Sekce

Galerie

/gallery/kr.jpg

Prišla som o toľko ilúzií, že si napĺňam aspoň tie detské. Limonádka.

„Si idiot,“ povedal som iba, ale Emmett to ignoroval a ďalej dávil prehnutý nad toaletnou misou. Keď skončil, vypláchol si ústa, utrel si pery a pobavene na mňa zaostril svoj pohľad.
„To ty si.“
Bol zdretý ako pes. Keď som mu to povedal, uvedomil som si, že neviem správne vysloviť sykavky. Emm mal pravdu. Bol som magor. Mal som ho nechať niekde na záchytke a nie sa s ním vláčiť do bytu cez celé mesto, aby sa so mnou staviť, že zubami otvorím fľašu piva.
On otvoril.

Ja som si vylomil spodný zub.

Lakťami som sa oprel o umývadlo, preniesol váhu na ľavú nohu a vypľul som sliny zmiešané s krvou.
„No a čo,“ zabľabotal Emm, „aspoň si to môžeš sám opraviť.“
„Samozrejme. A chirurg sám seba zoperuje a gynekologička sa sama odrodí,“ odfrkol som si.
„Náhodou, Carlisle by to dal,“ podotkol a tým mi pripomenul, čo sme dnes vlastne zapíjali. Nepomohol mi.
„Samozrejme, Cullen vie všetko, Cullen je perfektný a ja nemám pacientov. Naposledy som pred dvoma dňami fluoridoval zuby šesťročnému decku. Aj tak u mňa bolo asi posledný raz. Tak ma láskavo neser s Carlisleom Cullenom!“ syčal som a dvakrát si udrel hornou čeľusťou do bolestivého miesta pod ním.
„Veď ja nič,“ zdvihol zmierlivo ruky Emmett a odšuchtal sa preč z kúpeľne, pravdepodobne spať.
Mýlil som sa.
To pako v sebe našlo aspoň kúsok súdnosti a prinieslo mi tabletku od bolesti.
„A voda?“
„Stojíš vedľa umývadla, Eddie.“
Keď som býval triezvejší, vždy som mu vrazil do huby za podobné oslovenia. Teraz som bol ale dostatočne unavený na to, aby som si ľahol do postele a zajtra zavolal do nejakej ambulancie, kde by mi mohli osadiť nový zub. Nebudem predsa chodiť s prázdnym miestom v ústach.
„Nezabudni si ho dať pod vankúš, aby ti zúbková víla niečo pekné priniesla!“ zachechtal sa Emmett medzi dverami, ale keď som spravil prudký výpad vpred, už sa tackal do svojej izby. Blbec. Ale platil svoju polovicu nájomného.

Vyzliekol som si košeľu a nohavice a prevesil ich cez stoličku. Raz si na ňu budem musieť namontovať vešiak... Ľahol som si do postele, zub na nočnom stolíku. Prevrátil som očami. V mysli mi naozaj napadlo, že by som si ho mohol dať pod vankúš. Keď som mal šesť, našiel som si ráno v posteli dolár. Teraz som sa však zasmial a zahasil lampičku. Vyrástol som. Som dospelý. A rozprávkové víly neexistujú.

Nespal som veľmi dobre. Ustavične som sa prevaľoval, budil sa a raz som skoro spadol z postele. Dvakrát som skopal perinu na zem a rukou zhodil budík zo stolíka. Nakoniec som nemohol zaspať. Pociťoval som akúsi fantómovú bolesť, pretože ma bolelo niečo, čo som nemal, dokonca niečo, čo ma bolieť vôbec nemohlo. Sklovina spodnej dvojky. S povzdychom som rozlepil oči a postavil sa, aby som si došiel do kuchyne po ľad. Vzal som si jedno vrecko, nacapil si ho na tvár a pobral sa späť do izby.
„Do hajzlu!“ začul som a skoro vyskočil z kože. Pri mojej posteli stálo dievča a vydesene na mňa zazeralo.
„Čo tu chceš? Okamžite odíď, lebo zavolám políciu! Ako si sa sem dostala? Pustil ťa dnu Emmett?“
Ona ma však ignorovala – začala sa prechádzať po miestnosti sem a tam.
„Prečo nespí? Dohája, on ma videl. Dohája, on ma stále vidí! Zaklínadlo, rozhodne potrebujem zaklínadlo. Čáry máry fuk, nech spí ako... Ako čo? Hm... ako buk! Och,  Bella, kto už len dnes spí ako buk? On jedine vyzerá ako buk. Preboha, veď je polonahý!“
Rýchlo som sa načiahol po košeľu a prehodil ju cez seba.
„A čo tak vypadni-už-dočerta-z-môjho-bytu?“ prehodil som strácajúc nervy mysľou niekde v skrini pri bejzbalovej pálke, ktorú som ja debil schoval medzi šaty, pričom doteraz som ju mal prichystanú vždy vedľa dverí.
„To by bol rým na výrobca-kašle-na-kvalitu,“ povedala, keď sa zastavila, no následne opäť spustila motorček a monológ.
Už som to nemohol vydržať. Prešiel som k nej, schytil ju za plecia a silno ňou zatriasol.
„Upokoj sa! A povedz mi, kto si, kto ťa sem pustil a načo si prišla.“
„Nemôžem ti to prezradiť,“ ohradila sa a pred ústami naznačila zámok a kľúčik zahodila.
„Čo do-? Prečo by si mi to nemohla prezradiť? SI v mojej izbe, dokelu!“
„AK by som čo i len cekla, porušila by som Kódex trolov, víl a iných hávedí.“
„Čože?“ vyjachtal som zo seba a opäť ňou zatriasol.
„Kódex tro... Aha, práve som ti ho prezradila.“
„Ty si akože ten trol? Alebo iná háveď?“ spýtal som sa posmešne a nepúšťal ju zo zovretia. Okrem trola mohla byť aj zlodejka.
„Ja som víla, ty tupec. Som snáď chlpatá a mierumilovná?“  Vycerila na mňa zuby.
„To rozhodne nie. Ty si zubná víla, čo?“ spýtal som sa rezignovane.
„Presne tak. Mám licenciu, paličku a rovnátka pre každého dobrovoľného darcu!“ Široko sa usmiala.
„Fajn, teraz mi povedz, koľko ti ten hlupák zaplatil. Dám ti dvojnásobok, ak odtiaľto okamžite zmizneš.“
„Pardon?“ Nechápavo sa odo mňa odtiahla a vytreštila oči.
„Môj spolubývajúci. Koľko ti zaplatil, aby si prišla uprostred noci do mojej izby v tomto šialenom prezlečení a hrala sa na rozprávkovú bytosť?“
„Ale ja nie som rozprávková bytosť,“ ohradila sa. „Ja som iba zázračná bytosť. Ak by som sa označila za rozprávkovú, porušila by som Kódex trolov, víl a iných hávedí.“
„Nehovor,“ prevrátil som očami a konečne ju pustil. Ona nebola nebezpečná ani s granátom v ruke.
„Dobre, počúvaj. Myslím, že sme sa obaja dostali do veľmi chúlostivej a maximálne znevýhodňujúcej situácie. Ja zaplatím pokutu za prezradenie a ty... no, pokiaľ budeš ráno rovnako strapatý ak teraz, rozhodne si tiež nevyhral. Takže navrhujem, aby sme toto milé... stretnutie čo najskôr rozpustili. Vezmem si tvoj zub, dám ti dva doláre a grátis dvadsaťpäť centov ako odškodné a ty ma už nikdy v živote neuvidíš, dobre?“
„Zabudni. Si strelená. Nedám ti svoj zub. Ešte ma naklonuješ, zamiešaš do tiel vlastné DNA a vznikne armáda nádherných šialencov. Ak v nasledujúcich piatich sekundách nevystrelíš z mojej izby, naozaj zavolám políciu.“ Dúfal som, že sa môj pohľad vyjadril veľmi jasne.
Ona na mňa iba vytreštila oči.
„Ale... ale...akože mi ho nedáš? Si normálny? To je niečo podobné, ako keby som ti ja odoprela právo na zdravotnú poistku alebo kúpu potravín a liekov alebo... Preboha, čím uživím malé víly v našej krajine? Veď všetci pomrieme hladom!“ jačala a zdesene si zapletala prsty do vlasov. Mala krásne vlasy, napadlo mi mimovoľne. Zatriasol som hlavou. „Necháš mi môj zub a za dva a štvrť dolára, čo si mi chcela dať, nakúpiš deckám rožky, alebo niečo. No tak! Tam sú dvere!“
„Edward, no tak! Nenechaj sa prosiť! V našom svete vládne rozpor a korupcia, každý bojuje o zuby zubami-nechtami a mňa čoraz menej púšťajú k smrteľným nehodám! Časy sa zmenili, teraz nenarazíš len tak na ceste k ukážkovej čeľusti! Teda... pokiaľ nechodíš ku Carlisleovi Cullenovi, ale...“
„Ešte aj ty?“ zaskučal som a pretrel si dlaňami čelo. Zmätene na mňa zamrkala.
„Odkiaľ vieš moje meno?“
„Edward, pozri. Som profesionálka. Ak chcem tvoju dvojku, asi si najprv zistím, kto si.“
Aj ja chcem tvoje dvojky...
„Teraz ťa uspím, dobre? Vezmem ti zub, dám ti peniaze a odídem. Ty sa ráno zobudíš, budeš si myslieť, že som iba krásny sen, avšak peniaze ti všetko pripomenú a ty si budeš aj tak myslieť, že je to hovadina. Obviníš svojho spolubývajúceho z malého nevinného žartíku a na všetko zabudneme, oukej?“
„Priveľa rozprávaš,“ priznal som a ďalej nerušene hľadel do jej tváre. Mala veľké hnedé oči, ktoré dominovali srdcovitému obličaju lemovanému kučerami. Usmiala sa a sklopila pohľad.
„Ďakujem. Nikto mi ešte nič podobné nepovedal. Vlastne málokto ocení, že vôbec niekedy otvorím ústa.“
Už zasa mlela. Pretočil som oči.
„Kto vie prečo,“ zamrmlal som si popod nos a ďalej sledoval, ako skenuje môj zub.
Bola nádherná.
„Vezmi si ho,“ povedal som nakoniec totálne vymäknutý. „Pre decká. Kúp im niečo, čokoľvek. To máš jedno, niečo s ním sprav.“
V rozpakoch som rozhadzoval rukami naokolo a určite som sa aj červenal. Prišla ku mne bližšie, natiahla sa na špičky a pobozkala ma na líce.
„Ďakujem, Edward,“ povedala a silno ma objala. Zľahka som položil dlane na jej boky, nevediac, či sa nerozplynie, keď už je tá... víla. No ona ma hneď pustila a s radosťou priskočila k nočnému stolíku.
„Prepočul som tvoje meno,“ povedal som ešte.
„Som Bella.“
Vzala môj zub, vopchala si ho do vrecka v tvare ďasna, zamávala mi a zmizla.

Ak by som sám sebe nebol tvrdil, že som v tom momente bol naozaj pri zmysloch a necítil jej vôňu okolo seba, bol by som si myslel, že to bola iba úbohá ilúzia. Fatamorgána, nič. Ale vedľa lampičky ležali dva doláre a dvadsaťpäť centov. Zodvihol som zo zeme vrecko s ľadom, ktorý bol skoro úplne roztopený. Ľahol som si do postele, ako v mrákotách som sa prikryl a otočil sa na bok. Odrazu som veľmi túžil po tom, aby so mnou zostala. Aby som sa na ňu pozeral a ona mi hovorila o hladných vílích deťoch, čo od nej drankajú zuby a rožky. Aby som sa opäť cítil omámene ako pod kúzlom „Čáry máry fuk, nech spí ako vypadni-už-dočerta-z-môjho-bytu!“.
Nemohol som si sľúbiť, že ju znovu uvidím. Moju osobnú roztomilú mátohu. Ale chcel som veriť, že urobím všetko pre to, aby som ju znovu zbadal. Oskalpujem Gargamela alebo premením tekvicu na kočiar. Bolo to úplne jedno.
Keď som zaspával, myslel som na to, čo Belle nabudúce poviem. A na to, že ju pobozkám.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

TeenStar

2)  TeenStar (21.10.2012 17:51)

Tak toto bolo úplne nádherné!
Emuš, tak v prvom rade ti naozaj veľmi oceňujem nápad, ktorý je naozaj bezkonkurenčný! No a ďalej to spracovanie... Wow! Bolo to vtipné, romantické a kúzelné. Jednoducho všetko, čo má pre mňa správna jednorázovka mať.
Klobúk dole, palec hore. Je to vážne pecka!

LadySadness

1)  LadySadness (21.10.2012 01:12)

čo presne to pili? nebol to náhodou meťák?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek