29.09.2010 [13:30], Astrid, Povídky jednorázové, komentováno 21×, zobrazeno 6323×

 

Deň, kedy umrelo slnko

 

Rio de Janiero; marec, sobota večer

Preschnutá posteľ, starý okrový náter, na pozadí nočného horizontu Kristova socha a vlastne, aj ja. V trojuholníku týchto mojich nemých spoločníkov som pobýval už nejaký ten mesiac. Po dvoch týždňoch nehybného sedenia v obitej zatuchnutej miestnosti, začalo moju domácu zaujímať, či som vôbec ešte živý. Tak, to bola otázka aj pre mňa. Pokiaľ človek povie: Meliem z posledného; tak ja neviem, či to bolo mletie, ale pripadal som si tak nejako podobne.

Radostne rozblikané Rio a jeho obsedantná oranžová aura ma spoločne s neutíchajúcim hlukom úspešne ničili. Bol síce marec, ale v tomto meste som mal pocit, že karneval vôbec nikdy neskončil. Blyšťavé gorálky stále viseli kade-tade, sexuchtivé prostitútky vyzývavo pokrikovali spod balkónov a autá trúbili špinavými uličkami len tak, pre nič - za nič. Bolo toho až priveľa, pre niekoho, kto je zvedavý, kto chce proste vidieť Rio. Ale ja som nebol absolútne zvedavý, to len moje zúfalstvo ma hnalo ďalej a ďalej, z vlastného domova – od nej, dokým som nezostal uviaznutý tu v tejto džungli - v džungli.

Okrem toho si moja domáca myslí, že beriem drogy, lebo som podľa nej divný a až chorobne chudý. Párkrát mi to tu už celé prelašovala, tá ma ale nervy. To chudera vôbec nemala poňatie, komu sa hrabe vo veciach a ja som napokon na to doplatil najviac. V daždi som musel sedieť na rímse okna a čakať, pokiaľ s tým skončí. Musím z Ria odísť, lebo dočista stratím rozum.

Nemal som tu so sebou vlastne nič, iba pár kníh, čo som si kúpil na letisku a ešte jednu bielu košeľu, ktorá bola stále zabalená v taške z obchodu. V oblečení, čo som mal na sebe, som sa párkrát okúpal, to bolo akési moje šikovné pranie. Nič iné som v tejto veci nepodnikal, nebolo treba, asi sa mi trocha zrazili nohavice, ale bolo mi to fuk. Samozrejme, nerátam pas, telefón a kreditku, bez toho by som nemohol cestovať za tým mojim dôležitým ničím, za ktorým som sa tak úspešne hnal.

V deň, keď som ju opúšťal, som urobil pár zbytočne hlúpych gést. Vymazal som všetky naše spoločné fotky z mobilu a to som nemal robiť. Vtedy som si myslel, že musím trpieť viac, než ona a to, že ju neuvidím ani na obrázku, bude dokonalý trest, nemýlil som sa. Trpel som presne tak, ako som to plánoval.

Počkať, nie... Trpel som viac, omnoho viac - neskutočne viac.

 

*

 

Alice mi raz za čas volávala, bolo to vždy skoro ráno, asi videla tie moje ranné melanchólie vo svojich víziách, neviem, snáď sa dívala aj na to ako trpím. Ostatní s tým po pár týždňoch prestali, moje otrávené Ehm-kanie v telefóne, ich asi prestalo baviť. Emmett si najprv myslel, že keď začne s rečami v zmysle: Vzchop sa brácho... že to pomôže, ale nepomohlo to, akoby mohlo. Jedine Alice bola neodbytná, tak som jej z času na čas zreferoval čo som robil, poprípade to pestro prifarbil a mal som znova od nej na nejaký čas pokoj.

Posledný mesiac som vôbec nelovil, necítil som žiaden smäd, v podstate som necítil nič. Vlastne jediné, čo ma ako tak vedelo potešiť, bolo sledovanie predpovede počasia v okolí Forks a ešte jej osemciferné číslo k nej domov v mojom mobile. To číslo, bolo ako tajný kód, ako kombinácia k trezoru, ktorý ale nesmiem nikdy otvoriť. Iba mi tým bolo umožnené vedieť, že tam to jediné bohatstvo stále je, nič viac.

Každý deň som k ním volával, ich odkazovač bol nastavený na štyri zazvonenia, čiže, keď som to po treťom zložil, nezapol sa. Volal som k nim skoro každý deň doobeda, okrem víkendov. Vtedy boli s Charliem obaja doma a myslím, že by asi vedela kto volá, ak by sa v slúchadle nikto neozval. Ale aj tak som v kútiku duše vždy čakal, že to zodvihne ona a ja ju na pár sekúnd začujem. Ale nikdy som ju v tom mojom nezastihnuteľnom čase nedokázal zastihnúť a nepočul som ten hlas, ktorý som tak túžil počuť. Zahrával som sa a vedome prehrával. Trest, ktorý sa rovnal večnosti bez nej; jednoduché, praktické, ale pri tom neznesiteľne bolestné. Lenže ja som nesmrteľný, tak na to bohužiaľ nedokážem zdochnúť.

 

Ach, láska moja... čo som nám to spravil?

Vrátim sa... dnes... teraz. Kúpim si letenku...

Nie!!

 

Nezvládam to! Možno, možno, ak by som sa vrátil a pozrel sa iba oknom...

 

*

 

Rozvibroval sa telefón na stolíku, načiahol som sa poň. Chvíľu som stál na balkóne a uvažoval nad tým, či to mám zdvihnúť, alebo nie. Display ukazoval Emmettovo číslo. Čo ten zas chce? Telefón neodbytne zvonil ďalej, na šiesty krát som to zodvihol.

„Áno?“ spýtal som sa otrávene, na neho som nemal v túto večernú hodinu náladu, ani v najmenšom. Ale na druhom konci sa ozval niekto úplne iný, koho som nečakal.

„Edward, ja som, Rose...“ Podivne mi dýchala do telefónu.

„Rosalie, deje sa niečo?“

„Ja... Ja som hovorila pred hodinou s Alice...“ Znela nervózne, pokračovala: „Alice je teraz na ceste do Forks, vieš,“ prehltla nahlas. Prepadlo ma strašné tušenie.

„Rosalie... !?“

„Ide o to, Edward... Ide o to, že Bella...“ Zasekol sa jej hlas, potichu nešťastne vzlykla. „Edward, Bella je asi mŕtva! Alice to videla... Videla to, ako sa to stalo... Ona, Edward, skočila z útesu do mora, a tam na pobreží je teraz hurikán! A ja, Edward... musela som ti to povedať, tak...“

Zložil som a s roztrasenou rukou vytočil to číslo - to jediné číslo, čo mi bolo počas týchto zbytočných mesiacov zmyslom života. Zvonilo; jedenkrát, dvakrát, trikrát.

„Dom Swanových.“ Zodvihol to nejaký chlapec.

„Pri telefóne Carlisle Cullen, chcel by som hovoriť s Charliem, je tam, prosím?“

„Nie je tu,“ sucho mi odvrkol nahnevaný hlas.

„Neviete kedy sa vráti?“ snažne, naozaj som sa snažne nútil byť pokojný. Ale odpoveď na druhej strane aparátu zdvihla tú lávu, v ktorej som sa doteraz iba dlhý čas brodil.

„Nie, neviem kedy sa vráti. Išiel na pohreb,“ prehovorila na mňa smrť. V mojej hrudi sa čosi pohlo a neprestalo sa to ničivými pohybmi mihať, ako pri mojej premene. Akoby som cítil zemetrasenie, ktoré prichádza a ja ho počujem bližšie a bližšie burácať zemou z ďalekého horizontu.

Chcel som prehltnúť, ale nemohol som, chcel som prehovoriť, ale nevedel som, chcel som, ale nevládal som. Iba... Ja naraz vedel som to, umieral som.

Telefonické spojenie sa prerušilo, mobil neuniesol tlak mojej dlane.

 

*

 

Nebudeš milovať, nebudeš vlastniť, od teraz budeš taký, aký máš byť...

 

Kto to teraz na mňa prehovoril, Boh?

Toto nie je bolesť... Ach, čo sa to so mnou deje? Stojím snáď na vode? ... ale to nie je voda, nie, lebo sa potápam veľmi pomaly. Pozrel som sa na svoje nohy, nebola to voda, bola to láva, v tom, čo som stál. Najprv sa ponorili kolená; potom to siahalo kúsok pod bedrá; a nakoniec tá láva ostala stáť na mojich prsiach, nemohol som sa pohnúť – nebolo čím pohnúť, telo už zhorelo, zahmlilo sa mi pred očami. Ak by som vedel myslieť, dokázal by som to popísať ako spomienku, ale ja som to nedokázal. Po prvý raz v tejto existencii, som neuniesol reálnu skutočnosť.

Aké to je Edward Cullen, keď o ňu prídeš? - ktosi sa spýtal.

Ležal som na bruchu v strede miestnosti v tom mojom pomyselnom trojuholníku a hľadel pred seba. Nešlo to prijať, nešlo kričať, nešlo urobiť nič. Jediné čo mi prišlo na um, bolo tak plytké, ale pri tom tak zžieravé; Nepomiloval som ju... ostala čistá a aj čistá zomrela. Pár sekúnd som premýšľal, ako je možné, že som to slovo v duchu povedal – zomrela. Ona zomrela, skočila z útesu. Krásne nežné dievča skočilo do rozbúreného oceánu kvôli mne. Dievča, ktoré sa určite v ten moment bálo toho, čo chce urobiť a čo robí, ale i tak to spravila. Predstavoval som si ju, ako tam stojí a potom ako skočí. Ona skočila... !

„Ako si mohla! Láska, ako si to mohla urobiť, rozdeliť nás.“ Pochytil ma šialený plač, ktorý i tak nebol vykúpením. Lenže tá energia z neho vzniknutá, sa postupne uvoľňovala a môj mozog začala účelne pohlcovať šialenosť. „Zabijem sa...“

Kľakol som si, neviem čo ma to napadlo, pokúsiť sa sám seba roztrhať. V malom okamihu som si z celej sily vrazil napnutú dlaň ako nôž do srdca. Tá bolesť bola málo, pritlačil som, stále málo...

„Pán Cullen?“ ozvalo sa spoza dverí. „Ste v poriadku? Počula som z vášho bytu nejaké zvláštne zvuky, pán Cullen?!“ Z ulice som počul ešte hlas mojej domácej a to, ako sa snaží dostať do mojej izby.

Stál som na pláži, bez ničoho, bez pocitu, bez vedomia. Poplávam s vorvaňmi do najväčších hlbín, navždy sa utopím a naučím sa mať strach v tej čiernej vode hlbokej dva a pol kilometra, ostanem v mori tak, ako navždy ty... Vošiel som do rozbúrených vĺn.

 

 

Moje oči už nikdy neuvidia, tak, ako to bolo dopriate Romeovi, moje pery už nikdy neokúsia chuť a jed tvojej krásy.

Iba oceán ťa už vo vlastníctve má a so mnou už večnosť, inú hru hrá.

 

 

Stál som na pláži po pás v prílive ešte hodnú chvíľu, potom sa ako blesk z čistého neba, objavil pri mne zdravý rozum a ja som celý mokrý nasadol do taxíka.

„*Por favor, Leve-me rapidamente para o aeroporto.“

„Sim senhor.“ Chlapík v aute na to dupol. Edward, tvoja cesta k smrti v ústrety teraz začala.

 

*

 

Podivne som bol pokojný, už nič nebolo dôležité. Tam, kam som mieril, čas neodpočítavajú. Teraz som si uvedomil, presne čím som – kým som. Takto som žil dovtedy, dokým som ju nespoznal. Dovtedy som nehral s časom. A teraz, som tú partiu dohral, prehral som, ona dala ten pomyselný, neodvratný šach-mat.

Nevážil som si jej lásky; našej lásky. Ja, hlupák som si myslel, že ona zabudne, čo som to za kamenného debila?

Ona nemohla - sa pohnúť ďalej. Presne tak nie, ako ja nie. O čo som ja lepší, že som si myslel, že ja ju môžem milovať navždy a ona mňa nie? Že ju to po čase prejde a prečo by malo? Myslel som si, že to iba ja môžem tú lásku nosiť navždy v srdci, nie ona. Ona si mala nájsť iného a niekam sa posunúť?! Nad tým som sa musel pousmiať. Ja som bol sudca, vtedy, v tom lese a odsúdil som ju kruto na smrť. Čo tých sedem mesiacov pre boha  robila? - nechcel som to vidieť, trval som na tom, aby Alice nesledovala jej budúcnosť, aby som ju ja nevidel. Utrápil som ju a teraz mi už nik neodpustí, nik už nie je o koho by som stál. Ona nie je. Som prízemný opustený hlupák. Nie, vrah.

Bella, ty nie si pre mňa dosť dobrá... Aký to démon stál vtedy vedľa mňa, keď mi toto našepkával do ucha, aby som jej to povedal, aby ju to zrazilo na kolená?! To ja... Ja som ten Démon, ja som to bol.

Vždy som ju chcel zabiť, teraz to už viem. Ja - besná zrúda Edward Cullen, ju vždy chcel zabiť!

A to som si myslel, akú mám veľkú silu, že také veci dokážem zvládnuť. Ja mám obrovskú silu!? Zabil som jediné, čo mi bolo drahé! Zabil som ju... ju jedinú!

Mal som chuť sa niekam rozbehnúť a ničiť všetko okolo seba, ale niekto sa ma naraz dotkol.

„Ste na rade, chlapče,“ šťuchla do mňa nejaká stará dôchodkyňa, aby som sa pohol v rade na letenky.

„Jednu prvú triedu do Ríma, prosím...“

 

*

 

Dám ti svoju dušu. Bez teba ju nechcem, už teraz je tvoja! Tvoja... tvoja...

Prebral som sa z tranzu na divný pocit, že sa dusím. Otvoril som oči. Hneď nado mnou sa skláňala tvár tej starej pani, čo stála za mnou v rade na letenky.

„Chlapče, máš strach z lietania?“ pýtala sa starostlivo, v jej myšlienkach som sa videl, ako neľudsky hľadím do stropu lietadla bez mihnutia brvy. Tá pani mala o mňa strach, cítil som to.

„Tak chlapče, čo sa ti stalo?“ zašepkala. „Neboj sa, už len hodinka a sme v Ríme... Bojíš sa lietania?“ Jej záujem o mňa... Načo to robila? Možno by to mala vedieť, s kým má tu česť.

„Nie madam, nebojím sa lietania. Ja len... moja žena sa dnes zabila...“ hlesol som do suchého vzduchu lietadla. Stará pani sa posadila na svoje miesto a potichu otočená k oknu sa rozplakala.

Plačte pani, prosím, plačte za mňa, lebo ja plakať nemôžem.

 

*

 

Môže sa kamenné srdce zmeniť v ničotný odpad? Myslím, že môže...

Na veži odbíjalo dvanásť. Akési útržkovité spomienky, skoro hmatateľné; jej tvár, jej hlas, môj hlas, sa niesli ku mne ozvenou.

Nebesá mi odpustia, že by som mal urobiť niečo, čo nechcem...

Sľúbil si, že ma neopustíš. Sľúbil si to! Sľúbil si to...

Radšej umriem, než by som mala byť s hocikým iným, ako s tebou.

Povedz, že mi odpúšťaš...

„Nie je čo odpúšťať, láska. To ja som spravil chybu a teraz zaplatím. Zhliadni z neba, toto je pre teba.“ Stačil jeden krok, vstúpil som do slnka. Nejasne som počul v ozvene jej výkrik, jej dych, jej vôňu... Áno, Boh sa so mnou hral na mojej poslednej ceste. Spevádzali ma krásne halucinácie; moje meno nesúce sa poslednou žiarou ku mne v opojnom opare jej vône. To musia byť nebesá...

„Úžasné... Som v nebi..." Tak iný pocit.

Tá prudká rozkoš prudko dohorí;

záblesk a tma, tak ako pušný prach

v objatí s ohňom vzbĺkne vlastným koncom.

V ten deň, kedy umrie slnko.

 

*

 

---

* Rýchlo prosím, odvezte ma na letisko.

 

zhrnutie

 

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

«   1 2

© 2010 Stmívání FF - Kopírování veškerých děl je bez souhlasu autora přísně zakázáno!