02.08.2011 [16:15], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 14×, zobrazeno 2447×

takže skúsme to ešte raz... administracia sa trochu pohrala s mojou trpezlivosťou, ale verím, že všetko dopadbe dobre a Nahuel sa nám nikde nestratí :DD

KAPITOLA 16. NAHUELOV PRÍBEH

„Vy... vy si myslíte, že to... ten príbeh je o nás?“ I mne samej pripadal môj hlas pridusený, ale myslím, že musel presne pasovať k môjmu výrazu tváre. Musela som vyzerať rovnako vyplašene a neveriacky ako Cullenovci sediaci pri mne.

Nahuel prikývol a odpovedal mi: „My sme si istý, Isabella. Leelana.“ Posledné slovo vyslovil s tou zvláštnou úctou, ktorú som počula už v hlase Benity a ktorá ma mala asi potešiť, no namiesto toho mi pri nej prebehol mráz po chrbte.

„No do riti!“ Hneď, ako to zo mňa vyliezlo, pleskla som si obe ruky pred pusu. Akosi som mala pocit, že takéto slová k tým vážnym tváram, čo na mňa hľadeli, proste nepatria.

„To si vystihla presne, láska.“ povedal Edward a mne odľahlo. Chvalabohu, teda nie som jediná, ktorá túto situáciu považuje za „nodoritiovskú“. Edward si ma pritiahol ešte bližšie, takže teraz som prakticky sedela na jeho kolenách. Pevne ma objal, obrátil sa na Carlisla a povedal: „Prosím, môžeš? Ja asi nie som schopný racionálne uvažovať.“

Heh... podľa mňa to bolo maximálne racionálne. Ja by som nebola schopná dostať zo seba podobne rozumnú vetu. Carlisle sa pozrel Edwardovi do očí a jemne prikývol a ujal sa slova.

„Nahuel. Iste chápeš, že je pre nás len veľmi ťažké prijať to, čo si nám práve povedal. Ja sa považujem za vedca. Celú moju existenciu som venoval výskumu všetkého, čo sa skúmať dalo. Najviac ma fascinovalo ľudské telo, ale nemenej pozornosti som venoval i fungovaniu a pôvodu toho nášho. Touto témou som sa zaoberal hlavne počas môjho pobytu vo Volterre, kde odpovede na tieto otázky hľadali i samotní Volturiovci. Iste vieš, že tamojší vládcovia a vlastne naši zákonodarcovia sú Aro, Marcus a Caius. Nemohla mi uniknúť podobnosť ich mien s menami štyroch praotcov z tvojej legendy. Chceš povedať, že celá tá ich snaha po zodpovedaní otázok o našom pôvode bola len akási šaráda? Jednoducho, je to pre mňa... ehm, pre nás, nepochopiteľné.“ Poslednú vetu vyslovil s pohľadom upretým postupne na Alicu, Jaspera, mňa a nakoniec i na Edwarda. Všetci sme ako na povel prikývli a pozreli sa na znovu na Nahuela.

Ten odpovedal so stoickým pokojom. „Carlisle... bohužiaľ, je to tak. Tajomstiev okolo Volturivcov je ešte omnoho viac. Zdroj mojich informácií o nich je... absolútne nepriestrelný, dalo by sa povedať. Ako vieš, spomínal som štyroch praotcov a prvé meno, ktoré som použil bol Joo-ham. Vám inak známi ako Joham. A ešte inak známi ako môj otec. Ja... nepovedal som vám toho o mne ešte veľa a teraz prišiel čas, aby sa to zmenilo.“ Nahuel sa odmlčal. Hoci jeho tvár ostala navonok pokojná, oči prezrádzali, že tento príbeh je pre neho až príliš osobný... osobne bolestný. Prišlo mi ho veľmi ľúto a chcela som ho nejako utešiť, ale než som čokoľvek stihla povedať či urobiť, znovu prehovoril.

„Môj otec, Joham, on sa nikdy nevyrovnal s tým, čo sa mu stalo. Ba naopak, oproti ostatným bratom ho premohli všetky najhoršie ľudské vlastnosti. Hnev, zúrivosť, túžba po pomste, krutosť, vypočítavosť, chamtivosť. Namiesto toho, aby svoje činy ľutoval, aby dokázal nájsť inú cestu vo svojom prekliatí... takú, akú si našiel ty Carlisle... alebo, aby sa aspoň stiahol do úzadia, ako to urobili jeho bratia, tak ešte viac pokračoval vo všetkých zverstvách, ktoré ich prekliatie spôsobili. Ovládol a zjednotil tunajšie kmene. Stál za vznikom veľkých ríš Inkov, Aztékov i Mayov. Podrobil si státisíce smrteľníkov, ktorí ho uctievali ako Boha, samozrejme iba preto, že sa ho báli, akoby to bol samotný diabol. Tých, ktorí sa mu chceli postaviť, bez milosti zabíjal. A nielen to, pomstil sa ich rodinám, priateľom, susedom. Bol schopný vyvraždiť celé dediny. Pod zámienkou domnelej ochrany pred jeho hnevom mu mnoho osád posielalo mladé ženy, či skôr dievčatká, ako ľudské obete. Tie ktoré sa mu páčili menil na rovnaké príšery. Jeho schopnosť ovládať slobodnú vôľu mu poskytovala istotu, že sa proti nemu nepostavia. Jeho krutosť bola bezhraničná, vraj v sebe nemal kúska strachu a práve preto bola vyrieknutá druhá kliatba. Mamma-killa-ta im zobrala nedotknuteľnosť a ustanovila ich telá smrteľnými. Všetci vieme, čo to znamená, že?“ Otázku smeroval na Carlisla, ale odpovedal mu Edward.

„Roztrhať a spáliť na popol.“ Brr, ten chlad z jeho hlasu sa mi vkradol až do hĺbky kostí. Presne to urobil Johamovi.

„Áno, oheň sa stal zbraňou slabých. Zdá sa to málo, ale keď pri jednom povstaní, dedinčania dokázali upáliť dve jeho najmilšie, hmm... povedzme hračky... zľakol sa a stiahol do úzadia. Bolo to v období, kedy sa do Južnej Ameriky dostávali Španieli a Portugalci a tak sa zánik veľkých ríš pripisuje najmä im. V skutočnosti sa tieto spoločnosti rozpadli prirodzene, keď sa im stratil zastrašujúci prvok, teda Joham, ktorý to akosi zvrátene držal pokope.“

Nahuel sa odmlčal, ale bolo to také ticho pre búrkou, aspoň tak sa mi to javilo. Uvedomovala som si, že jeho rozprávanie je ešte len niekde v polke a jeho emócie, ktoré mu prebiehali tvárou, mi hovorili, že len teraz to začne byť pre neho bytostne osobné.

„Strach bolo niečo, čo Joham nepoznal. Prekvapil ho, pohltil a on sa obrátil o stoosemdesiat stupňov. No, zase to nezobral za správny koniec. Študoval kliatbu i spôsob jej zrušenia a získal pocit, že to on je ten vyvolený. Začal vyhľadávať ženy, omamoval ich, alebo na ne použil svoj dar a snažil sa s nimi splodiť dieťa. Mnoho, mnoho krát sa mu to nepodarilo a tieto ženy zomreli už pri samotnom akte, no zopárkrát to vydržal. Tie ženy mu potom porodili moje sestry a nakoniec i mňa. Takýto pôrod je pre ženské telo devastujúci. Naša sila im vlastne ubližuje počas celého tehotenstva. Lámeme im rebrá a iné kosti, spôsobujeme vnútorné zranenia. Poloupírie dieťa rastie príliš rýchlo na to, aby to ženský organizmus zvládal, žena chudne a veľmi trpí a keď dôjde k samotnému pôrodu, ide skôr o akúsi popravu. Doslova sa prehryzieme von. Naše matky pri tom zabijeme.“

Nahuel sa odmlčal po tretí krát. Mlčali sme všetci. Edward ma silno objímal, možno až prisilno, ale i keby som z toho mala modriny, nevadilo by mi to. Presne toto sme obaja potrebovali. Jeden druhého. Keď som sa obzerala po ostatných, zistila som, že sú na tom podobne. Jasper si k sebe tisol Alicu a tá pri tom ešte držala za ruku Carlisla.

„Nikdy si to neodpustím.“ zašepkal roztraseným hlasom Nahuel.

„Nahuel, ako ti mám vysvetliť, že tvoja vina to nie je.“ zastala sa ho jedna z Amazoniek. Naklonila sa k nemu a položila mu svoju dlaň na tvár, akoby utešovala malé dieťa. „Teraz budem pokračovať ja, dobre?“

Nahuel sa zhlboka nadýchol, takmer nepatrne prikývol a zašepkal: „Ďakujem ti Zafrina, veď teba i tvoje sestry sa tento príbeh týka rovnako.“

„Nahuel má pravdu. Joham je naša minulosť. Ja, Senna i Kachiri sme sa stali tým čím sme práve rukou Johama. Patrili sme k k ženám, ktoré boli vybrané ako ľudské obete pre toho netvora, hoci vtedy sa mu hovorilo Boh. Mali sme to „šťastie“, že sme sa mu páčili, tak nás premenil. Nenávideli sme ho, ale nedokázali sme s tým nič urobiť. Čím dlhšie ste s ním boli, tým viac bola vaša vôľa oslabená. Dokázali ste iba plniť jeho príkazy. Najhoršie na jeho moci bolo, že ste si to uvedomovali. Myseľ pracovala normálne, no telo ju neposlúchalo. Bolo to peklo. Všetko cítite, všetko chápete a nemáte kontrolu nad sebou. Keď sme sa mu nejako sprotivili, prikázal nám vojsť do ohňa. Tak nás nemusel zabíjať sám, nechal to na nás samé. Predstavte si tú hrôzu, keď viete, že zomriete a neviete tomu zabrániť, vaše nohy vkročia do plameňov, nech vo svojej hlave kričíte NIE akokoľvek hlasno!“

Amazonky sa na seba pozreli a bolo vidieť, že im tieto spomienky otvárajú staré rany. Zafrina ale pokračovala svojim jemným hlasom ďalej. „Postupne takto zomreli desiatky z nás. Bolo to v čase, keď sa už skrýval v pralese a náš vysoký počet mu robil skôr problémy, než potešenie. Nakoniec sme zostali iba my tri. Robili sme pre neho všetku špinavú robotu. Nosili sme mu ľudí, z ktorých sa kŕmil i ženy, ktoré oplodňoval. Videli sme všetky jeho neúspešné pokusy a nakoniec i tie úspešné. Starali sme sa o tieto deti. Kým prišiel na svet Nahuel, Joham splodil šesť dcér. Akýmsi zvráteným spôsobom sa navzájom milovali. On im vsugeroval, že sú výnimočné, že sú Bohine, že príde čas, keď ho vyvedú z prekliatia a budú spoločne vládnuť svetu. Táto predstava, spolu s jeho schopnosťou donútiť vás poslúchať, znamenala, že ho bezpodmienečne poslúchali a uctievali ho. Neviem si predstaviť, čo jeho smrť pre ne teraz znamená... ale to som odbočila od príbehu.“

Zafrina znovu pohladila Nahuela po tvári. Bolo v tom čosi matersky nežné, láskavé a táto láska bola opätovaná Nahuelovou rukou, ktorú položil na tú Zafrininu. Keď znovu prehovorila, len s ťažkosťami som zadržiavala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí pri pohľade na toto ich dôverné gesto.

„Keď sa narodil Nahuel, bol to úžasný okamžik. Nie, Nahuel, nech si myslíš, čo chceš, to, že zomrela tvoja matka, bola len a len Johamova vina. Tvoja matka celý čas vedela, čo sa stane a nikdy neľutovala, že ťa nosí pod srdcom. Milovala ťa, nikdy ťa nevinila. Keď sme ju strážili, veľa sme sa s ňou rozprávali. Bolo veľmi upokojujúce byť pri nej. Mysleli sme si, že to je jej dobrota, ktorá nás akýmsi spôsobom robila ľudskejšie. Cítili sme sa na krátke okamihy schopné odpútať sa od Johamovho vplyvu.

Nerozumeli sme tomu. Ale keď sa narodil, všetko sme pochopili. To ten jeho dar. Dokáže blokovať schopnosti upírov, takže dokázal blokovať i Johamov dar. Nevedeli sme čo s tým urobiť. Báli sme sa nadobudnutej slobody. S Johamom sme boli viac ako tisícročie a zrazu sme si nevedeli predstaviť, čo iné by sme robili. A tak sme neurobili nič. Nahuel pomaly vyrástol a dobrota jeho matky, ktorú zdedil, mu stále viac a viac nahlodávala všetky tie Johamove idei a predstavy až jedného dňa nahlas spochybnil konanie svojho otca.

Neviete si predstaviť, čo to pre Johama znamenalo. O Nahuelovej schopnosti nevedel. Aspoň nie tak veľa. Myslel si, že dokáže len oklamať naše zmysli a nie, že dokáže oklamať i naše dary. Nahuel pre neho znamenal hrozbu. A my sme zrazu vedeli, čo urobiť. Utiekli sme s Nahuelom a stali sme sa jeho ochrankyňami. S Johamom a jeho dcérami sme sa stretli už len raz. Nahuel veril, že presvedčí i svoje sestry, že otcove plány sú zvrátené a nesprávne, ale ich zfanatizovaná láska k otcovi a predstava vlastnej božskosti bola silnejšia a ony s ním zostali i keď v prítomnosti Nahuela neboli pod vplyvom Johamovho daru. A tak sme ich nechali s ním.“

„Prisahal som, že otec za všetky svoje hriechy raz zaplatí, no vedel som, že to nebude mojou rukou. Nech som k nemu cítil akúkoľvek nenávisť, nedokázal by som ho zabiť. Jeho smrť však bola predpovedaná a ty Edward si jej predpoveď splnil do bodky.“ Prehovoril opäť Nahuel. „Ale, aby sme príbeh dokončili tak, ako sa má, poviem Vám ešte, ako som sa dostal do tohto kmeňa. Keď sme sa od Johama odpútali, zatúžil som zistiť viac o svojej matke. Moje priateľky Amazonky ma zobrali do dediny, v ktorej vyrastala. Bola to dedina, ktorá patrila k tomuto kmeňu, v ktorom sme teraz. Zistil som, že rodičia mojej matky už nežijú, ale spoznal som jej sestru, moju tetu. Ona mňa spoznala tiež, no neodsúdila ma. Naopak prijala ma do svojho života. bola to veľmi statočná a hrdá žena a neskôr sa stala šamankou tohto kmeňa a matkou nášho súčasného šamana Vaatke Zaimu, teda Emíliovou prastarou mamou. Preto Emília, Benitu a celý ich kmeň považujem za svoju rodinu. Deepika, tak sa moja teta volala, ale nebola iba šamanka, ale i vedma a spolu so Senninou schopnosťou vidieť osudové nevyhnutnosti vyriekli mnoho predpovedí a tie sa postupne začali plniť.“

„Vždy som si myslel, že vieš akosi viac, Senna.“ povedal Edward.

„Áno i nie. Môj dar nie je ani zďaleka tak jasne vyložiteľný ako Alicin. V prvom rade ho sama ešte dobre nepoznám, pretože ho používam iba od chvíle, čo sme sa oslobodili od Johama. Domnievam sa, že jeho spútavanie našej slobodnej vôle spôsobilo, že nikto z nás nemohol nasledovať svoj osud. Preto som nič nevidela.“ prehovorí ďalšia Amazonka. „pokúsim sa vám vysvetliť ako funguje. Ja vidím akúsi auru, ktorá mi napovie čo koho čaká. Či už našiel svoj osud, alebo ho ešte len hľadá. Alice, ty vidíš budúcnosť na základe našich rozhodnutí, ale ja vidím, či skôr cítim, akési predurčené momenty. To, čo je nevyhnutné, čo je dopredu určené našim osudom, čo neovplyvníme. Edward a Isabela si boli súdení, ich aury sa priťahujú ako magnety. Hoci sa ich cesty rozišli, nakoniec sa predsa len našli. Ty, Alice, si ich sprostredkovateľ. Tvoja aura je čisto biela, čo znamená, že vedieš svojich blízky na ich ceste za osudom. Som si istá, že keby nebolo teba, títo dvaja by sa hľadali omnoho dlhšie.“

„Áno, to je pravda. Alice ma celý čas podporovala, aby som študovala biológiu a tak som sa dostala k doktorovi Peterovi Crausovi a ten ma poslal sem. Ale stále nerozumiem tomu prečo by som ja mala byť ta... no lelana, či vyvolená. A čo sa odo mňa očakáva, ak by som ňou bola? Čo nie som. Určite! Ja nie som ničím zaujímavá, vždy som bola priemerná, nevytŕčala som z davu. Môj život je úplne obyčajný. Teda... bol obyčajný. Donedávna.“

Odpovedala mi novu Senna. „Deepika bola silné médium. Jej prostredníctvom sme získali veľmi detailnú predstavu o našej kliatbe a našich úlohách pri jej zrušení. Vedeli sme, ako to má začať, vedeli sme, koho máme očakávať, no nevedeli sme, kedy to prepukne. Keď som so sestrami tu v Kolumbii spoznala Edwarda, cítila som, že zohrá v našich osudoch veľkú rolu, vlastne som cítila skôr opak, teda, že my zohráme dôležitú úlohu v jeho osude. Zo začiatku som očakávala, že bude Koda-rianom, ochrancom vyvolenej, no jeho aura v sebe skrývala viac. Keď som si neskôr uvedomila, že je Carlislovým synom, teda synom človeka-upíra, ktorý sa vzoprel svojej podstate, ktorý i nás naučil odolávať zvieraťu v nás, pochopila som, že on je najvyšší Ochranca. Ochranca vyvolenej. Bolo to už len otázkou času kedy sa objaví Leelana.“

„No ja by som však stále chcela nejaký dôkaz, čo ja viem, aspoň niečo ako čarovnú paličku, ktorá ukáže na mňa, či meč, ktorý by som mala vytiahnuť zo skaly. Bože, pochopte ma. Toto je proste nad moje chápanie. Ja som nič, nikto a nejakou náhodou som sa priplietla do tohto príbehu a ešte som k tomu získala i srdce tunajšieho princa.“ Pozrela som sa Edwardovi do očí a pokračovala som vo svojom slovnom sebabičovaní. „Ja som nikto. Som obyčajná, priemerná. Priemerne pekná, priemerne inteligentná a varím priemerne dobré jedlá. Zato ty, vy všetci stu úžasný, dokonalý. A hoci ťa neuveriteľne milujem a nejakým zázrakom je táto moja láska opätovaná, nechápem, čím som si to zaslúžila. Len dúfam, že tento môj cit, náš vzťah, nie je len akýmsi výmyslom osudu, ktorý... ktorý možno ani nemá byť môj. Vy ste súčasťou tohto príbehu, o tom nepochybujem ani na minútu. Bojím sa však, že vo mne sa mýlite. Nechcem vás sklamať, nechcem vám zničiť ilúzie, nechcem zničiť vašu šancu oslobodiť sa.“

Posledné slová som šepkala so sklonenou hlavou, zaborenou do Edwardovej košele, ktorú som zdatne zmáčala slzami. Hoci predchádzajúce dni som sa držala statočne a verila som, že naša láska má šancu, tento príbeh mi nahnal strach. Ocitla som sa vo svete, ktorý je na hony vzdialený od všetkého, čo som poznala, čomu som rozumela. Pocit vlastnej bezvýznamnosti ma zvalcoval.

„Isabella! Bella! Leelana! Láska!“ všetky tieto moje mená sa ozvali naraz z viacerých úst, no ja som mala v tomto momente oči a uši iba pre Edwarda. A ten sa toho i statočne ujal. Jemne mi svojim ukazováčikom zdvíhal bradu dovtedy, kým sa naše pohľady nestretli. Naše oči sa vpíjali a ja som si priala, aby toto bolo skutočne mojím osudom. Aby som si zaslúžila byť súčasťou jeho života, jeho sveta.

Bez toho, aby prerušil náš očný kontakt, prehovoril. „Láska, i pre mňa sú všetky tieto slová, ktoré som tu počul len ťažko pochopiteľné a ešte ťažšie prijateľné. A nech pochybujem o čomkoľvek z toho, čo som tu počul, nikdy by som nezapochyboval, že si výnimočná. Ty nemáš v sebe nič priemerné, práve naopak. A ak sa mám vyjadriť k tomu či si tá, o ktorej sa hovorilo v legende, musím pripustiť, že sa veľmi, skutočne veľmi bojím, že áno.“

Edward sa odmlčal, pozrel sa postupne na každého z kmeňovej rady, Nahuela a Amazonky a až potom pokračoval. „Aby som to vysvetlil. Vaše myšlienky boli teraz skutočne poriadne ukričané, no ani jeden z vás sa na to nepozerá z môjho pohľadu. Vidíte v nej vyvolenú a vaše logické uzávery vedúce k tejto skutočnosti sú na zamyslenie, ale nerozumiem, že nikoho z vás, zatiaľ nenapadlo, čo to pre Bellu znamená. Preboha, čo ste nepočuli ako tá legenda znie? Táto žena, Leelane, prinesie na oltár ich lásky obeť najvyššiu a vymení svoj život za život ich dieťaťa. Veď tu ide o jej život. Nech je vyvolená, alebo nie, nikdy nedopustím, aby sa tá legenda naplnila. A už vôbec nie po tom, čo sme si od Nahuela vypočuli o pôrodoch poloupírov. Ako môžeš niečo také chcieť od nás... od nej, keď si sám nevieš odpustiť to, čo si svojim narodením spôsobil? Nikdy by som jej tak neublížil! Nikdy!“

Ak by som nepoznala i jeho láskavú dobrotivú stránku, spôsob aký vyslovil posledné slová by ma neuveriteľne vystrašil. I tak som mala na mále a mrazivosť jeho slov mi prešla po celom tele v podobe husej kože. Keď sa na mňa opäť pozrel, v očiach mu stále blčali plamene surového odhodlania, ktoré nepripúšťali akékoľvek iné možnosti, ako ochranu mojej maličkosti. Pripadala som si ním absolútne pohltená a vlastnená a na počudovanie mi to prinášalo neuveriteľné uspokojenie. Položila som mu obe ruky na tvár a pritiahla so ho k cudnému malému bozku, ktorý ale vyslal neuveriteľnú horúčavu do celého môjho tela. Keď som mu znovu pozrela do očí, boli už plné toho nežného citu, ktorý som v nich vídavala tak často. Nikdy však nezabudnem na to, aké spaľujúce vedia byť.

„Edward.“ prerušil našu intímnu chvíľku Nahuel. „Máš pravdu. A zároveň i nemáš. My si totiž myslíme, že to nemusí tak skončiť. Aspoň nie tak definitívne. Ja... my si myslíme, že existuje spôsob ako by mohla prežiť. Spôsob, ktorý mohol zachrániť i moju matku. Ale to by muselo Johamovi na nej záležať. Dnešná medicína je na tom omnoho lepšie než v dobe kedy som sa narodil ja. Vedeli by sme jej poskytnúť omnoho väčšie pohodlie a keď by došlo k pôrodu, mohli by ste ju premeniť. Carlisle, ty si toho schopný. Si doktor, krv ti takmer nevadí. Bolo by to možné, že?“

„Neviem Nahuel, teoreticky... áno. Ale toto je pre mňa príliš neprebádaná oblasť. Neviem, či by som sa odvážil takto riskovať so šťastím môjho syna.“ Odpovedal Carlisle a ustaraný pohľad v jeho tvári ho robil neprirodzene starým a unaveným.

Mala som pocit, že musím vyzerať rovnako strápene. Aspoň som sa tak cítila. Stále som sa necítila hodná roly ich vyvolenej, nerozumela som tu preveľa veciam a na veľa mojich otázok som potrebovala odpovede. Jedna taká otázka sa mi už dlho tlačila na jazyk a tak som sa rozhodla vyrukovať s ňou.

„Dobre, povedzme, že existuje tá Leelana a... dajme tomu, že som to ja. Hypoteticky, ak by sa mi... ehm, nám... podarilo splodiť dieťa a to by sa narodilo, či už by som prežila, alebo nie.“ Edwardové temné vrčanie mi rozvibrovalo celé telo, ktorým som sa opierala o jeho hruď „Čo by sa dialo potom? Vaša legenda hovorila niečo o tom, že dokáže nájsť cestu z vášho prekliatia. Čo to znamená? Ako sa to stane? Mám pocit, že by som potrebovala trošku detailnejší manuál. Niečo v štýle: Bod jeden – dieťa mávne rukou a všetci sa zmenia na ľudí. Bod dva – všetci žijú šťastne až nepomrú.“

No dobre. Nikto sa nezasmial. Moja snaha odľahčiť situáciu sa nestretla s pochopením. Ale snaha bola.

„No, to práve presne nevieme. Zatiaľ.“ odpovedala mi Senna. „Deepika predpovedala, že až sa veci dajú do pohybu, príde nové proroctvo, ktoré nám ukáže cestu z temnôt našej existencie. K jej vyrieknutiu, budeme potrebovať schopnosti Leelany.“

„Ha! Vidíte?! Ja žiadne schopnosti nemám! Takže to nie som ja.“ Tvrdila som víťazoslávne.

„V tom sa mýliš. Zatiaľ nerozumieme tvojmu daru, ale sme si istý, že máš akýsi štít, ktorý niektoré naše dary oslabuje a bráni im pôsobiť na teba.“ Odpovedal Nahuel.

„A niektoré naše dary posilňuje. Napríklad môj dar sa pri Isabelle posunul na vyššiu úroveň, i keď stále nerozumiem ako to funguje.“ Prehovoril Jasper. Už vo Forks som spoznala, že tento muž prehovorí iba keď je to potrebné a k veci a i tento krát to tak bolo.

„Tak čo teda teraz od nás očakávate? Aký je váš plán?“ obrátila som svoju pozornosť opäť na Nahuela a kmeňovú radu.

„No, žiaden. My tak nejako očakávame, že to ty budeš vedieť. Smrťou jedného z praotcov sa mal spustiť kolobeh udalostí, ktorý povedie k zrodu predpovedaného dieťaťa.“ Trochu nervózne odpovedal Nahuel.

„Aha. Ale zatiaľ sa nič neobvyklého, či vážneho nestalo, nie?“

„Ehm... nie.“

Už, už keď mám na jazyku poriadne štipľavú poznámku, keď pod náš skalný previs vkročí, či skôr vpadne malý chlapec. Asi desať, dvanásť ročný. Na čele má škaredý škrabanec, je celý ufúľaný a evidentne vyčerpaný s dlhého behu. Všetci sa k nemu rýchlo zbehneme. Jedna z členiek kmeňovej rady skríkne so strachom v hlase „Carlito!!“ a vzápätí drží chlapca v náručí. Niekto jej podá misku s vodou a ona mu ju jemne priloží k ústam. Chlapec sa hltavo napije a konečne znovu otvorí oči a prehovorí.

„Boli v dedine. Démonky. Strašné...! Chlapec len ťažko hľadá slová a hoci všetci zomierame od strachu, nikto ho nepobáda rozprávať ďalej. Čakáme, kým to zo seba nedostane sám. Len Edward a jeho bolestný vzlyk nám našepkáva, že sa nedozvieme nič príjemné.

„ Šesť démoniek. Chlapi bojovali, ale nebolo to nič platné. Emílio! Kde je Emílio?“ pokračuje chlapec.

„Tu som Carlito. Čo sa stalo? Neboj sa, už ti nič neublíži.“ snaží sa ho Emílio upokojiť.

„Ony... ony, zobrali Kaju a tvojho syna. Ony, povedali... zabijú ich ak... ak im nedáme vrahov ich otca.“

Viac sme nič nepočuli. Nikto nič nehovoril, ale i keby sa o to pokúšal, Emílov krik a vzlyky by ho prehlušili.

Ó, môj Bože! Začalo to!

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

14)  eMuska (03.08.2011 19:27)

moja zlatá Bella, zabudla si si poklopkať na čelo, resp na drevo, čo? a neprebehla ti cez cestu čierna mačka? lepšie povedané jaguár? Tak fajn, Bos, kapybara...ach jo, voláako som sa rozpoverčovala... No ale každopádne aj keď ťá tá administrícia, kráty píšuce sa spolu a iné slovenské srandy (prepáč... ) štvú, bolo to fakticky výnimočné!

13)  monikola (03.08.2011 11:48)

no ja tomu vobec nerozumiem...urcite som nic nezmazavala...od kedy sa clanok uverejnil ani som nebola v administracii a ked idem do administracie teraz, tak je cela akasi divna, namiesto niektorych pismen sa mi ukazuju velke pismena A a blbne to...ako to mam napravit?

12)  Nebraska (03.08.2011 09:57)

monikolo, smazala sis komplet celý text - prosím, doplň ho a pak znovu zaškrtni, že je článek hotov, abychom ho mohly opět vydat. Díky.

9)  Twilly (02.08.2011 22:40)

som normálne neverila, že som sa skamarátila s blokom, pero a zošit dávam všade, kde chýba technika... je to pekelná závislosť.. juchúúúú

8)  monikola (02.08.2011 21:46)

ale to flakanie bolo straaaasne fajn no máš pravdu Bosi...sedá kôra prevetraná, nápadov je veľa, už ich len naťukať do wordu

7)  Bosorka (02.08.2011 21:40)

A já ji za to chválím! Konec dovolnekového flákání!

6)  Twilly (02.08.2011 21:34)

Moni, ty si sa nejako rozšúpla, cica

5)  monikola (02.08.2011 21:27)

no zítra asi ne, ale pozítří vypadá nadějně

4)  Bosorka (02.08.2011 20:17)

Když jsi tak navnazená - bude zítra další kapča?
Buchty! Já mám hlad!

3)  monikola (02.08.2011 20:14)

no teda Twillíčku a ja som si myslela že je taká príliš urozprávaná som rada, že sa ti páčila...hneď ma to navnadilo do písania

Bosi, ty brdo normálne som slovíčko céres musela hodiť do googlu, že čo to je a k Nahuelovi...jojo kde je Nahuel i s jeho pekáčem buchet, tam to nemôže byť zlé

2)  Bosorka (02.08.2011 17:38)

Tedáááááá , to nabralo céres, má milá!
Ano Twilly, jak by nezapůsobila, když tam bylo tolik Nahuela!

1)  Twilly (02.08.2011 17:21)

Moni, tak toto bolo pôsobivé entreé... normálne uvažujem, že toto bola kapitola, ktorá zatiaľ na mňa zapôsobila najviac....

1