Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Jediná svojho druhu, jediná žena medzi vlkmi, jediná, ktorej premena viac vzala, ako dala. Aj to je Leah. Navonok silná bytosť s dvadsiatimi štyrmi pármi chromozómov, vo vnútri krehká žena, ktorá prišla o veľa. Obviňuje sa zo smrti otca, nezmierila sa so stratou priateľa a dokonca aj nad jej budúcnosťou visí priveľa otáznikov.

Čaká aj na ňu niekde ten pravý? Alebo sa s ňou pri voľbe partnera osud nepekne zahrá? Menič si predsa lásku nevyberá. Musí sa zmieriť s tým, čo dostane. Alebo aj nemusí...

Príbeh je situovaný do obdobia po Twilight Ságe.

Prológ

Zavitie vlkov, bolestný výkrik, tlmený vzlyk. Kombinácia beznádeje.

Bežala o preteky s vetrom, o preteky so smrťou. Nemohla spomaliť. Nesmela! Nezaváhala ani pri hranici. Deliacu čiaru medzi územím jej rodiny a územím vlkov naznačovali len stromy.

Porušila dohodu.

A bolo jej to jedno.

Ozval sa ďalší výkrik. Zaryl sa jej hlboko do mysle, do spomienok. Jej syn umieral, trhali ho na kusy. Chytila sa za srdce. Nebilo, no cítilo. Milovala svoju rodinu. Pre nich žila, pre nich existovala.

Preskočila rieku a sprudka zabrzdila. Zatarasili jej cestu. Mesačný svit sa odrážal od ich srsti rovnako ako od jej snehobielej pokožky. Bolo ich sedem. Poznala všetkých.

„Prosím,“ vydralo sa jej z pier. Nereagovali, odmietali ju pustiť. Inštinkty ju prosili, aby vycúvala, zakazovali neuvážené kroky. Logiku však prekonala materinská láska. Zavrčala a napriamila sa na skok. Presila ju netrápila. Strácala to najcennejšie. Viac už stratiť nemohla. Nič ju nemohlo zastaviť. Aspoň si to myslela.

„Mami!“ rozoznel sa lesom hlas plný zúfalstvá a hneď na to ďalší. Zaváhala. Dokonalá myseľ ju zradila, neponúkala žiadne riešenie. Odhodlanie sa jej zrútilo ako domček z karát. Nemohla ohroziť ďalšie zo svojich detí.

To je koniec, pomyslela si, kým padla na kolená a jej hruď pohltili nekontrolovateľné vzlyky. V diaľke zažiarili plamene. Vedela, čo to znamená. Z duše sa jej odlomila podstatná časť. Cítila, že ju stráca, že ho stráca. Navždy.

Raz už to zažila. Ešte za ľudského života prišla o dieťa. Umrelo a s ním umrela aj nádej. Bude to rovnaké? pýtala sa sama seba. Znovu uvidí v smrti jediné východisko?

Zjavili sa pri nej ako blesk z jasného neba. Vyzdvihli ju zo zeme a putovala z jednej pevnej náruče do druhej. Pevne sa pritisla na hruď svojho syna. Druhý stál pred ňou odhodlaný ju brániť. Za akúkoľvek cenu.

Pomer sa zmenil. Traja na siedmich. Stále bez šance. Nezachránia ho. Ich brata, jej syna.

 

1. kapitola

Päť rokov predtým

Pohľad Leah

„Ktoré teda?“ strčila mi Kim pred nos katalóg vyobrazujúci dva úplne, ale naozaj úplne, rovnaké páry lodičiek.

„Ehm, ja...“ vykoktala som, kým som sa snažila prísť na to, či to myslí skutočne vážne.

„Biele alebo svetlokrémové?“ skúsila to znovu. Prebehla som sa pohľadom. Pomaly, aby jej moje gesto náhodou neuniklo. Chytila sa takmer okamžite. Pochopila, že sa pýta tej nepravej. „Potrebuješ nové rifle,“ skonštatovala a upriamila zrak na moje tenisky. „Skočíme aj do obuvi,“ dodala, vytrhla mi katalóg z ruky a začala si v ňom listovať.

Zakňučala som ako zranený pes. Doslova. Viem presne, ako ten zvuk znie. Kim zdvihla výstražne ukazovák a pokývala ním sprava doľava. Pozrieť sa na mňa ani neunúvala. Povzdychla som si a ešte raz som to zopakovala. Žiadny efekt sa však nedostavil. Neplánovala ustúpiť. Na tento deň, deň s názvom – spravme z Leah znovu ženu – sa tešila pridlho. Veď súhlas zo mňa ťahala takmer štvrť roka.

Kaderníčka mi bleskovo upevnila poslednú natáčku a s profesionálnym výrazom v tvári nás nechala osamote, aby mohla niekde v súkromí minimálne pretočiť očami. Vedela rovnako ako ja, že sem nepatrím. Drahé salóny krásy sú určené pre bohaté paničky. Nie pre dve dievčatá z La Push. Lepšie povedané jedno dievča z La Push a jednu definitívne stratenú existenciu.

Na sekundu som privrela viečka a hneď som ich zas otvorila, aby som si poriadne prezrela vlastný odraz v zrkadle. Prekvapivo nesúhlasil s mojim hodnotením. Pred sebou som videla tú, ktorou som už dávno nebola. Trocha make-upu dokáže skutočné zázraky.

Končekmi prstov som si prešla po líci, akoby som kontrolovala, že som to skutočne ja. Leah žena, nie Leah vlčica. Na malú chvíľu som mala chuť snívať. Predstavovať si, aké by to bolo, ak by sa čas vrátil, ak by sa do našej blízkosti nenasťahovali upíri, ak by naše premeny nezačali.

Môj otec by ešte žil. Nedostal by infarkt, keď sa pred ním vlastná dcéra zmenila v monštrum.

Sam by  nikdy nepocítil silu pripútania. Nezamiloval by sa do Emily, neopustil by ma.

Položila som si ruku na bruchu. Na miesto, ktoré dávno stratilo schopnosť materstva. Možno by sme už mali deti. Dve alebo tri. Pokojne aj viac. Vždy som chcela veľkú rodinu.

Všetko zlé je vraj na niečo dobré. Ale ako osud obháji toto? Ako sa mi pozrie spriama do očí a povie, že to lepšie ma ešte len čaká? Za také obete, za také trápenie, za zničený život.

 

Moje, moje, moje, vytrhol ma z premýšľania zvláštny hlas. Pozrela som na Kim s podvihnutým obočím.

„Vravela si niečo?“ spýtala som sa. Kmitla ku mne pohľadom a pousmiala sa.

„Sú krásne,“ šepla a poklepala prstom na plavky, ktoré si práve prezerala. Mne spadla sánka už len pri ich cene. Nestačil by na ne ani jej mesačný plat.

„Také ti pokojne vyrobím,“ zasmiala som sa. „Odstrihnem dva tenké prúžky látky...“

Moje, moje, moje, zarezonovalo mi v mysli. Trikrát hlasnejšie ako predtým. Zmätene som sa poobzerala. Kim to nemohla vysloviť, pery sa jej ani nepohli a okrem nás už v miestnosti nikto iný nebol. Dokonca sa zdalo, že ona ani nič nepočula. Bez ďalších rečí sa vrátila k predchádzajúcej činnosti.

Pozri von, zhúklo niečo vo mne, až mi ľakom nadskočili vnútornosti. Automaticky som si priložila ruky k ušiam, aby ku mne neprenikli ďalšie ohlušujúce zvuky. Bola to absolútne márna snaha. Tie dve slová sa opakovali stále dookola. Rovnako intenzívne.

Čo to, dopekla, znamená? Preskočilo mi? Veď ja nepočujem hlasy. Iba keď...

Razom mi všetko došlo. Sprudka som sa natočila k presklenej stene. Ticho, ktoré nastalo v mojej hlave, ma ubezpečilo, že som konala správne. Pochopiteľne. Veď som poslúchla samú seba, svoju vlčiu podstatu. Ale prečo ku mne prehovorila? To sa ešte nikdy nestalo. To nie je normálne. Čo mi chcela ukázať?

Spoza rohu ulice vyšiel muž v drahom obleku, odhryzol si z bagety, znechutene zvraštil tvár a takmer celú ju odhodil do koša. Pomädlil si ruky, akoby z nich chcel otriasť posledné omrvinky a poobzeral sa. Asi som ho zaujala, pretože si ma zaujato prezrel od hlavy až po päty. Alebo skôr opačne. Svoje malé slizké oči vpil do môjho výstrihu, pokúsil sa o zvodný úsmev, z vrecka vybral kľúče od predraženého auta, ktorým by zaujal akúkoľvek zlatokopku, a žmurkol na mňa.

Zaťala som ruky v päsť a už som sa videla, ako mu jednu uvalím. To by nás ale nemohlo deliť toľko, určite nerozbitného, skla. Nakoniec som len pootvorila ústa a strčila si do nich dva prsty, aby som mu naznačila, aké pocity vo mne vzbudzuje. Pochopil na debila prekvapivo rýchlo. Ubezpečil sa, či to nikto nevidel a rýchlo sa vytratil z môjho zorného uhla.

Skĺzla som pohľadom na Kim, aby som si overila, či zachytila niečo z udalostí posledných pár sekúnd. Ona však bola zaujatá niečím úplne iným. Ládovala sa smaženými lupienkami a vyzerala, že sa o chvíľu z ich chuti rozplynie blahom. Otvorila som ústa, aby som jej porozprávala o nepochopiteľnom hlase v mojej mysli, ale zastavila ma neviditeľná sila. Hlava sa mi sama otočila naspäť k presklenej stene.

Ulica už nevyzerala ako predtým. Staršia pani na lavičke nekŕmila vtáky, po ceste nejazdili autá, vetve stromov neohýbal jesenný vetrík. Všetko bolo preč. Nikde žiadna lavička, žiadna cesta, žiadne stromy. Len pri smetnom koši stál chlapec a vyťahoval z neho bagetu, ktorú tam predtým odhodilo to prasa.

Zem sa mi zatriasla pod nohami a potom sa prepadla niekam do bezodnej diery. Všade okolo mňa zažiarilo jasné svetlo. Nič viac len to svetlo. Znášala som sa v ňom, akoby ma niečo držalo, akoby na mňa gravitácia viac neplatila, akoby samotný vesmír menil svoje usporiadanie. Všetky väzby, všetky putá strácali svoj význam. Viac neboli podstatné.

Srdce mi zaliala horúčava a rýchlo sa rozšírila do celého tela. Zaplavila každú moju bunku. Trhala ma na kusy, no bolesť som necítila. Bolo to... Tak intenzívne. Tak príjemne. Tak správne. Akoby celý môj život smeroval k tomuto okamihu. Akoby som mala zhorieť, aby som zas povstala z vlastného popola. Znovuzrodená, očistená a hlavne naveky pripútaná k láske môjho života. Tej jedinej, tej pravej, tej určenej len pre mňa.

Moje, moje, moje, pomyslela som si, vlk vo mne slastne zavrnel, fanfáry mi v hlave zahrali vábivú melódiu, pocítila som zas zem pod nohami a svetlo zhaslo. Celý svet nabral svoj pôvodný tvar. Akoby sa ani nič nestalo.

Priložila som si ruku na srdce. Na miesto, ktoré ako jediné zaznamenalo nejakú zmenu. Zrazu prekypovalo citom. Pery sa mi roztiahli do úsmevu, nastal čas poriadne si prezrieť objekt môjho záujmu. Aj keď na tom, ako vyzerá, vôbec nezáležalo. To jediné nebolo podstatné. Nevadilo by, ak by mal štyri ruky a tvár samú bradavicu. I tak by som mu bola matkou, priateľkou a neskôr milenkou či manželkou. Proste čímkoľvek, čo by práve potreboval.

Moja životná smola sa ale neprejavila. Nehľadela som na žiadnu hračku prírody. Chlapec mohol mať tak štrnásť či pätnásť, plavé vlasy mu padali do jemne opálenej tváre, jasne modré oči tekali po okolí. Všetko by bolo priam dokonalé, ak by v jeho pohľade nebol vpísaný strach, ak by na ňom špinavé oblečenie neviselo, ak by jeho nevinnú tvár nezdobila neprehliadnuteľná modrina, ak by si práve nestrkal do úst jedlo z koša.

„Nejedz to,“ vykríkla som. Ja ti predsa kúpim niečo lepšie, pokojne sa aj naučím variť. Znesiem ti k nohám celý svet.

„Čo si kalorická polícia?“ osopila sa na mňa Kim, inštinktívne si položila ruku na brucho, v ktorom už štvrtý mesiac rástol nový život, a strčila hlavu do môjho zorného uhla. Logicky predpokladala, že sa rozprávam s ňou.

„Ja... on... tam...“ vykoktala som. Jej počin ma úplne vyviedol z rovnováhy. Kvôli nej som na neho nevidela. Chcela som okamžite vyskočiť na nohy, no nedokázala som sa prinútiť k pohybu. Telo mi pod návalom emócií zvláštne ochablo.

Trvalo pár sekúnd, kým som sa pozbierala. Pozrela som na miesto, kde predtým stál a zovrelo mi srdce aj pľúca drvivou silou. Už tam nebol. Zalapala som po vzduchu. Kde je? Spravila som prvý opatrný krok, druhý a hneď na to tretí. Ďalej som už bežala. Priamo na ulicu ignorujúc zmätené pohľady zamestnankýň salónu.

Jeden rýchly pohľad doprava, jeden doľava. A znova. Nebolo po ňom ani stopy. Z hrdla sa mi vydral dusivý vzlyk. Nemohla som ho stratiť! Ledva som ho predsa našla! Otočila som sa okolo vlastnej osi a inštinktívne vybrala smer.

Nohy mi dopadali jedna pred druhú bez toho, aby som vedela, kam utekám. Hodinu, možno dve a možno len pár desiatok minút. Stratila som pojem o čase, pojem o okolí. Verila som, že ma nič neprinúti zastaviť, kým ho nenájdem, kým ho nezovriem v náručí, kým mu nevysvetlím, čo všetko pre mňa znamená. Ach, aké naivné.

Stačilo jedno zakopnutie a všetky moje nádeje sa rozbili. Rovnako ako moje kolená. Zaprela som sa dlaňami o zem a pokúsila sa postaviť. Márne. Chýbala mi sila. Do nôh mi vystreľovala tupá bolesť, všetky svaly pulzovali vysilením. Rukami som si objala hruď. Slzy na seba nenechali dlho čakať. Spustili sa spolu s búrkou. Zvlhčili mi oči, kým mi teplý dážď máčal šaty.

Ľudia hľadali úkryt, mihali sa okolo mňa jeden za druhým nezaujímajúc sa o moje nešťastie, o moju bolesť. Svet dávno stratil schopnosť empatie. Čo nás nebolí, to sa nás predsa netýka. Prečo by aj malo? V dave sa jeden človek stratí, nie je podstatný.


Ak ste dočítali až sem, máte za sebou prvú kapitolu mojej druhej poviedky. Ostáva mi len dúfať, že sa vám páčila.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Bye

6)  Bye (02.07.2013 22:32)

Páni, zaujal mě (kromě nadšených komentů ambry, které tímto děkuju :-) ) tvůj vymazlený styl i námět.
Mám neodbytný pocit, že tu trojici z úvodu odněkud znám...
S Leah jsem vždycky sympatizovala a pokud se v nějaké povídce vyskytla, bavilo mě a sledovala jsem, jakým způsobem ten který autor pojal její postavu. A tady je zdá se i hlavní vypravěčkou a já musím říct, že se mi v její hlavě moc líbí!
Popis připoutání byl jedním z nejsugestivnějších, co jsem kdy četla!!!

Ivana

5)  Ivana (12.05.2013 16:42)

Ambra, Pene, Hanka, ďakujem veľmi pekne za komentáre. Naozaj som rada, že sa našiel niekto, komu sa poviedka páči.
Pokračovanie by malo byť v pondelok alebo utorok. Konečne si nad to poriadne sadám a tvárim sa, že tú kopu riadu v dreze nevidím.

ambra

4)  ambra (12.05.2013 11:28)

Bude další brzy?

3)   (12.05.2013 08:13)

děkuji - mám ráda tenhle styl psaní,tvoření obrazů v záplavě slov
a ten chaos a víření emocí v okamžiku poznání
na tu bolest se tak vyplatí počkat

2)  pene (11.05.2013 20:03)

Krasne

ambra

1)  ambra (09.05.2013 20:55)

Áááách! Já tě asi miluju . Asi určitě . Z prologu se mi chtělo umřít (pokud jsem tedy správně rozeznala účastníky), takže ho ještě na chvilku vytěsním, ale kapitola úžasná, fantastická, dokonalá! Nej popis otisku, co jsem zatím četla, naprostá dokonalost! A ten nápad, že je tentokrát mladší chlapec než děvče... . Ale popravdě si od tebe užívám úplně každou tu dokonalou vymazlenou větičku . Kalorická policie .
Perfektní, netrpělivě vyhlížím další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek