mala po ňom aj farbu vlasov, tvar očí a farbu.

Chvíľu vyčkával, či sa ozve, ale keď sa vôbec neozvala, prešiel z terasy na trávnik a snažil sa ju nájsť svojim bystrým pohľadom. Za kríkmi niečo zašumelo, pár konárov sa pohlo a Edward zbadal kúsok rúžovej sukničky. Zasmial sa a podišiel bližšie.

„Lilly, nemala si sa hrať tak, aby som ťa videl?" opýtal sa svojej dcéry, ale tá len pokývala hlavou, i keď to nemohol vidieť, a ďalej sa venovala niečomu zaujímavejšiemu, ako bol jej otec.

„Čo to tam máš?" zohol sa a po štyroch nohách ako pes podišiel k nej do kríkov. Lilly sa skláňala nad zúboženým malým vtáčikom, ktorý ešte ani perie nemal. Bolo jasné, že toto vtáča musela jeho matka vyhodiť z hniezda, pretože bolo oveľa menšie, ako by byť malo.

„Vtáčika," odpovedala mu na vyrieknutú otázku.  „Prečo je tu dole, keď ma byť v oblakoch a lietať?" Jej decká hlávka ešte takéto veci nemohla pochopiť.

„Zomrel, srdiečko, vtáčik bol veľmi malý, a preto ho mama musela vyhodiť z hniezda," vysvetlil Edward.

„To ja by som svojmu bábätku nikdy neurobila." Medzi jej malým obočím sa spravila malá vráska a oči sa jej zaleskli prichádzajúcimi slzami.

„Musela to spraviť," povedal Edward a snažil sa nejako pohnúť, pretože ho kríže začínali hnevať.  „Keby sa bola starala o toto malé, a nekŕmila tie veľké, umreli by všetky a mame by bolo smutno."

„To je hlúpe," nahnevala sa Lilly a sadla si do tureckého sedu. Ruky prekrížila na hrudi.

„Nie je to hlúpe. Bolo to od mamičky múdre."

„Takže, podľa teba, aj mňa mamina nechala, aby sa mohla postarať o svoje zdatnejšie deti?" Túto otázku Edward nečakal. Nevedel, čo Lilly odpovedať. Nikdy jej neklamal, že jej mama zomrela, či niečo podobné. Mia ich oboch proste nechcela, chcela voľnosť a tú si dožičila. Koho by napadlo, že sa na niečo také v tak mladom veku Lilly opýta.

Edward zacúval dozadu, kde sa mohol postaviť. Bol veľký ako kôň a s dlhými nohami mu to nešlo najlepšie. Za ním sa z kríkov vyhrabala aj Lilly a sadla si do mäkkej trávy. Rosa z nej už dávno vyschla, napriek tomu, že vo Forks nesvietilo slnko skoro vôbec.

„Takto to u ľudí nefunguje," pokrútil hlavou Edward.

„Ako teda? Prečo odišla?" Lilly bola poväčšine tiché dievčatko, ale keď sa do niečoho skutočne zažrala, tak to bolo poriadne a vždy chcela o tom vedieť čo najviac.

„Odísť chcela." Čo iné jej mal povedať? Nemohol jej povedať, že ju jej mama v skutočnosti nechcela. Keď mala prísť Lilly na svet, tak sa s Elizabeth vrúcne tešili. Smiali sa spolu a vrúcne vyberali meno, ktoré by sa im obom páčilo. Robili spolu všetky tie hlúposti, čo aj ostatné páriky. Fotili sa spolu v tej póze, kde mal Edwad ruky položené na Elizabetinom brušku. Ale v nemocnici sa s Eliezabeth niečo stalo. A od vtedy to šlo dole kopcom. Začali sa hádať. Bolo pre nich zložité niečo spolu riešiť.

Vtáčik, ktorý spadol, alebo bol hodený zo stromu sa stal pred pár mesiacmi, keď ešte zem nepokrývala prikrývka diamantového, ľadového snehu.

*

Hodiny som sa bezcieľne prechádzala po nákupnom stredisku. Stihla som si v kníhkupectve kúpiť dve knihy o materstve, aj keď som nebola zástancom takýchto hlúpostí, ale staršia predavačka mi o nich povedala, že sú tam naozaj užitočné triky pre maminy, pár románov a ešte nejaké staré knihy, ktoré boli za pár dolárov vo výpredaji. V inom obchode som pre Rossy kúpila topánky ako darček na Vianoce. Spomenula som si aj na Luce, ktorá by určite chcela niečo krásne a tak som tej mladšej slečne kúpila modrú hodvábnu šatku, k tomu modrý klobúčik s pierkom. Luce mala rada veci 20. storočia. Viac-menej nosila retro.

Vyšla som z kníhkupectva a rozhodla sa, že je čas ísť domov. Aj tak už nič lepšie nezoženiem. A odmietam sa ďalej tlačiť do obchodov, cela ubolená, hladná a dokonca som mala aj plný močový mechúr. Becky na tom nebola inak. Chcela už ísť domov a návštevu v kníhkupectve sa v sedačke krútila ako malá húsenička.

Preto som sa rozhodla ísť domov. Musela som ísť taxíkom, lebo Rossy už pravdepodobne dávno odišla.

Becky bola mrzutá čoraz viac a začínala poplakávať. „No ták. Becky, už budeme doma, uvidíš,“ chlácholila som ju. Pred nákupným strediskom bol veľký zhon. Rozfúkal sa vietor a taxikári mali čo robiť. Postavila som sa blízko cesty a začala mávať na žlté autá, ale očividne mali viac iných možností, ako napríklad biznismen v obleku, starú pani v šatách od Prady. Pre mňa bolo hlavné vypadnúť čo najskôr.

„Taxi!“ skríkla som a dvihla ruku. Zastavil o niečo ďalej, než som stihla dobehnúť a nasadnúť, stará pani ma podsadla a ešte mi aj šliapla na nohu.

Naštvaná som odstúpila a povedala si, že pôjdem peši, keď v tom sa oval hlas akéhosi muža. „Hej, slečna!“ Otočila som sa a poobzerala sa. Muž držal jednou rukou dvere žltého porsche a druhou na mňa mával. Popravde, som nebola naivná, že to bolo na mňa. Preto som sa poobzerala, či neuvidím niekoho mladého, bohatého a dobre vyzerajúceho ako ten pán. Mal bronzové vlasy, vysoký a opieral sa slušne bohaté auto. Nemohlo to byť na mňa. Ale bolo, pretože ku mne pribehol a usmial sa na mňa.

„Videl som ako zháňate taxík,“ začal. „A máte malé bábätko, napadlo ma, či nechcete zviesť. Žlté auto ako žlté.“ Zasmiala som sa a pozrela sa na Becky, ktorá pri vetru zatvárala očká, hoci mala na sebe niekoľko vrstiev.

„Nemyslím si, že by to bolo vhodné.“ Môj materský pud sa spustil na plné obrátky. V hlave mi blikal výkričník, aby som sa nenechala zlákať a niekde by ma mohol znásilniť, nebodaj zabiť. Keď som mala trinásť, neznášala som, ako mi vychovávateľka neustále kládla na srdce, že si musím dávať v živote pozor. Po svete chodí veľa ľudí, ktorí iba čakajú na tvoju neopatrnosť, vravievala. Obdobie puberty skončilo a moje chápanie začalo byť také, akým je dnes.

„Nemusíte sa obávať, nie som vrah. V aute mám tiež dcéru a svoju sestru.“

„Nie,“ vykrúcala som sa aj naďalej, ako sa Becky vykrúcala v sedačke.

„Och, prepáčte, iste to bolo odo mňa trúfalé.“ Uhol pohľadom, no jeho tvár sa rozjasnila, keď sa na mňa pozrel. „Bolo by hlúpe, vám aspoň zavolať taxík? Očividne má váš manžel veľa práce a ľudia tu nie sú milí k mladým mamám ako ste vy.“ Mala som si vymyslieť, že manžela mám, alebo mlčať? Vyhralo moje povrchné ja. Nebudem sa hanbiť za to, že som slobodná matka. Nech si o mne myslí, čo chce.

„Nemám manžela.“ Presunuli sme sa bližšie k vozovke.

„Taxi!“ vykríkol. „Ach tak, no...“ Auto zastavilo pri nás a on mi otvoril dvere ako pravý gentleman. „Som rád, že som vás mohol spoznať. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme.“ Prikývla som a nastúpila. Chvíľu tam ešte stál, zamával mi, potom sa otočil a prešiel späť k svojmu autu.

Nadiktovala som adresu vodičovi a vyrazili sme. Položila som sedačku na sedadlo vedľa seba a vybrala odtiaľ môjho anjelika. Dala som Becky pusinku na tváričku a ona otvorila svoje očička a vypustila z pusinky bublinky. Zaradovala sa a spravila to ešte niekoľkokrát. Zasmiala som sa a bola som taká vďačná za to, že mi ju Boh dal namiesto Chucka.

*

„Takže prídeš na Vianoce?“ opýtala sa ma Luce asi po stý krát a mohla som si domyslieť, ako sa v tej chvíli hádže na gauč, pričom na ňu Charlie hádže neveriace pohľady.

„Áno, prídem.“ Zamiešala som polievku a ochutnala ju.

„Zoberieš aj Becky? Tá musí byť veľká. Dlho som ju nevidela,“ hútala si Luce stále svoje. Do polievky som prihodila ešte trocha soli.

„Mhhh....“

„Ty ma nepočúvaš,“ obvinila ma moja sestrička. Brala som ju tak vždy, už od príchodu do ich domu. Poznala ma skoro tak dobre ako Chuck. Vôbec som netušila, že by sa tak dobre svojej nevlastnej sestre pochválil s mojou maličkosťou.

„Ale počúvam. Ja sa iba neváľam na gauči, Luce, ako ty.“

„Keby si bola u nás, tak hej. Navarila by mama, ja by som postrážila dcéru a mala by si čas iba pre seba.“ Zavrela som oči. Tak dobre sa to počúvalo.

„Predstavy sú fajn,“ oprela som sa o kuchynskú linku. Mala som čas si spraviť obed, jednoduchú instantnú polievku do hrnca, kým Becky spinkala vo vedľajšej miestnosti.

„Môžu sa stať skutočnosťou. Len príď do Forks, kde je možné všetko,“ povedala hlbokým hlasom z reklamy na cestovnú kanceláriu. Zasmiala som sa. Chvíľu sme sa ešte spolu rozprávali o jej škole, keď znova prešla na tému Vianoce.

„A čo od teba dostanem na Vianoce?“ Ako malé dieťa.

„Nič.“ Becky začala vedľa plakať, musela som skončiť. „Uvidíme sa v sobotu.“

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  SestraTwilly (28.02.2015 23:03)

Pekná kapitolka.

1