04.05.2011 [14:15], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 24×, zobrazeno 4808×

nooo tak milé čitateľky, trošku som sa lyricky rozbehla... ehm, ehm, dúfam, že ten začiatok, v ktorom si nám Edward vylieva srdiečko sa bude dať čítať :)

11. KAPITOLA - Ona pomohla tebe, ty musíš jej...

Na prales sa zniesol dážď. Kým sa prvé kvapky predrali hustou zelenou korunou vysokánskych stromov chvíľu to trvalo. Jedna za druhou stekali po širokých i úzkych, dlhých i krátkych listoch bujného amazonského rastlinstva. Prinášali blahodarnú vlahu nádherným orchideám, kĺzali nižšie a nižšie po prepletených lianách až ukončili svoju púť a s posledným kvap dopadli na zem.

Kvap... kvap... tik... tak. Boli akousi ozvenou, zvukovou kulisou drámy, ktorá sa odohrávala pod touto zelenou listnatou oblohou. Odpočítavali údery splašeného srdca mladej ženy, odpočítavali zúfalé no márne pokusy zamilovaného upíra oslobodiť sa spod nadvlády tyrana a odpočítavali taktiež i hrôzostrašné zámery tohto utláčateľa.

Tik... tak... kvap... kvap. Vystrašené žieňa nevidelo východisko, utrápený upír videl možností mnoho, no nebolo v jeho moci vykonať  hociktorú z nich a „Pán situácie“? Ten  sa zase nevedel rozhodnúť, ktorú zo svojich zvrátených myšlienok uskutoční.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Toto sa nemalo stať... inak má niekto tam hore dosť chorý zmysel pre humor. Všetko sa malo odohrávať úplne inak. Iný príbeh, iné miesto, iný boj. Boj, ktorý by mal aspoň mizivú nádej na úspech. Dokonca som ochotný akceptovať to, že mne netvorovi bol zoslaný anjel. Ak mám kvôli nej neustále bojovať so svojou podstatou, nechať si páliť hrdlo za živa, tak nech sa tak stane. Len nech som s ňou, nech môžem byť pri nej, pri žene, ktorá je ochotná ma milovať, nie... ktorá ma miluje!! Ale prečo... prečo sme dostali tak krátky čas, prečo vôbec došlo k tejto patetickej antickej dráme?

Bol som na kolenách už nejakú chvíľu. Morálne som sa však do tejto pozície dostal až teraz. Nevládal som viac bojovať, vzdal som sa svojej zvláštnej novonadobudnutej túžby alfa samca brániť svoju družku. Znie to chladne? Alfa samec? Ale bol to ten najzákladnejší, najjasnejší a najúprimnejší pocit aký som kedy zažil. Ja som tu ten, kto ju má chrániť, starať sa o ňu, splniť čokoľvek, čo by som jej na očiach videl. Toto je to, čo som cítil a toto je to, v čom som úplne sklamal.

Neochránil som ju. Sebecky som si chcel ukradnúť chvíľku pre seba, namiesto toho, aby som sa jej vzdal, poslal ju domov, do bezpečia a teraz tu zomriem... ach to mi nevadí... no zomrie i ona. Zomrie.

Zomrie moja Dúha, ktorá oživila uslzené mračná mojej existencie.

Moja Dúha, ktorá ma zasiahla svojou žiarivou slnečnicovou farbou. Akoby mávnutím čarovného prútika sa stala vrúcne teplým náručím, bez ktorého mi slová mrznú na perách, srdce obrastá inovaťou a v duši snežia nevyslovené výčitky

Moja Dúha, ktorá cez jahodovú farbu vonia po bozkoch, ktoré ostanú  pod perinou našich túžob a pretože nedostanú šancu naplniť sa.

Moja Dúha, ktorá mi priniesla i  blankytnú modrú farbu nenaplnených snov rozplývajúcich sa v šere smútku srdca, ktoré puká bolesťou nad jej stratou.

Moja Dúha, ktorá vďaka sviežej zelenej farbe vložila nádej a vieru v nesmrteľnosť toho, čomu sa hovorí LÁSKA.

Moja láska k nej, ten pocit doteraz mnou nepoznaný, tá láska dýcha všetkými farbami emócií a pocitov na palete poznania pominuteľnosti. Ach, áno, ako bolí pominuteľnosť. Mňa hriešnika, ktorý sa rúhal svojej večnosti, ktorý túžil po konci, ktorý teraz prosí o zmilovanie.

„Áno!“ preruší moje modlitby Joham. „Áno. Zabijem dve muchy jednou ranou. Hahaha. Teba, slečinka, som síce chcel využiť inak, ale pravdupovediac už ma nebavíš. Celá táto situácia sa mi skoro vymkla z rúk a tak je pre mňa prijateľnejšie ukončiť túto maškarádu raz a navždy. Ibaže by ste si to rozmyslela, mladá dáma, a oddala sa mi za účelom splodenia potomka dobrovoľne, aká je Vaša odpoveď?“

„Vyser si oko!!!“

Joham zo seba vydal odporný chrochtavý smiech. Bol to ten typ smiechu, ktorý sa bežne  považuje za vtipný, no naša situácia mu skôr priradila punc kvalít zvuku nechtov zarývajúcich sa do tabule.

„Dobre. Vybrala si si sama.“ Otočil sa na mňa a hoci som bol stále pod jeho vplyvom, znova ma hypnotizoval očami. Mal som pocit, že to bolo skôr iba pre efekt, aby dodal akúsi divadelnú teatrálnosť tomu, čo sa rozhodol vykonať. „Edward. Vstaň a zabi tú štetku!“

NIE!!! Zostaň kde si! Moje nohy sa pomaly dali do pohybu a ja som sa postavil. ĎALEJ UŽ ANI KROK! Premôž sa preboha, stoj! Krok za krokom som sa blížil k mojej dúhe. OTOČ SA! UTEČ! NESMIEŠ TO SPRAVIŤ!! Nesmieš... nemôžeš... Došiel som až tesne k nej. Kľačala predomnou a i ja som znovu padol na kolená a vydal zo seba hrdelný vzlyk. Nie, nebolo to víťazstvo. Stále som nedokázal ovládať svoje telo, moja vôľa nič nezmohla. Trasúce ruky pomaly zdvíhal vyššie a vyššie k jej krku. Zlomený väz. Áno, tak sa to skončí. Bol som morbídne vďačný za to, že jej smrť bude aspoň rýchla a bezbolestná.

Pozrel som jej do očí a dúfal, že v nich uvidí všetku tú ľútosť, zúfalstvo, strach, túžbu a hlavne lásku, pretože to som ja videl v jej očiach.  Položila ruku na moju tvár. Deja vu. Presne takto sme skončili pred pár dňami. No vtedy som odolal. Ach Edward, odpúšťam ti... Čo?!? Ja som ju počul? To.. to bola jej myšlienka? Moje ruky okamžite zastavili svoju púť smerom k jej hrdlu. Isa... Isabella?

Edward? Ty... čo?

Isabella, ty ma počuješ?

Áno... ako to, že ťa počujem... v hlave? V mojej hlave? Vlastne radšej mi to ani nehovor. Nerozumela som ničomu doteraz, ďalšie zvláštnosti už nejako zvládnem.

Isabella... ja...

Bella, prosím.

Čo?

Volaj ma Bella. Isabella ma volala iba mama a to len keď som ju hnevala.

Aha.

Jaj, prepáč. Na toto asi nemáme čas.

Asi nie, ale niečo som si uvedomil. Neviem čo sa stalo, asi... asi si to nejako narušila, ale dokážem znovu ovládať svoje telo. Musíme získať čas. Povedz mu... povedz, že si si to rozmyslela, že sa mu podvolíš.

Dobre.

Is... Bella?

Áno?

Milujem ťa. Odpusť mi to.

To ti s radosťou neodpustím.

„Edward! Zabi ju!“ ukončí náš vnútorný rozhovor Joham a ja sa znova pomaly, pomalinky blížim rukami k jej krku. Tento krát však plne pod mojou kontolou.

„Nie! Počkaj! Ja som si to rozmyslela.“ Začala Bella hrať svoju hru.

„Edward stoj!“ zamrznem, akoby som ho naozaj poslúchol. „Čo si si rozmyslela?“

„Ja... ja budem s tebou spať. Ale jeho necháš na pokoji. Necháš ho odísť.“

„Tu nikto nebude vyjednávať. Buď sa podvolíš a dnes neumrieš“ ale zomrieš o pár mesiacov pri pôrode, ako dodal v myšlienkach, „alebo zomrieš teraz, jeho rukami. Vyber si. To je posledná šanca!“

Pozrela mi znova do oči a ja som na ňu povzbudivo žmurkol.

Povedz áno, potrebujem sa dostať za jeho chrbát. Stále si myslí, že ma ovláda. Nebude si dávať pozor.

„Dobre.“ odpovedá moja Dúha.

„Výborne. Som rád, že si dostala rozum. Edward, odstúp od nej.“

Ja okamžite vstávam a poodídem o pár krokov dozadu, tak aby som bol a jeden skok pri nej, ale pár krokov za ním. Cítim, že v momente ako sa jej útla rúčka prestala dotýkať môjho líca náš kontakt sa prerušil. Našťastie som stále ostal sám sebou, Joham ma neovplyvňuje. Ako som dúfal, vôbec si ma nevšíma. Neviem ako jeho dar funguje. Možno účinok jeho pohľadu má dlhšie trvanie a preto je teraz taký istý mojou poslušnosťou. Neviem, v každom prípade mi to teraz vyhovuje. Len sa mu nesmiem za žiadnu cenu znovu pozrieť do očí.

Joham, zatiaľ pomaly kráča k mojej Belle. Chytí ju za bradu a ťahá hore, takže je nútená postaviť sa. Približuje svoje pery k jej ale ja sa už taktiež pomaly približujem k nemu. Snáď nikdy som nenašľapoval tak opatrne. Prikrádať sa nečujne i pre upírie uši je nadľudský, teda nadupírý výkon. Joham, istý si sám sebou, je ale našťastie myšlienkami pri Bellinom tele a zvrátene ju v duchu vyzlieka. Už som skoro, skoro za ním, naťahujem ruky rovnako ako pred pár minútami, no tento krát idú po jeho krku.

Musím s nim skončiť. Upír ide zabiť upíra. Netvor netvora, aby ochránil anjela. Ona teraz uvidí čoho som schopný. Ospravedlňujúco sa na ňu pozriem. Jej oči hovoria jasne. Skonči to!

Tento náš očný kontakt však neunikol Johamovi. Zrazu sa stalo viac vecí naraz.

„Čo to kurva má znamenať!“ vykríkne a celou silou vrazí do Isabelly, ktorá niekoľko metrov letí vzduchom, až sa zastaví o najbližší strom. V ten moment už letí Johamova hlava opačným smerom a mňa zasiahne vlna obrovskej bolesti, pretože cítim krv. Jej krv.

Okamžite som pri nej. Jej sladká krv mi vypaľuje dieru do mozgu, nie je to túžba  po nej, po tej omamnej tekutine. Tú som zamkol do temnej truhlice v momente, keď som si myslel že ju stratím, navždy. A keď povedala „milujem ho“ odhodil som od nej kľúč. Táto bolesť bola spôsobená ničím menej prozaickým ako strachom. Je zranená. Nebol som dosť rýchly. Nedokázal som využiť svoju šancu.

„Edward...“ zašepká.

„Áno, som tu. Som pri tebe. Nehýb sa. Si zranená.“

„ Je... je po všetkom?“

„Áno, je. Už ti nikdy neublíži. Všetko bude v poriadku.“ Aké patetické vety. Toľko krát som ich čítal v knihách, toľko krát som ich vídaval vo filmoch. Nikdy by ma nenapadlo, že ich ja použijem. „Teraz lež pokojne. Musím ťa ošetriť.

„Dobre. Ja sa už nebojím. Si so mnou, si...“ nedopovedala. Odpadla. Našťastie srdce jej bilo a dýchala relatívne pravidelne. Musel som okamžite konať. Jej stav bol... vážny. Veľmi vážny. Keď dopadla na ten strom, zlomila sa pod tým nárazom suchá vetva a zapichla sa jaj do pravého boku na chrbte. Jej druhý koniec vychádzal niekde na bruchu pod rebrami von. Ako zázrakom táto strašná rana moc nekrvácala, ale to môže byť klamlivé. Môže mať rozsiahle vnútorné krvácanie. Tá krv, ktorú som cítil, bola z otvorenej zlomeniny pravej nohy, ktorú utŕžila pri dopade na zem. Zlomené zápästie a množstvo modrín, som sa rozhodol ignorovať.

Najskôr musím zastaviť krvácanie. Bol som rád, že omdlela. Potreboval som jej napraviť zlomeninu a takto sa aspoň uchránila pred najväčšou bolesťou. Pozorne som si prezrel kosť. Na jeden krát som ju zatlačil naspäť. Dával som pozor, aby ostré konce zlomeniny nenarobili ďalšiu škodu. Ranu som jej zaškrtil jedným rukávom mojej košele, vytvoril primitívnu dlahu a upevnil druhým. Drevo, ktorým mala prepichnutý bok, som skrátil, tak aby príliš netrčali von a zafixoval torzom toho čo zostalo z mojej košele. Snažil som sa aby som ním hýbal čo najmenej. Bál som sa, že jej uškodím viac. Bol som vďačný za tie hodiny a hodiny medicínskych debát, ktoré som viedol s Carlislom, ale i tak som si pripadal neschopne. Nevedel som jej pomôcť viac. Musím ju odniesť do dediny. Tam... tam sa uvidí. Čo, čo ak nebude schopná prevozu do nemocnice, do Port Asis? Čo ak jej tamojší lekári už nebudú vedieť pomôcť? Mám ju premeniť? Môžem ju premeniť? Zmeniť ju na to čo som? Čo bol tamten šialenec? Neviem.

Uložil som ju do stabilizovanej polohy, vstal a podišiel k jeho telu bez hlavy. Nechcel som mu už venovať ani jednu myšlienku. Musím ho svet zbaviť už nadobro. Hoci už prestalo pršať všetko bolo mokré a tak bol takmer nemožné, že by som vykresal s kameňov nejaký oheň. Zbadal som Bellin batoh. Skúsil som ho prehľadať a našťastie som našiel čo som hľadal. Zapaľovač. Šikovné dievčatko.

Nahádzal som na neho opadané listy a kôru, ktoré chytia ľahko i keď sú vlhké. A škrtol som. Odbehol som ešte po jeho hlavu, ktorú som hodil už do poriadne veľkej štipľavej vatry.

Potom som vzal Bellu do náručia a najopatrnejšie ako som vedel, rozbehol som sa do dediny.

Našťastie to netrvalo dlho. Svoju rýchlosť som prispôsobil ľudskej až medzi prvými chyžami. Bolo mi jedno či ma niekto videl, potreboval som len rýchlo dostať Bellu do relatívneho pohodlia. Stúpla jej teplota a horšie s jej dýchalo. Bál som sa, tak som sa bál. Cestou som sa rozhodol, že ju zachránim za každú cenu. I za cenu straty duše. Hoci o tom som už pochyboval, pretože to bola práve ona, ktorá sa dotkla tej mojej.

Išiel som rovno k miestnemu šamanovi. Stál pred svojim domom. Hneď ako nás zbadal, pokynul mi aby som s ňou vošiel dnu. Urobil som tak a položil moju Dúhu na posteľ. Bolestivo vzdychla.

Hneď za mnou vošiel dnu i šaman a jeho vnuk Emílio.

„Edward, preboha, čo sa stalo.“ vychrlil na mňa mladší z dvojice otázku, zatiaľ čo jeho dedo sa začal venovať Isabelle.

„Upír. Napadol ju. Ovládal myšlienky, vôľu, no pri nej to nefungovalo. Pomohla mi odpútať sa od neho, ale... nebol som dosť rýchly.... dosť... dobrý.“ Hlas sa mi zlomil a ja som dnes znova skončil na kolenách.

Emílio stál a vyvaľoval na mňa oči. Poškriabal sa po niekoľkodennom strništi a otočil sa na svojho starého otca. „Takže tie legendy sú pravdivé?“ bolo to skôr konštatovanie.

„Áno.“ Stroho odpovedal šaman, stále sa venujúci Belle. Zrazu sa prudko otočil na mňa.

„Je silná a Mamma-killa-ta ju požehnala, ale toto... toto asi nezvládne. Je to nad jej sily. Ona pomohla tebe, ty musíš jej... ibaže... čo si to hovoril? Ten upír ovládal tvoju vôľu? Ako sa volal?“

„Joham“

Za mnou sa ozvalo ostré syknutie. Prekvapene som sa otočil, pretože som nikoho nepočul ani necítil vojsť. Stála tam vysoký svalnatý indián. Necítil som ho, nepočul som jeho tep, hoci som videl ako mu pulzuje krv v žilách, nepočul som dych, hoci som videl ako mu pľúca plniace sa kyslíkom rozťahujú hrudník. Pristúpil ku mne a spýtal sa.

„Čo sa s ním stalo?!“ doslova to zakričal.

„Je mŕtvy. Roztrhaný. Spálený.“

„Je mŕtvy. Mŕtvy. Začalo to.“ Už nepozeral na mňa. Pozeral sa na šamana. A ja s Emíliom sme pozerali na nich ako vyorané myši. Uvedomil som si, že tomu vysokému indiánovi neviem taktiež čítať myšlienky a zo šamanových som sa nič nedozvedel. Boli zmätené a roztekané.

„Poviete mi čo sa to tu deje? Čo sa začalo? Vy ste toho Johama poznali? A... a kto si?“ poslednú otázku som už smeroval na tajomného indiána.

„Volám sa Nahuel. Som Johamov syn. Na vysvetľovanie bude času dosť, teraz treba pomôcť našej divožienke.“

„Divožienke?“ požadujem vysvetlenie.

„Ach to je len taký žart, prezývka, ktorú som jej dal, keď sme sa spoznali. Myslím tým Bellu.“

Chcem majetnícky žiarlivo reagovať, no našťastie mi do toho vstúpi šaman.

„Áno. Máš pravdu Nahuel. Treba konať. Nie je čas nazvyš. Zomiera.“

„Treba ju premeniť, že?“ pýtam sa so sklonenou hlavou. „Ja... ja to urobím.“

„Netreba. Máme lepšiu možnosť po ruke.“ odpovedá mi Nahuel a na perách mu pohráva úsmev. Pozriem na neho nechápavo, ale on sa len uškrnie a povie:

„Ako vravím, na vysvetľovanie bude času dosť.“ Potom prejde k nej, zohne sa k jej šiji a zahryzne sa jej do krku.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

pre Bosinečku a Twillíka

som prišpendlila Nahuelíka :)

nech poteší vás pohľad na neho

veď k radosti stačí čosi pekného

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

24)  Bosorka (06.05.2011 20:07)

Tak já si zase trochu zaslintám

23)  Bosorka (06.05.2011 10:57)

Prečo si mela chechtavú naladičku?

22)  Twilly (05.05.2011 22:16)

dnes mám nejakú chechtavú náladičku, ktovie prečo?

21)  Bosorka (05.05.2011 22:08)

Si připadám jako Jezinka - jen prstíčkem si šáhnout....

20)  monikola (05.05.2011 22:01)

kanagon?? hehe mna napadlo Drago...pááááni lepidlo mojho detstva...kurnajs ale drago nikdy nedrzalo, takze asi to bude predsa len kanagon

19)  Twilly (05.05.2011 21:59)

a pomáhaš pohľadom??? ešte kúsok dolu...néé taaaaaaak ech... furt to tam drží jak prilepené kanagonom

18)  monikola (05.05.2011 21:56)

ptáčky...ptáčky...ja stále hypnotizujem jeho palce...

17)  Bosorka (05.05.2011 21:43)

jééééééééééééé jsem se teď dostala k těm ptáčkům

16)  Twilly (05.05.2011 21:36)

prosím, OKAMŽITE!!!! vymeniť gate

15)  Bosorka (05.05.2011 21:36)

Já to pořád říkám - inkotinenční pomůcky do každé rodiny!

14)  monikola (05.05.2011 21:33)

normálne som si cvrkla do gatí fakt seriózny výskum

13)  Bosorka (05.05.2011 21:15)

Ano náš výzkum má pracovní název - Vliv křesťanské globalizace na vizuální ztvárnění trvalých ozdob členů domorodých kmenů na středním toku Amazonky se speciálním zaměřením na jejich umístění na musculus pectoralis major

12)  Twilly (05.05.2011 21:05)

Tak píš a nerozoberaj naše výzkumy... my tu totiž s Bosinkou vážne diskutujeme a polemizujeme o nesmrteľnosti chrústa a pravom a ľavom prsnom svale a to všetko je mierne okorenené misijnými výjavmi. Normálne že SERIÓZNY výskum

11)  Bosorka (05.05.2011 21:03)

Já se musím soustředit na detaily, protože celek je až moch uchvacující a dechberoucí....teď si představuji jak koušu do toho spodního rtíku....

10)  monikola (05.05.2011 21:01)

pravé, či ľavé...? teda ženy ja neviem čo tu riešite...ja by som to zobrala ako kompletnú prehliadku od hlavy až po päty... hoci... no doooobre priznávam, že sú partie, ktorým by som sa pravdepodobne venovala dlhšie ale čomu sa asi budem venovať dlho je ďalšia kapitola..pááááni práve dávam dokopy legendu, ktorú síce mám v hlave už dlho ale na papieri som s ňou stále nespokojná...:/

9)  Twilly (05.05.2011 10:22)

ale ten dráček je tak sexiiiiiiiiiiii

8)  Bosorka (05.05.2011 10:14)

Twilluško měla by sis dál to pravé prsíčko (z jeho pohledu), svatá rodinka mi u indiána nějak netento....i když misionáři, mrchy jedny, se dostali všude

7)  Bosorka (05.05.2011 07:18)

Mně stačí se na tu fotku podívat a okamžitě se mi tu oteplí....

6)  julie (04.05.2011 22:29)

No,jak dokázal Joham zplodit tady tohle veledílo????!!!!
A ještě dokáže uzdravovat???
Se divím,že ho Edward k Bellince vůbec pustil a nezvolil raději přeměnu.I když Bellinka teď nevnímá,ale až se vzbudí,vnímat bude
Hmmm....bude stehýnko???

5)  Bosorka (04.05.2011 19:18)

A ten jeho spodní ret!

1 2   »