Sekce

Galerie

/gallery/Z%C3%A1kon%20vlkov%20-%20perex.jpg

Automaticky som k chlapcovej tvári natiahla ruku. Chcela som ho pohladiť, ale nedostala som príležitosť. Ucukol skôr, ako som sa ho stihla dotknúť. Úzkosť v jeho očiach ma až fyzicky zabolela. Ten, ktorého som chcela navždy chrániť, sa ma bál. Mal všetky fyziologické prejavy. V panike si objímal hruď, klepal sa na celom tele a snažil sa odtiahnuť najďalej, ako mu stiesnený priestor dovoľoval. Pomaly som sa postavila a radšej som ustúpila. Nevedela som, čo urobiť, aby som ho ešte viac nevydesila.

Pohľad Leah

Tesne pred smrťou vraj človeku prebehne pred očami celý život ako nejaký zrýchlený film. Ja som neumierala, nebola som ani chorá či zranená, no aj tak ma spomienky zaplavili ako vlna tsunami. Nie však na celý môj život, ale len na pár posledných dní, na okamihy s jedinou osobou. Videla som každú moju chvíľu s ním. Každú chvíľu s Christianom. S mojim všetkým, s mojou jedinou pravou láskou, s mojou duchovnou druhou polovicou.

Buch, pauza, buch, pauza, buch.

Položila som si ruku na hruď, kontrolovala som vlastné srdce. V maximálnom rytme udieralo o hrudný kôs, akoby mi snáď chcelo vyskočiť z hrude, akoby sa mi snažilo roztrhnúť rebrá a spraviť si medzi nimi voľné miesto. Bolelo to. Tak strašne to bolelo.

Buch, neprirodzene dlhá pauza, buch.

Privrela som viečka, aby som sa dokázala lepšie sústrediť na ten podivný zvuk v mojej mysli. Zreteľne mi v nej znel tlkot srdca. Len tie dlhé pauzy medzi údermi nedávali zmysel. Moje srdce tak nebilo. To moje malo iný rytmus. Zdravší. Živší. Priam šialený. Bože, čo sa mi to deje? Ja nerozumiem!

Buch. A nič. Len ticho.

Striaslo ma zimou a celé okolie náhle potmavlo. Pouličné lampy viac nemali dôvod osvetľovať môj svet. Moja existencia strácala zmysel. Stávala sa príliš zbytočnou.

Vlk vo mne prudko zakňučal a ja s ním. Pochopila som. Obe moje podstaty pochopili takmer naraz. Srdce ozývajúce sa v mojej hlave nepatrilo mne, ale jemu.

Prestala som dýchať očakávajúc zvuk, ktorý mal rozhodnúť o mojom šťastí, o mojom živote, o mojej budúcnosti. Miesto toľko želaného úderu srdca som ale začula len škrípanie bŕzd a známy hlas. „Lea, čo je s tebou?“ skríkol Seth a vytiahol ma na nohy.

„Ticho!“ zvrieskla som takmer nepríčetne. Brat ma okamžite pustil a o krok ustúpil. Ťažko povedať, či ho prinútili moje slová alebo výraz zrkadliaci sa mi v tvári.

Buch.

Vzlykla som a oči mi zaplavili slzy úľavy. Žije, Chris ešte žije! Schmatla som brata za ruku a potiahla ho smerom k autu. Stálo len pár metrov od nás a z miesta vodiča našim smerom vystrašene hľadel Sam. Museli sa za mnou vybrať hneď, ako som vybehla z reštaurácie. Bolo to predsa len niekoľko minút, i keď mne pripadali ako večnosť.

Setha som doslova šmarila na zadné sedadlo a sama som si sadla vedľa Sama. „Štartuj!“ prikázala som. Našťastie mal dostatočný pud sebazáchovy a vôbec mi neodporoval. Zaradil sa na cestu a kmitol ku mne zmäteným pohľadom. „Na druhej križovatke doprava!“

„Pred Christianov dom?“ spýtal sa neisto. Prikývla som a na niekoľko sekúnd privrela viečka. Potrebovala som sa sústrediť len na tlkot srdca mojej lásky. Znel mi v hlave stále slabšie a v nepravidelnejších intervaloch.

Umiera, prebehlo mi mysľou jediné logické vysvetlenie. „On umiera,“ šepla som dúfajúc, že ak to slovo vyslovím nahlas, nebude znieť tak definitívne. Omyl. Strašný omyl. Znelo ešte horšie. Útroby mi zamrzli pod prívalom absolútneho strachu.

Otočila som sa na brata. Verila som, že v jeho očiach zazriem aspoň trochu nádeje, trochu podpory. Veď on vždy vie, čo povedať, aby ma utešil.

Tentokrát to nevedel. Iba na mňa hľadel v tvári bledší ako kedykoľvek predtým. Sekundu, dve, tri vládlo len ticho. Dalo sa takmer nahmatať. Stačilo natiahnuť ruku a jednoducho sa ho dotknúť. Na okamih som to dokonca chcela skúsiť. Zastavili ma len Samov rázny hlas. „Seth, volaj záchranku!“ povedal a položil mi ruku na stehno, aby si vynútil moju pozornosť. „Lea,“ šepol a ukázal niekam pred nás. „Bež!“ prikázal. Pozrela som, kam ukazoval a prekvapením zalapala po vzduchu. Boli sme takmer na mieste.

Z auta som vyskočila skôr, ako úplne zastavilo. Prebehla som k vchodovým dverám Chrisovho domu a len okrajovo zaznamenala, že na príjazdovej ceste nestál ani jeden mercedes. Chytila som kľučku a potiahla. Nebolo zamknuté, no na tom i tak nezáležalo. Nerobilo by mi problém dvere jednoducho vyraziť. Nič by ma neprimälo váhať.

K schodisku som zamierila bez toho, aby som uvažovala, kam presne idem. V sekunde som vybehla na poschodie a rýchlo sa poobzerala. Spod prahu jedných dverí vychádzalo tlmené svetlo. Je tam, vedela som zrazu s úplnou istotou.

Rozrazila som dvere a vletela do izby rozhodnutá ihneď zovrieť v náručí, čo patrí iba mne. Miesto toho som však ostala stáť po jedinom kroku, akoby som primrzla ku kobercu. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma úplne omráčil. Moja myseľ zaznamenala len dva vnemy  – drobné telo bez známok života na posteli a prázdne obaly od liekov na nočnom stolíku – následne jednoducho zoskratovala a úplne vypla.

Prebralo ma až prudké odstrčenie do strany a precítené: „No do riti.“ Sam na nič nečakal a prebehol k posteli. Vzal Chrisa za ruku a jemne nim potriasol. Nemalo to žiadny efekt. Skúsil to ešte raz a potom mu úplne nečakane vypálil dve facky.

V okamihu som bola u neho a ruku som mu chytila skôr, ako stihla dopadnúť tretia. Chápala som, že ho len skúšal prebrať, no i tak mi z hrude vyšlo zavrčanie. Nedalo sa ovládnuť.

„Počkaj s ním,“ zazrel po mne Sam a zmizol za dverami, za ktorými som predpokladala kúpeľňu.

Dvakrát mi hovoriť nemusel. Nikdy by som neodišla. Nikdy by som ho neopustila. Aj tak som takmer nebola schopná pohybu. Ledva som sa dokázala zosunúť vedľa mojej jedinej lásky.

Priblížila som ruku k Chrisovej tvári a zaváhala. Vyzeral tak pokojne, tak... šťastne? Ak by som nevidela lieky a nepočula, ako jeho srdce každou sekundou vzdáva svoj boj, myslela by som si, že spí.

„Prečo si to urobil?“ vzlykla som a konečne sa odhodlala aspoň k letmému dotyku. Rukou som ale hneď poplašene trhla. Bol neprirodzene studený. „Nesmieš mi umrieť, ja ťa prosím,“ vtiahla som si ho do náručia a ešte niekoľkokrát svoje prosby zopakovala. Hlas sa mi duto odrážal od stien a zas sa ku mne vracal v slabej ozvene. Nezvládala som to. Vôbec som to nezvládala. Moja myseľ mi už dávno nepatrila. Vznášala sa niekde nado mnou a len z diaľky sledovala dve postavy ležiace na posteli. Jednej z nich sa rútil svet a tá druhá ani netušila, že ju niekto šialene miluje, šialene potrebuje.

Náhle telo z môjho objatia zmizlo. Niekto mi vzal niečo strašne dôležité. Zoskočila som z postele a zatarasila zlodejovi cestu. Z hrude sa mi vydralo zúrivé vrčanie, ktoré snáď ani nemohlo patriť mne. Na to, že som bola v ľudskej podobe, znelo priveľmi zvieraco.

„Dopekla, Lea, spamätaj sa!“ ozvalo sa a ja som sa nahrbila k útoku. „Kvôli tebe zomrie!“ Tri slová stačili, aby som úplne precitla. Zamrkala som a pozrela do Samovej tváre. Chrisa držal na rukách a snažil sa cezo mňa dostať do kúpeľne. Mimovoľne som ustúpila a uvoľnila mu tým cestu. Vydýchol si a zamieril k vani. Bola už do polovičky napustená a ďalšia voda do nej vtekala.

„Čo chceš robiť?“ vykĺzlo mi. Sam na mňa ospravedlňujúco pozrel a Chrisa do vane doslova hodil. Na telo mi dopadlo pár kvapiek ľadovej vody. „Zbláznil si sa?“ vyprskla som a spravila k nemu krok. V tej chvíli by som mu dokázala skutočne ublížiť. Asi by som to aj urobila, ak by som zrazu nehľadela do dvoch jasne modrých dúhoviek. „Christian,“ vydýchla som meno ich majiteľa a prebehla k vani.

Automaticky som k chlapcovej tvári natiahla ruku. Chcela som ho pohladiť, ale nedostala som príležitosť. Ucukol skôr, ako som sa ho stihla dotknúť. Úzkosť v jeho očiach ma až fyzicky zabolela. Ten, ktorého som chcela navždy chrániť, sa ma bál. Mal všetky fyziologické prejavy. V panike si objímal hruď, klepal sa na celom tele a snažil sa odtiahnuť najďalej, ako mu stiesnený priestor dovoľoval. Pomaly som sa postavila a radšej som ustúpila. Nevedela som, čo urobiť, aby som ho ešte viac nevydesila.

V diaľke sa ozval zvuk sirény. Spomenula som si na sanitku, ktorú Seth zavolal a určite ju čakal pred domom. Vysvetľovalo to jeho neprítomnosť. „Pomoc už ide,“ povedala som. Dúfala som, že to Chrisa trochu uvoľní. Z nás mal strach, nepoznal nás, ale záchranárov sa nebojí nikto. Ľudia im prirodzene dôverujú.

Moje slová mali efekt. Bohužiaľ len iný, ako som čakala. Modré oči sa schovali pod viečka a o sekundu z nich vytiekla slza. „Prečo... ste ma nenechali... umrieť?“ V hlase, ktorý som počula prvýkrát, zaznela jasná výčitka. Zabodla sa mi do srdca a ja som pootvorila ústa neschopná akejkoľvek reakcie. V mysli sa mi objavovala len jediná otázka: Prečo si sa chcel zabiť? Nahlas som ju ale vysloviť nedokázala. Bála som sa počuť odpoveď.

Sam taký problém nemal. „Omrzel ťa život, sopliak?“ spýtal sa príkro, prudko Chrisa vytiahol do stoja a podrazil mu nohy, aby si ho vyhupol do náručia. Chlapec sa pokúsil o chabý odpor, no bezvýsledne. Samovej sile by sa neubránil ani dospelý muž. Liekmi omámené dieťa nemalo šancu.

Miestnosťou sa ozval zúfalý vzlyk. „Jemnejšie!“ vyhŕkla som, i keď som vedela, že mu nijako neubližuje. To by nespravil. V skutočnosti sa na neho ani nehneval. Len si uvedomoval, čo by sa stalo so mnou, ak by naozaj umrel. Za zlosť ukrýval svoj strach. Vždy to tak robil.

Sam sa na mňa otočil a Chrisa si pritiahol bližšie k telu, aby sa mu pohodlnejšie niesol. „Potrebuje lekára!“ povedal. Slzy stekajúce po chlapcovej tvári nešli prehliadnuť.

Chcela som po pomôcť. Každá moja bunka ho chcela chrániť. Iba zdravý rozum velil, nech jednoducho uhnem z cesty a ja som to urobila.

V izbe som aspoň z postele stiahla deku a prehodila ju cez drobné telo. Nechvelo sa len strachom, ale aj zimou. Chris mal na sebe len pyžamo a to sa mu mokré lepilo na kožu. Obkresľovalo každú jeho krivku. Bože, je tak nezdravo chudý, pomyslela som si. Prečo neje?

Nebol čas hľadať odpoveď na moju otázku. Zbehli sme pred dom. Práve pred ním parkovala sanitka. Jej blikajúce svetlá ožiarili celé okolie. Potom už šlo všetko rýchlo. Christian skončil na nosidlách a traja muži mi na neho úplne zatarasili výhľad. Možno by som oň aj bojovala, keby jednému z nich na chrbte nesvietil nápis oznamujúci, že je to lekár. Jeho potreboval viac ako mňa.

Na nejakú aktivitu som sa zmohla, až keď sa chystali odísť. „Môžem s vami?“ spýtala som sa. Neviem, ako zúfalo som vyzerala, ale ani ich nenapadlo zisťovať, kto vlastne som. Jednoducho mi to dovolili.

Do sanitky som nasadla rýchlejšie, ako je na človeka normálne. Našťastie mi nikto nevenoval pozornosť. Tá ich aj tá moja sa sústredila len na jednu osobu. Na chlapca, ktorý chcel dobrovoľne ukončiť svoj príliš mladý život a bol znovu úplne mimo. Aspoň, že srdce mu už tĺklo pravidelne. Nevynechávalo, nevzdávalo sa.

Do nemocnice to nebolo ďaleko. Cesta trvala len pár minút. Pár minút, za ktoré som sa relatívne upokojila. Verila som, že už bude všetko iba dobré.

Vlastný omyl som pochopila hneď po vystúpení. Do nosa mi udrel pach nebezpečenstva, pach upíra. Vyhľadala som ho pohľadom. Naše oči sa stretli. Moje hnedé sa vpili do jeho zlatých. Vyzeral rovnako prekvapene ako ja.

„Carlisle,“ vypľula som jeho meno a rázne k nemu zamierila. Viditeľne čakal na pacienta, čakal na moju lásku. Po jeho boku stáli dvaja sanitári pripravení mu asistovať. Stretli sme sa na pol cesty. Aj on tušil, že náš rozhovor bude súkromný.

„Leah, ahoj,“ pozdravil ma slušne. „Čo tu robíš?“ spýtal sa a nezabudol pridať - pre neho tak príznačný - milý úsmev.

„Chcem iného lekára,“ povedala som. Na zbytočné reči nebol čas. Vôbec tu nemal byť. Nie tak ďaleko od nemocnice, v ktorej bežne pracoval. Nie tak ďaleko od Forks.

„Niekto od vás?“ ignoroval moju žiadosť a pozrel k sanitke. Christiana z nej práve vykladali. „Nie je z kmeňa,“ skonštatoval. Aký bystrý.

„Chcem iného lekára!“ zopakovala som tentoraz o poznanie ráznejšie.

„Leah, ale...“ začal protestovať. Prudko som ho chytila za lem bieleho plášťa a pritiahla bližšie k sebe. Okamžite k nám vykročili obaja jeho sanitári. Nepáčilo sa im moje správanie. Oni nevedeli, čo je zač.

„Carlisle, ten chlapec je môj, patrí mi,“ šepla som mu do ucha a rýchlo ho zas pustila. Nepotrebovala som zbytočný konflikt a k lekárovi predo mnou som v podstate prechovávala istú úctu. Len to nič nemenilo na fakte, že sa upír vyskytol pri Christianovi zbytočne blízko.

„Objekt pripútania,“ vydýchol Carlisle, počkal na moje prikývnutie a o krok ustúpil. Pochopil. Nemohol sa mi postaviť. Musel rešpektovať zákon vlkov. Aj keď to znie zvláštne, v našom svete je Christian niečo ako môj majetok. Iba ja mám právo o ňom rozhodovať. Neplatí dokonca žiadna hierarchia svorky, žiadna rada starších. Pri ňom nie.

„Máte problém?“ spýtal sa jeden zo sanitárov. Už ho od nás delilo len pár metrov a netváril sa vôbec priateľsky.

Carlisle sa na neho otočil. „Všetko v poriadku,“ ubezpečil ho. „Len, prosím, zavolaj Jacka,“ požiadal a znovu pozrel na mňa. „Mám dvesto rokov praxe, nikdy som človeku neublížil. Z toho chlapca cítim sedatíva, nerobí mi problém definovať aké a určiť približné množstvo, ktoré požil. Okrem toho je tam aj nejaké malé zranenie. Krváca,“ šepol tak, že to ľudské ucho nemohlo zachytiť. Musel byť opatrný. Druhý sanitár bol stále veľmi blízko.

Zmätene som prižmúrila oči. Nevedela som, na čo mi to hovorí, keď už mi vyhovel a dal zavolať iného lekára. Ten sa aj skutočne okamžite objavil.

„Doktor Cullen, volali ste ma?“ pribehol k nám. Obočie mi vyletelo do závratných výšin. Čakala som niekoho staršieho. Muž predo mnou vyzeral maximálne na tridsať. Aj to som mu ešte značne pridala. Vyštudoval vôbec medicínu?

„Jack, máme tu predávkovanie liekmi. Je tvoj,“ povzdychol si Carlisle a pokynul hlavou smerom ku Christianovi. Stále u neho bol aj lekár zo sanitky a nechápavo na nás hľadel. On mal pacienta len odovzdať a zas ísť pomáhať inam.

„Predávkovanie?“ spýtal sa mladý lekár a viditeľne sa mu roztriasli ruky.

Carlisle ma chytil za rameno a potiahol kúsok bokom. „Jack je pol roka po škole, rieši maximálne zlomeniny,“ šepol. Striaslo ma. Tomu mám do rúk zveriť Christianov život? To by bolo z blata do kaluže. Možno aj opačne.

„Niekto ďalší,“ kňukla som. Už som neprikazovala, pre zmenu som prosila.

„Leah, som to ja alebo on. Väčšina lekárov je chorá. Preto tu zastupujem. Musíš si vybrať.“ Vybrať? Medzi upírom a začiatočníkom? Z hrdla mi vyšiel pridusený vzlyk. Udalosti celého dňa sa na mňa zosypávali pekne jedna za druhou. Pohlcovali ma. Pochovávali. Ja nie som stroj. Nie som z kameňa.

„Doktor Cullen,“ ozval sa za mnou známy hlas. Sálala z neho úcta k menovanému. Okolo pásu sa mi obmotali dve pevné paže. Evokovali teplo, pomoc a bezpečie. Pocit, ktorý dokáže vyvolať len ten najbližší. Len môj brat. „Môžete pomôcť môjmu budúcemu švagrovi?“ Hravosť posledných dvoch slov sa stratila v zúfalom tóne, ktorým ich vyslovil.

Carlisle sa usmial, prikývol a zmizol z môjho zorného uhla. Nedívala som sa za ním. Nemohla som ho vidieť tak blízko u Christiana, ale nedokázala som ho ani zastaviť. Seth predsa rozhodol. Spravil, čo ja by som nedokázala. Nie, keď ma tak pohlcovali emócie.

Schúlila som sa v bratovom objatí. Tam mi bolo dobre. Tam som na nič nemyslela. Vydržala by som tak večne, ak by sa po pár sekundách neodtiahol.

„Poď,“ šepol a chytil ma za ruku. K nemocnici ma ťahal ako handrovú bábiku a ja som ho poslušne nasledovala. Šla by som za ním aj do pekla. Pri vchode sa k nám pridal Sam a moja druhá ruka sa zrazu tiež naplnila. Voviedli ma do čakárne, usadili na jednu zo stoličiek a kúpili mi z automatu čaj a keksík. Potom druhý aj tretí.

Mlčali sme, ale to ticho bolo dobré. Nevadilo. Skôr pomáhalo. Zbytočné slová útechy by ma len viac rozhodili. Nechcela som počúvať, aké bude všetko skvelé. Od nich nie. Tie slová mal právo vysloviť len lekár. Zvláštne, ale začala som snáď prvýkrát túžiť po prítomnosti nejakého upíra. Život sa s nami dokáže podivne hrať.

Carlisle nás nenechal dlho čakať. Objavil sa ani nie po pol hodine. Na tvári držal kamennú masku. On sa neusmieva, prebehlo mi mysľou. On sa predsa vždy usmieva!!! Postavila som a natiahla k bratovi ruku. Potrebovala som oporu. Príliš ťažko sa mi držalo na nohách. Seth ma radšej objal a úplne podoprel.

„Prosím,“ šepla som, i keď som nevedela, o čo vlastne prosím. O dobré správy? O možnosť vrátiť čas? O trochu šťastia?

Carlislea moje slovo zarazilo. Asi si dovtedy neuvedomoval, ako sa vlastne tvári. Kútiky pier mu vyleteli nahor, akoby sa snažil zachrániť situáciu. Jeho úsmev však nebol úprimný, i keď posledné kroky k nám na ňom jasne pracoval.

„Bude v poriadku,“ vyhŕkol, keď stál konečne len meter od nás. Mal mi spadnúť kameň zo srdca, mala som začať voľne dýchať, no ja som stále čakala na nejaké ale a to skutočne prišlo. „Ale zistil som... veci, ktoré ma značne znepokojujú,“ dodal.

„Aké veci?“ spýtal sa Sam, kým som to stihla urobiť ja. Carlisle si pritiahol jednu zo stoličiek, posadil sa a aj nám naznačil, aby sme si sadli. Vždy robil pre neho zbytočné ľudské gestá. Mala som však pocit, že mu nešlo o nejakú hru na človeka, len chcel, aby som sedela ja. Poslúchla som, zviezla som sa na stoličku a preplietla si prsty s bratovými.

„Leah,“ oslovil ma lekár predo mnou a odhodlane mi pozrel do očí. „Neviem, ako začať, tak to vezmem poporiadku. Tvojmu...“ Zamyslel sa, akoby hľadal správne pomenovanie.

„Volá sa Christian,“ šepla som. Carlisle vďačne prikývol.

„Christianovi sme vypláchli žalúdok a detoxikovali organizmus. Podľa môjho názoru nedošlo k poškodeniu žiadneho z orgánov. Samozrejme ešte nemám všetky testy, ale v tomto sa nezvyknem mýliť. Vlastne si myslím, že sa z toho vyspí.“ Odmlčal sa a ja som vedela, že teraz príde tá horšia časť.

„Len to povedz,“ požiadala som. Tá neistota sa nedala vydržať. Tak bude v poriadku alebo nie?

„Vonku som ti spomínal, že cítim trochu krvi a to ma prinútilo urobiť komplexné vyšetrenie. Ja... Leah, mrzí ma to...“ Pozrel do zeme. „Toho chlapca niekto dlhodobo zneužíva,“ povzdychol si.

Zneužíva, zarezonovalo mi v mysli. Zneužíva! zavrčal vlk vo mne. „Zneužíva,“ povedala som tvrdo a postavila sa odhodlaná zabiť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Ivana

5)  Ivana (28.08.2013 21:28)

Ďakujem.

ambra

4)  ambra (26.08.2013 21:34)

Ach, už jsem netrpělivě přešlapovala, ale u tebe se opravdu vyplatí počkat . Každá větička, každé slůvko přesně na svém místě. Jak píše Rowana, ani jsem nedýchala, nakonec jsem málem byla taky zralá na rychlou . Hned ta úvodní scéna s bušením-nebušením , pak pár zmínek o Samovi a měla jsem ho před sebou jako živého, pak Leina skoro proměna, pak Carlisle... uf, uf, uf, jedna perla za druhou. Moc děkuju a moc moc moc se těším na další . Jen mě děsí, že ani dlouhá a bolestivá smrt toho parchanta nezpůsobí, aby byl Chris někdy v dohledné době úplně v pořádku:'-(

Rowana

3)  Rowana (26.08.2013 20:13)

Většinu kapitoly se mi dělaly mžitky před očima z nedostatku vzduchu. A na jejím konci se ve mně všechno napnulo a stáhlo.
Schyluje se tu k vraždě. Udrží smečka Leu na uzdě, aby neudělala strašnou chybu? Bojím, bojím.
A pokud se v tomto směru nakonec Leah ovládne, co bude s Christianem? Z právního hlediska na něj Leah nemá žádný nárok. Jedině, že Carlisle ohlásí své zjištění a začne nějaký proces. Musí lékaři takové případy ohlásit nebo ne?
Jsem strašně zvědavá na pokračování.

2)  Seb (26.08.2013 16:28)

Jsem tak šťastná, že přibyla další kapitola a jsem moc ráda, že konečně někdo přišel na to, jak Christianovi ubližují a že to byl zrovna Carlisle, to nemá chybu. Nádherná kapitola

tamias01

1)  tamias01 (26.08.2013 11:16)

Ten konec nedivím se Leah, že má chuť zabíjet já bych na jejím místě měla chuť udělat to samé. Doufám, že teď už to bude jen dobré i když se bojím že Christianovi rodiče budou dělat problémy. Snad se to zlepší, budu trpělivě čekat na další díl.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella