21.03.2011 [10:00], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 15×, zobrazeno 2566×

Všetko sa to začínana pár dní pred príchodom Belly do Forks...čo keby už Edward mal všetkého po krk a rozhodol sa odísť niekam, kde mu dajú myšlienky ostatných pokoj...čo keby sa kvôli tomu tí dvaja nestretli? Rozdelia sa ich cesty, alebo sa stretnú inokedy?

príjemné čítanie (aspoň dúfam) :)

PROLÓG:

Potrebujem vypnúť!!! Takúto vetu si za život asi povie každý. Ehm...za život. Ak by som to mal vydržať len jeden preobyčajný život, tak by som to hádam aj nejako pretrpel. Lenže ja nežijem. Ja existujem. A existujem už skutočne dosť dlho na to, aby tvrdenie „POTREBUJEM VYPNÚŤ“ patrilo k tvrdeniam skutočne pravdivým.

Lenže ja neviem vypnúť. Neviem vypnúť to, čo by som vypnúť chcel. Nechcem totiž počuť. Nechcem počuť myšlienky. Už viac nezvládnem počuť ani jednu jedinú myšlienku o tom, aký krásny mám zadok, či akúkoľvek inú anatomickú časť môjho tela. Nechcem už ďalej vedieť ako krásne sa mi lesknú kvapky dažďa v mojich sexi strapatých vlasoch. Nemienim ďalej znášať ani jedno slovo, ktoré sa týka mojej postavy, mojich očí, rúk. Už nezvládnem viac počuť z ukričanej mysle Jessici, aký som na zakusnutie, lebo sa do nej zakusnem ja a to už taká sranda nebude. A Jessica je len špičkou ľadovca, ktorý je zložený snáď z celej ženskej populácie mestečka Forks. Podobné útoky na mňa nevedomky posielajú i ostatné husičky, školské hviezdy, dokonca i zakríknuté šedé myšky. Nesmiem vynechať i moje profesorky, naša školská sekretárka, servírky v miestnom bistre, predavačky v obchodoch, po ktorých ma Alice stále vláči, sestričky a lekárky v nemocnici, kde pracuje Carlisle.

Prečo nemám niekde na čele prilepené také to veľké červené tlačítko, taký ten gombík, ktorý keď stlačíte, buď spôsobíte atómový výbuch, alebo sa naopak všetko vypne a je pokoj, všetci sa objímajú, v pozadí vlaje americký zástava...oba výsledky by mi pomohli.

Netvrdím, že mi táto schopnosť občas nepomohla, neuľahčila moju existenciu, no to ani zďaleka nevyváži fakt, že je strašne otravná. Počujem všetko. Počujem starosti i radosti každého mne známeho i neznámeho človeka. Zasahujem do súkromia moje vlastnej rodine. Je to strašne nepríjemné. Áno, musím si priznať, že myšlienky mojej rodiny sú pre mňa asi tým najväčším utrpením. Všetky tie vyznania lásky im neskutočne závidím, všetky tie noci plné vášne, dni plné nehy, ich dôvernosti, to všetko na mňa útočí a ja si pripadám ako piate kolo u voza. Viem, že oni to tak nevnímajú, viem, že ma majú radi, ale ja už viac nezvládnem. Došiel som až po hranicu mojich možností.

Skutočne potrebujem vypnúť a nejaký čas žiť niekde, kde na mysliaceho tvora len tak ľahko nenarazím. Kľud. Samota. Voľná príroda. Že by som odišiel...? Áno!? Bude to najlepšie. Áno!

KAPITOLA 1: Rozhodnutie.

„Edwaaaaard to snáď nemyslíš vážne..?!?“ jačí na mňa moja malá sestrička a podupáva pre do mnou svojou nôžkou takou silou, až som prekvapený, že sme sa ešte neprepadli do kuchyne, ktorá je rovno pod mojou izbou „Nikam nejdeš! Neblázni! Choď na pár dní do Denali, uvidíš, že Eleazar a jeho filozofické debaty ti prevetrajú hlavu.“ Pche Denali...netvrdím, že nemám rád Eleazara, ale počúvať, ako sa Tanya márne snaží zakryť svoje myšlienky plné zármutku z toho, že jej city neopätujem, by bolo ako postaviť sa z dažďa pod odkvap. Práve tomuto sa chcem najviac vyhnúť.

Alice však na mňa zrazu pozerá svojím psím pohľadom a útočí i tou zbraňou, pre ktorú to všetko robím, pretože myšlienkami okamžite dodáva „Pomysli na Carlisla, vieš ako je rád, keď sme všetci spolu. A čo Jasper? Veď vieš, že tvoj odchod a následný náš smútok ho zase položí do kolien. Emmett a Rosalie budú mať znocva talianske manželstvo... ty jediný ich dokážeš ukľudniť. Si ich osobná manželská poradňa, keď si sami nevedia povedať to, čo si myslia...!“ A okamžite na to vyťahuje svoj najväčší tromf „A čo Esme? Pomysli na Esme!“

„Alice, ja viem. Nemysli si, že ma to vôbec netrápi, že vás tu nechám. Vieš, že vás mám rád, viem, že bude Esme smútiť, ale ona to pochopí, veď mi nevrav, že ty to tiež nechápeš.“ Alice na mňa pozrela svojimi veľkými zlatými očami a odpovedala svojim obľúbeným spôsobom „Ja viem Edward, ja viem. Už dlho som vedela, že k tomu dôjde. Strážila som svoje vízie, lebo ešte si nebol úplne rozhodnutý a ja som strašne chcela aby si s nami ostal. Si môj brat, ľúbim ťa, a i keď veľmi chcem, aby si s nami ostal, chcem aby si bol šťastný a ak potrebuješ voľnosť a osobný priestor, aby si našiel šťastie choď.“

„Ďakujem ti. Cítim, že to je správne rozhodnutie. Musím to urobiť. Už tak dlho som sám i keď viem, že ste tu pre mňa niečo mi chýba. Že niečo musím urobiť aby som bol plný, aby som necítil tú prázdnotu. Mám pocit, že to „niečo“ už na mňa čaká, že už to príde, tak som sa rozhodol, že spravím prvý krok.“ Alice sa ale na mňa zvláštne pozrela. Tento pohľad poznám. Tá malá mrška mi toho asi v poslednom čase zatajovala viac. „Alice, čo je? Čo si videla?“

„Nič. Nič, o čom by bolo rozhodnuté. Vieš ako to u mňa funguje. Musí padnúť rozhodnutie, ale občas, vidím i niečo o čom sa ešte nedalo rozhodnúť, lebo dotyčné osoby sa ešte len majú stretnúť, spoznať. Ale vtedy je to veľmi rozmazané a nevyznám sa v tom. Mám len taký pocit, že keby si tu ostal, nájdeš to, čo hľadáš.“ Pozrel som na ňu pochybujúcimi očami.

„Alice, sám neviem čo hľadám. No dobre možno viem, ale myslím si, že mňa nič také nečaká. Ja nemám nárok...“ okamžite ma však umlčí paľbou svojich myšlienok „Edward ty blázon, hlupák, somár...koľko krát ti mám z hlavy vytĺkať tie tvoje hlúpe myšlienky o duši...ty máš dušu a ak tomu neveríš, never, ale jedno mi nevyvrátiš a to, že máš srdce, veľké, otvorené, milujúce a i milované...všetci ťa ľúbime...ty si toho zaslúžiš tak veľa...si taký somár, že sa stále trápiš...si taký samotrpeteľ...niekedy by som ti najradšej najradšej nakopala ten tvoj upírsky zadok...“ ako ju poznám takto by to pokračovalo pekne dlho a tak som ju umlčal silným objatím. Zaborila svoje rozstrapatené čierne vlasy do mojej hrude a svoje myšlienky preniesla do tichých vzlykov.

„Mám ťa rád Alice. Mám vás všetkých rád, ale nemôžem inak.“ Povedal som, pretože som počul, že sa už i ostatní vrátili z lovu. Zišiel som i s Alice dole do obývačky, kde na nás ostatný strnulo pozerali. Niežeby strnulosť nebola pre nás prirodzená, ale táto bola iná. Vedeli, či skôr tušili, že to, čo sa dozvedia sa im nebude páčiť. Jasper si hneď pritúlil Alice, ktorá tak len vymenila jednu hruď za druhú a neprestávala vzlykať. Carlisle sa ozval ako prvý.

„Odchádzaš.“ Nepýtal sa, bolo to prosté konštatovanie. Esme sa pridala k vzlykajúcej Alice, ktorú teraz Jasper silno objal, Rosalie si rozrušene sadla na sedačku a hneď vedľa nej sa vtrepal Emmett, nepovedajúc pri tom ani slovo. Páni, že ich až tak vykoľajím som nečakal. Z ich myšlienok som zaznamenal smútok, obavy, ale i to, že to očakávali. Zrazu som v ich spomienkach videl sám seba ako chodím okolo nich s neprítomným pohľadom, ako dajaká bludička. Je vidieť, ako sa kvôli mne snažili vyzerať, že je všetko v poriadku, ako sa ma snažili vytrhnúť z letargie, do ktorej som padol.

„Áno, odchádzam. Potrebujem byť sám. Potrebujem spraviť niečo pre seba, ale tak, aby to bolo správne. Viem Carlisle, že už som raz odišiel, a že to nedopadlo dobre, ale tento krát je to iné. Ja som iný. Chcem niečo...niečo..? Neviem to vysvetliť, ale potrebujem cítiť, že to, že existujem má zmysel. Že moja existencia prinesie niečo dobré. To, že ju budem tráviť stále v školských laviciach mi momentálne pripadá ako strašná strata. Vy existujete jeden pre druhého. Vaša láska je pre mňa tou najväčšou silou a zároveň mi neustále podkopáva nohy. Nevyčítam vám to, preboha, len to nie. Naopak práve preto, že ste taký aký ste som sa zmieril so svojou podstatou, ale potrebujem teraz nájsť svoj dôvod na život.“

Zrazu bolo ticho. Nepočul som nič. Nikto z nich neodpovedal ani slovne ani myšlienkami. Očakával som, že sa strhne veľká debata a že sa na mňa vrhnú s množstvom dôvodov, pomocou ktorých ma budú presviedčať, aby som ostal, ale oni len pozerali, ticho pozerali, akoby ani nepremýšľali, boli zmierení s tým, že ma nepresvedčia. Zrazu sa ozvala Esme a to čo povedala ma prekvapilo najviac.

„Choď Edward a nájdi svoje šťastie. Bola som už dlho sebecká a držala ťa tu.“ Tento krát som tupo civel ja. Esme ako najobetovanejší človek akého poznám spojí svoju osobu so sebeckosťou. Hneď som k nej pristúpil, objal ju a doslova zakričal „Mama!“ Esme ticho vzlykla, no dúfal som, že šťastím a preto som tichšie pokračoval „Mama. Bol som tu, pretože som tu bol šťastný, ale...“ už som nevládal pokračovať.

„Ale nebol si úplný. Ľúbime ťa, no nevieme ti dať to, čo potrebuješ. Viem synak, už dlho ma to trápi. Preto som zmierený s tvojim rozhodnutím.“ Dokončil to za mňa Carlisle.

Esme ma stále objímala, vzlykala a medzi vzlykmi tíško zašepkala: „No vrátiš sa...raz. Však?“ Než som stihol reagovať, už nás oboch drvila v objatí Alice a tajomne jej odpovedala: „Vráti Esme, vráti... A možno nás všetkých prekvapí, s akou parádou, teda aspoň dúfam. Je to tak zahmlené...vidím i nevidím...musím sa asi naučiť vykladať tarot, lebo Edwardova budúcnosť je plná znakov a symbolov, ktoré si neviem vysvetliť... čo ma mimochodom strašne frustruje.“ Dodáva v mysli.

Bolo vidieť, že Alice jej nevedomosť lezie na nervy. Keď je ochotná spomenúť praktiky púťových cigánok, ktoré z duše neznáša, tak to s tou svojou budúcnosťou musím mať fakt pekne záhadné.

Do večera sme už viac nič neriešili. Ja som si triedil v hlave myšlienky a rozhodoval sa kam pôjdem a čo tam budem robiť. Nechcem sa len tak bezcieľne niekde potulovať, chcem niečo na svojej „ceste“ robiť, chcem aby priniesla plody. Už dávnejšie ma zaujal jeden výskum, ktorý sa deje v Južnej Amerike v Kolumbii, v provincii Putamayo. Podnebie mi vyhovuje, je to jedno z najdaždivejších miest v Južnej Amerike a to je čo povedať, keďže prevažnú časť toho kontinentu zaberá dažďový prales. Ešte v ten deň som kontaktoval vedúceho výskumu a po tom, čo som mu spomenul doktorát z biochémie a botaniky a poslal mu odporúčania profesorov z Yale a zo zopár výskumných laboratórii, ktoré mi na stôl položila Alice, mohol som si hneď kúpiť letenku.

Mohol, ale nemusel, pretože tá malé potvorka ku mne hneď napochodoval a organizovala a organizovala: „Letenky máš zabezpečené na budúci týždeň na utorok. Jaspera som poslala k T. Jenksovi po papiere. Budú na meno Masen. Videla som, že si sa tak rozhodol. Zajtra pôjdeme nakupovať. Netvár sa tak skrúšene, pôjdeme i objednať nejaké zariadenie potrebné na výskum, pretože som videla, že toho tam veľa nebude. Bohužiaľ ten projekt už dlho stagnuje a ťažko sa im hľadajú dotácie. Ale veď to sám dobre vieš, preto si si to vybral. Málo finančných zdrojov rovná sa málo pracovníkov a kolegov rovná sa spokojný Edward.“

Čo som na to mohol povedať? „Ďakujem Alice.“ Usmiala sa ale za jej úsmevom som videl i ľútosť, že robí to, čo robí. Viem, že by mi radšej zariaďovala cestu späť ako cestu tam.

„Ozaj Edward. Vieš že mi to vlastne príde celkom symbolické?“ Pozriem na ňu nechápavo, preto pokračuje: „No to čo si sa rozhodol robiť. Tá rastlina, ktorú skúmajú sa vola Uňa de Gato, že? To je v preklade mačací pazúr, nie? A v podstate i pred takýmito pazúrmi vlastne utekáš..!

„Áno, keď sa na to takto pozriem, je tam určitá symbolika“ Alice na to už len v myšlienkach dodáva: „Aby ťa i tam nejaké mačacie drápky neulovili“ a žmurkne na mňa. Nechám to radšej tak, pretože v jednom som si istý, že ak sa niečo bude loviť v mojom okolí, ja budem na potravinovom reťazci vždy najvyššie.

„Dobre Alice, veď uvidíme. A ako vidíš môj diár? Kedy pôjdeme po nákupoch“ uškrniem sa pri predstave ako ma bude ten elf zase vláčiť po nákupných centrách.

„Pondelok po škole môžeme rovno vyraziť. Veľa toho zase nebude, nech som sa pozerala koľkokrát som chcela, videla som, že na tri kufre oblečenia ťa nepresvedčím.“

„Preboha Alice, ja idem do dažďového pralesa pod stan, nie do hotela Ritz!“ tvárim sa zhrozene i keď sa na nej vlastne dobre bavím. „Len mi povedz ešte jednu vec, prečo nejdeme už hneď v pondelok ráno? Hádal len ti nezačalo záškolactvo prekážať?“

„V pondelok k nám nastúpi nová spolužiačka, dcéra náčelníka polície Charieho Swana a ja ju chcem vidieť.“ Pozerám na ňu ako na zjavenie.

„Veď ju uvidíš na druhý deň a vlastne čo ťa tak zaujíma nejaká nová študentka? Veď aj tak s ňou nič nebudeš mať spoločné.“ Stále tomu nerozumiem a ešte viac som zmetený, keď mi pošle odpoveď v myšlienkach „To sa ešte uvidí Edward, to sa ešte uvidí...“

„Dobre, tak v pondelok po škole sa po teba zastavím a...“

„Počkaj ty akože nepôjdeš do školy!!!“ zhrozená mi skočí do reči. Už jej vážne prestávam rozumieť.

„Áno Alice. Povedz mi načo by som tam chodil, keď na druhý deň oficiálne odchádzam za novo nájdenými príbuznými do Denveru??“

„Ale ja chcem aby si aj ty...“

„Čo Alice, čo chceš?“

„No...aby si videl tú novú spolužiačku!“ vychrlí zrazu na mňa a ja sa neprestávam čudovať.

„A to už načo?„ odpovedám a krútim hlavou. Alice si chvíľu v myšlienkach prezerá minuloročný katalóg modelov od Elie Saab, keď zrazu usmiata odpovedá:

„No bude nová, všetci sa budú zaujímať len o ňu a nás si nebudú všímať. Je to jedna z mála šancí pripadať si normálne a chcem to zažiť i s tebou. Posledný krát ako kompletná rodina bez zazerania a pre teba i bez otravných myšlienok. Uznaj, že ako rozlúčka z Forkskou strednou to je dobrý nápad.“

„Alice to nie je nápad, to je výhovorka, ktorú si si akurát vymyslela. Povedz, čo je za tým?“

Nič Edward, naozaj nič...teda nič zvláštne. Chcem si užiť deň so svojim bratom. V myšlienkach ešte dodá „A chcem, aby si ho užil i on“

„Dobre. Síce nerozumiem, ako si ho môžem užiť sedením v lavici v škole, ale ty si tá čo vidí budúcnosť. Možno ma prekvapíš.“ Uzatváram túto, mne skutočne zvláštne pripadajúcu debatu a vyberiem sa na lov.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Je to moje prvé spisovateľské dieťatko...síce pôrod bol jednoduchší než som čakala a prvé slová a kapitoly sa zo mňa sypali jedna radosť...to ako sa bude táto moja prvotina vyvíjať je ešte vo hviezdach...dám na každú radu, ktorú od vás dostanem a budem sa tešiť z každého komentáru, každej kritiky, či už pozitívnej alebo negatívnej, lebo viem, že obe ma posunú ďalej :)

takže prosím zanechajte komentíky :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

15)  Kate (27.10.2013 11:54)

Krásná povídka!

14)  Twilly (21.03.2011 20:04)

Ženská, já tě miluju!!!! Tys mě prokoukla, ty jsi můj Röntgen Röntgenovč Röntgenov a Krvavá Twillda zní drsně

13)  Bosorka (21.03.2011 19:57)

Ano Twilluše není bubák, Twilluše je gangster - tzv. KRVAVÁ TWILLDA!

12)  Twilly (21.03.2011 19:23)

Oki, takže ja svoje oči ponechám tam kde sú, keďže si ťa už pod patronát vzala eMuš... ak by si chcela pripomienky tak poskytnem. Len malú radu ti dám. Skús menej ofic. slovenčinu. Ja viem, je to ťažké, keďže naša úžasná reč má hovorovej slovenčiny len ozaj pramálo (teraz nemyslím, slang, ale keď si po sebe prečítaš niektoré veci, tak sama uznáš, že TAK by si to nikdy nepovedala...). No a striedanie prítomného rozprávačského času s minulým skús oddeliť nejakým oddelovačom. Len pre prehľadnosť.
Inak cicuš, celkom sa mi páči námet, zatiaľ máš príbeh v plienkach, ale je schopný zaujať a to je podstatné. Ver, že na teba si posvietim (a neber ma ako bubáka, neboj, nie som ani tak strašná ani tak škaredá - dúfam )
Takže moni (ak smiem ), LEN DO TOHO!!! a pobiť sa s ujom Štúrom!!!

11)  mina (21.03.2011 19:22)

tak moni na to, že je to tvoja prvotina tak je to veľmi dobré...málo kedy sa mi páči prvá kapitola...ale skvele si ju napísala a spôsobila, že sa teším na pokračovanie...správne si to "utla" a ja si teraz môžem obhrýzať nechty ako to dopadne keď v škole uvidí Bellu a či ju vôbec uvidí

takže gratulujem k prvotine rozhodne sa ti podarila!!!!

som veľmi zvedavá čo sa udeje nabudúce

10)  eMuska (21.03.2011 18:17)

to nevadí, ja som tu práve na opravovanie... a tiež si myslím, že štúdium v čr toho veľa ospravedlňuje - a vysvetľuje...
Každopádne - až teraz som si všimla, že táto kapitolka je z dneška(bré ráno, stará mama ) preto som ti to musela posunúť po polnoci, takže keby si si to chcela prebehnúť, môžeš. Neopravovala som striktne všetko, nechcela som ti to totižto veľmi prerábať - nerada sa špáram v cudzích článkoch...
Ale inak ti to fakt ide a máš môj veľký obdiv!
P.S.: Mucha puk je - myslím - hlavne kvôli tomu vypleštenému pohľadu ( )

9)  monikola (21.03.2011 18:11)

eMuska to je v pohode...ja som asi omylom zaškrtla že "članek je hotov" a tak som práve kukala ako mucha puk (ozaj prečo sa tomu tak hovorí doteraz neviem ) bóooože tam toho muselo byť zaliezam pod stôl s palcom v puse

8)  eMuska (21.03.2011 18:05)

monikolka, si na mňa milá, tuším ešte nevieš, čo som ti spravila v druhej kapitole...

7)  monikola (21.03.2011 18:02)

eMuska hmm narazila kosa na kameň...ďakujem za upozornenie, budem sa snažiť tieto mušky odstrániť...študujem v Čechách v Brne a mám už češtinu tak načítanú a napočúvanú, že už sa mi niektoré slová a výrazy udomácnili a k zálesáckej téme...jáááj tie mám rada...Burroughsov Tarzan, Kiplingov Maugli či Mayov Old Shatterhand a Vinnetou boli a možno i stále sú moje platonické lásky..tak som sa rozhodla zavesiť nalianu i Edwarda

ada1987 teším sa, že sa tešíš a že sme tak všetky krásne vytešené

Twilly budem sa snažiť hrdo hájiť slovenské farby, hoci ako bystré oči eMusky zbadali mám svoje rezervy

KalamityJane taktiež veľká vďaka za komentík a za podporu

Bosorka ďakujem dúfam, že ďalšie diely nesklamú

6)  Bosorka (21.03.2011 16:57)

Ano Twilluše, bude-li nás víc, nebudeme se bát vlka nic! (ale já se vlků vůbec nebojím ).

5)  eMuska (21.03.2011 16:46)

Hm, tak toto bolo milé! páči sa mi to, skvelý nápad, zálesácka téma, ktorú ja zbožňujem, samozrejme, len z tepla mojej periny... Ale je to super! Jediné, čo mi pôsobilo tolinku rušivo bolo pár čechizmov (u voza, kľud...) ale to je len detail, ktorý vďaka perfektnej téme s radosťou zanedbávam! Paráda!!!

3)  Twilly (21.03.2011 12:27)

Bosi, takže se hodláš zakousnout do další Slovenky??? Tak to sa máš čo tešiť moja... večer si na teba brúsim zúbky, na Bosin názor ja dám... a hlavne ak nás tu bude viac, tak to nebude vôbec zlé

2)  KalamityJane (21.03.2011 11:53)

Jsem na to uplně stejně jako Bosorka

1)  Bosorka (21.03.2011 10:44)

Ttak tě asi zklamu....kritika nebude!
Už se těším na další díl

1