03.11.2011 [17:30], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 12×, zobrazeno 2414×

No konečne sa tie dve hrdličky rozhýbali a po troch kapitolách sme sa ocitli niekde inde... konkrétne pred dedinou, v dedine, za dedinou. A pre Bosinečku tu máme sľúbeného Nahuelíka. Dúfam, že poteší i keď som ho chodáka dostala do trošku stresovej situácie :-/

KAPITOLA 19. KONEČNE V DEDINE

Stáli sme v objatí pod skalným previsom, kde sa konalo zasadnutie starších, ktoré bolo náhle a nečakane prerušené strašnou správou o napadnutí dediny. Ja a moja Bella. Od momentu, kedy sa všetci rozbehli zachraňovať, čo sa dalo, prešli ani nie tri hodiny, no mne sa to zdalo ako celá večnosť. Prinajmenšom sme sa dozvedeli toľko zásadných vecí, že by to niekomu vystačilo hádam i na celý život.

Tá legenda a fakt, že Bella je súčasťou, vlastne dalo by sa povedať, že je hlavnou protagonistkou tej drámy, prináša skutočnosť, že som súčasťou tohto jej osudu, jej života.

Nie ona mojou, ale ja jej.

Musím ju chrániť, pomáhať jej. To je mojou úlohou, ale to by som robil aj keby bola obyčajnou... Nie, nie, ona by nikdy nemohla byť obyčajnou. Ale nech by to bolo akokoľvek, vždy by som ju chránil, staral sa o ňu. A to, že teraz obaja akceptujeme ten príbeh, to proroctvo, tak nesmieme zabudnúť, že jeho súčasťou je... dieťa. Fúúúha, je to zároveň akosi zvláštne desivé i úžasné, pomyslieť na to.

Dieťa. Dieťa! Bože môj, môžem mať dieťa. Dieťa s mojou Dúhou. Naše dieťa.

Tá predstava bola úžasná a strašidelná zároveň. Môžem takto ohroziť Isabellin život? Priviesť ho do tohto sveta plného nebezpečia? Ak by malo toto dieťa byť predurčené, aký život ho čaká? Sme schopní ho ochrániť od všetkého zla? Bojím sa, že nie. Veď sme neochránili ani Emíliovu rodinu a jeho dcéru. Bože, Emílio. Skoro som na neho zabudol. Musím mu nejako pomôcť.

„Edward?“ Bellin tichý hlások preruší môj splašený tok myšlienok.

„Áno, láska?“

„Mali by sme ísť do dediny a zistiť, ako na tom vlastné tí ľudia sú. Mali by sme pomôcť. Ja dúfam, že budeme môcť pomôcť. Nikdy by som si to neodpustila, ak by sa niečo tej malej stalo.“

„Bella, ale to nie je tvoja chyba.“

„A akoby nie?! Veď, keby nebolo mňa, nikdy by si sa s Johamom nestretol a nebol by si nútený ho zabiť. Jeho dcéry by potom nemali dôvod urobiť to, čo urobili. Je to moja vina.“

Toto jej sebaobviňovanie som musel okamžite zatrhnúť, i keď mňa samého trápili rovnaké výčitky. „Nie! Nie je to tvoja vina! Bella, nezabudni, že tieto udalosti sa dali do pohybu už dávno pred tým, než si sa tu objavila. Dávno pred tým, než si sa narodila ty. Dokonca dávno pred tým, než som sa narodil ja sám. Čo si nepočúvala Nahuela? Joham bol psychopat. Trpel rôznymi fóbiami a predstavami. On bol tvorcom obrovského množstva nešťastia a zla. A toto jeho zlo, má na nás efekt dokonca aj po jeho smrti. Je jedno komu sa to zlo stane, a je skutočne strašné, že zadraplo svoje pazúry práve do života človeka, ktorý nám je tak blízky ako Emílio. Ale ak by sa nestalo toto, stalo by sa niečo iné, niekomu inému. Zlo plodí zlo a je to skutočne neuveriteľné šťastie, že sa Nahuel dokázal oslobodiť z jeho vplyvu.“

„Dobre, asi máš pravdu, ale to nič nemení na tom, že im chcem pomôcť. Neviem síce ako, ale pokúsim sa aj o nemožné, len aby som jeho malú, a aj jeho ženu videla znovu v poriadku v Emíliovom náručí. Bože, nech sú ešte nažive. Edward, poďme do dediny.“

„Súhlasím. Vlastne som presne na to myslel pred chvíľou aj ja. Tak poď opička, vyskoč mi na chrbát.“

Hneď, ako som ju ucítil na chrbte s nohami a rukami pevne zakvačenými okolo mňa, vyrazil som svojou prirodzenou rýchlosťou. Bál som sa, čo uvidíme dole v dedine. Chlapcove spomienky boli zmetené a podfarbené strachom, tak som nevedel, na aký pohľad sa máme prichystať. Dúfal som v zázrak. Dúfal som, že počet mŕtvych a zranených nebude vysoký.

Pár metrov pred dedinou ma zastavila Zafrina. Zložil som Bellu so svojho chrbta dole, ale stále ju jemne podopieral. Vždy sa jej trochu točí hlava, keď ju nešetrím a bežím maximálne rýchlo ako dokážem. Bolo tomu tak aj teraz a ona sa s vďačným úsmevom držala mojej ruky ako kliešť.

„Edward. Leelana,“ prehovorila Zafrina ako prvá a jemne sa pri tom uklonila. Cítil som sa pri tom zvláštne a trochu nesvoj a Bella to asi cítila rovnako, no na rozdiel odo mňa, to hneď aj okomentovala.

„Zafrina. Prosím, volaj ma Isabella alebo Bella. Chcem, aby sme v tomto mali jasno. Ja som a vždy budem Bella. Hoci sa vlastne nepoznáme, cítim akúsi prirodzenú úctu voči tvojej múdrosti, priamosti, úprimnosti a viem, že môžeme byť dobrými priateľmi, takými, akými si ty a tvoje sestry s Carlislom a  Edwardom, ale musíš sa priateliť so mnou, nie s akousi vysnívanou Vyvolenou. Ja som Isabella Swanová a som, čo som. Som, kto som. Nech je na tej legende pravdy koľko len chce.“

„Ďakujem za tvoje slová, Bella. Tak dlho sme na tento deň čakali, že nám musíš odpustiť tieto... ehm formality, ktorými si vlastne iba pripomíname, že čas zmien nastal. A ja verím, že budeme priateľky, no mojou úlohou je aj ochraňovať ťa a ochraňovať i dedinčanov.“ Odmlčala sa a jej tvárou sa mihol tieň strachu a pochybností, kým pokračovala ďalej. „Bohužiaľ práve v tom druhom sme, ja aj moje sestry, zlyhali na plnej čiare. Ako..? Ako len sme mohli byť tak hlúpe a nezodpovedné? Nemali sme nechať dedinu bez ochrany! Emílio...on...“

Posledné slová už zo seba súkala s problémami. Skutočným prekliatím nášho nesmrteľného života je, absencia schopnosti plakať. Uroniť slzu za niekoho koho milujeme, nechať skotúľať ten trblietavý zázrak po svojom líci a vyplaviť tak tie najsilnejšie emócie. Koľko krát som v duchu plakal za neschopnosťou plakať. Koľko krát som prosil Boha za slzy, ktoré by som mohol rozkotúľať po chodníkoch mojich prešľapov. Ľudia si neuvedomujú, aká vzácna a jedinečná je to schopnosť. Vyplakať si všetky trápenia a bolesti, oplakať svoje hriechy, svoje chyby. Nechať padať tieto mokré kryštáliky na padáčikoch poloprávd pozdĺž vlastnej viny.

Zo zamyslenia ma vytrhla Isabella, ktorá sa pustila mojej paže, urobila jeden krok a privinula si Zafrinu do náručia ako dieťa, ktoré zúfalo potrebuje láskyplné objatie. A hoci bola Zafrina v skutočnosti o hlavu a niečo vyššia od toho môjho drobného anjela, vyzerala v jej objatí ako malé dievčatko. To, že Zafrina odhodila masku, tú masku, ktorú my všetci používame ako obrannú hradbu, ukazujúc tak našim nepriateľom, no bohužiaľ často i priateľom akýsi chladný odstup, toto odhalenie citovej účasti znamenalo veľa. Hoci som si myslel, že moja Dúha už nemôže v mojich očiach vystúpiť vyššie, zase ma prekvapila.

Obe ženy sa akoby na povel od seba odtiahli, no nebolo v tom nič zarážajúce, práve naopak. Akoby obe vedeli, že všetkého bolo práve tak akurát, aby sme mohli pokračovať ďalej. Zafrina sa ešte na Bellu usmiala a jej pohľad vyjadroval všetku tú vďaku, ktorú v skutočnosti vyslovovala v myšlienkach. Isabella jej rozumela. V takýchto chvíľach som mal pocit, že môj dar je vlastne občas úplne zbytočný. Hlavne ženy ma vždy dokázali prekvapiť svojou schopnosťou porozumieť si, a čítanie myšlienok obstarali iba „obyčajným“ pohľadom z očí do očí.

„Poď, Isabella. Všetci v dedine pookrejú, keď ťa uvidia a tvoje rozhodnutie ich veľmi poteší. Mali sme šťastie, že útok sestier všetci prežili, no je tam mnoho zranených. Carlisle s Nahuelom pomáhajú uzdraviť ich telá, no ty pomôžeš udržať si zdravú myseľ a nádej. Do dediny je to už iba kúsok. Cestou vám aspoň poviem, čo sme zatiaľ zistili.

Nato, že dedina bola skutočne blízko, sme sa za tu krátku cestu dozvedeli veľa informácii. Prvý, kto dorazil do dediny bol Carlisle a hneď za ním aj Nahuel. Okamžite začali ošetrovať ranených. Ako už spomenula, nikto nebol zabitý a hoci niektoré zranenia sú vážne, vyzerá to tak, že smrť nás obíde. Aspoň čo sa týka tých, ktorí zostali v dedine. Emíliova žena a dieťa sú preč. Prečo si vybrali práve ich je jasné. V jeho dome žila Bella po celý čas od momentu, keď som ju sem priniesol zranenú. Museli spoznať jej pach a rozhodnutie uniesť tie dve bolo pravdepodobne spontánne. Pravdepodobne. Ja som si tým až tak istý nebol. Podľa mňa to bola až príliš veľká náhoda, že dedinu napadli práve vtedy, keď sme ju nechali nechránenú. Ale tieto teórie som si nechal pre Jaspera.

Zafrina nám zatiaľ povedala, že ona so sestrami doteraz prehľadávali okolie, no ako predpovedal môj brat, nikoho nenašli a ani necítili nijakú stopu. Problémom bolo, že dokonca pach Emíliovej ženy Carly a ich dcéry sa pár metrov za dedinou stratil. Akoby boli schopné ho nejako zaštítiť. To bola rozhodne zlá novinka, pretože si takúto schopnosť ani ony, ani Nahuel u jeho sestier nepamätajú. Mali byť schopné zastrieť pred nami iba svoju upíriu časť existencie, urobiť niečo také ako, keď som prvýkrát videl Nahuela a myslel si, že je iba človek. No schopnosť blokovať naše dary, by mal mať iba Nahuel. Aspoň to nám bolo povedané. Niečo tu nehrá, niečo... niečo nám uniká. Bol som si tým istý!

Poslednú informáciu sme dostali o Jasperovi a Alici. Tí sem dorazili len pred pár minútami. Keď nás Jasper nechal samých, cestou do dediny stretol Alicu, ako spolu s Benitou pomáhajú Emíliovi a dedinčanom dostať sa domov. Pomohol im dostať sa sem čo najrýchlejšie. Teraz obaja stáli pár metrov pred prvými chatrčami a tvárili sa ako kôpky nešťastia. Alica si vyčítala svoju neschopnosť čokoľvek vidieť o poloupíroch a Jasper bol nešťastný z toho, že je nešťastná jeho polovička, čo bolo len z polovice spôsobené empatickou stránkou jeho daru. Aj keby nebol schopný prijímať emócie okolia, všetko čo cítila jeho láska, by ho ovplyvňovalo tak, či tak.

Alica sa hneď rozbehla k nám. Zo slovného spojenia „k nám“, nakoniec vzniklo „k Belle“, pretože ju objala, mňa ignorovala a začala štebotať: „Ach, Bella, som tak rada, že aspoň ty si na tom tak... tak, ako na tom si. Som rada, že si sa našla. Mne je to tak ľúto. Tá moja hlúpa hlava nič nevidí, nech štelujem anténky ako len chcem. Nič nevidím. Neviem, čo by sme mali robiť. Nevieme, kde ich máme hľadať, nevieme, či... či je ešte čo hľadať. Na čo mi je taký dar, keď ma na každom kroku zrádza.“

Hlas sa jej po poslednom slove stratil, no v hlave pokračovala ďalej. Jej ďalšie slová boli adresované už mne, tak som bol rád, že predsa len zaregistrovala, že som tu aj ja.

Edward, je tu ale ešte niečo. Ja nevidím vás dvoch. Neviem kedy sa to stane, ale stratíte sa mi. Vieš, napadlo mi, že možno sa s nimi stretnete. Je to podobné, ako keď som vás nevidela kvôli Nahuelovi, a pritom je to trochu iné. Ja neviem to presne opísať, no viem, že stretnúť sa s nimi nie je dobrý nápad. Dúfam, že nemáte v pláne žiadne hrdinstvá. Ani ty, a ani... Bella... a vieš, že ona je toho schopná. Je až príliš... dobrá... na to, aby si túto situáciu nevyčítala a to môže priniesť hlúpe a nerozumné kroky. Dúfam, že aspoň ty si zachováš chladnú hlavu.

Jemne som prikývol na znak toho, že beriem jej upozornenie na vedomie. A veruže som ho na vedomie bral, vlastne ma niečo podobné v súvislosti s Bellou už napadlo. Ona by vedela byť natoľko bláznivá, aby, hoci s dobrým úmyslom, urobila strašnú hlúposť. Budeme ju musieť zamestnať. Nesmie mať čas myslieť na nič iné a vymýšľať všelijaké nebezpečné plány záchrany.

Mali by sme...hmm...

„Edwaaaaaard, to je skvelý nápad. To by mohlo vyjsť.“ Vpadla mi do toho sestrička ako víchor ešte pred tým, než som vôbec poriadne premyslel svoj nápad. Zaškeril som sa na ňu, ale nemalo to kýžený efekt, nakoľko jej hlavička už usilovne premýšľala nad tým, ako, kde a kedy, bude trénovať s Bellou jej dar a pokúšať sa tak zlepšiť ten svoj. Zaberie jej to veľa času a keď jej vsunieme do hlavy, že tak môže Emíliovi najlepšie pomôcť, bude to pre nás v podstate výhra. Do určitej miery tak možno zabijeme dve muchy jednou ranou. Udržíme Bellu maximálnom bezpečí, aké jej tu vieme poskytnúť a možno... možno nakoniec naozaj dokáže jej schopnosť rozvinúť Alicin dar do takej úrovne, aby vedela prelomiť štíty Nahuelových sestier.

„Alica? Edward? Čo ste vymysleli?“ vsunula sa nám do debaty moja láska. Odstúpila od Alici a na moje sklamanie nepristúpila naspäť ku mne, ale ostala stáť tak, aby videla na nás oboch a pokračovala: „Mám taký pocit, že som sa ocitla v situácii zvanej „O nás, bez nás“ a necítim sa v nej zrovna dvakrát príjemne. Čo ste vy dvaja zase vymysleli?“

Alica nahodila úsmev číslo sedem, zvaný tiež „Ja nič, ja muzikant“, priskočila k mojej láske, schmatla ju pod pazuchu a už ju odvádzala preč so slovami, že jej všetko cestou vysvetlí, ale že teraz je dôležité ísť do dediny a pomôcť ľuďom a hlavne Emíliovi vliať nádej. Bellina odpoveď, že si nie je istá, či niečo také dokáže, bola iba akýmsi tichým pípnutím. Čo jej na to povedala Alica, som už nevnímal, pretože podobne ako Alica odvliekla ju, mňa schmatol Jasper a ťahal ma opačným smerom.

O pár metrov ďalej sa k nám pridal Nahuel. Páni, nevidel som ho iba pár hodím, vlastne od momentu kedy sa s Carlislom rozbehol na pomoc dedine, no teraz vyzeral, akoby zostarol o desiatky rokov.  Zastavili sme sa a ja spolu s Jasperom sme čakali na to, čo bude ďalej. Vedel som, že toto stretnutie chcel Nahuel, no ten si teraz predo mnou zase blokoval myšlienky a pred Jasperom emócie. Ach táto jeho schopnosť, zaštítiť sa pred nami, je tak... tak nepohodlná! Museli sme sa spoľahnúť iba na reč tela. No tá bola, v jeho prípade, našťastie veľmi výrečná. Strnulý postoj, zaťaté päste, rýchle plytké dýchanie. V očiach sa mu striedali záchvevy obáv s plameňmi hnevu a hoci po chvíli v nich prevládol ľadový pokoj a možno akési odhodlanie?

„Musíte odísť! Ty a Isabella.“ zrazu prehovoril a jeho hlas bol rovnako ľadový, ako pohľad.

Mal som pocit, že tento chlad je akási emočná obrana. Niečo podobné si myslel aj Jasper, hoci aj ten bez svojho daru iba tápal. Obaja sme si mysleli, že Nahuel sa núti do ľadového odosobneného pokoja. Vo vnútri ho však spaľuje pocit viny, sklamania a strachu. Rovnako ako Amazonské sestry si vyčíta, že neochránil dedinu a hlavne svoju rodinu, Benitu, Emília, jeho ženu a dieťa.

„Nahuel. Viem, že ctíš rolu, ktorú zohrávaš v legende, ale nebráň sa hnevu. Ony... ony napadli tvoju rodinu, je prirodzené a normálne, že sa... no neviem to nazvať lepšie... naserieš.“

„Ja viem, Edward, no to by nikam neviedlo. Nevieme, kde sú, nevieme, či sú nažive. Vlastne ja viem... viem, že nie sú nažive. Moje sestry nie sú schopné dlhodobo odolať pachu ľudskej krvi. Ony neprijímajú normálnu stravu ako ja. Takže ani tá prípadná výmena, ktorú plánujú by nemala zmysel, nehovoriac o tom, že by som to ako Koda-rian Vyvolenej nikdy nemohol dopustiť. Chápeš to? Ja sa musím postarať o vás. Vedia o vás a tak by ste mali zmiznúť. Teraz je dôležité, aby sa naplnila druhá časť proroctva. Vaše dieťa. Vy musíte...“

„Nahuel!!“ skočil som mu do reči.

„Nie, Edward! Nič mi nehovor a počúvaj ma! Je dôležité...!“ čo je dôležité už nedopovedal, pretože som ho schmatol za ramená a nie zrovna vyberavým spôsobom s ním zatriasol.

„Nahuel! Ty. Počúvaj. Mňa.“ artikuloval som pomaly, akoby som sa rozprával s postihnutým. No on bol momentálne postihnutý. Postihlo ho nešťastie, osobná tragédia a to, že sa bránil skutočným emóciám, ktoré s ním mali mávať, nebolo správne. „Presne tak, Nahuel, počúvaj ty mňa. Emílio, Clara a ich dcéra. Emílio, Clara a ich dcéra. Benita, Emílio, Clara a ich malá, krásna Serrana. BENITA!!! EMÍLIO!! CLARA! SERRANA!!!“ posledné opakované mená som doslova ziapal rovno jemu do tváre, ale konečne, konečne to malo kýžený efekt.

Nahuel sa rozplakal.

Najskôr úplne tichúčko. Iba mu skĺzlo zopár sĺz po líci a zastavilo sa na hrane jeho brady. Až prvý vzlyk, ktorý otriasol jeho telom ich oslobodil a ony sa mohli pokojne oddať zemskej gravitácii.

Niekomu by som mohol pripadať zbytočne krutý, no ja som vedel, že toto bude pre neho najlepšia cesta. Pomaly som uvoľnil jeho ramená, ktoré stále zvierali moje ruky a on sa zosunul na zem do podrepu a regulárne plakal. Odstúpil som od neho k Jasperovi  a trpezlivo čakal na fázu dva. Nahuelove vzlyky po chvíľu začali znižovať frekvenciu, dych sa mu upokojoval a jeho hĺbka predlžovala, no tep... tep naopak stúpal. Keďže mi stále bránil vidieť mu do mysle, musel som si všímať práve tieto takmer nepatrné zmeny, aby som vedel vykryť jeho pravý hák. Pretože práve tento hmat použil ako prvý, keď sa na mňa vyrútil.

Uhol som, jeho ruku som schytil a skrútil dole, otočil sa o stoosemdesiat stupňov a načiahol sa po ľavej ruke, ktorá... ktorá tam ale nebola. Nikdy som nebol bohvieaký bitkár. Bolo to spôsobené najmä tým, že som sa vždy spoliehal na môj dar. Keď viete, čo váš protivník urobí, je to vlastne nuda a najmä, najmä vás nič nenúti zdokonaliť sa v technike boja. A tak, hoci bol Nahuel o čosi slabší a pomalší než ja, v skúsenostiach ma poľahky tromfol. Výsledkom bolo, že namiesto toho, aby som mu obe ruky zvieral za jeho chrbtom a tak ho spacifikoval, dostal som jeho ľavačkou slušnú ranu na solar hneď po tom, ako sa otočil aj on. Jeho koleno v mojich slabinách bola už len čerešnička na torte môjho bojového poníženia. To, že som sa potom reflexívne zohol, viac kvôli prekvapeniu než bolesti, a on ma chytil do škrtiaceho chmatu, som už ani moc nevnímal. Namiesto toho som si v duchu pripravoval strašnú pomstu Jasperovi za to, že sa mi tak schuti smeje.

Ten hajzel sa doslova lámal v páse a ja som čakal, že sa každú chvíľu zloží do ROFL pozície. Ešteže sa spamätal a pred tým, ako mi Nahuel stihol odtrhnúť hlavu zasiahol a dvoma šikovnými ťahmi dosiahol to, čo som pôvodne zamýšľal ja.

Znehybnený Nahuel sa akoby mávnutím čarovného prútika upokojil, pozrel sa na mňa a vyhŕkol: „Kurva, Edward, prepáč. Ja... stratil som nervy, ale... ty... proste si do mňa hustil a pripomenul si mi to, čo som sa snažil odsunúť nabok.“

„Ja viem. Presne o to mi išlo. Nahuel! Nič! Počuješ ma? Nič ako vyššie dobro neexistuje. Nie, pokiaľ máme nádej. A my ju stále máme. Samozrejme, že ochránime Isabellu, ale ona ochranu potrebuje. Rovnako ako ostatný dedinčania. My ostatní máme možnosti a schopnosti na to, aby sme sa aspoň pokúsili tie dve zachrániť. Ty si im túto možnosť zobral kvôli akémusi vyššiemu princípu, nejakej legende, ktorej výklad a skutočný zmysel nám možno uniká. Nenapadlo ťa, že možno aj toto, ich únos, je súčasťou tej legendy? Ja sám neviem čomu mám veriť a ako toto celé mám chápať, ale viem, že žiadna legenda mi neprikáže stratiť tvár, zmeniť samého seba. Nikdy by som si neodpustil to, že by som vás tu nechal trčať v tomto probléme a zdrhol. Tváril sa, že sa nič nedalo zmeniť. Hnusil by som sa sám sebe ak by som sa ani nepokúsil niečo urobiť. Veď sa to deje kvôli mne, mne a Belle. To my dvaja sme boli priamymi aktérmi Johannovej smrti. Nahuel, ty si dobrý muž. A ako dobrý muž sa musíš v prvom rade postarať o svoju rodinu, o Emília. Poď. Poďme sa pokúsiť zachrániť, čo sa dá. Minimálne tak zachránime vlastné duše.“

Zatiaľ, čo som rozprával Jasper pustil už pokojného Nahuela a postavil sa vedľa mňa. Obaja sme sa pozerali na Nahuela a ten na nás. Hoci skôr by som mal povedať, že sa pozeral našim smerom, jeho pohľad však bol prázdny. Doslova som počul, ako premýšľa, ako sa snaží vyrovnať so všetkým, čo sa doteraz udialo. Hlboký výdych nám naznačil, že sa rozhodol a následne jeho slová: „Dobre. poďme sa pokúsiť zachrániť, čo sa dá.“ Znamenali, že sa rozhodol správne.

Aspoň sme v to všetci dúfali.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

tááákže... nabudúce viac Alice a na scénu vstúpia nové/staré postavy... hmm, dámy. Máte predstavu aké? Som zvedavá na Vaše typy :D

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

12)  Jalle (28.08.2012 12:02)

veeeľka škoda, že neexistuje pokračovanie

10)  monikola (06.11.2011 12:09)

nie, nebojím, pretože predpokladám, že sa lámali v páse rovnako ako Jasper

9)  Bosorka (05.11.2011 21:21)

No nechat nakopa Edu do rodinných klenotů, to je odvážné nebojíš se odplaty jeho skalních přívržeňkyň?

8)  monikola (04.11.2011 08:47)

kujéééém ženy, kujééém ta bitka ma strašne bavila a myslím, že na rozdiel od ostatného som ju napísala na prvýkrát bez prepisovania.

7)  Twilly (04.11.2011 07:39)

Ty brďo, akcia jak hovado .... hmmm, zaujímavá fantázia, Moni

6)  Astrid (03.11.2011 20:35)

Tá bojová scéna na konci je geniálna, veľmi sa mi to páčilo, čerešnička na torte a moc dobrá slovná zásoba

5)  monikola (03.11.2011 20:32)

eMuškolinčátko moje to som tak čitateľná teda, síce tým kazím tipovaciu súťaž, ale víťazom sa stáva...tramtadadaaaa eMuška ako si to uhádla?

4)  eMuska (03.11.2011 20:19)

nie., fuj, ja tam toho profesora nechcem!
Ale iank sa mi to strašne ľúbilo, najmä Edwardovo pomyslenie na dieťa a... nakladačka!

3)  Bosorka (03.11.2011 19:05)

No tobě to i věřím, ale Edwardovi....

2)  monikola (03.11.2011 19:00)

práve naopak ja a Edward sme sa mu pokúsili pomôcť, pretože my ho máme radi

1)  Bosorka (03.11.2011 18:58)

Ha, takže upíra kopanec do rodinných klenotů taky bolí?
Takhle mi trápit Nahuelka zlá, zlá autorka!

1