22.05.2011 [09:15], Twilly, ze série Cesta za šťastím, komentováno 21×, zobrazeno 4868×

Takže Vás vítam pri čítaní ďalšej série, ktorá voľne nadväzuje na predošlú sériu Prepáčte, poznáme sa?. Táto poviedka začína svoj dej tam, kde Conor opustil Alicin príbeh a začína sa odvíjať ten JEHO.

Prológ

Počuli sme ako prichádzajú povozy s ľuďmi. Nemyslelo mi to. Vôbec. Bol som akoby ovalený celou tou bolesťou. Mal som pocit, že sa ani nedokážem pohnúť. Že som len bábka, ktorú musí niekto ovládať, aby sa vôbec hýbala. Keby ma Juliette nevliekla odtiaľ preč... neviem čo by som robil. Bol som len sebecky zahľadený do seba, Juliettino zúfalstvo som vnímal len cez akúsi clonu.

Museli sme ísť ďalej. Nevedel som tam už zostať. Bolo toho na mňa priveľa. A hlavne, nechával som tam moju Alice. Môjho škriatka. Moje spomienky. Stále som mal ten zvláštny pocit, že nie je mŕtva, že nemôže byť. Ale fantázia a predstavivosť sa so mnou asi len škaredo zahrávali. Moje uši stále počuli slabulinký tlkot jej srdca a jej vôňa ma šteklila v nose. Ach bože. Musel som zavrieť oči  a zatriasť hlavou, aby som z nej dostal všetky tie klamlivé predstavy o nej. O tom, že som ju navždy nestratil.

Nie nebolo možné, aby to prežila. Juliette povedala, že bola zranená a James by ju len tak nenechal žiť. A čo je horšie, ja som ju z neho cítil. Mal ju v tých svojich špinavých paprčiach, jeho ústa sa dotkli tela mojej najdrahšej s jediným cieľom. Zabiť ju.

Prišlo mi takmer fyzicky nevoľno z toho, keď som si predstavil, ako sa Jamesove zuby noria do Alicinho nežného krku. Moja fantázia pracovala naplno a scéna, ktorú som mal v mysli som takmer videl, nie horšie, ja som ju takmer cítil. Chýbal len kúsok a mohol som sa dotknúť mojej Alice. Keď som otvoril oči, nebola tam... všetko to boli iba predstavy. Príliš živé predstavy. Už mi zostali len ony a čistá, ničím neriedená, bolesť...

1. kapitola

Čo mám robiť? Mám sa tváriť akože tu vôbec nie som? Vníma vôbec tento upír? Kto vie... Udržiavala som si odstup asi tak dvoch metrov a pozorne som ho sledovala. Choval sa čudne. Veľmi čudne. Vyzeral akoby jeho život prebiehal v úplne inej dimenzii a tu predo mnou kráčala iba jeho vonkajšia schránka. Jeho pohyby boli také... akési mechanické. Pohľad prázdny, stále upretý do nikam. Trúchlil. Chcela som mu pomôcť, ale netušila som ako. A pri tom som z neho mala strach. Teda, nie presne z neho, skôr o neho. A bola tu ešte jedna vec. Bála som sa zostať s ním a pritom som ho nemohla len tak nechať napospas všetkému čo sa na neho valilo. Okrem toho, bolo to možno trochu trápne, ale aj napriek tomu, že som bola takmer nerozbitný upír, bála som sa zostať sama. Nie, neopustím ho. Budem s ním. Budem... sa ho snažiť utešiť. Aspoň tak nemusím myslieť na svoj strach.

* * *

Túlali sme s krajinou. Boli sme v horách a cestou sme nestretli ani dušičku. Nemusel som tým pádom Juliette schovávať pod štítom.

„Mala by si vyskúšať zvieratá,“ prerušil som naše spoločné mlčanie a prekvapil ju tým. Pravdepodobne premýšľala nad niečím úplne iným. A možno zabudla, že som s ňou.

„Myslíš, akože potrava?“ opýtala sa neisto. Asi si o mne myslela, že som sa zbláznil. Ani by som sa jej nečudoval, pred pár rokmi, keď som sa stretol s Carlislom, som si to o ňom myslel sám. Potlačil som myšlienku na ten deň, keď som stretol Carlisla a moju Alice. Tí dvaja mi zmenili život. A Evelyn tiež, samozrejme. Komu by napadlo, že nájdem priateľku v človeku. Evelyn. Mala by vedieť, čo sa stalo. Zabije ju to, ale nemôžem ju nechať v nevedomosti. Pravdepodobne ma bude chcieť spáliť za to, že som to dovolil. Sľúbil som predsa, že jej nikto neublíži... a ja som takto odporne sklamal.

„Conor, počúvaš ma?“

Juliette sa snažila upútať moju pozornosť a nakoniec sa jej to podarilo.

„Počúvam,“ mrmlal som zahanbene. V skutočnosti som sa tak ponoril do svojich vlastných myšlienok, že som netušil o čom sme to hovorili.

Zakrútila hlavou a smutne sa pousmiala. „Trepeš hlúposti, upírisko, nepočúvaš ma ani náhodou a ešte väčší nezmysel je kŕmenie sa zvieracou krvou!“ Trochu bola naštvaná.

Blond vlasy jej lietali okolo tváre ako zlatý závoj, keď ňou tak energicky vrtela. Bola pri tom krásna, ale ktorá upírka nebola?

„Náhodou, krv ako krv, moja pekná, čo myslíš, prečo je moja farba očí takáto?“ ukázal som prstom na svoje oči a strúhal vševediacu grimasu.

Premýšľala. Zvažovala, či je možné, že ju neklamem a ja som trpezlivo čakal, kým pochopí. Bolo mi jasné, že na ňu nemôžem tlačiť.

„Vážne je to...“ nervózne pohodila plecami a hľadala popri tom ten najvhodnejší výraz, „... no, myslím, vážne je to len tou zvieracou krvou?“ Asi sa cítila trochu bláznivo, keď to vyslovila nahlas.

Prikývol som na súhlas. Pristihol som sa, že som sa na kratučký okamih usmial a v tom okamihu dostalo moje podvedomie ranu ako z dela. Nemám sa zabávať. Ja mám trúchliť. Som odporný!

Moja tvár sa musela zmeniť, lebo Juliette mala zrazu v očiach des. Bola tak nádherne čitateľná, ani som nepotreboval počuť jej myšlienky, jej tvár prezrádzala čo si myslí. A ona si v tej chvíli o mne iste myslela, že som sa asi zbláznil. Jednu chvíľu som mimo, v druhej sa usmievam a potom...

„Prepáč mi,“ povedal som unavene, pomaly som k nej natiahol ruku a trpezlivo čakal na to, kedy ona svoju dlaň položí do mojej. Dúfal som, že toto drobné gesto ju upokojí, že jej tým dám najavo, že jej nechcem ublížiť. Aj tak bola zo mňa viac než nervózna než sme si obaja želali.

„Takže, zvieratá?“ šepla len.

„Hmmm“ prikývol som.

„Tak ma veď, Conor, nech to teda skúsim!“

Zrazu sa žiarivo usmiala. Bola odhodlaná. To jej pristalo viac než zachmúrená tvár a mne jej úsmev zdvihol náladu... len o trochu. Otočil som sa, ale jej ruku som nepustil. Bol som odhodlaný viesť ju lesom a byť pri jej prvom love.

Po pár ráznych krokoch ale zastavila. Dosť prudko, a to až tak, že šklbla aj mojou rukou a tým mi dala najavo, aby som sa zastavil. Udivene som sa za ňou obzrel. Videl som, ako zíza do prázdna. Potom uprela karmínové oči do mojej tváre a s detskou nevinnosťou sa ma opýtala.

„Čo myslíš, ako asi budú na mne vyzerať zlaté oči?“ Bola smrteľne vážna. Toto ju ozaj trápilo? Či jej bude zlatá svedčať? Mamma mia, samozrejme že budú! Mal som chuť sa rozosmiať na plné kolo. S Juliette sa mi opäť chcelo smiať. Miesto toho som len ticho zašepkal: „Budú úžasné Julie, ver mi že budú.“

* * *

Naučiť Juliette odolávať ľudskej krvi nebolo až tak ťažké. Keď som nebol príliš rozrušený, zvládal som ju zaštítiť natoľko, že sme sa mohli prechádzať v ktoromkoľvek mestečku, na ktoré ukázala prstom. Bolo to iné ako mať pod štítom Alice. Musel som sa snažiť, aby nemala potrebu sa vrhnúť na ľudí a môj štít ju nemohol chrániť donekonečna. Keď sa pre niečo nadchla a odbehla odo mňa, veľmi rýchlo dokázala vykĺznuť spod štítu a potom to už bolo len na jej vnútornej sile a hlavne mojej fyzickej. Vtedy som musel byť pripravený ju zastaviť čo najrýchlejší, ale hlavne, čo najnenápadnejším spôsobom. Nechceli sme vyvolávať žiaden rozruch. Taká bola naša dohoda. Chodili sme do miest celkom pravidelne, vždy po love, samozrejme. To bolo jedno z našich nikdy nevyslovených, no napriek tomu prísne dodržiavaných, pravidiel.

Zo začiatku bola nešťastná, že jej to nešlo podľa jej predstáv. Neviem, čo čakala, ale naučiť sa tolerovať ľudskú krv nie je hračka asi pre nikoho. To, že mám dar, pre mňa neznamená, že to nie je ťažké aj pre mňa. Teda, teraz už ani nie... ale boli časy, keď som s chuťou nepoužíval štít. Boli to moje temné roky. Roky pred ňou...

* * *

Sedela na kmeni stromu, jednu nohu mala skrčenú pod bradou a rukami si ju objímala. Bradu mala položenú na kolene. Druhou naštvane kopkala do kameňa v tráve. Chvíľu som ju pozoroval a len tak čakal, či z nej to, čo ju tak štvalo, náhodou nevypadne aj samé. Čakal som márne. Bola tvrdohlavejšia než mulica. Keď to už trvalo nejakú chvíľku a Julie stále mlčala ako hrob, skúsil som to teda po svojom.

„Tak teda hovor, som samé ucho!“ vyzval som ju.

Na chvíľu prestala kopkať do toho prekliateho kameňa, trochu naklonila hlavu a otrávene na mňa pozrela. Po nejakom čase zase sklopila naštvane zrak a pokračovala tam, kde prestala.

Vošiel do mňa hnev.

„To ti nestojím ani za odpoveď?“ zavrčal som a ona si len povzdychla.

„Conor, čo keby si prestal dramatizovať, len nad niečím premýšľam.“  Odbila ma.

Neveril som vlastným ušiam. Julie vystrčila pazúriky. Vyzerala tak pokorne a milučko, ale keď je taká náladová, tak to veru nemám chuť s ňou tráviť všetok voľný čas. Nie, nebola ako moja Alice. Tá bola vždy veselá a keď aj nemala svoj deň, porozprávala mi čo ju trápi a vždy sme to nejako vyriešili. A nie toto... Neveriacky som na ňu civel.

„Ocenil by som, keby si sa ku mne správala slušne, mladá dáma!“ spustil som. Ja viem, znelo to... akoby som chodil po svete stáročia – no veď ja vlastne aj chodím – ale nemohol som si jednoducho pomôcť. Presne trafila moje ego do čierneho.

Prebodla ma svojim zlatým pohľadom a krásne pery zomkla do pevnej linky. Mlčala. Jasne som na nej videl, že zvádza sama zo sebou akýsi vnútorný boj.

„Je mi to strašne... ja...“ snažila sa zo seba dostať jednu jedinú vetu, zatiaľ neúspešne.

„Julie, preboha, tak to už vyklop!“ vyprskol som na ňu nedočkavo.

Zavrela oči, krátko sa nadýchla a spustila: „Chcela by som s tebou žiť tak, ako ste žili s Alice... Fuj a je to vonku!“ Oči jej víťazoslávne žiarili od radosti, že sa prekonala. Zatiaľ čo ja som mal čo robiť, aby mi nezletela sánka. Ona chce so mnou ŽIŤ? Ozaj povedala ŽIŤ?! Ako si to, preboha, predstavuje?

Netušil som aký asi musel byť na mňa pohľad, ale aj cez všetku šokovanosť som jasne zaznamenal ako sa menil jej výraz očí z čistej radosti na údiv a z neho do... dopekla... na zhrozený.

„Conor, ja som ne-, moje nervy, nie, nechcem ťa do postele, alebo tak... ja chcem... ja... chcela by so jednoducho bývať v meste. Medzi ľuďmi,“ koktala vydesene.

„Aha.“ To bola moja jediná reakcia, ktorej som bol v tej chvíli schopný.

Medzi nami sa rozprestrelo maximálne trápne ticho.

„Nemám na to, však?“ To ticho preťal Juliin zlomený hlas.

Ešte stále som sa v duchu dostával zo šoku. Najprv z toho čo povedala a potom zo seba... na čo som to ja len myslel?

„Nie, myslím, že to nie je najhorší nápad, ale mesto by som zatiaľ nevolil... skôr nejaké menej osídlené osady... pre začiatok, vieš?“ Snažil som sa navonok vyzerať pokojne. V mojom vnútri to však poriadne burácalo. V hlave som mal snáď milión myšlienok a každá sa hlásila o slovo. Čo to so mnou len bolo? Ako to, že som si domýšľal takéto... panebože, Julie si o mne musí myslieť, že som... Čo som si myslel? Že by niekto mohol nahradiť moju Alice? Že by som si pokojne začal nový vzťah? Že by som bol opäť niekedy šťastný? NEZMYSEL!

Zhrnutie

Galéria

Conor

Juliette

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

«   1 2

1)  Carlie (22.05.2011 11:12)

Twillinko!
Děvče zlatý, Ty začínáš s velkou parádou, zhurta a rovnou nasazuješ laťku proklatě vysoko!
Přímý zásah!
Tolik temných, ale i svěžích, hřejivých emocí!

Tak já Ti to tu všechno vypíšu a podtrhnu, ju? Úžasné profi formulace plné citu:

„Vyzeral akoby jeho život prebiehal v úplne inej dimenzii a tu predo mnou kráčala iba jeho vonkajšia schránka.“

„Budem... sa ho snažiť utešiť. Aspoň tak nemusím myslieť na svoj strach.“

„Sľúbil som predsa, že jej nikto neublíži... a ja som takto odporne sklamal.“

„Nemám sa zabávať. Ja mám trúchliť. Som odporný!“

„boli časy, keď som s chuťou nepoužíval štít. Boli to moje temné roky. Roky pred ňou...“

A pak ty hravé: „upírisko“, „moja pekná“ a scéna, kdy Jull tají, co ji trápí, je taky skvostná, tak realistická!

Tohle bude určitě zase lahůdka, kupuju si permanentku a těším se na další jízdu!

«   1 2